Rozhovor o práci na rozvojových projektoch v kenskom meste Nairobi
Slovenská terénna sociálna pracovníčka Dária Pecháčová pracuje v Keni už niekoľko rokov – ako koordinátorka desiatky sociálnych, zdravotníckych i vzdelávacích projektov VŠ sv. Alžbety. V čom je táto práca tak dôležitá, zaujímavá i nebezpečná, a prečo je dôležité v Nairobi zotrvať?
Vyštudovala si sociálnu prácu na Trnavskej univerzite. Prečo práve tento odbor?
Už na strednej škole ma Afrika ako kontinent zaujímala. V tom období internet ešte nebol u nás ľahko dostupný, no ja si pamätám, ako som si vyhľadávala a čítala články o humanitárnych pracovníkoch a ich práci v rozvojových krajinách. Presne vtedy som sa rozhodovala medzi štúdiom medicíny a štúdiom sociálnej práce. Keďže som chcela pracovať v priamom a dlhodobom kontakte s ľuďmi (teda nielen ich vyšetriť a liečiť, ale byť tam niekde pre nich a pri nich aj neskôr, v ďalších ťažkých životných situáciách), zvíťazila napokon sociálna práca.
Čo ťa motivovalo k vycestovaniu na africký kontinent?
Vtedy i dnes to všetko vnímam ako akési moje poslanie, nie zamestnanie. Keď sa mi po 2. ročníku štúdia na Trnavskej univerzite naskytla možnosť absolvovať 3-mesačnú stáž v Keni, neváhala som a šla som na pohovor. Stáž ma utvrdila v mojej predstave, že to je naozaj tá správna cesta, ktorou sa chcem uberať. A tak som už od roku 2009 nepretržite v Keni.
Ako vyzerá tvoj klasický pracovný deň v Nairobi?
Je ho veľmi ťažké opísať, pretože každý môj deň je iný. Momentálne pracujem ako terénna pracovníčka pre VŠ sv. Alžbety a s kolegami koordinujeme v Nairobi desať projektov. Nikdy neviem, čo všetko sa v hlavnom meste zomelie a čo nás teda po ceste do všetkých našich centier pre kenské deti a mládež v daný deň čaká. Nemám ani fixnú pracovnú dobu, pretože sa skôr prispôsobujem tomu, čo projekty potrebujú – vrátane skorých rán, neskorých nocí či víkendov. Ale nesťažujem sa. Nevedela by som skončiť o 16. hodine a do večera sedieť s vyloženými nohami. To nie som ja...
Koľko (časovo ohraničených) rozvojových projektov si vlastne doteraz koordinovala?
Najprv som v roku 2009 deväť mesiacov pôsobila ako terénna pracovníčka Trnavskej univerzity v Keni. Práve sme dokončovali dva anti-malnutričné projekty [3], ktoré postupne prechádzali pod správu VŠ sv. Alžbety. Od mája 2010 pracujem pre projekty VŠ sv. Alžbety a žiaden z vtedajších projektov sme nezatvorili, nezrušili.
Niektoré rozvojové projekty sú po 2 rokoch fungovania (a financovania z programu podpory Slovak Aid) samoudržateľné – lokálna komunita preberie zodpovednosť za pokračovanie aktivít. Akú máš ty s tým skúsenosť – ako to prebieha u vás?
Prvý projekt, financovaný zo Slovak Aid, nám končí v októbri 2013. Dve naše rehabilitačné centrá: dievčenské centrum Bl. Zdenky Schellingovej a chlapčenské centrum St. Kizito [4] a St. Gianna Beretta bol osobne otvoriť slovenský veľvyslanec v Keni. Čo sa týka zodpovednosti prevzatia projektu, je miestna komunita pripravená. Máme v kenskom tíme vytrénovaných profesionálov – v zdravotníckej, sociálnej aj v akademickej oblasti. Snažíme sa minimalizovať našu prítomnosť a zasahovanie do chodu vecí, aby si uvedomovali svoju zodpovednosť. Otázka samofinancovania je však zložitejšia. Po dvoch rokoch spolupráce je ťažké stopercentne tvrdiť, že miestna komunita bude schopná projekt financovať.
Ako lokálni ľudia reagujú na pomoc teba a tvojich kolegov?
Reagujú zväčša pozitívne a sú skôr vďační. Samozrejme, nájdu sa aj takí, ktorí chcú systém zneužiť, ale tých vedia našťastie naši miestni kolegovia v teréne hneď identifikovať a zastaviť. Snažíme sa o to, aby tú priamu pomoc, povzbudenie, radu nedostávali od nás – slovenských tereňákov, ale práve od svojich vlastných ľudí. Máme preto všade miestnych zamestnancov a kolegov, ktorí projektové aktivity realizujú.
Aké projekty momentálne koordinuješ a v čom sú ich špecifiká, že ich VŠ sv. Alžbety stále financuje a podporuje aj z vlastných financií, darov?
Ja mám na starosti najmä detské rehabilitačné centrá pre chlapcov a dievčatá z ulice, ďalej základnú internátnu školu pre deti z ulice a deti zo sociálne slabých rodín. Robím od terénnej sociálnej práce cez inštitucionálnu sociálnu prácu až po priamu prácu s detskými klientmi. Tiež som supervízorkou vysokoškolského projektu pre študentov zo slumu. Čo všetky tie projekty spája, je asi cieľová skupina príjimateľov pomoci – „deti z ulice“, ktorým ponúkame lepšie šance na život a prežitie (dôstojné bývanie, stravu, ošatenie, vzdelanie). Bez finančnej podpory organizácie zo Slovenska by tento typ podpory nebolo možné realizovať a deti by zostali, resp. sa vrátili k nebezpečnému životu na ulici.
Nedávno slovenský veľvyslanec v Keni Dr. Michal Mlynár uviedol pre jednu spravodajskú televíziu, že voda je jednou z kľúčových otázok prežitia pre kenských ľudí. Tvoj tím však paradoxne s predkladaným projektom v rámci Výzvy Slovak Aid 2013 neuspel. Čím to bolo spôsobené?
Možno sa projekt netrafil do priorít v rámci tohtoročnej výzvy, alebo bola veľká konkurencia medzi projektmi ostatných škôl a mimovládok, neviem. Sama si to neviem vysvetliť. Projekt podávala skúsená slovenská firma, ktorá v Keni už v minulosti studne vŕtala pre komunitu Masajov v Kajiado, dokonca vďaka podpore Slovak Aid. Prijímateľmi pomoci by v tomto prípade bolo päťsto detí zo základnej internátnej školy, no i samotná komunita s viac ako 10 000 obyvateľmi. V období sucha sa musí voda kupovať a dovážať z najbližšej dediny – asi 20 km vzdialenej. Jeden úsek cesty je asi 6 km dlhý, nespevnený, prašný; naviac v období dažďov pre cisternu úplne neprejazdný. Studňu tam potrebujú ako soľ. Čo iné by mohlo byť v tejto situácii efektívnejšie?
Pôsobíš v hlavnom meste Kene v Nairobi. V odbornej obci, venujúcej sa rozvojovej spolupráci, zaznievajú hlasy – že viac, ako na pomoc SR v Nairobi, by sa mali univerzity a mimovládky sústrediť na vidiecke oblasti. Zdieľaš podobný názor?
Problémy v hlavnom meste sú stále obrovské. Súvisí to najmä s rastúcou urbanizáciou v Keni – denne sa do Nairobi sťahujú stovky ľudí z vidieka. Je to neskutočné mesto kontrastov – na jednej strane blahobyt vo obrovských vilách a na druhej strane veľká chudoba v slumoch. Chápem rozhodnutia našich mimovládok – ísť po príčine toho, prečo sa ľudia sťahujú z vidieka, dať im šancu na dôstojný život v rodnom regióne a tým zastaviť migráciu. Absolútne s tým súhlasím a držím organizáciám prsty. No nemôžeme sa všetci zo dňa na deň presunúť na vidiek a zabudnúť na problémy (ich riešenie, ale i prevenciu) v hlavnom meste...
Akú spätnú väzbu ste dostávali od detí ulice po ich včasnom podchytení a umiestnení do resocializačných centier? Ako výrazne sa menili ich životy pred vašimi očami?
Keď prijmeme dieťa do detského rehabilitačného centra, ten prvý moment je naozaj silný a zapamätateľný. Dieťa príde vo veľmi zanedbanom stave, nevie čítať, písať a často nepozná základné hygienické návyky. Prvé stretnutie so zubnou kefkou a pastou, pravidelné umývanie sa, či chodenie na toaletu sa deje až u nás. Dokonca niektoré deti (najmä chlapci) k nám prídu v prvý deň ešte aj pod vplyvom nejakej omamnej látky, najčastejšie lepidla. Prvých šesť mesiacov v centre je asi najťažších – ako pre nich, tak aj pre nás (slovenských a najmä miestnych sociálnych pracovníkov, ktorí sú s deťmi nepretržite). Po dvoch rokoch sú však deti samostatné – dokážu si sami variť, upratovať, majú vyvinutý zmysel pre zodpovednosť, dokážu písať, čítať, počítať.
Spomenieš nejakú „success story“ – pozitívne prebiehajúci/zakončený príbeh klienta či klientky z vášho rehabilitačného centra?
Náš najstarší chlapec, Joseph, skončil minulý rok strednú školu a dnes pracuje v slume Lunga-Lunga ako komunitný sociálny pracovník s HIV-pozitívnymi ľuďmi. Prácu si našiel sám. Sme naďalej v kontakte – často chodieva do centra robiť ostatným deťom prednášky. Iný chlapec zasa študuje na najlepšej štátnej strednej škole (Maranda High School), je momentálne v druhom ročníku a patrí medzi najlepších študentov. Takisto máme prváčku na najlepšej štátnej dievčenskej strednej škole (Starehe girls), ktorá vďaka svojim vynikajúcim výsledkom na základnej škole dostala vládne štipendium a študuje v podstate zadarmo. Títo mladí ľudia nás navštevujú a rozprávajú sa s ostatnými deťmi v centrách, snažia sa ich motivovať. Je to najlepšia spätná väzba.
Ktorý problém v Keni je podľa teba najviac vypuklý (nevzdelanosť, veľkosť rodiny, nezamestnanosť, extrémna chudoba, hlad atď.) a vplýva negatívne aj na vaše projekty?
Pri deťoch z ulice je to vždy začarovaný kruh. Vezmeme dieťa do centra, kde dostane šancu na lepší život a chopí sa jej. Medzitým sa jeho matke, ktorá žije stále na ulici, narodí ďalšie dieťa a o rok ďalšie. Dievčatá, ktoré na uliciach zostávajú (pretože sa im nenaskytne šanca na resocializáciu, umiestnenie do centier), rodia ako 15-ročné. Teda ide o ďalšie a ďalšie deti, ktoré končia opäť na ulici. Väčšina organizácií, pracujúcich s touto cieľovou skupinou, zlyháva práve na reintegrácii detí po rehabilitačnom programe. Teda po dvoch alebo troch rokoch života v centre ich nemajú kam umiestniť (zväčša pre nedostatok financií), a tak deti končia opäť na ulici...
Hoci pracuješ na projektoch vyše 5 rokov, tvoja osoba sa doteraz nestretávala s extrémnou medializáciou. Všetko však zmenilo jedno konkrétne vydanie relácie Modré z neba? Ako tvoje vystúpenie v TV hodnotíš spätne?
Snažila som sa reprezentovať organizáciu, pre ktorú pracujem. Najlepšie, ako som vedela. Typ či charakter relácie mi neprislúcha hodnotiť.
Ako táto relácia pomohla vašim projektom v Keni?
Táto relácia pomohla najmä projektu, fungujúcemu na princípe adopcie kenských detí na diaľku. Pomohla nájsť adoptívnych rodičov – „sponzorov“ pre deti z našich centier. Tie môžu vďaka finančnej podpore zo SR chodiť do školy. Vďaka odvysielaniu tejto relácie sa viac ľudí z celého Slovenska zaujíma o rozvojové aktivity VŠ sv. Alžbety.
S akým typom reakcií si sa stretla? Kto a prečo hodnotí danú reláciu a tvoje vystúpenie negatívne?
Stretla som sa s pozitívnymi, aj s negatívnymi reakciami. Tie pozitívne, samozrejme, prišli najmä z kruhu rodiny a priateľov. Niektorí mohli lepšie pochopiť, čo to v tom Nairobi naozaj robíme. Tie negatívne reakcie prišli skôr od „kolegov z branže“, teda od ľudí z iných slovenských rozvojových organizácii. Oni tento typ medializácie hodnotili negatívne – viedli sa potom diskusie o etickosti či neetickosti danej relácie v súvislosti s tzv. „rozvojovou pornografiou“. Najviac takýchto hlasov sa ku mne dostalo paradoxne od ľudí, ktorí v Keni nikdy dlhodobo nepôsobili, teda ani problémy tejto krajiny a fungovanie organizácií v nej nemôžu poznať do detailov. Škoda, že sa nik nespýtal aj na náš názor – keď už sme boli hlavnými protagonistami onej relácie a zažili sme samotné nakrúcanie, aj videli zostrihaný výsledok v televízii. Treba si zjavne uvedomiť, že aj v tomto odvetví práce (a získavaní financií na fungovanie) existuje medzi mimovládnymi organizáciami a ich členmi silná konkurencia, názorový nesúlad, rivalita, aj agresivita...
Máš na starosti aj projekt Dobrota sv. Alžbety, zameraný na adoptovanie si kenských detí slovenskými rodičmi na diaľku. Koľko máte detí momentálne v programe, resp. koľko ich bolo pred a po odvysielaní spomínanej relácie v TV Markíza?
Určite sa ten počet zdvojnásobil a všetky deti, ktoré nemali predtým „sponzorov“, dnes adoptívnych rodičov zo SR majú a môžu chodiť spokojne do školy.
V čom môže byť práca terénnej pracovníčky v kenskej metropole nebezpečná?
Ako som už spomínala, Nairobi je obrovské mesto, plné kontrastov. S tým súvisí aj bezpečnostná situácia – je tu vysoká kriminalita. Ako terénni pracovníci máme pravidlá, ktoré musíme rešpektovať – snažíme sa nejazdiť sami vo večerných hodinách autom, dbáme na bezpečnosť v dome (máme nočného strážnika, psov, vždy zamykáme všetky zámky). Keď tu človek robí terénnu sociálnu prácu, väčšinou sa pohybuje v slumových oblastiach alebo okrajových častiach Nairobi. Vždy je vhodné chodiť so skupinkou miestnych ľudí, byť vhodne (nie provokatívne) oblečený, nemať so sebou cenné veci...
Vyzerá to tak, že z Kene sa tak skoro nehodláš vrátiť domov. Čo by ťa prinútilo opustiť nadobro africký kontinent a odísť späť do Európy?
Hmm, momentálne som v Nairobi spokojná. Vrátiť sa by ma prinútila momentálne iba nejaká negatívna rodinná udalosť, ale na to nechcem myslieť... Práca s deťmi ma absolútne napĺňa, naše projekty mi prirástli k srdcu.
Text: Božena Baluchová,
Foto: archív D. Pecháčovej,
Dobrota sv. Alžbety
[5]
[6]
[7]
[8]
[9]
[10]
[11]
[12]
[13]
[14]
[15]
[16]
[17]
[18]
[19]
[20]
[21]
[22]