Sketch of the relationship between the concepts of ethics and artificial intelligence

Abstrakt: Cieľom tohto príspevku je analýza základných pojmov etiky umelej inteligencie. Vzhľadom k tomu, že táto téma je súčasťou aplikovanej etiky, je nevyhnutné formulovať v tomto kontexte základné pojmy, s ktorými pracuje etika umelej inteligencie. Vychádzame pritom z futurologickej paradigmy, ktorá sa vyznačuje tým, že je otvorená viacerým možným víziám fungovania sveta. Etika má využitie v mnohých odvetviach a odboroch, a v posledných desaťročiach sa stáva témou v kontexte umelej inteligencie. Po preštudovaní literatúry som zistila istú nejednotnosť v pojmoch, preto sa v tomto príspevku pokúsim načrtnúť možnosti jednotlivých odborných termínov z pozície etiky. V prvých častiach práce sa zameriavam na vysvetlenie samotného pojmu človek, umelá inteligencia a etika, v nasledujúcej časti ich dávam do vzájomného vzťahu. Ide o náčrt možného chápania nových vzťahov v rámci novo formulovanej budúcnosti. Použili sme metódu teoretickej analýzy internetových textov, kníh a odborných štúdií. V rámci práce sme používali aj logicko-vecnú analýzu, na základe ktorej sme spájali poznatky do návrhov rozšírených, prípadne nových možných definícií pojmov, vzťahujúcich sa k etike umelej inteligencie.
Kľúčové slová: etika, umelá inteligencia, človek, spoločnosť

Abstract: The aim of this paper is to analyze the basic concepts of artificial intelligence ethics. Given that this topic is part of applied ethics, it is necessary to formulate in this context the basic concepts with which the ethics of artificial intelligence works. We start from the futurological paradigm, which is characterized by the fact that it is open to several possible visions of the functioning of the world. Ethics has applications in many industries and disciplines, and in recent decades it has become a topic in the context of artificial intelligence. After studying the literature, I found a certain inconsistency in terms, so in this article I will try to outline the possibilities of individual technical terms from the position of ethics. In the first parts of the work I focus on explaining the very concept of man, artificial intelligence and ethics, in the following part I put them into a relationship. It is an outline of a possible understanding of new relationships within a newly formulated future. We used the method of theoretical analysis of Internet texts, books and professional studies. As part of the work, we also used a logical-factual analysis, on the basis of which we combined knowledge into proposals for extended or new possible definitions of terms related to the ethics of artificial intelligence.
Key words: ethics, artificial intelligence, man, society

Foto: Rudolf Baranovič (2020)

Úvod

Kedysi ľudia snívali o strojoch, ktoré sa im budú podobať, budú vedieť vykonávať množstvo práce a tým uľahčia ľudstvu život a zdravie. Pred sto rokmi to skutočne boli iba fantázie inšpirované dielom Karla Čapka. V jeho divadelnej hre vznikla liga na ochranu práv robotov, pretože niektorí ľudia cítili nesúlad medzi tým, čo sa pôvodne chcelo od robotov a tým, čo museli vykonávať pri danej dávke vedomia. Roboti v jeho fikcii prevzali nadvládu na planéte Zem, napriek tomu im to nestačilo, a pokúšali sa odhaliť tajomstvo života. Čapek spolu so svojim bratom snáď prví nastolili etické otázky nášho vzťahu k umelej inteligencii. Ako sa má vlastne človek k nej správať? Čo to vlastne umelá inteligencia je? Ako chceme, aby sa umelá inteligencia správala k nám? Čo všetko je dovolené? Kde sú hranice slobody človeka a slobody vedomého stroja? Aj na tieto otázky sa budeme snažiť v príspevku odpovedať.

Analýza základných pojmov

Etiku budeme pre potreby tohto príspevku analyzovať nielen z hľadiska jej všeobecnej charakteristiky, ale je potrebné vyvodiť aj užšie špecifikovanú definíciu vo vzťahu k umelej inteligencii, preto sa jej budeme venovať v ďalších častiach príspevku. Najprv definujeme človeka a pokúsime sa vymedziť ho v rovinách vzťahu k umelej inteligencii. Potom sa budeme zaoberať umelou inteligenciou. V závere prepojíme všetky pojmy do uceleného vzťahu. V rámci tejto štúdie sa zameriame na metódy analýzy, budeme hľadať, definovať a znovu definovať známe pojmy, avšak z užšieho hľadiska. Zároveň budeme syntetizovať poznatky z rôznych oblastí, musíme ich však hermeneuticky uchopiť a vymedziť v rámci špecializovanej témy umelej inteligencie. Pri práci s literatúrou sme museli vychádzať nielen z vedeckej literatúry filozofického charakteru, ale vzhľadom k tomu, že ide o tému interdisciplinárnu, je nevyhnutné prepojiť technickú časť s etickou, na čo som využila konkrétne informácie z praxe ľudí, ktorí v tejto téme pracujú v oblasti súkromného sektoru, verejného, ale aj akademického. Téma etiky umelej inteligencie si toto spojenie žiada.

Človek ako bytie

Najprv však začneme definíciou človeka, pretože on je ten, kto sa do vzťahu s umelou inteligenciou dostáva. Na začiatku si vymedzíme filozoficko-antropologické chápanie človeka. Potom sa sústredíme na jeho sociologickú dimenziu, a na koniec na ekonomické chápanie v rámci novovzniknutej holistickej ekonomickej paradigmy. Ekonomické chápanie človeka je v tejto definícii dosť významné, pretože v súčasnosti sa na tejto báze odohráva a formuje množstvo vzťahov. Vo všeobecnosti by sme človeka mohli definovať ako živý inteligentný organizmus s potenciálom rozvíjať svoje mentálne, fyzické, psychické, spirituálne schopnosti. Filozoficky, ako uvádza Pomocný slovník filozofie (2019), je možné človeka charakterizovať ako spoločenskú bytosť, ktorá má isté atribúty ako nadanie pre rozumovú schopnosť, vedomie a reč, zároveň je táto bytosť schopná vyrábať nástroje a ovplyvňovať nimi prostredie, v ktorom sa nachádza. Taktiež je schopná vnímať svoj život, hľadať, nachádzať a dávať životu zmysel. Ďalšou črtou je schopnosť človeka vytvárať kultúru. Pod človekom môžeme chápať aj množinu príbehov, ale aj bytie, ktoré je obohacujúce pre iných, ale môže iných aj ochudobňovať. (Pomocný slovník filozofie, 2019, s. 72) Trochu hlbšie sa človekom zaoberá Filozofický slovník (1995), kde sa vychádza z etymológie samotného slova, z hebrejčiny adamha – ako človek pozemšťan, z latinského významu humus ako zem z čoho je odvodené humanus. Podstatou tohto bádania je, že sa nikdy o svojom pôvode nedozvieme. Z hľadiska pojmu človek môžeme vychádzať z cesty sebapoznania vyjadrenej výrokom „poznaj sám seba“ (Filosofický slovník, 1995, s. 76). Ďalším hľadiskom, na základe ktorého nazeráme na človeka, je ľudský rozum, ktorý sa spája s ľudskou dušou. Vzpriamenou chôdzou a schopnosťou žiť v spoločnosti sa líšime od zvierat aj napriek tomu, že v rámci etológie sa vymedzujú zvieratá, ktoré majú spoločenský systém, v ktorom žijú. Napriek tomu im chýbajú iné atribúty, ktorými sa od človeka líšia. Problematikou človeka sa osobitne zaoberá filozofická antropológia. (Filosofický slovník, 1995, s. 76)

Človek je teda z filozofického hľadiska jedinečné bytie, ktoré si je vedomé seba samého, ako aj svojho okolia. Rečou dokáže vyjadrovať svoje myšlienky, a jeho prejavom je tvorivosť, ktorá sa zrkadlí v kultúre. Uvedomením si svojho bytia vstupuje človek do vzťahu so svojím okolím, ktoré ho zároveň ako podmieňuje, tak aj vymedzuje. Je okolím, ale je aj sám sebou. Pátra po svojej existencii, snaží sa dať jej zmysel, meniť ju a na základe pochopenia vlastnej zmeny navodiť zmenu svojho okolia. Dôležitým pri vymedzovaní človeka je jeho uvedomovanie si seba ako jedinečnej bytosti vymedzujúcej sa voči svojmu okoliu. Samotné vymedzenie vlastného „Ja“ prebieha v dialógu s „Ty“ alebo „Oni“ (pozri Buber, 2016). Pochopenie seba pri stretnutí s inými a vytvorenie si vzťahu s nimi je dialogická udalosť, ktorou človek prejavuje svoje bytie, jedinečnosť, individualitu voči ostatným. Toto sa dokáže udiať jedine v spoločnosti iných ľudí, rovnako sa vymedzujúcich voči sebe navzájom. Zároveň je človek zmesou jednotlivých príbehov jedného človeka v konfrontácii s príbehmi iných. Žitie príbehov vedie k oslobodeniu bytia, (ako uvádza Pomocný slovník filozofie, 2020) ktoré môže nastať, ak ide o tieto príbehy homo transcendes, homo culturalis, homo incsendens, homo significantia vivens, homo syncritucus, homo amans, homo benevolus, homo concordans, homo virtus constituens, homo syncriticisticus (utvárajúci societas syncritica). Z tohto hľadiska je zaujímavým deegoizovaný intelektuál, (Pomocný slovník filozofie, 2020 s. 163) čiže človek, ktorý sa otvára oveľa širšiemu pohľadu na svet a jeho miesto v ňom. Je práve deegoizovaný intelektuál tým, kto bude prinášať nový pohľad na človeka, ľudstvo, civilizáciu?

Človek ako ekonomické bytie

Pri hlbšej analýze sa musíme zamýšľať nad zmenou pohľadu na človeka. Lacko (2020) hovorí o posthumanizme a postuhmanistickom chápaní človeka. Poukazuje na nevyhnutnosť „potreby nových (upravených) kultúrnych, filozofických a politických kategórií, ako aj definície iných ako ľudských kategórií bytostí.“ (Lacko, 2020, s.150) Ide o vplyv vzájomnej interakcie človeka s inteligentnými technológiami a stieraním vzájomných rozdielov. Zároveň sa musíme zamyslieť nad celkovou celospoločenskou zmenou paradigmy nielen vo vzťahu človeka k iným entitám. Ak by sme človeka definovali ako bytosť existujúcu a prejavujúcu sa v ekonomických vzťahoch, či už na úrovni chápania človeka štátom (výrobná, ekonomická sila), alebo z pohľadu zamestnávateľov (ľudské zdroje), jednoznačne nemôžeme vynechať vznikajúcu zmenu paradigmy chápania ekonomiky a miesta človeka v nej. Z tohto uhlu pohľadu prichádza nová paradigma, ktorá prináša zmenu človeka a jeho vzťahu k planéte, ale aj entitám, ktoré ho obklopujú. Hovoríme o syntropickej ekonómii (Klinec,2012), ktorá vo významnej miere zahŕňa etiku ako prvok, ktorý ekonomiku podmieňuje a zároveň uprednostňuje spoluprácu a spoluvytváranie pred súťažou z globálneho hľadiska. Ide v podstate o holistickú paradigmu, ktorej súčasťou je nové syntropické chápanie ekonómie, ktorého ambíciou je byť zjednocujúcou teóriou pre všetky novovznikajúce teórie založené na novom globálnom základe. Je to zároveň súhrn názorov, ktoré bezprostredne formujú človeka a jeho chápanie samého seba. Klinec hovorí o vedomej evolúcii človeka na vyššie vývojové štádium, vychádzajúc z prác amerických autorov. Túto evolúciu chápe ako nevyhnutný krok v sebadefinícii človeka nového typu. Človeka, ktorý má v sebe zakomponovanú etiku ako princíp globálneho prežitia. Klinec vyjadruje zmenu entropickej ekonomiky na syntropickú tak, že „Súčasné entropické štádium ľudskej civilizácie je entropické, pretože je primárne orientované na zisk, a transformácia je spojená s ľudskou mysľou, pretože myseľ je primárne spojená so syntropiou, s vytváraním nového, s organizovaním a prekonávaním entropie.“ (Klinec, 2012, s.108) Klinec chápe holistickú ekonómiu ako našu bezprostrednú budúcnosť, v rámci ktorej už dnes vznikajú nové ekonomické teórie, ktoré sa snažia podchytiť človeka nielen ako bytosť ekonomickú, ale zároveň ekonomicko-hodnotovú bytosť s ustálenými etickými hodnotami, ktorá myslí v globálnych intenciách súčasných krokov presahujúcich do budúcnosti. A ako zdôrazňuje Selická „Aj mladá generácia si mení svoje hodnoty a životný štýl.“ (Selická, 2017, s. 18).

Z tohto hľadiska je holistická paradigma otvorená prijímaniu umelej inteligencie ako entity, ktorá zasahuje a bude čoraz výraznejšie zasahovať do nášho bezprostredného ekonomicko-hodnotového systému. Práve z tohto dôvodu by bolo zaujímavé sústrediť vymedzovanie pojmov vzťahujúcich sa k umelej inteligencii na pozadí holistickej paradigmy, ktorá zahŕňa redefiníciu, ale aj tvorbu nových pojmov, vzťahov človeka k novým skutočnostiam, akými sú nepochybne entity na báze umelej inteligencie. Z tejto pozície by sme mali vymedzovať naše chápanie umelej inteligencie a definovať samých seba. Môžeme si položiť otázku, či je potrebné redefinovať človeka ako najinteligentnejšiu formu života na planéte Zem vo vzťahu k umelej inteligencii, ktorá nás jedného dňa svojou inteligenciou predbehne? Práve rozvoj informačných technológií vyvolal potrebu zmeny chápania ekonomiky a ekonomických vzťahov, na základe ktorých sa človek definuje. Hovorí o vzniku nového človeka, pre ktorého bude hodnotová orientácia cieľom, nie ideálom, ktorý sa bude realizovať v spolupráci a vzájomnom prepojení, a nie sebectve. Tento moment by mal byť tým, ktorý pomôže definovať sa voči umelej inteligencii. Zrejme pôjde o vzájomný rešpekt, o rovnaký cieľ – čo najlepšie prežitie na základe kooperácie, syntropie. Takže našou novou paradigmou vo vzťahu k umelej inteligencii by mala byť tá syntropická, ktorá hovorí o spolupráci a vytvorení spoločnej siete vzájomných prepojení, založených na hodnotách a hodnotových orientáciách, smerujúcich k ochrane spoločnej planéty a života na nej.

Človek a jeho definovanie sa voči umelej inteligencii

V tejto časti sa budem zaoberať definovaním pojmu umelej inteligencie. Vymedzím všeobecnú rovinu tohto pojmu a pokúsim sa ju definovať vo vzťahu k človeku.
Z historického hľadiska moderných dejín umelej inteligencie môžeme povedať, ako píše Tináková (2019), že pojem umelá inteligencia vznikol v polovici 20. storočia. V roku 1952 sa konala konferencia, na ktorej John McCarthy, Marvin Minsky a ďalší vedci diskutovali o poslaní a plánoch stroja, ktorý by dokázal myslieť. Práve na tejto konferencii na Dartmouth College vytvorili termín „umelá inteligencia“. (Tináková, 2019) Z historického hľadiska hovoríme o troch vlnách umelej inteligencie. Pri prvých dvoch boli príliš vysoké očakávania a výsledky nezodpovedali investíciám. Nastal útlm. Napriek tomu snahy vedcov nepoľavili a objavili sa neurónové siete, ktoré sa považujú za akýsi prelom v umelej inteligencii a prichádza tretia vlna, ktorej sme bezprostrednou súčasťou. Začiatkom 21. storočia prichádzajú s rozvojom internetu aj tzv. Big data a už spomínané neurónové siete, ktoré dokázali zrýchliť činnosť algoritmov strojového učenia práve možnosťou paralelného programovania na grafické karty. (Tináková, 2019 dostupné na: https://umelainteligencia.sk/historia-umelej-inteligencie/ )

Parlament EU definoval umelú inteligenciu ako zariadenie s dispozíciou vykazovať prejavy a schopnosti podobné človeku. „Umelá inteligencia je schopnosť zariadenia prejaviť schopnosti podobné človeku, ako sú uvažovanie, učenie, plánovanie a tvorivosť. Technické systémy vedia vďaka umelej inteligencii rozlišovať prostredie, v ktorom sa nachádzajú a riešiť to, čo rozpoznajú ako problém, pričom konajú v záujme dosiahnuť špecifický cieľ. Počítač dostáva údaje pripravené alebo zhromaždené prostredníctvom jeho senzorov (napr. kamery), spracováva ich a reaguje. Systémy umelej inteligencie sú schopné pracovať autonómne a adaptovať do istej miery svoje správanie na základe analýzy predchádzajúcich krokov.“ (dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/news/sk/headlines/society/20200827STO8580... ). Zo správ Európskeho parlamentu sa ďalej môžeme dozvedieť, že sú dva typy umelej inteligencie. V prvom prípade ide o softvérovú umelú inteligenciu, ktorú poznáme vo forme napr. virtuálnych asistentov, systémov na rozpoznávanie tváre apod. Druhým typom umelej inteligencie je inteligencia zabudovaná v hmotných zariadeniach, napríklad v robotoch, autonómnych autách a pod. (pozri: https://www.europarl.europa.eu/news/sk/headlines/society/20200827STO8580... ) Na možné zovšeobecnenie upozorňuje Kuric, I., ktorý píše, že sofistikované činnosti systémov ešte nemusia v sebe obsahovať umelú inteligenciu. Preto by inteligentným systémom mohol byť taký systém, ktorý zo všetkých možných variant vyberie ten, ktorý prichádza do úvahy v konečných štádiách uvažovania, a výsledok je samozrejme zmysluplný. (Kuric, I.: dostupné na: http://fstroj.utc.sk/journal/sk/48/48.htm ) Autor vo svojom príspevku špecifikuje najmä expertné systémy (expertný systém pracuje na základe informácií expertov resp. dát, ktoré zodpovedajú vedomostiam expertov v určitej oblasti) nielen na rozpoznávanie a spracovanie vizuálnej informácie a reči, automatickom plánovaní, riešení úloh úvahou, či adaptácia a učenie, ale hovorí aj o komunikácii s počítačom v prirodzenom jazyku. (Kuric, I. dostupné na: http://fstroj.utc.sk/journal/sk/48/48.htm ) Umelú inteligenciu môžeme podľa Kurica chápať ako interdisciplinárnu vednú oblasť, ktorá sa pohybuje na pomedzí matematiky, formálnej logiky, teoretickej informatiky. (Kuric, I. dostupné na: http://fstroj.utc.sk/journal/sk/48/48.htm ) Z tohto hľadiska je v rámci etiky ako aplikovanej disciplíny možné pridať aj oblasť etiky, a to z toho dôvodu, že hovoríme o inteligentných strojoch, ktoré majú alebo môžu mať schopnosť rozhodovania sa, a to pre nás znamená, že ich rozhodnutia nutne musia spadať aj pod oblasť etiky, pretože sa jednoznačne dotýkajú človeka a jeho života. Peter Frasch (dostupné na: https://www.alef.com/sk/umela-inteligencia.c-531.html ) poukazuje na to, že jednotná definícia umelej inteligencie neexistuje. Možno je to spôsobené tým, že naozaj ide o interdisciplinárnu vednú oblasť, kde je potrebné vypracovať jednotný pojmový aparát vzťahujúci sa výlučne k umelej inteligencii. Z tohto hľadiska autor poukazuje na potrebu vytriedenia a definovania pojmov z oblasti umelej inteligencie. V podstate hovoríme o niečom, čo má atribúty ľudského uvažovania, schopnosť učenia sa a rozhodovania, má inteligenciu minimálne porovnateľnú s ľudskou a nevyskytuje sa prirodzene v rámci Zeme. Z tohto hľadiska ide o umelý prvok v ľudských životoch, o hmotné aj nehmotné systémy, ktoré majú svojou inteligenciou v prvom rade uľahčovať ľuďom život, komunikáciu, prípadne zlepšovať ich zdravie. V tejto súvislosti môžeme hovoriť o adaptabilných a autonómnych systémoch. Pod pojmom všeobecná umelá inteligencia chápeme také systémy, ako píše Frasch (2020), ktoré majú „schopnosť klásť otázky bez vonkajších podnetov“ (Frasch dostupné na: https://www.alef.com/sk/umela-inteligencia.c-531.html publikované 7.5.2020) Frash túto schopnosť považuje za jeden zo znakov vyspelosti AI a pokračuje ďalej v analýze, tým že „Túto schopnosť, ktorá je ľudským tvorom tak vlastná, musí mať každý systém s tzv. všeobecnou inteligenciou. Okrem už použitých pojmov všeobecná inteligencia a AI, sa však v odbornej diskusii objavujú aj pojmy strojové učenie (ang. Machine Learning, skratka ML), hĺbkové učenie (ang. Deep Learning, skratka ML), alebo neurónová sieť. Ale aj menej známejšie pojmy ako napríklad umelá všeobecná inteligencia (Artificial General Intelligence, skratka AGI), či umelá zúžená inteligencia (Artificial Narrow Intelligence, skratka ANI). Skúsme si preto najprv poupratovať v terminológii. A to napriek tomu, že napríklad oficiálne dohodnutá definícia AI neexistuje.“ (Frasch dostupné na: https://www.alef.com/sk/umela-inteligencia.c-531.html publikované 7.5.2020) Zúženej umelej inteligencii sa v slovenskom prostredí venujú Podroužek, J. a Pikus, M. (pozri: Pikus, M. a Podroužek, J.: Príručka etiky algoritov 2019 dostupné na: https://www.e-tika.sk )

Vo všeobecnosti by sme teda umelú inteligenciu mohli definovať ako taký spôsob umelého, nie ľudského uvažovania, ktorý sa približuje uvažovaniu človeka, alebo ho prevyšuje, čím v zásade súhlasíme s vyššie uvedenými definíciami. Ak teda máme približne zadefinovanú umelú inteligenciu, musíme si položiť otázku etickú. Tá otázka znie: „Znamená existencia umelej inteligencie dobro pre človeka?“ V nasledujúcej časti si vymedzíme etiku a jej prístup k umelej inteligencii. Sústredíme sa na pravidlo, ktoré hovorí o človeku ako o cieli všetkého snaženia, ale na druhej strane sa zameriame aj na utilitaristické chápanie, ktoré hovorí o kvantitatívnej stránke dobra. Z týchto dvoch pozícií si skúsime vyvodiť náš vzťah k umelej inteligencii.

Etika vo vzťahu k umelej inteligencii

Etiku by sme mohli charakterizovať ako praktickú filozofiu. Jej oblasťou výskumu je prax, praktické správanie človeka vo vzťahoch k iným ľuďom, entitám, živočíchom a celému komplexu života na planéte Zem. Zároveň hovoríme aj o teoretickom vymedzení tohto vzťahu. Ide o ľudskú morálnu prax jednak v teórii toho, „čo by sa malo“, čo je chcené, želané dobro“, a toho „čo v skutočnosti je – stav vecí“. Smreková považuje termíny etika a morálka z hľadiska etymológie za synonymá vzhľadom k tomu, že ich pôvod je odvodený z gréčtiny alebo latinčiny a nemal by vyvolávať spory. Uvádza, že: „spoločne označujúce oblasť mravov, zvykov a ich manifestácie v príslušných činoch, ako aj teoretickú reflexiu o povahe dobra a toho, ako ho dosiahnuť.“ (Smreková, 2004, s.549) Napriek tomu autorka vo svojej štúdii vysvetľuje ich rozdielnosť, ale aj vzájomnú súvislosť. Z historického hľadiska by sme mohli obsah pojmov etika a morálka v istom momente chápať ako synonymum, avšak v súčasnej podobe vyjadrujú isté rozdiely, ktoré musíme brať do úvahy. Aristoteles bol tým, kto zaviedol pojem etika od ethos – zvyk. Ako autorka ďalej pokračuje, mravná cnosť nie je podľa Aristotela človeku vrodená, ale je potrebné upevňovať ju zvykom. (Smreková, 2004, s.550, pozri aj Aristoteles,1937) Autorka ďalej pokračuje, že etika Aristotela nie je imperatívna, ale pohybuje sa v rámci konkrétnych vzorov cnostného správania. Jeho etiku môžeme považovať za etiku stredu. (Smreková, 2004, s. 551) Z tohto hľadiska by sme mohli nazerať na náš vzťah k umelej inteligencii ako na akýsi stred medzi dvoma krajnosťami: medzi nezáujmom a odmietnutím. Aristoteles nám pripomína, ako opäť spomína Smreková, že rozhodovať sa eticky je možné iba v hraniciach možného. Z pohľadu etiky umelej inteligencie však musíme myslieť dopredu, a teda vymyslieť modely rozhodovania aj pre kategórie možného z pozície bezprostrednej a vzdialenej budúcnosti. Vrátiac sa opäť k Aristotelovi je dôležité pochopiť, ako konštatuje Smreková (2004), že „mravné dobro vyžaduje nielen správne si zvoliť cieľ, ale aj schopnosť rozumne zvažovať alternatívy konania, ktoré k nemu vedú. Súhra týchto troch komponentov – teda prirodzenej predispozície, správneho úsudku a vytrvalého úsilia vteleného do príslušnej činnosti, ktorá sa opakovaním stáva zvykom – vytvára stály a vedome volený mravný stav (habitus) každej jednotlivej osoby, teda súhrn jej podstatných charakterových kvalít stelesňujúcich spôsob jej bytia.“ (Smreková, 2004, s. 551) Takže každé konkrétne ľudské bytie musí mať istý zvolený mravný habitus. Tento moment je veľmi dôležitý práve z toho dôvodu, že sa dostávame do pozície nielen prijímateľov novej skutočnosti v podobe umelej inteligencie, ale sme aj jej tvorcami prípadne tými, ktorí ju podporujú svojim súhlasom. Z pozície súčasnosti je nevyhnutné citlivo vnímať mravné dobro v prospech ľudstva. Z hľadiska budúcnosti musí byť náš morálny status dostatočne silný a vedomý, aby sme na jeho základe boli schopní čeliť výzvam spojeným s umelou inteligenciou. Umelá inteligencia je našou súčasťou, avšak náš vzťah k nej nie je dostatočne vymedzený. Je prirodzené, ak k niečomu novému v našich životoch pristupujeme opatrne či odmietavo, ale na druhej strane aj s postojom dieťaťa, teda so zvedavosťou a otvorenosťou novým možnostiam. Práve etika stredu by mala byť vyjadrením toho, čo vlastne od umelej inteligencie očakávame a čo ona môže očakávať od nás. Prichádza moment dialógu medzi „my“ a „oni“. Vzhľadom k tomu, že máme tendenciu vytvoriť super inteligenciu (cháp inteligenciu prevyšujúcu najvyššiu ľudskú inteligenciu) s istou dávkou vedomia a emocionálnym softvérom. Vynára sa otázka, či má byť naša pozícia voči takejto entite výlučne Kantovského charakteru imperatívneho. „Kategorický imperativ je tedy pouze jediný, a to tento: jednej jen podle té maximy, o níž můžeš zároveň chtít, aby se stala obecným zákonem.“ (Kant, 1990, s. 28, ods.31) To znamená, že pri takomto chápaní pôjde o všeobecnú rovinu toho, čo sa môže a čo nie. Zákonnosť je vo všeobecnej rovine jednoznačná. Opäť sa natíska otázka, „do akej miery je to dobré a pre koho?“

Konaj tak, aby ľudstvo bolo vždy cieľom tvojho snaženia, nikdy nie iba účelom. Kant k tomu doslova hovorí: „Tedy pravím, že člověk a vůbec každá rozumná bytost existuje jako účel sám o sobě, nikoli pouze jako prostředek, jehož by mohla libovolně užívat ta či ona vůle, nýbrž musí být považován vždy zároveň za účel ve všem svém jednání zaměřeném jak na sebe sama, tak i na jiné rozumné bytosti.“ (Kant, 1990, s. 33, ods.48) Máme morálne právo považovať niečo čo nás prevýši za niečo nám podriadené a vhodné iba na to, aby plnilo naše ciele? Ak nastane istá fúzia človeka so strojom, ako budeme definovať človeka? Budeme ešte hovoriť o človeku, ak dokážeme čipom v mozgu stimulovať jeho činnosť do pozície super mozgu? V súčasnosti vychádzame z Kantovej pozície, kedy človek je cieľom všetkých našich snáh. Na druhej strane Kant hovorí o rozumnej bytosti. Isteže sa nepohrával s myšlienkou umelej inteligencie, avšak takto široko postavený imperatív nám dáva možnosť zahrnúť doňho aj bytosti, ktoré majú ľudské schopnosti, bytosti umelé, či už vo forme softvérov, strojov, robotov. Ak vezmeme do úvahy samotnú definíciu umelej inteligencie ako niečoho, čo svojou rozumovou činnosťou pripomína človeka, tak by sme sa z hľadiska našej vlastnej budúcnosti mali zaoberať minimálne touto otázkou.

Z pozície etiky by sme mohli povedať, že ak pôjde o bytosť, ktorá je rozumná, či svojou inteligenciou rozumnejšia než ľudské bytosti, náš kategorický imperatív by sa mal vzťahovať aj na tieto bytosti. Je prirodzené, že ľudia myslia v intenciách ľudskej spoločnosti a jej dobier. Doteraz to bolo jednoznačné, pretože na planéte sa inteligentnejšie bytosti nevyskytovali. No nazerať z tohto hľadiska na človeka vo vzťahu k umelej inteligencii však už bude zrejme zastaralé. Ak zohľadňujeme kvantitu dobra v podobe „čo najväčšieho dobra pre čo najviac ľudí“ (bližšie pozri Mill, 2001, s 15-25), musíme sa jednoznačne prikloniť na stranu človeka ako bio-psycho a najmä sociálnej bytosti uvedomujúcej si kvalitu a intenzitu vlastných vzťahov. Z tohto hľadiska je náš vzťah k umelej inteligencii jasný. Spĺňa všetky predpoklady stroja, ktorý slúži ako účel, kedy dobro ľudstva je cieľom. Myslíme si, že čím viac strojov na pomoc človeku, tým viac dobra.

Závery

Rozobrali sme pozíciu Kantovho imperatívu vo vzťahu človeka k umelej inteligencii. Z toho nám vyplýva, že by mala byť riadená Kantovým kategorickým imperatívom, ktorý hovorí o ľudstve ako cieli všetkých snažení. Mali by sme sa však ponoriť aj do vzťahu opačného, a teda: aký imperatív by sme mali dodržiavať my voči umelej inteligencii. Ak vezmeme do úvahy inteligenciu, ktorá sa nám vyrovná, mohli by sme ju vnímať z pozície utilitarizmu. To znamená, že je dobrom pre nás, a čím jej bude viac, tým viac dobra a uľahčenia pre viac ľudí. Z tohto hľadiska máme právo takto to chápať minimálne z toho dôvodu, že umelá inteligencia sa od človeka predsa líši, a my máme zadefinované kategórie výhradne stavané na človeka. Pravdou je, že začíname uvažovať o zmene vzťahu k zvieratám, najmä k primátom. Stále však uvažujeme v intenciách cítiacich bytostí. Umelá inteligencia zatiaľ spontánne necíti, môže mať emocionálny softvér umožňujúci prispôsobiť sa našim potrebám, napriek tomu nemôžeme povedať, že disponuje kvalitou ľudských pocitov. Takže opačnú definíciu môžeme v súčasnosti ponechať stranou. Nemôžeme ju však ignorovať vo vzťahu k budúcnosti, ktorá hovorí o super-inteligencii a teda o niečom, čo sme stvorili a dokáže nás mnohonásobne prevýšiť. Zatiaľ stále pracujeme na učení strojov v rovine intelektuálneho učenia, nemôžeme však vylúčiť aj učenie emocionálne. V tom prípade by sme z tejto pozície mali definovať náš vzťah k umelej inteligencii. Nie je podstatná forma umelej inteligencie, teda či ide o softvér, robota a pod., ale v tomto vzťahu by malo byť určujúca práve schopnosť učiť sa emocionálne a to či prevyšuje ľudskú inteligenciu. Z hľadiska transhumanizmu by sme mohli povedať, že sme prototypy nového človeka a mali by sme si k nemu definovať náš vzťah. Ďalej sa otvára možnosť prepojenia človeka a stroja, človeka a umelej inteligencie a z tohto hľadiska je nutné definovať naše vzťahy navzájom. Ak by sme teda v Kantovskom ponímaní hovorili o rozumných bytostiach, tak by sme do tohto počtu mali zahrnúť bytosti, ktoré majú vedomie. Navrhujeme preto takéto znenie definície: „Nikdy nepoužívaj vedomé, inteligentné a super inteligentné bytosti ako prostriedok, ale ako cieľ všetkých svojich snáh.“ Cieľ musí byť rozšírený aj o tieto možnosti, pretože prichádzame do styku s vedomými bytosťami s vysokou, a predpokladáme aj s prevyšujúcou inteligenciou, a preto by sme ju v týchto štádiách nemali považovať za prostriedok, ale za cieľ našich snáh, najmä ak budeme uvažovať v intenciách splynutia s nimi.

Mali by sme sa však pozrieť aj na utilitaristické stanovisko a tam by sme mohli vnímať výnimky podľa rozdelenia vedomia strojov. V prípade nevedomých, prípadne strojov s nízkym vedomím, by sme mohli súhlasiť s definíciou, ktorá hovorí o čo najväčšom dobre pre čo najviac ľudí, pretože to súvisí s komfortom nášho bežného života. V prípade vedomých a super-inteligentných strojov už toto pravidlo použiť nemôžeme, pretože porušíme rozšírený Kantov imperatív.

V rámci troch zákonov robotiky, ako ich napísal I. Asimov, súhlasím s tým, že poradie a ich definícia vo vzťahu k človeku by mali byť jednoznačne kategorizované tak, ako sú.
Faktom je, že pojmov v rámci etiky umelej inteligencie je oveľa viac, ako poskytuje táto štúdia a zaiste ich bude pribúdať tak ako budú pribúdať oblasti v našich životoch. Z tohto dôvodu sa v budúcnosti ešte budeme zaoberať analýzou pojmov vo vzťahu k etike umelej inteligencie v rámci nižšie navrhnutej schémy.

Z hľadiska etiky umelej inteligencie navrhujeme definíciu deliť:

• na širšiu definíciu, ktorá obsahuje Kantov imperatív, ale aj naznačené možnosti z pozície utilitarizmu, ktorá bola predmetom tejto štúdie,
• na užšiu definíciu vo vzťahu:
• k vývojárom, a to obohatené o morálny profil vývojára budúcnosti, možno snáď o etické povedomie a svedomie, čiže v tejto definícii by sme nutne mali zakomponovať faktor svedomia jednotlivca voči spoločnosti ako základný predpoklad pre prácu v tomto oblasti vôbec, čiže niečo ako výhradu vo svedomí, podobne ako je chápaná u lekárov. Tejto časti vo vzťahu k zúženej umelej inteligencii sa venujú už spomínaní Podroužek, J. a Pikus, M. (www.e-tika.sk)
• vlastníkom napr. IBM, Microsoft atď., aj tu by sme mali definovať morálne povinnosti spoločnosti voči štátu, ale aj voči užívateľom a etiku vzťahu k zamestnancom, zvlášť k vývojárom. Táto oblasť však už viac spadá pod právne zabezpečenie, na definovaní ktorého pracuje aj platforma SlovakAI,
• užívateľom by malo ísť jednoznačne o etiku povinnosti z hľadiska štátu, ale aj firiem vlastniacich a vyvíjajúcich umelú inteligenciu,
• vo vzťahu občania, štát voči umelej inteligencii (my a umelá inteligencia) bude nutné zadefinovať viac kategórií, jednak morálnych práv, svedomia, užitočnosti, hodnôt a mnohých ďalších.

Autorka: PhDr. Jana Bartal, PhD.
Katedra všeobecnej a aplikovanej etiky, FF UKF

Použitá literatúra:

1. Aristoteles (1937): Nikomachova Etika, Praha: Jan Laichter, Laichterova filosoficka knižnice, 1937, 305 s. (dostupné v elektronickej podobe na academia.edu)
2. Buber, M. (2016): Já a Ty. Praha: Portál, 2016.128s. ISBN 978-80-2621-0931
3. Čapek, K. 2004) : R.U.R. Artur, 2004. 102 s. ISBN 80-86216-46-2
4. Frasch, P.: Umelá inteligencia dostupné na: https://www.alef.com/sk/umela-inteligencia.c-531.html publikované 7.5.2020 prezerané 28.9.2020
5. KANT, I. (1990): Základy metafyziky mravů [A] / Immanuel Kant; z nem.orig.preložil Ladislav Menzel. - 2.vyd. Praha : Svoboda, 1990. - 128 s. - ISBN 80-205-0152-5
6. Klinec, I. (2012): Synotropická ekonómia, vedomá evolúcia a paradigmatická zmena v ekonomickej teórií. In: Globálne existenciálne riziká/Global existential risks 2012, Žilina: STRIX/Edícia ESE-10 s. 107-131 dostupné na: https://www.researchgate.net/publication/276468352_Syntropicka_ekonomia_...
7. Klinec, I.(2013): Futurológia a aniticipatívne vládnutie. In: Globálne existenciálne riziká, Zborník z medzinárodnej konferencie, 19. november 2013, Bratislava, Slovakia
Proceedings of the International Conference, November 19, 2013, Bratislava,
RUSKO,M.-KOLLÁR,V.-KLINEC,I.[Eds.], Žilina: STRIX/Edícia ESE-15, ISBN 978-80-89281-91-6 s. 64-116 dostupné na: https://www.researchgate.net/publication/276272328_Globalne_existencialn...
8. Kol. autorov: (1995): Filosofický slovník, Olomouc: FIN, 1995. ISBN80-7182-014-8
9. Kuric, I. : Umelá inteligencia, expertné systémy... dostupné na: http://fstroj.utc.sk/journal/sk/48/48.htm prezerané 28.9.2020
10. Lacko I.: Ani úmysel, ani náhoda – skôr niečo medzi tým: Posthumanistické témy vo filme Ex Machina. In: Filozofia: Roč. 75, 2020, č. 2 pp. 148-157. ISSN 0046-385X . DOI: https://doi.org/10.31577/filozofia.2020.75.2.6
11. Mill, J. S.(2001): O politickej slobode. Bratislava: Kalligram, 2001. 175 s. ISBN 80-7149-405-4
12. Piaček, J. (2019) : Pomocný slovník filozofie dostupné na: http://www.akademickyrepozitar.sk/sk/repozitar/pomocny-slovnik-filozofie... aktualizované 5. 5. 2020
13. Pikus, M., Podroužek, J.(2019): Príručka etiky algoritmov. Bratislava, 2019 dostupné na: http://www.e-tika.sk/ prezerané 5.11.2020
14. Selická, D. (2017 ): Štýl života mladej generácie, 2017. In. Mládež a spoločnosť : slovenský časopis pre štátnu politiku a výskum mládeže. - ISSN 1335-1109, Roč. 23, č. 3 (2017), s. 18-25.
15. Smreková, D.: Má zmysel rozlišovať medzi etikou a morálkou? FILOZOFIA Roč. 59, 2004. č.8 Dostupné na: http://www.klemens.sav.sk/fiusav/doc/filozofia/2004/8/549-562.pdf prezerané 6.10.2020
16. Tináková, B. (2019): História umelej inteligencie. Publikované 4.6.2019 Dostupné na: https://umelainteligencia.sk/historia-umelej-inteligencie/ prezerané 5.10.2020
17. Umelá inteligencia: definícia a využitie dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/news/sk/headlines/society/20200827STO8580... prezerané 28.9.2020