Abstrakt: Jedinec so stredne ťažkým mentálnym postihnutím má ťažkosti pri komunikácii s inými ľuďmi. V dôsledku jeho obmedzených komunikačných schopností, citovej deprivácie a nedostatku pocitu bezpečia v ranom detstve sa často prejavuje agresívnym správaním. Príčiny vzniku agresívneho správania u jedinca so stredne ťažkým mentálnym postihnutím sú rôzne, a treba ich spolu s týmto jedincom identifikovať. Úlohou odborného personálu v domove sociálnych služieb je nájsť vhodné spôsoby ako jedinca so stredne ťažkým mentálnym postihnutím prostredníctvom pozorovania, porozumenia, terapeutickej intervencie, popisom prejavov jeho správania, učením sa vhodného spôsobu komunikácie, nežiaduce agresívne správanie znížiť a zamerať pozitívnym smerom.
Kľúčové slová: komunikácia, jedinec so stredne ťažkým mentálnym postihnutím, agresívne správanie, príčiny vzniku agresívneho správania.

Abstract: Person with medium-severe mental retardation has difficulties in communication with other people. Due to his limited communication skills, emotional deprivation and for want of security in his early childhood is often manifested by an aggressive behaviour. Causes of aggressive behaviour are investigated and they should be identified together with the person with medium-severe mental retardation. The role of the Professional stuff dealing with the issue at Residential House for people with disabilities is to find appropriate ways how to eliminate an unwanted aggressive behaviour of person with medium-severe mental retardation through the observation, understanding, therapeutic intervention, describing the appearance of behaviour, learning appropriate communication method and to aim his behaviour in a positive way.
Key words: communication, person with medium-severe mental retardation, aggressive behaviour, causes of aggressive behaviour.

Úvod

Komunikácia s jedincom so stredne ťažkým mentálnym postihnutím (SŤMP) je v dôsledku jeho hendikepu špecifická, čo do obsahu i formy. Poskytnutie komunikačnej podpory tomuto jedincovi je potrebné, keďže porozumenie jeho verbálnym potrebám a želaniam je pre jeho obmedzenú komunikačnú schopnosť limitované. Prejavy agresie sú mnohokrát jediným spôsobom ako sa tento jedinec môže vyjadriť, zviditeľniť a požiadať o pozornosť, ktorej sa mu v ranom detstve nedostávalo, a preto má pocit, že sa mu jej nedostáva dostatočne ani v dospelosti. V niektorých prípadoch jedinec so SŤMP nevie vysvetliť príčiny svojho agresívneho správania, nevie popísať stav, pocity a potreby, ktoré má v okamihu brachiálneho správania voči okoliu. Z tohto dôvodu je nutné, aby bol usmerňovaný. Úlohou sociálnych pracovníkov, špeciálnych pedagógov, psychológov v domove sociálnych služieb a lekárov aj rodinných príslušníkov je zistiť príčiny agresívneho správania, analyzovať ich a vhodnými intervenciami nevhodné správanie znížiť tak, aby bolo správanie jedinca zamerané pozitívnym smerom.

Vymedzenie pojmov

V súčasnosti Valenta (2012, s. 31) definuje mentálne postihnutie ako „vrodenú vývojovú poruchu rozumových schopností, vzťahujúcu sa najmä na zníženie kognitívnych, rečových, pohybových a sociálnych schopností“. Vágnerová (1999) a Požár (2007) za kritériá tejto poruchy považujú nízku úroveň rozumových schopností, postihnutie je vrodené a trvalé. Treba však viesť, že v závislosti od pôsobenia prostredia, vhodného terapeutického a medikamentózneho vplyvu môže dôjsť k jej zlepšeniu a primeranej sociabilite jedinca so SŤMP. Môžeme identifikovať štyri skupiny mentálneho postihnutia, ktoré delíme podľa závažnosti (Čadilová a kol., 2007) na: ľahké mentálne postihnutie (IQ 50 - 70), stredne ťažké mentálne postihnutie (IQ 35 - 49), ťažké mentálne postihnutie (IQ 20 - 34) a hlboké mentálne postihnutie (IQ menej ako 20). V uvedenom príspevku sa zameriavame na skupinu so stredne ťažkým mentálnym postihnutím (F71). Jedinci s touto diagnózou tvoria väčšinu klientov domovov sociálnych služieb. Jedinec so SŤMP dokáže napriek obmedzenému dorozumievaniu prostredníctvom reči vysloviť svoju požiadavku a vie poskytnúť, prípadne požiadať o informácie (Čadilová a kol., 2007).

Agresívne správanie môžeme podľa Vágnerovej (1999, s.266) definovať ako „porušenie sociálnych noriem. Ide o prostriedok ako dosiahnuť uspokojenie, ktorému stoja v ceste prekážky.“ Takéto konanie môže byť podľa Powersa (2005) namierené proti iným osobám, proti sebe alebo proti majetku a u jedincov so SŤMP sa prejavuje zvieraním, štuchnutím, trhaním vlasov alebo hryzením. Väčšina jedincov s touto diagnózou nepredstavuje zvýšené riziko násilia (Puddicombe, Lunsky, 2007).

Komunikácia je každá vzájomná výmena informácií. Ide o vzájomné pôsobenie ľudí, ktorí komunikujú a pozostáva z vysielania a prijímania verbálnych a neverbálnych vyjadrení (Rybár a kol., 2005).
V ďalšom texte popisujeme dôvody vzniku tohto správania a kazuistiku vrátane sociálnej anamnézy jedinca so SŤMP s agresívnym správaním.

Kazuistika
Mladý dospelý človek Martin vo veku 21 rokov prišiel do domova sociálnych služieb na základe rozhodnutia príslušného súdu, nakoľko zo strany súdom určeného opatrovníka (biologického otca) nebolo postarané o jeho základné životné potreby a Martin sa o ne nedokázal v dôsledku svojho stredne ťažkého mentálneho postihnutia postarať sám. Martin sa narodil matke, ktorá má sama ľahké mentálne postihnutie, a Martin má diagnostikovaný fetálny alkoholový syndróm. Matka sa nedokázala o dieťa postarať, dieťa trpí hlbokou citovou depriváciou z raného detstva. Rodičia sa počas predškolského veku dieťaťa rozviedli, maloleté dieťa bolo pridelené otcovi. Martin má o 14 rokov staršieho brata bez postihnutia, ktorého vychovávala babka z matkinej strany. V 12. rokoch bol Martin so stredne ťažkým mentálnym postihnutím nájdený políciou na hlavnej železničnej stanici veľkomesta, kde prišiel úplne sám na bicykli z domu z okrajovej štvrti veľkomesta (asi 15 km). Polícia vypátrala otca, zavolala ho na výsluch, otec vypovedal pod vplyvom alkoholu a pri odchode nechal Martina na policajnej stanici, domov si ho nevzal. Po tejto udalosti bol Martin umiestnený v detskom domove vzdialenom 150 km od mesta. Rodičia a brat Martina sporadicky navštevovali. V 18. rokoch života mladého dospelého Martina súd znovu zveril otcovi a ustanovil ho Martinovi za opatrovníka. Detský domov pridelil Martinovi v zastúpení opatrovníkom štartovací príspevok 8000 € na osamostatnenie mladého dospelého, ktorý končí pobyt v detskom domove. Otec robil strážnika, pracoval v 24-hodinových službách, Martin bol sám doma, z bytu sa ozýval krik, plač, zúfalé búchanie na dvere. Martin bol ponechaný sám doma bez dohľadu, bez jedla, dlhé hodiny a dni v samote a strachu z bezvýchodiskovosti. Na podnet susedov začal konať miestny úrad príslušnej mestskej časti veľkomesta a súdnym rozhodnutím umiestnil Martina 28. 8. 2011 do domova sociálnych služieb (ďalej DSS). Martin je DSS 2 roky. Rodičia jednotlivo syna 1-krát týždenne navštevovali. Po tom, čo Martinovi rodičia 30. apríla 2012 prišli do DSS spolu a Martin ich spolu videl, v Martinovi ich vzájomná prítomnosť pravdepodobne evokovala domáce nezhody, fyzické napádanie a úzkosť z neho. Odvtedy Martin začal v neočakávaných situáciách zozadu brachiálne napádať personál DSS, vrátane trhania vlasov ženskému personálu, čo trvalo 5,5 mesiaca. V DSS vládol strach a dlhotrvajúce ohrozenie od klienta Martina. Viacerí členovia personálu DSS predostreli výpoveď z pracovného pomeru pre trvalé ohrozenie zo strany klienta Martina. Medzitým sociálni pracovníci, špeciálni pedagógovia a psychológ DSS naliehavo hľadali príčiny Martinovho správania, určovali situácie, za ktorých dochádza k brachiálnemu správaniu klienta, skúšali navrhnuté postupy, zorganizovali na tému ,,Martin“ dve supervízie. V priebehu uvedeného obdobia bol Martin priemerne 8-krát mesačne odvezený záchrankou do nemocnice, 3-krát bol hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení nemocnice veľkomesta spolu 4 týždne. Martinovo brachiálne správanie sa opakovane vrátilo hneď v deň návratu z nemocnice. Dňa 12. októbra 2012 sa podarilo Martina hospitalizovať v regionálnej psychiatrickej nemocnici 20 km od veľkomesta, kde po týždni, keď ho chceli vrátiť ako bezproblémového pacienta, zažili masívny atak zo strany Martina na personál nemocnice. Po mesiaci prišiel Martin z regionálnej psychiatrickej nemocnice s novonastavenou psychiatrickou liečbou. Počas Martinovej hospitalizácie sa odborný personál DSS schádzal na pracovných stretnutiach, na ktorých intenzívne hľadal vhodný odborný a ľudský prístup k Martinovi, aby pre neho nastavil nové podmienky existencie v DSS a umožnil mu socializáciu bez agresívneho správania voči okoliu. Martin sa vrátil, odborný personál začal striktne uplatňovať dohodnutý postup individuálnej terapie, ktorý Vám v nasledujúcom texte po 10 mesiacoch úspešne predkladáme.
Príčiny vzniku agresívneho správania u jedinca so stredne ťažkým mentálnym postihnutím

Môžeme identifikovať viaceré príčiny vzniku agresívneho správania u jedincov so SŤMP. Dôvodom môžu byť: organické alebo funkčné poškodenia mozgu, nepriaznivý vplyv prostredia, nevhodný prístup zo strany okolia, prísne pravidlá zavedené v organizácii alebo neschopnosť jedinca so SŤMP komunikovať svoje potreby.

Agresívne správanie jedincov so SŤMP je spôsobené organickým alebo funkčným poškodením mozgu, keď dochádza k situáciám, že títo jedinci nedostatočne ovládajú vlastné emócie (Čadilová a kol., 2007). Treba uviesť, že najčastejšou príčinou krízy je agresia. Jedinec so SŤMP nevie vysvetliť tento druh správania a nevie, čo u neho spôsobuje úzkosť, ktorá môže byť vyjadrená sebapoškodzovaním alebo maladaptívnym správaním (Hauser, Silka, 1997). Buddicombe, Lumsky (2007) sa vo svojej štúdii zaoberajú aj alternatívou, že maladaptívne správanie môže byť spôsobené pridruženou duševnou poruchou, následkom čoho je jedinec so SŤMP agresívnejší a ťažšie zvládnuteľný.

Negatívny vplav na agresívne správanie môže mať aj nepohodlné prostredie, v ktorom sa jedinec so SŤMP nachádza (Čadilová a kol., 2007). Niektoré štúdie uvádzajú, že podráždenie je spôsobené hlukom (Nursing Management of Agression, 2011). Podobne aj vysoký počet klientov v zariadení, v ktorom je jedinec so SŤMP, môže spôsobiť jeho väčšiu agresiu. Vychádzajúc z týchto tvrdení, je možné agresívne správanie jedinca so SŤMP efektívne zvládnuť, za predpokladu, že sú vhodným spôsobom minimalizované alebo odstránené nepriaznivé podnety.

Príčinou vzniku agresívneho správania je aj obsah a forma prístupu zo strany iných ľudí. Jedinci so SŤMP sa v mnohých prípadoch nemajú možnosť sami rozhodovať (Platt a kol., 2013). V praxi v prípade Martina sa nám osvedčilo nechať ho zažiť si negatívnu skúsenosť, čím sme predišli jeho agresívnemu správaniu. Treba však konštatovať, že je nutné zvážiť riziká negatívnej situácie. Uvádzame konkrétny príklad. Nebránili sme Martinovi pri banálnej činnosti ako je obliecť si vetrovku napriek tomu, že bolo vonku slnečné počasie. Nechali sme ho rozhodnúť sa a konať tak, ako sám uznal za vhodné. Ako uvádzajú Čadilová a kol. (2007) jedinec so SŤMP týmto spôsobom posilňuje vlastné kompetencie a svoju samostatnosť. Treba uviesť, že neskôr si Martin sám uvedomil, že sa rozhodol nesprávne a v priebehu prechádzky si vetrovku vyzliekol. Vyhli sme sa tak jeho agresívnemu správaniu v danej situácii a on nadobudol vlastnú skúsenosť, ktorá mu dáva príležitosť v budúcnosti reagovať iným spôsobom.

Agresívne správanie môže byť spôsobené aj v dôsledku tlaku a nutnosti podriadiť sa systému, ktorý predstavujú prísne pravidlá v rámci zariadenia. Pörtner (2009) uvádza, že z tohto dôvodu je nutné si uvedomiť, že väčšina ľudí z bežnej populácie by sa v tej istej situácii správala rovnakým spôsobom. Okrem toho jedinci so SŤMP citlivejšie reagujú na zmeny a ako môžeme vidieť v praxi, rozličné stresujúce situácie môžu urýchliť vznik ich neadekvátneho správania.

Dôvodom agresívneho vyjadrenia jedinca so SŤMP môže byť aj neschopnosť vyjadriť to, čo chce sám povedať (Prouty, in Pörtner, 2009). V praxi sa často stretávame so situáciami, keď jedinec so SŤMP využíva násilie ako odpoveď, čo mu, ako zdôrazňujú Reuve, Welton (2008), bráni v rozvoji vhodnejších spôsobov reagovania na rozličné situácie. Ako sme spomenuli v úvode, pôsobením prostredia, vhodným terapeutickým a medikamentóznym vplyvom, je možné jedincov so SŤMP učiť primeranejšie vyjadrovať sa, čo priblížime v ďalšom texte.

Medzi ďalšie faktory, ktoré vo významnej miere ovplyvňujú vznik agresívneho správania u jedincov so SŤMP sa zaraďujú nenaplnenie základných životných potrieb, nepohoda, zhoršenie zdravotného stavu, nedostatok pozornosti, zneužívanie, zanedbávanie, chaos v rodine, narušenie sociálnych vzťahov (Jůn, 2007, Hauser, Silka, 1997, Powers, 2005). Podľa Jůna (in Čadilová a kol., 2007) nie je možné, aby sme sa v každej situácii vyhli problémovému správaniu jedinca so SŤMP.

Možnosti komunikácie s jedincom s agresivitou so stredne ťažkým mentálnym postihnutím

U jedincov so SŤMP je v dôsledku nerovnomernosti ich psychomotorického vývoja narušená i komunikácia. Existujú vhodné spôsoby ako rozvíjať komunikačné schopnosti týchto jedincov (Vančová, 2005). Dôkazom sú aj vyjadrenia Hausera, Silka (1997), ktorí vo svojej štúdii zdôraznili, aké komunikačné zručnosti využívať pri komunikácii s jedincom so SŤMP. Podľa ich zistení treba hovoriť s jedincami so SŤMP čo najkonkrétnejším spôsobom, ktorý zodpovedá ich úrovni porozumenia. S týmto tvrdením sa stotožňuje aj Vágnerová (1999), podľa ktorej majú jedinci s mentálnym postihnutím ťažkosti s porozumením bežného verbálneho prejavu v dôsledku ich obmedzenej slovnej zásoby a rovnako aj s porozumením celkového kontextu. Pri komunikácii s Martinom a s ďalšími jedincami so SŤMP sa nám osvedčilo spomaliť rýchlosť reči, používať krátke vety a otázky, a tiež všímať si neverbálny prejav ako odpoveď a úroveň porozumenia. Podobne je nevyhnutné pozorovať takéhoto jedinca, všímať si jeho prejavy a spôsoby, pretože slovami sa často nevie adekvátne vyjadriť. Akceptovaním jeho vlastného tempa a prejavov správania môžeme porozumieť jeho konaniu a pochopiť ho. Vychádzali sme z metódy preterapie, ktorú vytvoril americký psychológ Garry Prouty (in Valenta a kol., 2012). Táto metóda umožňuje navodzovanie kontaktu vzhľadom na konkrétne vnímanie klienta. Prouty a kol. (2005) vo svojom prístupe preterapie vyzdvihuje pozorovanie jedinca s mentálnym postihnutím a podľa jeho vlastných prejavov a ich opakovaním je možné umožniť tomuto jedincovi nadviazanie kontaktu so sebou samým a so svojím životom. Dôsledkom využívania tejto metódy je podľa Valentu a kol. (2012) možné zlepšenie klientovho kontaktu s realitou a jeho zapojenie sa do komunikácie s okolím. Je zrejmé, že porozumením zo strany druhých a zvýšením sebadôvery je možné zvýšiť kvalitu života jedinca so SŤMP.

Pri komunikácii s jedincom so SŤMP v priebehu krízovej situácie je podľa Čadilovej a kol. (2007) nevyhnutné navodiť pokojnú atmosféru. Pörtner (2009) vychádza z predpokladov, že je nutné nielen brať vážne názory jedinca so SŤMP, ale aj nevnášať do vzniknutej situácie vlastné presvedčenia a rešpektovať ho. Okrem týchto tvrdení sa nám skúsenosťou v praxi osvedčilo pri komunikácii nezvyšovať hlas na jedinca so SŤMP, mať kontrolu nad situáciou a veriť, že situáciu spoločne zvládneme.

V prípade, že vyššie uvedené spôsoby nezabránia zvládnuť krízovú situáciu, je nutné ako uvádza Čadilová a kol. (2007), využiť reštriktívne opatrenia. Treba uviesť, že ide o fyzické alebo mechanické obmedzenia. Fyzické obmedzenie jedinca so SŤMP má prednosť pred mechanickými zásahmi (zvieracia kazajka) a užitím liekov. Ako sme zažili v praxi v prípade Martina, správanie, ktorým takýto jedinec ohrozuje personál alebo rodinu, si môže vyžadovať jeho hospitalizáciu. Treba, aby bol jedinec so SŤMP dôkladne vyšetrený (Unpublished author, 2007). Rovnako je nutné vylúčiť alebo potvrdiť prítomnosť psychiatrických porúch, ktoré by mohli byť príčinou agresívneho správania. S týmto názorom sa stotožňuje aj Powers (2005) a podporuje identifikáciu príčiny vzniknutého agresívneho správania a nastavenie liečby, ktorá znižuje mieru rizikového správania. Treba však konštatovať, že lieky upokoja jedinca so SŤMP, ale je úlohou personálu, ktorému je tento jedinec zverený, aby efektívne posúdil príčinu správania, zhodnotil podstatné problémy, pravdepodobnosť recidívy, spoznal varovné príznaky krízovej situácie a navrhol opatrenia na zníženie frekvencie agresívneho správania (Hauser, Silka, 1997, Powers, 2005).

Podľa Pörtner (2009) treba konzultovať agresívne prejavy jedinca so SŤMP s ním samotným, jeho rodinou a ďalšími odborníkmi. Powers (2005) na základe svojej štúdie navrhuje zaoberať sa preskúmaním životných okolností klienta, a aj vplyvom stresujúcich situácií (v prípade Martina zmena spolubývajúceho, smrť v rodine), ktoré sa vyskytli a mohli vyvolať agresívne správanie.

Sobek (2008) odporúča zaznamenávať rôzne problematické situácie, ktorým je jedinec so SŤMP vystavený. Zmapovanie týchto okolností (kedy, kde, s kým a pri čom prebehli), čo im predchádzalo, ako prebiehali, a čo po nich nasledovalo, vo významnej miere ovplyvňuje možnosti ako predísť podobným situáciám v budúcnosti a na základe nadobudnutých skúseností vhodnejšie reagovať.

Adekvátnemu správaniu sa podľa Čadilovej a kol. (2007) jedinec so SŤMP môže naučiť. Ak dokáže zareagovať iným vhodnejším spôsobom, treba ho odmeniť tým, čo je pre neho skutočnou odmenou. Odmeny môžu redukovať množstvo problematického správania a počet agresívnych prejavov, a zároveň zvyšovať pravdepodobnosť žiaduceho správania (Nursing Management of Agression, 2011).

Ďalšou z intervencií pri prevencii vzniku agresívneho správania je učiť jedinca so SŤMP vhodnému spôsobu vyjadrovania. Pörtner (2009) podporuje príležitosť nechať voľnosť vyjadreniam jedinca so SŤMP, vďaka čomu môže vyjadriť emócie, ktoré vznikajú, prijať ich a nepotláčať. V odbornej literatúre sa stretávame s názorom, že úlohou sociálnych pracovníkov, špeciálnych pedagógov a psychológov v domove sociálnych služieb je učiť jedinca so SŤMP, že pocity nemožno rozlišovať ako správne alebo nesprávne (Nursing Management of Agression, 2011). Naopak, jedinca so SŤMP môžeme učiť komunikácii postupným zvládaním emócií: konkrétnemu jedincovi pomôcť identifikovať emóciu, nechať ho popísať situáciu, cvičiť s ním rozličné situácie, keď vyjadruje danú emóciu, použiť vyjadrenie emócie v reálnych situáciách, hľadať rôzne spôsoby vyjadrenia emócie, konfrontovať sa s osobou, ktorá je zdrojom danej emócie. V priebehu učenia sa týchto postupov je nevyhnutné jedincovi so SŤMP poskytovať pomoc a podporu pri získavaní a udržiavaní týchto zručností (Powers, 2005). V praxi sa nám ukázalo, že vďaka zreteľnejšiemu popísaniu situácie takémuto jedincovi dochádza k jej pochopeniu. Potom dokáže situáciu lepšie zvládnuť, čo prispieva k prekonávaniu jeho agresívnych prejavov. Dochádza k vyjasneniu danej situácie a uvoľneniu napätia zo strany jedinca so SŤMP.

Aby jedinec so SŤMP vedel vhodnejšie komunikovať a reagovať na situácie, pri ktorej môže dôjsť k agresívnemu správaniu, je vhodné vypracovať spolu s ním krízový plán riešenia rizikovej situácie. Jednotlivé položky boli vytvorené na základe konkrétnych otázok, ktoré uvádza Sobek (2008) ako vhodné pri tvorbe takéhoto plánu. Ide o identifikáciu rizík, popis hrozby nebezpečenstva, incident pri podobných situáciách v minulosti, či si je klient vedomý rizika, aký je význam rizikovej situácie pre klienta, akým spôsobom bude riziko minimalizované.

V nasledujúcom texte prezentujeme Martinov konkrétny príklad plánu riešenia rizikovej situácie (jedinca s agresivitou so SŤMP), pri ktorého tvorbe sme vychádzali z jednotlivých krokov ako uvádza Sobek (2008) vo svojej publikácii.

Plán riešenia rizikovej situácie
A. Identifikácia rizík

1. Martin je nepokojný a vyplašený. Ľpie a opakovane vykonáva tú istú činnosť (napr. chodí na toaletu).
2. Martin je nepokojný, prestupuje z nohy na nohu a pýta sa, či urobil niečo zlé.
3. Martin začne kričať, rozhadzovať topánky, napadá personál a iných klientov.

V článku sme sa pokúsili načrtnúť ako komunikovať s jedincom s agresivitou so stredne ťažkým mentálnym postihnutím, akými postupmi možno znižovať agresívne prejavy správania a zaoberáme sa príčinami vzniku agresívneho správania. Zdôrazňujeme, že pri komunikácii s jedincom s agresivitou so stredne ťažkým mentálnym postihnutím sa treba porozumieť mu, nechať ho, aby si sám zažil rôzne skúsenosti, aby skúsenosti interiorizoval, naučil sa oznamovať svoje potreby, vďaka čomu môže predísť vzniku agresívneho správania. Podľa nášho názoru je nevyhnutné získavať čo najviac informácií o danom jedincovi z jeho dokumentácie, od ľudí, ktorí ho poznajú, pozorovaním a diskusiou v tíme, aby sme jeho prejavom dokázali čo najlepšie porozumieť, vyhnúť sa im alebo ich pretvoriť či presmerovať. V našom príspevku kladieme dôraz na potrebu hovoriť o problematickej situácii vhodnou formou s jedincom so stredne ťažkým mentálnym postihnutím, čím môže daný jedinec lepšie pochopiť prežívanú situáciu a učiť sa vhodnejšie reagovať. V praxi nám pri Martinovi a iných klientoch DSS pomohlo vypracovanie krízových plánov, ktoré popisujú problematickú situáciu a spôsoby jej riešenia v minulosti. Sme si vedomí, že sa nám nepodarilo obsiahnuť celú škálu rôznych druhov a úrovní komunikácie s jedincami s agresivitou so stredne ťažkým mentálnym postihnutím. Veríme však, že naše skúsenosti v komunikácii s Martinom môžu pomôcť ďalším kolegom na dlhej ceste hľadania aspoň tak, ako pomohli nám.

Autor: Mgr. Karola Martáková
Zoznam použitej literatúry:

1. ČADILOVÁ, V. et al. 2007. Agrese u lidí s mentální retardací a s autismem. Praha: Portál, s. 97-128. ISBN 978-80-7367-319-2.
2. HAUSER, M. J., SILKA, V. R. 1997. Psychiatric Assessment of the Person With Mental Retardation, The Psychiatric Annals 27. Dostupné na: http://www.psychiatry.com/mr/assessment.html, 8. 7. 2013.
3. Nursing Management of Agression. 2011. Psychiatric nursing: Open Access Articel on Mental Health. Dostupné na: http://nursingplanet.com/pn/nursing_management_aggression.html, 12. 7. 2013.
4. PLATT, W. et al. 2013. How to Communicate with a Mentally Challenged Person. Dostupné na: http://www.wikihow.com/Communicate-with-a-Mentally-Challenged-Person, 6. 7. 2013.
5. POWERS, R. E. 2005. Assessment And Management Of Agressive Behavior For The Person With Intellectual Disability. Bureau of Geriatric Psychiatry, 1 - 11. Dostupné na: http://www.ddmed.org/pdfs/2.pdf, 9. 7. 2013.
6. POŽÁR, L. 2007. Základy psychológie ľudí s postihnutím. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, s. 101 - 111. ISBN 978-80-8082-147-0.
7. PÖRTNER, M. 2009. Na osobu zaměřený přístup v práci s lidmi s mentálním postižením a s klienty vyžadujícími trvalou péči. Praha: Portál, s. 39 - 64. ISBN 978-80-7367-582-0.
8. PROUTY, G., WERDE, van D. - PÖRTNER, M. 2005. Preterapia. Praha: Portál, s. 36 - 41. ISBN 80-7178-949-6.
9. PUDDICOMBE, J., LUNSKY, Y. 2007. Aggression and Dual Diagnosis: Implications for Ontario´s Developmental Services. Journal on Developmental Disabilities, 13. Dostupné na: http://www.oadd.org/publications/journal/issues/vol13no1/download/rsig_p..., 5. 7. 2013.
10. RUEVE, M. E., WELTON, R. S. 2008. Violence and Mental Illness. Psychiatry, 5, 34 - 48. Dostupné na: http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC2686644/, 11. 7. 2013.
11. RYBÁR, J. a kol. 2005. Jazyk a kognícia. Dunajská Streda: Kalligram, s. 188. ISBN 80-7149-716-9.
12. SOBEK, J. 2008. Jak dobře individuálně plánovat. Praha: Adpontes, bez ISBN.
13. UNPUBLISHED AUTHOR. 2007. Treatment of Aggression in Patients with Mental Retardation, American Family Physician, 75, 622 - 624. Dostupné na: http://www.aafp.org/afp/2007/0301/p622.html, 10. 7. 2013.
14. VALENTA, M. a kol. 2012. Mentální postižení. Praha: Grada, s. 114 - 135. ISBN 978-80-2473-829-1.
15. VANČOVÁ, A. 2005. Základy pedagogiky mentálne postihnutých. Bratislava: Sapientia, s. 171 - 181. ISBN 80-968797-6-6.
16. VÁGNEROVÁ, M. 1999. Psychopatologie pro pomáhající profese. Praha: Portál, s.147, 266. ISBN 80-7178-214-9.