Prevencia sociálnych deviácii u dospelých

Prevention of the social deviation of adult people

Abstrakt: Spoločnosť a individualita človeka podlieha mnohým novým vplyvom. Nie všetko nové, čo prinieslo posledné obdobie, je však dobré pre život ľudí. V tejto štúdii poukážeme na význam sociálno-afektívnej adaptácie dospelých, ktorej je možné napomáhať aj špecializovanými aktivitami podporných profesií – sociálnych pedagógov, sociálnych andragógov, sociálnych pracovníkov a psychológov. V prevencii sociálnej deviácie čelia špecialisti výzve identifikovať psychický a sociálny potenciál ľudí. A tiež načrtnúť, do akej miery sa dospelí v systéme rôznorodých skupín dokážu adaptovať. Účelom výskumu a získaných poznatkov by mala byť snaha o vypracovanie a implementáciu účinných stratégií programov a aktivít zameraných na prevenciu s cieľom predchádzať výskyt a prípadne rozšírenie javov sociálnej deviácie. Je dôležité vnímať hranice sociálno-afektívnej schopnosti jednotlivca prispôsobiť sa deviácii, ako aj jeho aktuálnej sociálnej a psychickej spôsobilosti. S cieľom podporiť sociálne a psychické obranné mechanizmy dospelých voči sociálnej deviácii.
Kľúčové slová: Prevencia. Sociálnopsychická adaptácia dospelých. Sociálne prostredie.

Abstract: Society and person´s individuality are subject to many new influences. However, not everything new brought along by recent times is good for people´s lives. In this study we shall point significance of the social-affective adaptation of adults,which can be facilitated also through specialized activities of supporting professions – social paedagogues, social andragogues, social workers and psychologists. In the prevention of social deviation specialists face the challenge of identifying people´s psychical and social potential. And also, to outline the level to which adults in the system of manifold groups are able to adapt. The purpose of the research and knowledge gained should be effort to develop and implement effective strategies for programmes and activities aimed at prevention, in order to prevent the occurence and possibly the spread of phenomena of social deviation. It is important to sense the limits of individual´s social-affective ability to adapt with respect to deviation, as well as thein actual social and psychical compenence. With the aim of supporting adults´social and psychical defense mechanisms with respect to social deviation.
Key words: Prevention. Social-affective adaptation of adults. Social environment.

[3]Foto: Rudolf Baranovič - fotoobrázky života okolo nás (2023)

Úvod

Súčasnosť kladie nároky na široký diapazon schopností jednotlivých ľudí. V nebývalej miere a v masovom meradle sa do popredia dostala požiadavka zvyšovania schopností a kvality výkonov v rozmanitých druhoch činnosti, v komunikácii, vo vzťahoch. Je pravdepodobné, že súčasný spoločenský „tlak“ a stúpajúce požiadavky prostredia, na sociálnu a psychickú adaptáciu jednotlivcov, sa bude naďalej zosilňovať.

Táto skutočnosť vyžaduje vo zvýšenej miere rešpektovať osobnosť človeka, jej postavenie a prestíž v systéme vzťahov a činností v sociálnom prostredí. Je potrebné viac, než inokedy predtým, zaujímať sa o reálne možnosti jednotlivých osobností v rámci pripravenosti ľudí k riešeniu čoraz výraznejších protirečení medzi individuálnymi a spoločenskými, alebo skupinovými životnými záujmami. Mať na zreteli nielen pochopenie schopnosti adaptability, ale aj možností mobility a aktivizácie nových psychologických a sociálnych kompetencií človeka. V skúmaní osobnosti človeka je potrebné tiež prekonávať zjednodušené uvažovanie spôsobom redukcie človeka na fenomén púhej ľudskej existencie alebo empirickej jednotliviny.

Činiteľom socializácie ľudského jedinca je vždy spoločnosť ako systém a celok. Spoločnosť však pôsobí v socializačnom prostredí a v socializačnom procese prostredníctvom rôznych faktorov socializácie. Prostriedkami socializácie sú konkrétne sociálne skupiny - veľké, stredné, malé skupiny. A rovnako tak aj jednotliví ľudia v určitých sociálnych rolách a pozíciách, ktoré im umožňujú, alebo od nich vyžadujú vplývať na druhé osoby formálnym spôsobom – napr. učitelia, vzdelávatelia, vedúci pracovníci, kultúrni a politickí činitelia, a tiež neformálnym spôsobom – napr. rodičia, súrodenci, rovesníci, referenčné skupiny typu kamarátskych či zájmových a iných zoskupení.

Sociálne prostredie

Čo je sociálne prostredie? Spoločnosť ako celok a jednotlivé skupiny, ktoré tvoria sociálne okolie človeka? Ak sa stotožníme s názorom [3, str. 382], že „spoločnosť je organizované zoskupenie ľudí, skladajúce sa zo siete navzájom pospájaných skupín a organizácií, ktoré utvárajú spoločenskú štruktúru“, tak máme definíciu sociálneho prostredia. Pretlmočíme myšlienky uvedených autorov známej knihy Človek v spoločnosti [3, str. 350, 381] nasledovne:

• V sociálnom prostredí sa koordinácia a regulovanie činností členov sociálnych skupín dosahuje prostredníctvom systémov sociálnych pozícií a sociálnych rol.
• Spoločenská trieda, ako najvýznamnejší statusový systém významne determinuje sociálne prostredie a postavenie jednotlivca v tomto prostredí.
• V sociálnom prostredí sa vplyv na ľudí uskutočňuje tak, že spoločenská štruktúra vtláča pečať osobitosti a trvácnosti potrebám, poznaniu a medziosobným odpoveďovým charakteristikám jednotlivcov.

Rozvoj osobnosti ako sociálneho systému, t.j. rozvoj morálnych, etických kvalít, uvedomeného konania, ako aj prijaté vzory a hodnoty, sú nielen obrazom kultúrnosti správania sa osobnosti, ale významne ovplyvňujú sociálny rozvoj aj na úrovni spoločnosti.
O vzťahoch človeka k prírodnej a spoločenskej realite uvažujeme v týchto troch rovinách:

• súvislosti a spojenie medzi človekom a prírodou - človek a prírodné prostredie;
• súvislosti a spojenie medzi človekom a objektmi jeho materiálnej činnosti činnosti - človek a materiálne predmetné prostredie;
• súvislosti a spojenie medzi človekom a objektmi jeho teoretickej činnosti - človek a duševné/psychické a tiež duchovné prostredie;
• súvislosti a spojenie medzi človekom a spoločnosťou - človek a sociálne prostredie.

Človek sa svojimi kvalitami realizuje v spoločnosti na rôznych úrovniach. V. S. Merlin [6] uvádza, že človek vystupuje v spoločnosti ako indivíduum charakterizované zvláštnosťami svojho temperamentu a psychických procesov; ako osobnosť charakterizovaná psychickými a sociálnymi vlastnosťami; ako sociálna skupina, a tiež ako sociálno-historická pospolitosť - národ. Riešenie akejkoľvek praktickej úlohy týkajúcej sa človeka a teda aj sociálnej deviácie, je v skutočnosti možné iba tak, že sa akceptujú somatické, psychologické, sociálne i spoločenské podmienky života jednotlivcov v ich vzájomnom prepojení.

Predstava autoreprodukcie osobnosti ako systému, podchycuje nevyhnutnú podmienku existencie fungovania, pohybu a vývinu systému osobnosti človeka. Súčasťou reprodukcie je ustavičné vyrovnávanie látkových, energetických a informačných rozdielov medzi jednotlivcom a jeho prostredím.

Uvažujúc o osobnosti v súčasných podmienkach života a v situáciách, ktoré sú výzvou pre ďalší rozvoj a prispôsobenie sa ľudí, zdá sa nám byť nevyhnutné rešpektovať skutočnosť, že [5]:

• Osobnosť je samoorganizujúca sa celostnosť. Pre osobnosť je príznačná naprogramovaná, účelová aj cieľavedomá organizácia psychiky a správania vrátane konania.
• Osobnosť je otvoreným systémom, ktorý si s okolím vymieňa informácie, látku a energiu.
• Osobnosť je systém s cieľovým správaním sa a konaním - ciele sú určované potrebami prostredia a potrebami osobnosti.

Systém osobnosti má však nielen vonkajšie prostredie, ale aj svoje vnútorné prostredie, čiže prostredie svojich podsytémov: svojej štruktúry, psychických zložiek a vzťahov. Autoregulácia osobnosti znamená nie iba udržiavanie rovnováhy medzi osobnosťou a jej vonkajším prostredím, ale aj udržiavanie rovnováhy osobnosti s jej vnútorným prostredím. Prvé sa realizuje prostredníctvom druhého.

V súvislosti s otázkou podmienok sociálnopsychickej adaptácie je treba uviesť subjektívne podmienky adaptácie jednotlivcov v sociálnom prostredí. Za subjektívnu podmienku sociálnej adaptácie ľudí považuje O. Mikšík [7, str. 21] hypotetickú štruktúru psychickej variabilnosti. Tvorí ju komplex vrodených a osvojených stratégií dynamického vyrovnávania sa so situačnými premennými, ktoré sa prejavia v pohotovosti jednotlivca k určitej forme a spôsobu reakcií. V tejto súvislosti O. Mikšík [7, str. 22] vymedzil dve formy psychickej adaptačnej variabilnosti:

• Vysoká adaptačná variabilnosť sa prejavuje v tendencii účelne odpovedať, prispôsobiť sa.
• Adaptačná rigidita - inertnosť, sa prejavuje v tendencii pridržiavať sa vlastných schém správania a neprispôsobiť sa.

Tento teoretický úvod do problematiky systému osobnosť a prostredie sme zvolili z praktického dôvodu - vedie k predstave a pochopeniu psychologického mechanizmu možnej transformácie pozitívnych i negatívnych vplyvov prostredia na osobnosť. Obsiahejšiu analýzu sme publikovali v monografii Psychológia vo vzdelávaní dospelých [5].

Sociálnopsychická adaptácia jednotlivca v prostredí

Proces sociálnopsychickej adaptácie rámcujeme na pozadí vzájomného pôsobenia a vzťahov osobnosti v sociálnom prostredí. Do vzájomného pôsobenia osobnosť nevstupuje so všetkými systémami sociálneho prostredia, ale iba s niektorými z nich. Sociálne prostredie, ktoré bolo predpokladom vzniku osobnosti, sama osobnosť reprodukuje ako svoj vlastný výsledok. To by mohlo znamenať, že osobnosť je momentom spoločnosti a spoločnosť sú momenty osobnosti. Týmto si vysvetľujeme špecifickosť sociálnosti jednotlivého človeka v závislosti od prostredia, v ktorom žije.

Adaptáciu považujeme za konštitučný aspekt vývinu organizmu, indivídua aj osobnosti. Prispôsobenie sa osobnosti konkrétnej sociálnej realite znamená zhodu s vývinovou tendenciou osobnosti, resp. s psychickým potenciálom a vývinovými úlohami. Vývinová dynamika dospieva k optimu, ak sú vytvorené potrebné podmienky. K psychologickému obsahu pojmu sociálnopsychická adaptácia sa dostaneme prostredníctvom vyjadrenia J. Charváta [2], ktorý adaptáciu pokladá za riadiaci činiteľ vývinových zmien: „Adaptáciám celkom nerozumieme. Zvyčajne sa chápu ex post, historicky, ako dôsledok evolúcie. Niekedy ich však môžeme chápať aj obrátene, ako jednu z príčin evolúcie. Biologická účelovosť adaptácií plynie zo zakódovanej pamäti druhu. Lenže u vyšších tvorov, najmä však u človeka nájdeme okrem toho skúsenosti usporené a spracované zo života indivídua. A tie majú tiež adaptívny charakter… adaptácie majú pri zmene vonkajších podmienok zaručiť trvanie indivídua…majú mu pomáhať prežiť záťaž“.

Psychologickým obsahom adaptácie je podľa nás a ďalších autorov [4], [10], zblíženie cieľov a hodnotových orientácií skupiny a jednotlivca ako člena skupiny, pretože si osvojuje normy, tradície, skupinovú kultúru, rolovú štruktúru skupiny. V súvislosti so socializáciou ľudí vymedzíme sociálnopsychickú adaptáciu nasledovne [5, str. 148]:

• Adaptácia sa považuje za jeden zo základných sociálnopsychologických mechanizmov socializácie.
• Adaptácia je pojem, ktorým sa vyjadruje dynamický proces prispôsobenia sa človeka v prostredí.
• Výsledkom procesu adaptácie je adaptovanosť jednotlivca.

Významným vkladom J. Piageta [9] do teórie adaptácie je odbornej verejnosti známe jeho odlíšenie protikladných procesov adaptácie, ktoré iba pretlmočíme:

1. Proces akomodácie vedie k fungovaniu organizmu, osobnosti, subjektu v súlade s požiadavkami a vlastnosťami prostredia. Môže to byť aj formálne, vonkajšie prispôsobenie sa podmienkam, sprevádzané aj prípadným vnútorným nesúhlasom alebo protestom jednotlivca.
2. V procese asimilácie dochádza k osvojeniu si, k interiorizácii vlastností prostredia a k pretváraniu týchto vlastností v súlade s potrebami organizmu, osobnosti, subjektu.

Predstavitelia interakčnej koncepcie adaptácie (Philips,1968: In [5]), skutočnosť adaptácie jednotlivca v prostredí vidia nasledovne:

• Adaptácia vyjadruje ako sa organizmus, osobnosť prispôsobuje požiadavkám špecifických situácií - to je situačná adaptácia a jej výsledkom je situačná adaptovanosť.
• Adaptácia sa vzťahuje na stabilné riešenie, vysporiadanie sa s typickými problémovými situáciami - to je všeobecná adaptácia a jej výsledkom je všeobecná adaptovanosť.

Ak zhrnieme názory spomenutých autorov, tak nám vychádza, že všeobecná adaptácia - nazvime ju generalizovaná adaptácia, a jej výsledok - nazvime ho všeobecná adaptovanosť osoby, je dôsledkom a obrazom jej zvládnutia celého radu situačných adaptácií na opakujúce sa situácie. Potom všeobecnú maladaptovanosť jednotlivca, ako výsledok jeho situačných adaptácií, v ktorých musel mobilizovať svoje obranné psychické mechanizmy, je možno prirovnať k spôsobu zvládania, angl. copingu, záťažových situácií - stresu, frustrácie, deprivácie, konfliktov.

Vzhľadom k problematike sociálnych deviácií pripomíname [1, str. 25] výskyt stresu z odlišnosti a stresu z neplnenia sociálnych očakávaní spoločnosti. Výrazná negatívna odlišnosť jednotlivca od ostatných v skupine, či v spoločnosti je nazvaná psychickou a sociálnou stigmou. Odmietanie sa deje spoločenskou „kategorizáciou“ ľudí a tieto kategórie spoločnosť akceptuje v rôznej miere. Niektorých ľudí odmieta, určité skupiny sa označia za iné, alebo deviantné, osoby z takých skupín sú málo akceptované a zvyšuje sa pravdepodobnosť ich sociálneho odmietania. Spoločenskú kategorizáciu doplníme charakteristikou normálnej adaptácie a deviantnej adaptácie [8, str. 22] v našom podaní.

Náčrt predstavy odlišnosti osôb a skupín v určitom spoločenskom celku:

• Normálna adaptácia je taký proces, ktorý má za následok adaptovanosť v typických situáciách bez patologických zmien štruktúry osobnosti a tiež bez porušenia noriem sociálnej skupiny.
• Deviantná adaptácia sú procesy adaptácie, ktoré síce vedú k uspokojeniu potrieb jednotlivca v určitom sociálnom prostredí, v skupine, ale spôsob uspokojovania nie je v zhode s očakávaniami ostatných účastníkov sociálneho procesu a odkláňa sa od ich predstáv, noriem, požiadaviek.

Použitie termínu deviantný však neznamená v tomto kontexte patologické v subjektívnej rovine jednotlivca a protispoločenské v objektívnej rovine spoločnosti.

Ukazuje sa, že bude potrebné venovať ďalšiu pozornosť terminologickému vymedzeniu a výkladu pojmov deviantný a patologický, sociálne deviantný a sociálne patologický. A tak isto špecifikovať sociálne deviantné javy a sociálne patologické javy v rovine poznania i skúmania týchto javov.

V sociálnom prostredí určité správanie môže byť deviantné, t.j. odkláňa sa od prijatých noriem skupiny, ale v iných skupinách a predovšetkým z hľadiska spoločnosti ako celku, môže byť také správanie produktívne a žiaduce a naopak [8]. A. A. Nalčadžjan svoj postoj rozvádza v odlíšení nekonformnej adaptácie a novátorskej - inovačnej a tvorivej adaptácie jednotlivcov.

Na rozdiel od deviantnej adaptácie, podľa vyššie uvedeného autora, patologická adaptácia ľudského jednotlivca už vylučuje tvorivé prekonávanie prekážok v sociálnom prostredí. Je takým psychickým procesom a sociálnym správaním sa, ktoré jednotlivec uskutočňuje angažovaním patologických mechanizmov vo forme neurotického, psychotického, psychopatického syndrómu a poruchy osobnosti.

Záver

V prevencii sociálnych deviácií je dôležité brať na zreteľ tak povahu, stupeň a úroveň sociálnopsychickej adaptácie dospelých osôb, ako aj povahu sociálneho prostredia, v ktorom žijú. Dovolíme si na to upozorniť preto, lebo dospelé osoby nemožno chápať mimo a bez pochopenia vlastností a stavu konkrétneho sociálneho prostredia. Je pochopiteľné, že sociálne prostredie, sociálne deviácie i sociálne patologické spôsoby správania ľudí spolu úzko súvisia, a možno ich považovať aj za prejav dôsledkov narušenej sociálnopsychickej adaptácie dospelých.

Autorka: Prof. Doc. PhDr. Mária Machalová, CSc.

Literatúra

[1] BAČOVÁ, Viera. Stres z odlišnosti a neplnenia sociálnych očakávaní - aké sú možnosti neakceptovanej osoby? In Zvládanie psychickej záťaže a stresu. Zborník. Bratislava: MO SR, s. 25 - 28. ISBN 80-88842-31-X.

[2] CHARVÁT, Josef. Život, adaptace, stres. Praha, SZN, 1969.134 s.

[3] KRECH, D.- CRUTCHFIELD, R. S.- BALACHEY, E. L. Človek v spoločnosti. Bratislava: SAV, 1968. 632 s.

[4] LAUKOVÁ Petronela. Komunikačné zručnosti v kontexte kľúčových kompetencií. In Súčasné trendy vo vzdelávaní odbornej a laickej verejnosti v zdravotníckych disciplínach. Trnava: Trnavská univerzita, 2008. S. 27-32. ISBN 978-8082-214-9.

[5] MACHALOVÁ, Mária. Psychológia vo vzdelávaní dospelých. 2. vydanie. Bratislava: Gerlach Print, 2006. 224 s. ISBN 80-89142-07-9.

[6] MERLIN,V.S. Vzaimootnošenije ijerarchičeskoj urovnej v sisteme vzaimosvjazej „čelovek-obščestvo“. In Voprosy psichologii, 1975, č.5, s. 3 - 12.

[7] MIKŠÍK, Oldřich. Interakční koncepce osobnosti. In Československá psychologie,1980, roč. 24, č.1, s. 1-30.

[8] NALČADŽJAN, A. A. Sociaľno-psichičeskaja adaptacija ličnosti. Jerevan: Izd. Armjanskoj AN. 1988. 263 s.

[9] PIAGET, Jean. Psychologie inteligence. Praha: SPN, 1970.

[10] ŠÍROVÁ, Lea. Východiská k druhom a formám sociálno-edukačného pôsobenia. In Acta Andragogica. Ed. J. Matulčík. Bratislava: Filozofická fakulta, Univerzita Komenského, 2008, s. 71-80. ISBN 978-80-89142-14-9.