Sociálna edukácia a rozvoj potenciálu rodiny

nov 29 2019

Social education and the development of family potential

Abstrakt: Príspevok je zameraný na rodinu ako prostredie pre dôstojný život a rozvoj jej členov. Poukazujeme na rodinu súčasnosti, tzn. v postmodernej dobe a uvažujeme o nadaní rodiny k dobru a zlu, pričom si kladieme otázky o základnom cieli ľudského života. Venujeme sa téme dobrý život a právo na ľudskú dôstojnosť v spoločnosti so zreteľom aj k rodine. Prezentujeme sociálnu edukáciu ľudí ako preventívne opatrenie pre rodinu a vymedzujeme potenciál rodiny so zreteľom k sociálnej edukácii v prospech rodiny.
Kľúčové slová: Rodina. Ľudská dôstojnosť. Sociálna edukácia. Potenciál rodiny.

Abstract: The paper is focused on the family as an environment for dignified life and development of her members. We point to the family today, ie. in the postmodern age and considere of gifted family to goodness and to evil, with asking about the basic purpose of human life. We write about good life and the right to human dignity in society with regard to the family. We present social education of people as a preventive tool for the family and define the potential of family and social education in the favor for the family.
Key words: Family. Human dignity. Social education. Potential of family.

Motto: Vierohodné manželstvo a spolužitie a láskavá rodinná atmosféra mení srdcia členov rodiny a odkláňa ich od zlého.

Čo je rodina?

Rodinu možno chápať ako kolektívnu bytosť, ktorá sa líši od iných rodín:

  • neopakovateľným a jedinečným organizmom, čiže rodinnými konšteláciami, vzťahmi a komunikáciou v rodine;
  • svojim jedinečným nadaním k rodinnému životu, čiže spoločným rozumom rodiny a typickým spôsobom prežívania v konkrétnej rodine, ktorý je viditeľným prejavením prenosu skúseností, návykov a zvykov predovšetkým rodičov na deti v danej rodine;
  • úrovňou dosiahnutej vyspelosti rozumového a citového poznania a prežívania rodiny ako skupiny a kultivovania či zanedbania kolektívneho duševného a duchovného potenciálu rodiny ako celku a jednotlivých členov rodiny zvlášť;
  • vôľou založenou na potrebách, záujmoch a hodnotových orientáciách rodiny a jednotlivých členov rodiny, pričom motivácia určuje dynamiku aj ciele rodinného žitia;
  • svedomím rodiny a jednotlivých členov rodiny, čiže zvnútornenými princípmi mravného a prosociálnehio vnímania, cítenia, hodnotenia a konania rodiny a jednotlivých členov rodiny – čo sa odzrkadľuje jednak v konaní rodiny v jej vlastnom kruhu a jednak v činoch, ktoré smerujú navonok rodiny;

Rodina je celostným sociálnym, psychologickým a duchovným „organizmom,“ ktorý je typický svojim temperamentom, jedinečnou povahou, múdrosťou, odvahou aj vlastným svedomím a samostatným konaním. Alebo to môže byť aj naopak, je málo temperamentná, nemá vlastnú povahu a žije podľa prezatých pováh iných, je nemúdra, neodvážna, nemá vlastné svedomie, nekoná samostatne.

Rodina súčasnosti

V našej súčasnosti pomenovanej postmoderná doba, sa rodina ocitla v chaose. Rodiny sú pomerne často neúplné, nefunkčné, nie sú schopné vytvárať sociálne a psychologicky aj duchovne pozitívnu komunikačnú a vzťahovú sieť. A tak rodina nie je dostatočne podporným prostredím pre telesné, psychické a sociálne žitie svojich členov. Rodina nie vždy je podporným prostredím. Práve naopak mnoho razy je to prostredie, ktoré ohrozuje rodinných príslušníkov. Prostredie rodiny je poznamenané narušenými rodinnými vzťahmi, narušenou interpersonálnou komunikáciou, psychologickou manipuláciou aj sociálnou patológiou. Také rodiny sa voči optimálne fungujúcim rodinám vymedzujú svojim vážnym rodinným sociálnym problémom.

Nefunkčné rodiny rodiny sú zo spoločenského aj psychologického pohľadu odlišné v negatívnom zmysle a touto skutočnoťou sú poznamenaní členovia takých rodín (manžel, manželka, rodič, dieťa). Inakosť spôsobuje psychologické a sociálne znevýhodnenie človeka, čím sa vytvárajú ďalšie problémy nefunkčnej rodiny ako celku a jednotlivých členov rodiny zvlášť. Spravidla sa u niektorého z členov rodiny objaví psychický problém, neschopnosť zvládať sociálnu záťaž, problém adaptovať sa na životné podmienky, zlyhanie v komunikácii s okolím, neschopnosť uplatniť sa v živote alebo usporiadať si životné záležitosti. Pritom platí, že „rodina je najdôležitejším článkom prirodzenej sústavy ľudských vzťahov. Rodinné vzťahy podmieňujú do určitej miery iné vrstvy sociálnych vzťahov.“ (J. Máchová, 1970, s. 15.)

Chápeme to tak, že všetko dobré i zlé, čo sa deje v spoločnosti sa do určitej miery zrkadlovo odráža v dobrom či zlom, čo sa deje v živote rodiny.
J.Máchová (1970, s.16) odlíšila pojmové významy rodiny takto:
Nukleárna rodina, t.j. bezprostredná skupina , ktorá pozostáva z otca, matky a detí (ktorí všetci žijú pohromade).
Rozšírená (široká) rodina, ktorá zahrnuje aj ďalších príbuzných: prarodičov, strýkov a tety, bratrancov a sesternice atď. Dohromady je táto skupina totožná s pojmom príbuzenstvo (je to modernejší názov pre starší pojem rod).
Orientačná rodina - tou sa myslí rodina, v ktorej sa určitý jedinec narodí.
Rozmnožujúca sa rodina - tým sa myslí nová rodina, ktorú dvojica zakladá manželstvom.

J. Máchová tvrdí a my s ňou súhlasíme, že sa do rodiny premieta zložitosť celospoločenskej štruktúry, celospoločenskej komunikácie a celospoločenské konflikty. Dospela k dôležitým tvrdeniam, ktoré sú plne platné aj v súčasnosti, preto ich v záujme presnosti citujeme doslovne (J.Máchová, 1970, s.18):

  1. „Čím väčší je pohyb členov rodiny (geografický, daný povahou zamestnania, zmenou zamestnania, sociálno ekonomický, výchovný, náboženský), tým slabšie sú rodinné zväzky a tým menej prispieva rodina k udržaniu svojej sociálnej pozície.
  2. Čím slabšia je integrácia rodiny, tým je pravdepodobnejšie, že jej členovia sa pripájajú k všeobecným politickým alebo sociálnym hnutiam deviačného charakteru. To platí aj o kriminalte mladistvých.
  3. Psychické narušenie u jedného člena nukleárnej rodiny pôsobí rušivo na celú rodinu (najmä pokiaľ ide o psychiatrický prípad - duševné choroby, poruchy osobnosti, závislosti).
  4. V každom type spoločnosti je zaznamenaná starostlivosť o deti a o prestarlých príbuzných ako súčasť rodinných vzťahov (dokonca aj v najchudobnejších spoločnostiach).
  5. Vo všetkých vyspelých spoločnostiach existuje tiež zákaz incestu ( pohlavného styku medzi príslušníkmui nukleárnej rodiny navzájom a medzi niektorými členmi širšej rodiny).“

Nadanie rodiny k dobru a zlu?

Pýtame sa, prečo i napriek relatívne rovnakým podmienkam materiálneho zabezpečenia a príležitostí žiť dôstojný život, niektoré nukleárne, alebo inak povedané, primárne rodiny zlyhávajú vo svojej sociálnej, psychologickej i duchovnej úlohe a to vďaka vážnemu pochybeniu v plnení si rodinných povinností matky, či otca, či detí?

Je podobne, ako srdce jednotlivého človeka, aj srdce rodiny nadané k dobru a ku zlu? Pomôžeme si myšlienkovou konštrukciou: v prípade keď štát ako spoločenský celok a rodiny ako menší spoločenský celok v štáte, si nectia vyšší zmysel svojho života, tak sa štát a rodiny rozpadávajú, nastáva rozvrat sociálneho, psychologického a duchovného spoločenstva štátu a rodiny. V štáte ani v rodine niet motivácie a nadšenia ľudí a chýba tiež energia potrebná k realizovaniu osobného i rodinného potenciálu ľudí.

Zrejme je to spôsobené aj faktom (J.Šafin,2014), že ľudia nie sú v stave poznať a odlíšiť skutočnosť, ktorú žijú od od ilúzie. Súčasný človek 21.storočia je podporovaný v ilúziách a poznáva to, čo v skutočnosti nie je a naopak, nepoznáva to, čo je skutočné a pravdivé v jeho živote. Iba dodáme, že ak ľudia nedisponujú poznaním reality, tak nemôžu ani konať podľa skutočnosti, ktorú žijú ani podľa toho čo je pravdivé v ich živote.

Ľudí je treba usmerniť a viesť k poznaniu, ktoré vedie k pravde nie k ilúziám aj v rodinnom živote a platia pre nich slová psychoanalytika E. Fromma (1969.s. 123), že „človek má sklon vracať sa späť a ísť dopredu: je to iba iný spôsob ako povedať, že má sklon k dobru i ku zlu. ...Má slobodu zvoliť si medzi alternatívami, ktoré sú samé determinované celkovou situáciou, v ktorej sa človek nachádza. Ak sa však jeho srdce zatvrdilo do tej miery, že medzi jeho sklonmi už nie je rovnováha, nemá už možnosť slobodnej voľby...Práve preto, že je zlo ľudské, pretože je to potenciál regresie a straty našej ľudskosti, je vnútri každého z nás.“

E. Fromm podotýka, že sa „nesmieme spoliehať na to, že nás niekto zachráni, ale musíme si byť vedomí toho faktu, že chybné voľby nás činia neschopnými zachrániť sa sami“... V prípade, že „sme stratili schopnosť dojať sa utrpením inej ľudskej bytosti, priateľským pohľadom druhej osoby, ..... ak sa stane človek ľahostajným k životu, potom už tu nie je nádej, žeby si mohol zvoliť dobro. Vtedy sa jeho srdce naozaj tak zatvrdilo, že jeho „život“ je na konci.“ (E. Fromm, 1969, s.123.)

Cesta ako sa zbavovať zla v sebe a tým aj v rodine, sa buduje prostredníctvom uvedomenia si hodnoty a jedinečnosti svojej osoby a tým sebaúcty a uvedomenia si jedinečnosti a hodnoty svojich blízkych ľudí v rodine a tým aj úcty k druhým ľuďom. Sebaúcta a úcta k druhým sú, podľa nás, kľúčovými skutočnosťami zbavovania sa zla v živote ľudí.

Otázky o základnom cieli ľudského života a rodina

Ľudské otázky týkajúce sa pravého bytia človeka sú podľa filozofa J. Patočku tieto:
„Prečo stojí za to žiť? Mám pre čo žiť? Na čo je človek na svete? Kedy a ako stojí zato skutočne žiť? Kedy je človeku dobre? Kedy sa dá povedať, že niečí život je skutočne dobrý? Kedy sa dá povedať, že sa niečí život podaril – že to bol vydarený život?“ (J. Patočka, 1996, s.143 – In: J. Křivohlavý, 2009, s. 120.)

V Socratovom humanizme „človek je bytosť pôvodne od prírody nehotová, nedotvorená. Samotný život je len zdanlivo plným žitím. Je možné však človeka k pravému, skutočnému bytiu prebudiť. Túto možnosť prírodný človek zanedbáva – „nepozná sám seba.“ Za bytím zdanlivým stojí to pravé, za životom bezcieľnym život, ktorý má cieľ – život pod jeho jednotou.“ Duša je pre Socrata to, na čom v živote jedine záleží: duša môže získať pochopenie Dobrého a tým z vnútornej nehotovosti prejsť v pevný tvar ( J. Patočka, 1996, s. 142-146). Pritom v antike srdce a nie mozog bolo považované za centrum múdrosti a podstatou múdrosti bolo staranie sa o „myseľ, ktorá je priložená k srdcu.“ (M. Mráz, 2006.)

Dobrý život, právo na ľudskú dôstojnosť v spoločnosti a rodina

Predstava o „dobrom živote,“ o kvalite života zo subjektívneho hľadiska „zahŕňa v sebe psychologické, etické aj estetické priority odvíjajúce sa z predstavy o svete a o človeku. Jeho ponímanie sa opiera o chápanie zmyslu života, ktorý predstavuje ťažiskový bod seba chápania.“ (B. Šulavíková, 2006, s.113.)
Pre rozvoj človeka a teda aj pre rodinu a jej členov je potrebná určitá filozofia života, duchovné hodnoty, ktoré podmieňujú myslenie, cítenie, správanie i konanie rodiny a jej členov.

Je právo na ľudskú dôstojnosť iba deklaráciou či naozaj žitou realitou ľudí? Uplatňujú si ľudia právo na ľudskú dôstojnosť, teda na rešpektovanie seba ako jedinečných nositeľov ľudských hodnôt? A zároveň, pri dožadovaní sa vlastnej ľudskej dôstojnosti sú ľudia pripravení niesť zodpovednosť za to, ako žijú? Právo a zodpovednosť sú dve strany mince, súvisia tak so spoločenskou disciplínou ako aj s osobnou disciplínou. S právom na ľudskú dôstojnosť sa spájajú nemalé povinnosti človeka - pracovať na svojom duchovnom, psychickom a sociálnom rozvoji a to v rámci možností vlastného individuálneho potenciálu a zároveň v medziach a podmienkach reality svojho žitia. Podmienky žitia sa napokon odvíjajú od psychickej a sociálnej vyspelosti či nevyspelosti ľudí jednotlivo i ľudí v rodine a v iných skupinách rôzneho životného účelu a sociálnej hierarchie.

Toto tvrdenie ilustrujeme úryvkom:
„Traduje sa, že Sokrates sa na Aténskom trhovisku pýtal ľudí, prečo žijú tak, ako žijú, a tým zisťoval ich životnú filozofiu i to, či ich spôsob života je výsledkom vedomej voľby, alebo iba náhodnou zhodou okolností. V debate im ukazoval, že vlastne nevedia prečo žijú.“ (In: B.Šulavíková, 2006, s.114.)

Teoreticky možno predpokladať, že deklarované pravidlá a reálny dnešok žitia ľudí aj v prostredí rodiny sú pre mnohých zmätočné. Týka sa to aj fenoménu deklarovanej ľudskej dôstojnosti na jednej strane a žitého porušovania ľudskej dôstojnosti nedôstojnými spôsobmi manipulácie s vedomím ľudí, na druhej strane. Deklarujú sa duchovné a duševné hodnoty bytia ľudí, teda autentického prežívania, pomocou vyjadrenia E. Fromma - deklaruje sa Byť: duchovný a psychický aspekt života. Ibaže v súčasnosti sú ľudia vo svojom každodennom žití podnecovaní k hodnotám materiálneho zabezpečenia, majetníctva. Vyjadrením E. Fromma sa v žití praktizuje Mať: vlastniť, zhŕňať, konzumovať. (E. Fromm, 1969.)

Edukácia ľudí ako preventívne opatrenie a rodina

Naša predstava o edukácii rodiny a v rodine, ktorá sa týka predovšetkým sebavýchovy dospelých a výchovy detí, je založená na tom, že členovia rodiny sa učia navzájom od seba a každý aj sám osebe. Rodina sa učí žiť spolu a jednotliví členovia rodiny sa učia žiť ako jedinečné osobnosti. Deje sa tak každodenne, pretože rodina sa dostáva do mnohých životných situácií kedy je nútená riešiť materiálne a psychické aj duchovné problémy. Členovia rodiny neraz nezvládajú interpersonálne vzťahy a komunikáciu v kruhu rodiny. Tým, že sa rodinní príslušníci učia rozumom a citmi od seba navzájom napodobovaním a stotožnením sa (identifikáciou), rodina sa stáva nenahraditeľným prostredím, v ktorom sa rodičia i deti vzájomne socializujú. Rodina sa učí tomu, ako žiť spolu. A zároveň každý člen rodiny sa učí byť samostatnou osobnosťou, čiže sa personalizuje. Členovia rodiny si osvojujú navyše určitý „návod“ pre život v sociálnom prostredí mimo rodiny, to znamená enkulturalizujú sa.

Podporou celoživotného učenia sa rodiny a v rodine sa naskytá šanca a významný spôsob:
Ochrany, rozvoja a kultivovania rodinného a osobnostného potenciálu rodiny, ako celku aj jednotlivých členov rodiny zvlášť – to znamená spôsob zveľaďovania užšieho interného prostredia rodiny čiže duchovného, psychologického a mikrosociálneho prostredia vlastnej rodiny. A tiež zveľaďovania aj širšieho externého prostredia rodiny čiže prírodného, makrosociálneho a kultúrneho prostredia, v ktorom rodina žije.

Zdôrazňovanie potreby učenia sa celej rodiny ako preventívneho opatrenia súvisí s tým, že rodina práve tak ako jej jednotliví členovia sa má učiť tomu, ako žiť a konať. Má byť viditeľne podporená v úsilí o dosahovanie svojej vyspelosti ako celku a členov rodiny zvlášť. Rodina ako kolektívna bytosť má mať šancu k tomu, aby pracovala na vlastnej duchovnej, psychickej a sociálnej vyspelosti, ktorú je v konečnom dôsledku aj poznať. A to hlavne podľa správania a konania rodiny vtedy, keď sa dostane do sociálnych záťažových situácií a je postavená zoči-voči vážnym životným problémom.

Všeobecne prijatým názorom mysliteľov, filozofov aj humanisticky zameraných psychológov je, že najvyšším cieľom poznania pre jednotlivého človeka je sebapoznanie. Vieme, že sebareflexiou si osoba v rodine utvára po celý život svoju personálnu, sociálnu, aj kultúrnu identitu. Psychický obraz o svojej osobe vo významnej miere podmieni spôsob aj úroveň životnej realizácie konkrétneho človeka. Povedané slovami Jána Amosa Komenského: Múdrosť užitočne slúži človeku tým, že rozumie svojej ceste a všetkému, čo robí - z toho plynie, že štúdium múdrosti má pripraviť ľudskú myseľ na všetko, čo v činnosti či trpne musíme v priebehu tohto života prežívať.

Potenciál rodiny

Tajomstvo potenciálu rodiny teda psychiky rodiny, preniká do sveta prostredníctvom konkrétnych prejavov a činov členov rodiny. V potenciáli rodiny je implicitne psychický potenciál, ktorý ovplyvňuje povahu rodiny a jej členov.

Psychický potenciál pozostáva zo súboru dispozícií rodiny,korý sa v priebehu života rodiny prostredníctvom učenia premieňa na psychickú kvalitu, nazvanú:

  1. Svetonázor, hodnotová orientácia rodiny (čo sú premenené dispozície členov rodiny k hodnoteniu) – ide o spôsob chápania života členmi rodiny a rodiny ako celku.
  2. Psychické vlastnosti rodiny (čo sú premenené dispozície členov rodiny) – ide o prejavenie sa života členov rodiny v týchto podobách:
    • V podobe schopností (čo sú premenené dispozície členov rodiny k činnosti) ide o individuálne rozumové a zmyslovo - pohybové činnosti členov rodiny.
    • V podobe temperamentu a emócií (čo sú premenené dispozície členov rodiny k vzrušivosti) ide o jedinečný individuálny spôsob cítenia a prejavov každého člena rodiny.
    • V podobe pohnútok / motivácie (čo sú premenené dispozície členov rodiny ku konaniu) ide o psychickú energiu, psychickú zameranosť a psychickú dynamiku každého člena rodiny. (M. Machalová, 2013, s.64; 2014.)

Avšak sila potenciálu rodiny bez psychickej a duchovnej samoregulácie rodiny ako celku a jej jednotlivých členov môže ohroziť iné rodiny, iných ľudí, spoločnosť, prírodu, planétu Zem i vesmír. Absencia duchovného rozmeru v živote rodiny a jej jednotlivých členov má za následok skutočnosť, že sa členovia rodiny a rodina ako celok neintegruje do usporiadania a poriadku (disciplíny) Života. Potenciál rodiny tak môže uškodiť samotnej rodine. Vystihujú to slová A. Einsteina, že osud ľudstva odteraz závisí viac od jeho morálnych zásad než od úrovne technológií.( M. Machalová, 2013, s. 64; 2014.)

Sociálna edukácia1 a rodina

Človek v primeraných podmienkach disponuje po celý svoj život schopnosťou zdokonaľovať sa psychicky a meniť svoje správanie. Psychologicky ide o prirodzený proces dosahovania celostnosti osoby. Jedinec má tendenciu k sebariadeniu a sebauvedomeniu. Je otázkou, ako zmysluplne ľuďom zdôvodniť, prečo je potrebné aby sa naučili učiť sa, a neodnaučili učiť sa a doviesť ich k pochopeniu, že jediné čo môžu v sociálnom ohrození a to bez akéhokoľvek obmedzenia použiť, sú ich vlastné schopnosti.

Význam učenia sa rodiny ako celku a jej jednotlivých členov vyplýva z potreby rozvoja spôsobilosti ľudí k žitiu, ktorú sme ako systémovú zastrešujúcu spôsobilosť nazvali „životaschopnosťou.“ (M. Machalová, 2013, s.72-73; 2014.)

Zmysel sociálnej edukácie rodiny spočíva v utváraní rozumovej, emocionálnej, motivačnej, hodnotovej a sociálnej pripravenosti predovšetkým rodičov k vyhodnoteniu životnej reality a k optimálnemu rozhodovaniu sa a konaniu v súvislosti s rodinou.

Zmysel sociálnej edukácie spočíva v podporovaní rodiny a jej členov v tom, aby adekvátne posúdili sociálnu situáciu rodiny a problém a konali konštruktívne, s úmyslom zvládnuť záťažovú životnú situáciu a pritom si, pokiaľ sa dá, zachovať duševné i telesné zdravie. (M. Machalová, 2013, 2014.)

Všeobecným cieľom sociálnej edukácie rodiny je:
Sociálna adaptácia a integrácia osobnosti členov rodiny – tzn. sociálne prežitie a kontinuita vývinu a rozvoja osobností členov rodiny v rámci interpersonálnych vzťahov a sociálnej komunikácie v rodine.

Psychologickým cieľom sociálnej edukácie rodiny je:
Integrácia osobnosti jednotlivých členov rodiny a utváranie ich identity – tzn. psychickej integrity, sebaobrazu, svetonázoru, životného štýlu. (M. Machalová, 2013, 2014).

Záver

Prostredníctvom obsahov sociálnej edukácie je šanca formovať pripravenosť rodiny pre každodenné bežné aj náročné situácie, čo znamená rozvíjať tieto spôsobilosti členov rodiny:
byť vnímavým človekom – premýšľať a pochopiť dianie v rodine – odlišovať čo je pre život rodiny škodlivé a čo životu rodiny prospieva – poznanie vedieť uplatniť v úlohách žitia v rodine i mimo nej – konať vedome a zodpovedne – byť v žití rodiny disciplinovaný - pretvárať a tvoriť žitie rodiny – mať svedomie a rešpektovať vyššie princípy života rodiny, t.j. životné hodnoty a vieru.

Posolstvo ctihodného Siluana Atoského:
Pane, ďakujem Ti, že si dal na zem Svätého Ducha a že učí našu dušu poznať to, čo by nikdy nepredpokladala, že bude poznať. (In: Archimandrita Sofronij (Sacharov), 2005, s.137.)

Autorka: Prof. doc. PhDr. Mária Machalová, CSc.
Inštitút výchovy a športu – IVŠ, Prešov/Bratislava

Literatúra

ARCHIMANDRITA SOFRONIJ (SACHAROV). 2005. Ctihodný Siluan Atoský.
Preklad: ŠAKOVÁ,Elena. Prešov: Misijné spoločenstvo svätého veľkomučeníka Juraja Víťaza. 281 s. ISBN 80-969360-5-0.
FROMM, Erich. 1969. Lidské srdce – jeho nadání k dobru a zlu. Praha: Mladá fronta.136 s.
KŘIVOHLAVÝ, Jaro. 2009. Psychologie moudrosti a dobrého života. Praha: GRADA.144 s. ISBN 978-80-247-2362-4.
MACHALOVÁ, Mária. 2013. Preventívna sociálna práca - Edukačná paradigma v sociálnej práci. Prešov: Prešovská univerzita.272 s. ISBN 978-80-555-0932-7.
MACHALOVÁ, Mária. 2014. Edukačná sociálna práca. Prešov: Prešovská univerzita.327 s. ISBN 978-80-555-1118-4.
MÁCHOVÁ, Jiřina. 1970. Spor o rodinu. Praha: Mladá fronta.133 s.
MRÁZ, M. 2006. Psyché – pojem, symbol, inšpirácia a prameň múdrosti. In: RUISEL, I. (Ed.): Múdrosť – inteligencia – osobnosť. Bratislava: Ústav experimentálnej psychológie SAV, s. 10-16.
PATOČKA, Ján. 1996. Péče o duši. Praha: Oikoyhmenh.
ŠAFIN, Ján. 2014. Príhovor k otvoreniu konferencie. Nová sociálna edukácia človeka III. Terapie v pomáhajúcich profesiách. Pravoslávna bohoslovecká fakulta Prešovskej univerzity, Prešov, 3.11.2014.
ŠULAVÍKOVÁ, Blanka. 2006. Autenticita a dobrý život. Bratislava: Album.198 s.


1Edukáciu chápeme ako širší pojem, ktorý subsumuje (zahŕňa) výchovu a vzdelávanie.
Edukáciu používame ako systémový pojem a zároveň medzinárodne zaužívaný pojem.