The Third Decade of Life - Are Twenty-Year-Olds Adults?
Abstrakt: Príspevok je venovaný zhrnutiu teoretických poznatkov a empirických zistení týkajúcich sa prechodu do dospelosti (20-29 rokov) v súvislosti s normatívnymi úlohami tohto obdobia. Cieľom je poskytnúť prehľad informácií o nazeraní na tranzíciu do dospelosti a problematiku normatívnych vývinových úloh, ktoré sú pre toto životné obdobie príznačné. V rámci hľadania odpovede na ústrednú otázku sa v príspevok zoberá témou dôležitosti napĺňania týchto normatívnych vývinových úloh a analýze kritérií dospelosti.
Kľúčové slová: dvadsiatnici, kritéria dospelosti, normatívne vývinové úlohy, prechod do dospelosti
Abstract: This post is dedicated to summarizing theoretical knowledge and empirical findings related to the transition to adulthood (20-29 years) in connection with the normative tasks of this period. The aim is to provide an overview of information on the perspective of the transition to adulthood and the issues of normative developmental tasks that are characteristic of this stage of life. In searching for an answer to the central question, the post addresses the importance of fulfilling these normative developmental tasks and analyzing criteria for adulthood.
Key words: twenty-year-olds, criteria of adulthood, normative developmental tasks, transition to adulthood
Prechod do dospelosti
Sú dvadsiatnici (teda mladí ľudia vo veku od 20 do 29 rokov) dospelí? Na túto otázku hľadá odpoveď tak laická ako aj odborná verejnosť. Záujem o problematiku prechodu do dospelosti v rámci psychologického výskumu narastá (napr. Tagliabue et al., 2016; Arnett & Mitra, 2021). Jedným z dôvodov je aj skutočnosť, že ide o jeden z najvýznamnejších životných prechodov (Schulenberg & Schoon, 2012; Wood et al. 2017) a pohľady naň sa rôznia. V minulosti prevládal názor (Featherman & Lerner, 1985; Hogan & Astone, 1986), že tempo biologického, psychologického a sociálneho vývinu sa môže medzi jednotlivcami líšiť a nemusí existovať jednotnosť v poradí, v ktorom sa vývinové štádiá vyskytujú. Prechod do dospelosti však môže byť vnímaný aj širšie. Mnohí autori zastávajú názor, že na to aby sa jedinec stal dospelým nestačí len dovŕšenie devätnásteho či dvadsiateho roku života, ale významným sa stáva postupné napĺňanie určitých kritérií dospelosti (Furstenberg et al., 2004; Steinberg 2005). Tento proces sa v porovnaní s minulosťou značne predĺžil a spomalil (Côté & Bynner, 2008; Macek et al., 2016; Messersmith & Schulenberg, 2010). Tranzícia do dospelosti sa stala komplexným procesom, ktorý často pozostáva z viacerých na seba nadväzujúcich, resp. paralelných prechodov v rôznych oblastiach (Biggart & Walther, 2006), ktoré môžu byť zvratné (napr. návrat dospelých detí späť k rodičom, rozvod...). Celkovo sa životný cyklus stáva dlhším a menej štruktúrovaným (Brzezińska, 2013).
Z hľadiska veku je za obdobie tranzície do dospelosti považovaná etapa medzi 20. – 30. rokom života (Arnett & Mitra, 2018; Macek et al., 2016). V zahraničí prebieha výskum tejto životnej etapy už takmer 30 rokov a jeho začiatky sú spojené s konceptom vynárajúcej sa dospelosti (ang. emerging adulthood), ktorý etabloval americký psychológ J. J. Arnett v polovici 90. rokov 20. storočia (Arnett, 2000). Arnett (2000) charakterizoval obdobie vynárajúcej sa dospelosti ako obdobie medzi adolescenciou a mladou dospelosťou (20 až 28/30 rokov). Táto vývinová etapa sa týkala, ako uvádzajú Macek et al. (2016), špecificky generácie Y (ľudia narodení medzi rokmi 1985 až 2000) alebo tzv. mileniálov. V priebehu rokov však výskumné zistenia poukázali na to, že sa táto etapa týka aj nasledujúcej generácie. Podľa Arnetta (2000, 2007), ale napr. aj Knighta & Millera (2017) sú pre toto obdobie typické viaceré ukazovatele, napr.: potreba dlhšieho času na dosiahnutie vzdelania, skúmanie rôznych možností smerovania života vo vzťahoch, v práci či svetonázore, potreba priestoru pre naplnenie svojich túžob a prípravu na ďalší život v dospelosti. Podobne chápu vynárajúcu dospelosť aj Baumgartnerová et al. (2007), či Brandstätterová a Herrmann (2015), ktorí uvádzajú, že ide o čas, keď sa ľudia vo veku 20-30 rokov musia osamostatniť od svojich rodičov a osvojiť si vlastnú identitu. Hoci proces utvárania identity je z tradičného pohľadu charakteristický pre obdobie adolescencie, jej hranice výrazne prekračuje a zahŕňa aj periódu vynárajúcej sa dospelosti.
Spomínané obdobie vynárajúcej sa dospelosti je charakterizované piatimi hlavnými znakmi (Anett, 2005; Arnett & Mitra, 2018). Obdobie je jednak vnímané ako nestabilné (v súvislosti s mnohými možnými zmenami, napr. striedanie pracovných miest, partnerov atď.) a plné rôznych možností (realizácia významných zmien atď.). V priebehu obdobia mladí ľudia preskúmavajú a objavujú svoju identitu pre dospelý vek, sú skôr zameraní na seba (viac než v iných životných etapách) a prežívajú pocit „medzi“. Práve tento pocit je v súvislosti s vynárajúcou dospelosťou veľmi významný. Najčastejšie ide o pocit, že sa nachádzajú medzi dospelosťou a detstvom, medzi prácou a školou, medzi samostatnosťou a závislosťou od iných ľudí najčastejšie rodičov a podobne. Prežívanie tohto pocitu bolo potvrdené vo viacerých výskumoch (napr. Macek et al., 2007; Galanaki & Leontopoulou, 2017).
Prechod do dospelosti je pomerne dlhé časové obdobie, ktoré je charakterizované tendenciou mladých ľudí k objavovaniu a experimentovaniu (Arnett & Padilla-Walker, 2015) a spája sa s vysokou mierou objektívnej (nižšia miery inštitucionálnej štruktúry) a subjektívnej nestability. Tá sa u mladých ľudí prejavuje v rôznorodosti osobných cieľov a reštrukturalizácii ich životných plánov (Luyckx et al., 2011). Je to jeden z dôvodov, pre ktorý je toto životné obdobie vnímané ako jedno z najheterogénnejších (Arnett, 2007). Dvadsiatnici často vnímajú narastajúci sociálny tlak na dosiahnutie spoločensky očakávaných vývinových míľnikov (osamostatnenie, nájdenie životného partnera, získanie stabilnej práce...) (Shulman & Nurmi, 2010), taktiež u nich vzrastá potreba realizovať významné životné rozhodnutia a formulovať osobné ciele (Arnett & Padilla-Walker, 2015). Dochádza tak k ovplyvňovaniu nielen ich aktuálnej životnej situácie, ale aj ďalšieho smerovania ich budúcnosti, čím sa toto obdobie stáva aj jedným z najkritickejších v živote (Salmela-Aro et al., 2007; Messersmith & Schulenberg, 2010).
Úspešnosť prechodu do dospelosti je podľa výsledkov viacerých výskumov (napr. Negru, 2008; Shulman & Nurmi, 2010; Arnett & Mitra, 2018), spojená s napĺňaním už spomínaných očakávaných vývinových úloh (iným slovom aj normatívnych cieľov, či vývinových miľníkov), ktorým sa venujeme v nasledujúcej kapitole.
Normatívne vývinové úlohy
Normatívne vývinové úlohy sú chápané ako požiadavky a výzvy, ktoré sa od ľudí očakávajú vzhľadom na vývinové obdobie, v ktorom sa aktuálne nachádzajú a kultúru spoločnosti, v ktorej žijú (Salmela-Aro et al. 2007; Žukauskienė, 2015). Nurmi (2008), ktorý pri vymedzení vývinových úloh vychádzal z teórie Havighursta, ďalej upresňuje, že naplnenie týchto úloh vedie u jedinca k subjektívnej spokojnosti a predpovedá, že bude úspešný aj v ďalších vývinových úlohách. Naopak neúspech vedie k pocitu zlyhania, kritike sociálneho okolia a ťažkostiam v dosahovaní nových úloh. Celkovo možno zhrnúť, že ide o vekovo špecifické vývinových úlohy (Seiffge-Krenke & Gelhaar, 2008) vnímané ako určité kritériá, inými autormi tiež označované ako markery, (napr. Norman et al., 2021) alebo míľniky (napr. Cepa & Furstenberg, 2021), ktorých naplnením sa jedinec stáva dospelým (Tagliabue et al., 2016).
Empirický výskum potvrdil (napr. Brandstätter et al., 2013; Furstenberg et al., 2004; Norman et al., 2021; Macek et al., 2016; Salmela-Aro et al., 2007; Steinberg, 2005), že okrem veku sa medzi kritéria dosiahnutia dospelosti radí napríklad založenie rodiny, vlastnej domácnosti, finančná nezávislosť, stabilné zamestnanie, prevzatie zodpovednosti za vlastné rozhodnutia či utvorenie vlastnej identity. Molgat (2007) sa vo svojom výskume zameral na subjektívnu perspektívu - zisťoval, čo považujú mladí ľudia (25-29 rokov) pre svoj vlastný pocit dospelosti za dôležité. Zistil, že ide najmä o rolové tranzície a sociálne kritériá ako je ukončenie školy, nájdenie stáleho zamestnania, finančné záväzky, odchod z rodičovského domu, nezávislosť, zodpovednosť, trvalý vzťah a rodičovstvo. V menšej miere ide o individuálne charakteristiky. Naopak Arnett (2007) svojimi výskumnými zisteniami zdôrazňuje najmä kritériá na úrovni jedinca, napríklad schopnosť samostatne sa rozhodovať na základe vlastných presvedčení a hodnôt, byť nezávislý od názoru rodičov alebo iných vplyvov a vytvoriť si rovnocenný vzťah s rodičmi. Tieto kritériá považujú napr. McAdams (2013), alebo Schwartz et al. (2013) za podmienku dosiahnutia jedného z významných míľnikov, a to je identita dospelého.
Z tohto hľadiska sa pre úspešný vstup do dospelosti javí ako významné najmä prepojenie objektívnych markerov dospelosti a individuálnych charakteristík (napr. Krahn et al. 2018). Dosiahnutie osobných kompetencií ako podmienka pre zvládnutie sociálnych kritérií, čo však môže fungovať opačne, napr. človek sa po tom, čo sa stane rodičom cíti zodpovednejší. Kľúčovú úlohu tu zohráva aj načasovanie a subjektívne hodnotenie dospelosti. Otázke načasovania dosahovania spoločnosťou vymedzených vývinových míľnikov sa ako jedna z prvých venovala Neugartenová vo svojej Teórii sociálnych hodín ešte v 60.tych rokoch minulého storočia (Eliason et al., 2015). Zdôrazňovala najmä dodržanie časového scenára, ktorý je charakteristický pre jednotlivé životné obdobia, pričom upozorňovala, že pri jeho nedodržaní môže dôjsť k prežívaniu psychologickej krízy.
V súčasnosti je časové vymedzenie obdobia dosahovania vývinových úloh dospelosti v porovnaní s minulosťou menej striktné. Približne od 70. rokov 20. storočia došlo k výraznému posunu, prolongácii a individualizácii prechodu do dospelosti (Seiffge-Krenke, & Gelhaar, 2008, Krahn et al., 2018). Ako bolo v úvode spomenuté, jednotlivé úlohy môžu a nemusia byť napĺňané súbežne a nemusia prebiehať v tradičnej normatívnej postupnosti ako to bolo v minulosti.
Individuálne načasovanie dosahovania vývinových cieľov je teda ovplyvňované nielen sociálnymi očakávaniami a tlakom, ktorý vyvolávajú, ale aj tým, aké ciele mladí ľudia v danom momente vnímajú za osobne dôležité a relevantné (Barker & Galambos, 2005). Krahn et al. (2018) zároveň upozorňujú, že je potrebné rozlišovať medzi hodnotením kritérií dospelosti vo všeobecnosti a posudzovaním vlastného „načasovania“ dosiahnutia týchto ukazovateľov. Autori pritom nepopierajú Arnettove (2007) závery týkajúce sa významu individuálnych charakterových čŕt ako podmienok pre dosiahnutie dospelosti, avšak dopĺňajú, že objektívne konfigurácie rolí a cesty do dospelosti, majú trvalý význam pre kognitívne interpretácie mladých ľudí o ich vlastnom pokroku pri prechode do dospelosti. K podobným záverom, že na zmene sociálnych rolí v súvislosti s dosiahnutím dospelosti záleží, dospeli autori viacerých štúdií (napr. Eliason et al., 2015; Piotrowski et al., 2020), a to aj longitudinálnych (Benson & Fustenberg, 2007).
Úspešné dosahovanie normatívnych vývinových cieľov, týkajúcich sa najmä preberania dospelých sociálnych rolí a osamostatnením, celkovo posilňujú subjektívny pocit dospelosti (Brzezińska, 2013) a urýchľujú psychosociálne zrenie (napr. Piotrowski et al., 2020).
Subjektívny pocit dospelosti
Prechod do dospelosti je na individuálnej úrovni determinovaný subjektívnym hľadiskom, ktorý reflektuje do akej miery sa mladý človek cíti dospelý.
Jedným z faktorov, ktorý subjektívny pocit dospelosti ovplyvňuje je vek. Podľa Arnetta (2007) je práve pre mladých ľudí vo veku 18 až 25 rokov (teda v prvej polovici obdobia prechodu do dospelosti) charakteristický už spomínaný pocit „medzi“ adolescenciou a dospelosťou, ktorý sa s rastúcim vekom mení a plne dospelými sa cíti až väčšina tridsiatnikov. Podobne uvažujú aj Nelson a Luster (2015), ktorí upozorňujú na to, že ide o rozširujúci sa trend, ktorý však nie je kultúrne univerzálny. Subjektívny pocit „medzi“ dospievaním a dospelosťou v 1.polovici tretej dekády života bol výskumne potvrdený vo viacerých krajinách Európy (Arnett & Padilla-Walker, 2015; Oleszkowicz & Misztela, 2015; Tsipianitis et al.,2019; Zupančič et al.,2014).
V našich podmienkach nie je dostatok výskumov v tejto oblasti. Jednu z mála štúdií uskutočnil Roupa (2016). Výsledky sú v súlade s trendom, ktorý naznačil Nelson a Luster (2015). Pocit „medzi“ uviedlo celkovo 65% respondentov a 29% univerzitných študentov sa cítilo plne dospelými. Podobné výsledky priniesla aj česká štúdia (Macek et al., 2007), kde 64% opýtaných respondentov vo veku 20 – 22 rokov potvrdilo, že svoj subjektívny status dospelého nemajú ujasnený.
Stať sa dospelým teda súvisí nielen so subjektívnym pocitom dospelosti, ale aj s prekonávaním sociálne očakávaných výziev (Tagliabue et al., 2016). Podľa viacerých autorov (Arnett, 2007; Roupa, 2016) mladí ľudia však nepovažujú preberanie bežných dospelých rolí (manžel, rodič...) za významné pre definovanie seba ako dospelého. Piotrowski et al. (2018) výskumne potvrdili, že prevzatie dospelej role napomáha vnímaniu samého seba ako viac dospelého. Jedným z vysvetlení môže byť aj to, že tí, ktorí sa zapájajú do týchto rolí, pravdepodobne prejdú sériou psychologických zmien, ktoré následne vedú k intenzívnejšiemu pocitu vlastnej dospelosti a zároveň k posilneniu záväzkov týkajúcich sa identity. Z hľadiska normatívnych vývinových úloh bol súvis s pocitom dospelosti empiricky potvrdený konkrétne v prípade prechodu k rodičovstvu (napr. Aronson, 2008; Hutteman et al., 2014), dosiahnutia rezidenčnej nezávislosti (napr. Seiffge-Krenke, 2016), vytvorenia partnerského vzťahu (napr. Adamczyk & Luyckx, 2015), ale aj vstupu do zamestnania (napr. Inguglia et al., 2015).
Záver
Obdobie medzi 20. – 30. rokom života je považované za obdobie prechodu do dospelosti. Ide o jeden z najvýznamnejších a najkritickejších životných prechodov. Často je spájaný s obdobím vynárajúcej sa dospelosti, ktorú charakterizuje najmä explorácia identity pre dospelý vek, nestabilita, zameranie na seba, spektrum možnosti a pocit „medzi“ (napr. Galanaki & Leontopoulou, 2017; Arnett & Mitra, 2018). Ako proces sa tranzícia do dospelosti v porovnaní s minulosťou nielen predĺžila a spomalila, ale stala sa aj menej štrukturovanou a komplexnejšou - tvoria ju viaceré na seba nadväzujúce, resp. paralelné prechody v rámci rôznych oblastí života, ktoré môžu byť naviac reverzibilné (Biggart & Walther, 2006). Prechod do dospelosti je spojený s napĺňaním viacerých normatívnych úloh (alebo tiež inak kritérií, markerov, miľníkov), ktoré vedú k dosiahnutiu pocitu dospelosti (napr. Cepa & Furstenberg, 2021; Norman et al., 2021). Tieto kritéria je možné charakterizovať ako požiadavky, ktoré sa od mladých ľudí očakávajú vzhľadom na vývinové obdobie a spoločnosť, v ktorej žijú (Žukauskienė, 2015). Pri dosahovaní normatívnych vývinových cieľov v období prechodu do dospelosti zohrávajú významnú rolu tak objektívne markery, ako aj individuálne charakteristiky a ich vzájomné prepojenie (Krahn et al., 2018). Medzi objektívne markery patria rolové tranzície (prevzatie a osvojenie role partnera, role rodiča, rola zamestnanca...) a sociálne kritériá (ukončenie vzdelávania, zabezpečenie vlastnej domácnosti, odchod z rodičovského domu, finančná nezávislosť, získanie stabilného zamestnania...). Medzi kritéria na úrovni jedinca patrí napríklad nezávislosť, samostatné rozhodovanie, prevzatie zodpovednosti za vlastné rozhodnutia a utvorenie vlastnej identity.
Dosahovanie dospelosti je významne spojené aj so subjektívnym pocitom dospelosti mladých ľudí. Tento pocit môže postupne narastať s vekom, avšak tento trend nie je kultúrne univerzálny, no výskumne bol tento vzťah potvrdený vo viacerých európskych krajinách.
Na úvodnú otázku, či možno považovať dvadsiatnikov za dospelých neexistuje jednoznačná odpoveď, čo však nie je prekvapivé, pretože to samo o sebe reflektuje aktuálne vnímanie dospelosti ako takej. Vek v tomto prípade nie je jediným kritériom. Sociálna konštrukcia dospelosti vedie k zdôrazneniu viacerých kritérií v podobe normatívnych vývinových úloh, ktorých napĺňanie prispieva nielen k prežívaniu pocitu vlastnej dospelosti a celkovo urýchľuje psychosociálne zrenie.
Autorky: Mgr. Martina Semešiová, doc. PhDr. Beáta Ráczová, PhD.
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Filozofická fakulta, Katedra psychológie
Výskum bol realizovaný v rámci projektu VEGA 1/0853/21 - Špecifiká prechodu do dospelosti v kontexte cieľov a vybraných osobnostných premenných a ich dopad na subjektívnu pohodu mladých dospelých. Tento projekt sa realizuje vďaka podpore z Vedeckej grantovej agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a Slovenskej akadémie vied.
Zoznam bibliografických odkazov
ADAMCZYK, K. - LUYCKX, K. 2015. An investigation of the linkage between relationship status (single vs. partnered), identity dimensions and self-construals in a sample of polish young adults. In Polish Psychological Bulletin, 46, 616–623. https://doi.org/10.1515/ppb-2015-0068 [3]
ARNETT, J. J. 2000. Emerging adulthood: A theory of development from the late teens through the twenties. In American Psychologist, 55(5), 469–480. https://doi.org/10.1037/0003-066X.55.5.469 [4]
ARNETT, J. J. 2005. The Developmental Context of Substance use in Emerging Adulthood. In Journal of Drug Issues, 35(2), 235–254. https://doi.org/10.1177/002204260503500202 [5]
ARNETT, J. J. 2007. Emerging Adulthood: What Is It, and What Is It Good For? In Child Development Perspectives, 1(2), 68–73. https://doi.org/10.1111/j.1750-8606.2007.00016.x [6]
ARNETT, J. J. - MITRA, D. 2018. Are the Features of Emerging Adulthood Developmentally Distinctive? A Comparison of Ages 18–60 in the United States. In Emerging Adulthood, 8(5), 412–419. https://doi.org/10.1177/2167696818810073 [7]
ARNETT, J. J. - PADILLA-WALKER, L. M. 2015. Brief report: Danish emerging adults conceptions of adulthood. In Journal of adolescence, 38, 39-48. https://doi.org/10.1016/j.adolescence.2014.10.011 [8]
ARONSON, P. 2008. The markers and meanings of growing up: Contemporary young women's transition from adolescence to adulthood. In Gender & Society, 22(1), 56-82. https://doi.org/10.1177/0891243207311420 [9]
BARKER, E. T. - GALAMBOS, N. L. 2005. Adolescents’ implicit theories of maturity: Ages of adulthood, freedom, and fun. In Journal of Adolescent Research, 20(5), 557-576. https://doi.org/10.1177/0743558405274872 [10]
BAUMGARTNER, L. M. - MERRIAM, S. B. - CAFFARELLA, R. B. 2007. Learning in Adulthood: A Comprehensive Guide. San Francisco. John Wiley & Sons, Inc. 2007. 560 s. ISBN-978-0-7879-7588-3
BENSON, J. E. - FURSTENBERG, F. F. 2007. Entry into adulthood: Are adult role transitions meaningful markers of adult identity? In Advances in Life Course Research, 11, 199–224. https://doi.org/10.1016/S1040-2608(06)11008-4.
BIGGART, A. - WALTHER, A. 2006. Coping with Yo-Yo Transitions. Young adult’s struggle for support, between family and state in comparative perspective. A new youth? In Young people, generations and family life, 41-62.
BRANDSTÄTTER, V. - HERRMANN, M. 2016. Goal disengagement in emerging adulthood: The adaptive potential of action crises. In International Journal of Behavioral Development, 40(2), 117–125. https://doi.org/10.1177/0165025415597550 [11]
BRANDSTÄTTER, V. - HERRMANN, M. - SCHÜLER, J. 2013. The Struggle of Giving Up Personal Goals: Affective, Physiological, and Cognitive Consequences of an Action Crisis. Personality and Social Psychology Bulletin, 39(12), 1668–1682. https://doi.org/10.1177/0146167213500151 [12]
BRZEZIŃSKA, A. I. 2013. Becoming an adult- context of identity development. In Polish Psychological Bulletin, 44 (3), 239-244. https://doi.org/10.2478/ppb-2013-0027 [13]
CEPA, K. - FURSTENBERG, F. F. 2021. Reaching adulthood: Persistent beliefs about the importance and timing of adult milestones. In Journal of Family Issues, 42(1), 27-57. https://doi.org/10.1177/0192513X20918612 [14]
CÔTÉ, J. - BYNNER, J. M. 2008. Changes in the transition to adulthood in the UK and Canada: The role of structure and agency in emerging adulthood. In Journal of Youth Studies, 11(3), 251–268. https://doi.org/10.1080/13676260801946464 [15]
ELIASON, S. R. - MORTIMER, J. T. - VUOLO, M. 2015. The transition to adulthood: Life course structures and subjective perceptions. In Social psychology quarterly, 78(3), 205-227. https://doi.org/10.1177/0190272515582002 [16]
FEATHERMAN, D. L. - LERNER, R. M. 1985. Ontogenesis and Sociogenesis: Problematics for Theory and Research about Development and Socialization Across the Lifespan. In American Sociological Review, 50(5), 659. https://doi.org/10.2307/2095380 [17]
FURSTENBERG, F. F. - RUMBAUT, R. G. - SETTERSTEN, R. A. 2004. On the Frontier of Adulthood: Emerging Themes and New Directions. In R. A. Settersten, Jr., F. F. Furstenberg, Jr., & R. G. Rumbaut (Eds.), On the frontier of adulthood: Theory, research, and public policy (pp. 3–25). The University of Chicago Press. https://doi.org/10.7208/chicago/9780226748924.003.0001 [18]
GALANAKI, E. - LEONTOPOULOU, S. 2017. Criteria for the transition to adulthood, developmental features of emerging adulthood, and views of the future among Greek studying youth. In Europe’s Journal of Psychology, 13(3), 417–440. https://doi.org/10.5964/ejop.v13i3.1327 [19]
HOGAN, D. P. - ASTONE, N. M. 1986. The Transition to Adulthood. In Annual Review of Sociology, 12(1), 109–130. https://doi.org/10.1146/annurev.so.12.080186.000545 [20]
HUTTEMAN, R. - HENNECKE, M. - ORTH, U. - REITZ, A. K. - SPECHT, J. 2014. Developmental tasks as a framework to study personality development in adulthood and old age. In European Journal of Personality, 28, 267–278. https://doi.org/10.1002/per.1959 [21]
INGUGLIA, C. - INGOGLIA, S. - LIGA, F. - LO COCO, A. - LO CRICCHIO, M. G. 2015. Autonomy and Relatedness in Adolescence and Emerging Adulthood: Relationships with Parental Support and Psychological Distress. In Journal of Adult Development, 22(1), 1–13. https://doi.org/10.1007/s10804-014-9196-8 [22]
KNIGHT, R. - MILLER, J. M. 2017. Emerging Adulthood: A Developmental Phase: An Introduction to the Section. In The Psychoanalytic Study of the Child, 70(1), 5–7. https://doi.org/10.1080/00797308.2017.1277117 [23]
KRAHN, H. J. - CHAI, C. A. - FANG, S. - GALAMBOS, N. L. - JOHNSON, M. D. 2018. Quick, uncertain, and delayed adults: Timing, sequencing and duration of youth-adult transitions in Canada. In Journal of Youth Studies, 21(7), 905-921. https://doi.org/10.1080/13676261.2017.1421750 [24]
LUYCKX, K. - DE WITTE, H. - GOOSSENS, L. 2011. Perceived instability in emerging adulthood: The protective role of identity capital. In Journal of Applied Developmental Psychology, 32(3), 137-145. https://doi.org/10.1016/j.appdev.2011.02.002 [25]
MACEK, P. - BEJČEK, J. - VANÍČKOVÁ, J. 2007. Contemporary Czech emerging adults: Generation growing up in the period of social changes. In Journal of Adolescent Research, 22(5), 444–475. https://doi: [26] 10.1177/0743558407305417
MACEK, P. - LACINOVÁ, L. - JEŽEK, S. 2016. Cesty do dospělosti: Psychologické a sociální charakteristiky dnešních dvacátníků. Brno. Masarykova univerzita. 2016. 156 s. ISBN- 978-80-210-8401-8
MCADAMS, D. P. 2013. Life Authorship: A Psychological Challenge for Emerging Adulthood, as Illustrated in Two Notable Case Studies. In Emerging Adulthood, 1(2), 151–158. https://doi.org/10.1177/2167696813481774 [27]
MESSERSMITH, E. E. - SCHULENBERG, J. E. 2010. Goal Attainment, Goal Striving, and Well-Being During the Transition to Adulthood: A Ten-Year U.S. National Longitudinal Study. In New Directions for Child and Adolescent Development, 2010(130), 27–40. https://doi.org/10.1002/cd.279 [28]
MOLGAT, M. 2007. Do transitions and social structures matter? How ‘emerging adults’ define themselves as adults. In Journal of youth studies, 10(5), 495-516. https://doi.org/10.1080/13676260701580769 [29]
NEGRU, O. 2008. Personal Goals: Structures and Processes in Adult Development. In Cognition, Brain, Behavior. 12, 265-283.
NELSON, L. J. - LUSTER, S. S. 2015. "Adulthood" By Whose Definition? The Complexity of Emerging Adults' Conceptions of Adulthood. In J. J ARNETT (Ed.), Handbook of Emerging Adulthood, New York, NY: Oxford University Press. 2015. 421-437. ISBN- 9780199795574
NORMAN, K. B. - GRAHE, J. E. - LEE, S. 2021. Reconstructing adulthood: Revising the markers of adulthood scale for increased ecological validity. In Psychological Reports. 126(2) https://doi.org/10.1177/00332941211061700 [30]
OLESZKOWICZ, A. - MISZTELA, A. 2015. How do young poles perceive their adulthood? In Journal of Adolescent Research, 30(6), 683-709. https://doi.org/10.1177/0743558415569727 [31]
PIOTROWSKI, K. - BRZEZIŃSKA, A. I. - LUYCKX, K. 2020. Adult roles as predictors of adult identity and identity commitment in Polish emerging adults: Psychosocial maturity as an intervening variable. In Current psychology, 39, 2149-2158. https://link.springer.com/ [32] article/10.1007/s12144-018-9903-x
ROUPA, M. 2016. Čo to znamená byť dospelý podľa slovenských vysokoškolských študnetov? In Acta Geographica Universitatis Comenianae, 60(1), 37–68.
SALMELA-ARO, K. - AUNOLA, K. - NURMI, J. E. 2007. Personal Goals During Emerging Adulthood: A 10-Year Follow Up. In Journal of Adolescent Research, 22(6), 690–715. https://doi.org/10.1177/0743558407303978 [33]
SEIFFGE-KRENKE, I. - GELHAAR, T. 2008. Does successful attainment of developmental tasks lead to happiness and success in later developmental tasks? A test of Havighurst’s (1948) theses. In Journal of Adolescence, 31(1), 33–52. https://doi.org/10.1016/j.adolescence.2007.04.002 [34]
SHULMAN, S. - NURMI, J. E. 2010. Understanding emerging adulthood from a goal-setting perspective. In New Directions for Child and Adolescent Development, 16, 1-11. https://doi.org/10.1002/cd.277 [35]
SCHULENBERG, J. - SCHOON, I. 2012. The transition to adulthood across time and space: Overview of special section. In Longitudinal and life course studies, 3(2), 164. https://doi.org/10.14301/llcs.v3i2.194 [36]
SCHWARTZ, S. J. - ZAMBOANGA, B. L. - LUYCKX, K. - MECA, A. - RITCHIE, R. A. 2013. Identity in Emerging Adulthood: Reviewing the Field and Looking Forward. In Emerging Adulthood, 1(2), 96–113. https://doi.org/10.1177/2167696813479781 [37]
STEINBERG, L. 2005. Cognitive and affective development in adolescence. Trends in Cognitive Sciences, 9(2), 69–74. https://doi.org/10.1016/j.tics.2004.12.005 [38]
TAGLIABUE, S. - CROCETTI, E. - LANZ, M. 2016. Emerging adulthood features and criteria for adulthood: Variable-and person-centered approaches. In Journal of Youth Studies, 19(3), 374-388. https://doi.org/10.1080/13676261.2015.1074985 [39]
TSIPIANITIS, D. - MANDELLOS, G. - GROUMPOS, P. 2019. What is the role of social and cultural factors of the transition to adulthood and how these factors are influenced? An examination of Greek higher education students. In IFAC-PapersOnLine, 52(25), 293-298.
WOOD, D. - CRAPNELL, T. - LAU, L. - BENNETT, A. - LOTSTEIN, D. - FERRIS, M. - KUO, A. 2018. Emerging adulthood as a critical stage in the life course. In N. Halfon, C. Forrest, R. Lerner, & E. Faustman (Eds.), Handbook of Life Course Health Development New York: Springer. 2018. 123-143. ISBN-978-3-319-47141-9
ZUPANČIČ, M. - FRIEDLMEIER, W. - LEVPUŠČEK, M. P. - SIRSCH, U. - BRUCKNER-FELD, J. - HORVAT, M. 2014. Perceptions of achieved criteria for adulthood among Austrian, Slovene and U.S. Students. In SAGE Open, 4(4), 1-12. https://doi.org/10.1177/2158244014556997 [40]
ŽUKAUSKIENĖ, R. 2015. The experience of being an emerging adult in Europe. In R. ŽUKAUSKIENĖ (Eds.) Emerging adulthood in a European context, Taylor & Francis (Psychology Press). 2015. 3-17. ISBN- 978-1-315-75062-0