Effects of different types of attachment styles on children´s mental development
Abstrakt: V príspevku priblížime Bowlbyho teóriu vzťahovej väzby, ktorá vysvetľuje vplyv kvality vzťahu medzi dieťaťom a matkou v rannom veku na psychický vývin dieťaťa. Poukazujeme na podmienky nevyhnutné pre vznik bezpečnej a neistej vzťahovej väzby. Ďalej sa zameriavame aj na možné dôsledky bezpečnej a neistej väzby na kognitívny, emocionálny a sociálny vývin detí. V poslednej časti príspevku poskytneme možnosti prevencie vzniku neistej väzby a eliminácie jej negatívneho vplyvu na psychický vývin dieťaťa.
Kľúčové slová: vzťahová väzba, typy vzťahovej väzby, bezpečná väzba, neistá väzba, psychický vývin dieťaťa

Abstract: In this paper we focus on Bowlby´s attachment theory which explains the impact of early mother - child relationship on a child´s mental development. We point out the conditions necessary for forming secure and insecure attachment. We also focus on the possible consequences of secure and insecure attachment on children´s cognitive, emotional and social development. The last part of our paper provides opportunities to prevent formation of insecure attachment and to eliminate it´s negative impact on a child´s mental development.
Keywords: attachment, types of attachment, secure attachment, insecure attachment, child´s mental development

Úvod

Vývinová psychológia zdôrazňuje vplyv ranného detstva na ďalší vývin človeka. Z toho dôvodu je veľmi dôležité, aby boli uspokojené všetky potreby dieťaťa už od narodenia. Napĺňanie biologických potrieb je nevyhnutnou, avšak nie jedinou podmienkou zdravého a harmonického vývinu. Významnú úlohu v rannom veku zohráva aj stálosť prostredia a osoby, ktorá sa o dieťa primárne stará. Ako uvádza Haiman (2012) vzťah medzi matkou a dieťaťom môže mať dvojaký vplyv na jeho vývin. Dieťa, ktorému je v rannom veku poskytovaný dostatok rodičovskej lásky a starostlivosti má väčšiu šancu žiť zdravým, šťastným, harmonickým a produktívnym životom. Na druhej strane sú rodičia, ktorí nechápu význam rodičovskej lásky. Nedostatok lásky a starostlivosti môže viesť k výrazným problémom počas detstva a adolescencie.

Teória vzťahovej väzby

John Bowlby bol významný psychiater a psychoanalytik, ktorý na rozdiel od iných zástancov tohto psychologického smeru neskúmal detstvo retrospektívne prostredníctvom výpovedí dospelých osôb. Realizoval klinické pozorovania detí s cieľom odhaliť psychologické a patopsychologické dôsledky straty materskej postavy v rannom detstve.

Bowlby na základe svojich zistení koncipoval teóriu vzťahovej väzby, ktorá predpokladá, že dieťa má pudovú tendenciu naviazať sa na matku alebo materskú osobu (Bowlby, 1958). Podľa teórie vzťahovej väzby je každé dieťa už od narodenia geneticky vybavené, aby hľadalo osobu, ktorá mu môže zabezpečiť ochranu a bezpečie. Jedná sa o potrebu, ktorá bola evolučne vytvorená. (Brisch, 2011). Tak v prítomnosti ako v neprítomnosti matky alebo inej osoby, ktorá sa o dieťa primárne stará, dieťa vykazuje určité správanie. Citovú väzbu sprostredkováva šesť primárnych reakcií. Plač a úsmev majú za funkciu privádzať matku k dieťaťu a udržať ju v jeho blízkosti. Nasledovanie a pridržanie sa majú opačnú funkciu. Udržujú dieťa v blízkosti matky. Ako uvádza Bowlby, piata reakcia sanie sa ťažko kategorizuje. Šiestou reakciou je volanie (Bowlby, 1958, Bowlby, 2010). Na vzniku vzťahovej väzby sa podieľa senzorický aparát dieťaťa umožňujúci orientáciu na osobu matky. Rovnako dôležitý je aj motorický aparát zabezpečujúci kontakt s touto osobou a ,,signálny aparát,, ako napríklad džavotanie a pohyby rúk (Hašto, 2005).

Väzbové správanie sa vyvíja v prvom roku života dieťaťa. Bowlby to vysvetľuje tým, že deti v tomto období už majú schopnosť percepčnej diskriminácie. Dokážu rozoznať matku od iných osôb. Väzobné správanie sa môže prejaviť rovnako intenzívne aj v druhom a treťom roku života dieťaťa. Po treťom roku nastáva zmena, nakoľko v tomto období sa už väčšina detí dokáže cítiť bezpečne aj s inými vzťahovými osobami (učiteľky v škôlke, škole). Na druhej strane je dôležité vedieť, že väzobné správanie nikdy nevymizne úplne (Bowlby, 2010).

Intenzita a konzistencia prejavov väzobného správania sa líši u každého dieťaťa. Za zmeny sú zodpovedné podnety pochádzajúce z organizmu alebo z prostredia. K podnetom z organizmu, ktoré majú za následok krátkodobé zmeny vo väzobnom správaní zaraďujeme hlad, únavu, chorobu, nespokojnosť a bolesť. Čo sa týka vplyvu prostredia, väzobné správanie sa prejavuje intenzívnejšie, keď má dieťa strach, ktorý môže u neho vyvolať napríklad prítomnosť cudzej osoby alebo neznámeho podnetu, ako aj odmietnutie zo strany iných dospelých a detí (Bowlby, 2010, Bowlby, 2012, Kirschke a Hörmann, 2014).

Potrebu väzby nemusí u dieťaťa uspokojovať len biologický rodič. Dieťa sa môže orientovať aj na inú osobu, ktorá mu dokáže poskytnúť ochranu. Môže to byť adoptívny rodič, vychovávateľ v detskom domove alebo iná osoba poskytujúca dieťaťu primárnu starostlivosť. To, ku komu si dieťa vytvorí bezpečnú väzbu sa dá predvídať. Dieťa si vyberie za blízkeho človeka osobu, ktorá na jeho prejavy reaguje najcitlivejšie (Brisch, 2011).

Bowlbyho teóriu empiricky overovala Mary Ainsworth, ktorá skúmala determinanty vzťahovej väzby v neklinických podmienkach. Jej výskum potvrdil prítomnosť väzobného správania u detí v prvom roku života. (Bowlby, 2010).

Typy vzťahovej väzby
Vznik bezpečnej vzťahovej väzby

Bezpečne pripútané deti reagujú podľa očakávania, tak ako sme to uviedli vyššie. Sú znepokojené ak je matka neprítomná a tešia sa, keď sa vráti. Na druhej strane aj matka reaguje na dieťa tak, aby uspokojila jeho aktuálne prejavenú potrebu. Bowlby (2012) zdôrazňuje, že fyzická prítomnosť materskej osoby nie je jedinou podmienkou vytvorenia bezpečnej vzťahovej väzby. Ak je osoba ,,citovo,, neprítomná, nevšímavá a dieťaťu sa vyhráža, že ho opustí, môže to mať patogénny účinok. Z toho dôvodu je dôležité, aby reakcie materskej osoby na všetky signály dieťaťa boli primerané. Rovnaký názor zastáva Haiman (2012). Autor uvádza niekoľko podmienok, ktoré sú nevyhnutné pre vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby medzi matkou a dieťaťom:

• matka pozoruje a správne identifikuje potreby dieťaťa,
• reaguje spôsobom, ktorý primerane uspokojí aktuálnu potrebu dieťaťa,
• spĺňa všetky potreby dieťaťa krátko po tom, ako dieťa začne signalizovať potrebu, napr.: plače,
• správanie matky je citlivé a láskyplné.

Brisch (2011) v súlade s vyššie uvedenými skutočnosťami uvádza význam tzv. jemnocitu. Základným predpokladom pre vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby je podľa autora to, aby osoba, ktorá sa o dieťa stará prejavila čo najjemnocitnejšie reakcie v rôznych situáciách. To znamená, že má byť schopná správne vnímať a interpretovať signály dieťaťa a reagovať na tieto signály rýchlo a primerane. Jemnocitní rodičia musia byť opatrní ako interpretujú signály dieťaťa, nakoľko jeden a ten istý prejav, ako napríklad plač môže v rôznych situáciách signalizovať rôznu potrebu (hlad, smäd, strach). Takíto rodičia sa snažia primerane reagovať na signály dieťaťa, kým neodhalia pravú potrebu. Autor ďalej vyzdvihuje význam slovnej výmeny. Rodičia, ktorí rozprávajú a pocitoch a správaní sa svojho dieťaťa, dávajú mu tým pocit, že chápu ako sa práve cíti. To dieťaťu poskytuje pocit bezpečia. Rodičia by mali s dieťaťom vytvárať krátke dialógy, pričom je dôležité, aby sa dieťa a rodič nerozprávali naraz a aby rodič nereagoval príliš intenzívne a rýchlo na každý malý ohlas dieťaťa. To u dieťaťa nevedie k pocitu bezpečia, ale naopak, môže sa cítiť ohrozené a prenasledované. Bezpečnú vzťahovú väzbu podporuje aj očný kontakt a dotyk. Očný kontakt umožňuje dorozumievať sa medzi dieťaťom a rodičom, ak to nie je možné pomocou reči. Fyzický kontakt, ak je primeranou odpoveďou na reakcie dieťaťa rovnako podporuje bezpečnú väzbu.

Bezpečná vzťahová väzba má dve dôležité funkcie. Poskytuje dieťaťu emocionálnu istotu a umožňuje mu objavovať svet. Bezpečne pripútané deti, ktorým je poskytovaná primeraná starostlivosť, ochrana a opora, pociťujú psychologickú slobodu, čo im umožňuje preskúmať svet (Brisch, 2011, Shahar-Maharik a Oppenheim, 2016).

Vplyv bezpečnej vzťahovej väzby na psychický vývin dieťaťa

Výskumy životných udalostí v rannom detstve potvrdili existenciu určitých protektívnych faktorov v súvislosti s duševnými poruchami. Poukázali na skutočnosť, že stabilný a dôverný vzťah aspoň s jednou osobou pôsobí ako protektívny faktor a chráni pred duševnou poruchou (Hašto, 2005). Benoit (2004) uvádza, že kvalita vzťahovej väzby medzi rodičom a dieťaťom je významným prediktorom ďalšieho sociálneho a emocionálneho vývinu dieťaťa. Z toho vyplýva, že bezpečná vzťahová väzba má pozitívny vplyv na psychický vývin.

Psycho-neuro-biologický model vývinu vyššie uvedenú skutočnosť vysvetľuje tým, že existuje priamy vzťah medzi bezpečnou väzbou, vývinom mozgu a psychickým zdravím dieťaťa. To, ako sa správame k dieťaťu v prvých dvoch rokoch života má významný vplyv na dozrievanie mozgu. V tomto období sa v mozgu vyvíjajú neurobiologické štruktúry sprostredkujúce schopnosť zvládania stresu počas celého života (tzv. kontrolný systém). Po druhé, je to obdobie, kedy je mozog plastický a citlivý na vplyvy zo sociálneho prostredia. Z toho vyplýva, že rodič, ktorý reaguje citlivo a primerane na všetky potreby dieťaťa vytvára prostredie, ktoré uľahčuje dozrievanie tzv. kontrolného systému v mozgu. Dieťa s bezpečnou väzbou bude teda schopné efektívne regulovať svoje správanie v rôznych stresových situáciách, čo je nevyhnutné pre jeho zdravý sociálny a emocionálny vývin (Malekpour, 2007, Nosková, 2011, Schore, 2001a).

Bezpečná vzťahová väzba ako uvádza Brisch (2011) je základom pre optimálny rozvoj osobnosti. Umožňuje dieťaťu bezpečné objavovanie okolitého sveta ako aj otvorenú komunikáciu o názoroch a pocitoch (Lečbych a Pospišilíková, 2012). Bezpečná väzba vedie k tomu, že dieťa bude nezávislé a schopné vytvárať primerané vzťahy. Bezpečne pripútané deti majú lepšiu schopnosť odolať tlaku zo strany rovesníkov. Gearity (1996) uvádza, že primerane uspokojená potreba väzby posilňuje sebadôveru a sebakontrolu a predstavuje základňu pre rozvoj schopnosti empatie. Rovnaký názor zastáva aj Brisch (2011). Deti s istou väzbou majú v predškolskom veku lepšiu schopnosť empatie. Dokážu sa lepšie vcítiť do myšlienok a pocitov svojich kamarátov. Na druhej strane dokážu sa lepšie vcítiť aj do úmyslov a potrieb matky a to im umožňuje nachádzať kompromisy. Deti s istou väzbou sú odolnejšie pri zvládaní záťaže. Sú kooperatívne, dokážu sa lepšie prispôsobiť a sú kompetentné pri riešení konfliktov. Tieto pozitívne vzorce správania majú sklon pretrvávať. Svedčí o tom skutočnosť, že adolescenti, ktorí boli v rannom detstve bezpečne pripútaní k rodičom majú tendenciu nadväzovať kvalitnejšie a trvalejšie priateľstvá (Zimmermann, 2004, Hašto a Tavel, 2015).

Bezpečná alebo istá citová väzba nevplýva len na sociálno-emocionálne kompetencie dieťaťa, ale významným spôsobom ovplyvňuje aj jeho kognitívny vývin. Van Ijzendoorn, Dikstra a Bus (1995) porovnali viacero výskumov, ktoré sa zamerali na kvalitu vzťahovej väzby vo vzťahu k inteligencii a rečovému vývinu. Dospeli k záveru, že kvalitná vzťahová väzba má výrazný vplyv na jazykový vývin a len mierny na intelekt. Vysvetľujú to tým, že väčšina výskumov skúmajúcich vzťah medzi kvalitou väzby a intelektom sa zameriavalo na rodiny zo strednej vrstvy z nerizikovej populácie. Domnievajú sa, že bezpečná vzťahová väzba môže byť významným protektívnym faktorom v súvislosti s intelektom predovšetkým v rodinách, v ktorých kognitívny vývin dieťaťa môže byť ohrozený rôznymi negatívnymi vplyvmi. Ako ďalšie možné vysvetlenie uvádzajú, že inteligenčné testy môžu byť menej kvalitné ako testy jazykových kompetencií. Tretie možné vysvetlenie spočíva v tom, že je málo výskumov zameriavajúcich sa na jazykové kompetencie. Z toho dôvodu výsledky ich metaanalýzy musíme brať s určitou rezervou. West, Matthews a Kerns (2013) poukázali na to, že deti, ktoré boli v druhom a treťom roku života bezpečne pripútané k matke neskôr vykazovali vyššiu školskú úspešnosť a mali vyššie IQ. Birsch (2011) v súlade s vyššie uvedenými zisteniami uvádza, že deti s istou vzťahovou väzbou majú lepšie schopnosti učiť sa a zapamätať si. Lepšia je nielen ich pamäť, ale aj rečový vývin. Ako sme uviedli na začiatku, väzbové správanie nikdy nevymizne úplne. Na to, aby dieťa bolo schopné pokračovať v explorovaní, prijímať nové učebné ponuky v škôlke a v škole a tým dosahovať dobré výsledky, potrebuje vytvoriť ďalšiu bezpečnú väzbu k vychovávateľke v škôlke a neskôr k učiteľke v škole. Dôležitá je skutočnosť, že vzťah medzi vzťahovou väzbou a kognitívnym vývinom je recipročný. Kognitívne schopnosti dieťaťa môžu výrazne ovplyvniť kvalitu väzby medzi ním a rodičom. Deti kognitívne vyspelejšie vedia svoje potreby a pocity prejavovať lepšie a tí, ktorí na to reagujú tak môžu reagovať citlivejšie.

Vznik neistej väzby

Narušenie vývinu citovej väzby môže mať za následok vznik úzkostnej alebo neistej väzby. Rozlišujeme 3 typy neistej väzby: neistú-vyhýbavú, neistú-ambivalentnú a neistú-dezorganizovanú ( Ainswort et al., 1978 in Bowlby, 2010, Malekpour, 2007).

Deti s neistou – vyhýbavou vzťahovou väzbou pri odlúčení od svojej matky alebo inej blízkej osoby neprejavujú skoro žiadny protest. Tým, že tú osobu ignorujú, dávajú navonok najavo, že odlúčenie nevnímajú ako problém. Keď sa osoba vráti, tieto deti neprejavujú žiadne pozitívne emócie ako radosť alebo spokojnosť. V niektorých prípadoch sa k cudziemu človeku správajú priateľskejšie ako k matke. Lečbych a Pospišilíková (2012) tento typ väzby označujú ako dištancovane vyhýbavý typ. Na vzniku tejto väzby sa podieľa odmietnutie alebo nedostatočný kontakt matky s dieťaťom ako aj nejasná komunikácia. V tomto prípade sa jedná o také osoby pre vzťahovú väzbu, ktoré vedú svoje deti k tomu, že v situáciách, keď sa dieťa cíti byť ohrozené nepotrebuje pomoc ani podporu dospelého človeka (Brisch, 2011). Dôraz kladú na autonómiu dieťaťa. Tak si dieťa pomaly zvykne na to, že svoje potreby prestane signalizovať a prestane tak hľadať blízkosť rodiča (Kirschke & Hörmann, 2014). Napriek tomu, že sa nám zdá, že tieto detí nepociťujú žiaden stres pri odlúčení od matky, opak je pravdou. Rodičia, ktorí reagujú na signály svojho dieťaťa odmietavo často vo vlastnom detstve zažili to isté (Brisch, 2011).

Deti s neistou – ambivalentnou vzťahovou väzbou na odlúčenie a neprítomnosť matky alebo inej osoby pre vzťahovú väzbu reagujú veľmi intenzívne. Protestujú, plačú a sú viditeľne vystresované. Veľmi prudko reagujú už pri najmenšom odlúčení od matky. Nakoľko aj deti s bezpečnou väzbou reagujú veľmi prudko a intenzívne na neprítomnosť matky, v tejto fáze je veľmi ťažké rozlíšiť tieto dva typy väzby. Rozhodujúcu úlohu preto má reakcia dieťaťa na príchod matky. Takéto deti na návrat matky reagujú tak, že na jednej strane prejavujú potrebu vzťahovej väzby, ale sú prítomné aj signály, ktorými sa tej väzbe snažia vyhnúť (Brisch, 2011, Ruppert, 2011). Pre tento typ väzby je charakteristická ambivalencia. Môže sa nám zdať, že dieťa na jednej strane matku trestá, že ho opustila a na druhej strane sa snaží signalizovať potrebu jej prítomnosti (Lečbych a Pospišilíková, 2012). Takéto správanie dieťaťa zneisťuje osobu, ktorá sa o neho stará, nakoľko dieťa vysiela protirečivé signály (Brisch, 2011). Tento typ väzby môže vzniknúť napríklad vtedy, ak matka v niektorých situáciách reaguje primerane na signály dieťaťa, ale v iných sa správa odmietavo. Takéto nepredvídateľné správanie zo strany matky vyvoláva u dieťaťa pocit neistoty, čo vedie k nerozhodnosti (Kirschke & Hörmann, 2014). Aj v tomto prípade zohrávajú dôležitú rolu ranné skúsenosti matky, ktoré môžu viesť ku vzniku neistej-ambivalentnej väzby (Brisch, 2011).

Napriek skutočnosti, že vyššie uvedené dva typy väzby sú neisté, môžeme ich označiť ako organizované. U detí s vyhýbavou a ambivalentnou väzbou sa totiž vyvíjajú vzorce správania, ktoré sú predvídateľné. Na rozdiel od toho dezorganizovaná väzba je charakterizovaná ,,rozpadom,, organizovaného správania (Shakar-Maharik a Oppenheim, 2016). Tento typ väzby vzniká vtedy, ak matka správa dlhodobo zmätene a náladovo, pričom v pozadí môže byť nedostatočne spracovaná trauma (Kirschke & Hörmann, 2014). Rovnaký názor zastáva Benoit (2004). Autor uvádza, že v súlade s rôznymi výskumnými zisteniami k dezorganizovanej pripútanosti detí môže viesť správanie matky, alebo inej osoby pre vzťahovú väzbu, ktoré označujeme ako „atypické“ a ku ktorému môže viesť akákoľvek nespracovaná trauma alebo smútok. Autor ako príklad uvádza posttraumatickú stresovú poruchu. U detí s dezorganizovanou väzbou sa rýchlo striedajú afiliatívne a vyhýbavé prejavy. Tieto deti často dávajú najavo svoj zmätok bizarným správaním ako napríklad stereotypie alebo strnulosť výrazu. Môžu sa k matke približovať, pričom majú odvrátenú tvár a môžu pri tom pociťovať strach (Main a Solomon, 1990 in Lečbych a Pospišilíková, 2012, Brisch, 2011, Jacobvitz a Hazen, 1999).

Haiman (2012) uvádza nasledujúce podmienky, ktoré výrazne prispievajú ku vzniku neistej väzby:

• matka nereaguje na potrebu dieťaťa,
• reakcia matky je oneskorená,
• reakcia matky je neprimeraná, môže reagovať hlasno, náhle a prehnane,
• matka nerešpektuje potreby dieťaťa, môže ho napríklad zamestnať hračkami podľa vlastného výberu,
• primerané reakcie matky na signalizovanú potrebu dieťaťa nie sú dosť časté na to, aby si dieťa medzi nimi uvedomilo vzťah.

Podľa Rupperta (2001, s. 70) ku vzniku neistej väzby môže dôjsť v prípade, ak rodičia ,,sú mŕtvi, telesne nemocní, duševne narušení, príliš sa zaoberajú sami sebou alebo dieťa zásadne odmietajú a vlastne ho vôbec nechcú“.

Vplyv neistej väzby na psychický vývin dieťaťa

Ako uvádza Brisch (2011) a Ruppert (2011) neistá väzba predstavuje riziko pre zdravý psychický vývin.

V súlade s psycho-neuro-biologickým modelom vývinu nepriaznivé ranné skúsenosti dieťaťa môžu negatívne ovplyvniť jeho neskoršie schopnosti zvládať stresové situácie. Neistá väzba môže výrazne narušiť dozrievanie a fungovanie mozgu. U detí s neistou väzbou je zvýšená produkcia stresového hormónu. Existujú priame dôkazy o tom, že trauma z detstva spôsobená zneužívaním, zanedbávaním alebo psychickou depriváciou ,, narúša vývin tých častí mozgu, ktoré sú zodpovedné za udržiavanie medziľudských vzťahov, zvládanie stresových podnetov a reguláciu emócií,, (Schore, 2001b, s.208). To môže neskôr viesť k apatii alebo problémovému správaniu a môže spôsobiť aj depresiu. Tieto deti majú často problémy s učením a môžu trpieť chronickými ochoreniami. Môžu sa u nich vyvinúť poruchy správania ako aj porucha pozornosti s hyperaktivitou (Malekhpour, 2007, Nosková, 2011, Schore, 2001b). U detí s neistou väzbou sa skôr vytvoria psychické poruchy pri zvýšenej psychickej záťaži (rozvod rodičov, strata priateľa). Môžeme to vysvetliť tým, že im chýbajú vzorce správania, ktoré by im umožnili tieto traumy prekonať. To môže vážne ohroziť ich zdravý psychický vývin (Brisch, 2011, Hašto, 2005). Z vyššie uvedeného vyplýva, že neistá vzťahová väzba nie je bezprostrednou príčinou vzniku psychických porúch. Dnes už vieme, že významnú rolu nezohráva len kvalita vzťahovej väzby v detstve. Rovnako dôležité sú aj aktuálne vzťahy osoby, jej psychologické predispozície ako aj vplyv prostredia (Shahar-Maharik a Oppenheim, 2016).

Aj keď neistá väzba nemusí priamo spôsobiť psychickú poruchu, na jej negatívny vplyv na psychický vývin detí poukázalo viacero autorov. Deti s neisto-vyhýbavou väzbou sú vystavované neustálemu odmietaniu zo strany matky, čo môže viesť k delikventnému správaniu. V ich správaní sa často vyskytujú hostilné a antisociálne prvky (Hašto, 2005). Tieto deti sú častejšie sťažujú na nevoľnosť, bolesti hlavy a brucha, vracanie a poruchy spánku. Všetky tieto príznaky sú prejavom stresu, ktoré tieto deti prežívajú pri odlúčení od osoby pre vzťahovú väzbu, napriek tomu, že to nedávajú najavo (Brisch, 2011). Pre deti s neisto - ambivalentnou väzbou je charakteristická impulzivita a nízka frustračná tolerancia (Hašto, 2005). Konflikty často riešia verbálnou agresiou. Majú málo kamarátov, čo môžeme vysvetliť okrem agresivity aj nedostatočne vyvinutou schopnosťou empatie. V niektorých prípadoch sa ale javia ako bezmocné a pasívne. V porovnaní s bezpečne pripútanými deťmi ich pamäť, vytrvalosť, flexibilita a rečový vývin nie sú dostatočne dobre vyvinuté, preto dosahujú v škole horšie výsledky (Brisch, 2011). Kým v detstve je dezorganizovaný typ väzby úzko spojený s internalizovanými formami problémového správania, v adolescencii môže výrazne prispieť ku vzniku psychických porúch (Carlson, 1998).

Shahar-Maharik a Oppenheim (2016) sa zamerali na to, ako sa prejavujú dôsledky neistej vzťahovej väzby v rôznych fázach detstva. Čo sa týka batoliaceho veku, kým deti s neisto-vyhýbavou väzbou majú v tomto období tendenciu prejavovať viac hnevu a agresie, pre ambivalentne pripútané batoľatá sú charakteristické prejavy úzkosti. Dezorganizovaná vzťahová väzba má v tomto období významný vplyv na vzťah medzi dieťaťom a matkou. Pocit istoty je u týchto detí v prítomnosti matky oveľa nižší ako u bezpečne pripútaných detí (Carlson, 1998). V predškolskom veku je dieťa s vyhýbavou väzbou viac závislé na osobe, ktorá sa o neho stará. Sú viac negativistické, menej vytrvalé. Majú ťažkosti pri prispôsobovaní sa rôznym situáciám. Už v tomto období majú tieto deti problémy so správaním. Deti s ambivalentnou väzbou sú na rozdiel od detí s neisto-vyhýbavou vzťahovou väzbou nezávislejšie, ale rovnako menej vytrvalé. Deti s dezorganizovanou väzbou sa snažia mať všetko pod kontrolou. Majú tendenciu manipulovať rodičmi (Jacobvitz a Hazen, 1999). Čo sa týka školského veku, neisto pripútané deti majú problém s nadväzovaním priateľstiev. Kým deti s vyhýbavou väzbou majú tendenciu izolovať sa od rovesníkov, deti s ambivalentnou väzbou túžia mať kamarátov, ale sú váhavé pri nadväzovaní kontaktov (Shahar-Maharik a Oppenheim, 2016). Jacobvitz a Hazen (1999) poukázali na to, že aj dezorganizovaná väzba sa do vzťahu dieťaťa k rovesníkom premieta negatívne. Ďalším významným obdobím je adolescencia. Shahar-Maharik a Oppenheim (2016) zdôrazňujú dve úlohy, s ktorými sa adolescent musí vyrovnať. Prvou je nájdenie rovnováhy medzi nezávislosťou a viazanosťou na rodičoch. Druhou úlohou je konštituovanie stabilných a dôverných vzťahov s rovesníkmi. Neisto pripútané deti majú v adolescencii problémy s oboma úlohami. Ťažko nachádzajú rovnováhu medzi závislosťou a nezávislosťou. Zimmermann (2004) poukázal na pozitívny vzťah medzi neistou väzbou, sociálnou úzkosťou a hostilitou v adolescencii. Adolescenti s neistou väzbou v detstve často nie sú schopní adekvátne riešiť konflikty s rovesníkmi.

Možnosti prevencie vzniku neistej vzťahovej väzby a eliminácie jej negatívneho vplyvu na psychický vývin dieťaťa

Birsch (2011) poukázal na význam prípravy budúcich rodičov na príchod dieťaťa. Autor vo svojej knihe popisuje program SAFE (bezpečné vzdelávanie pre rodičov), v rámci ktorého sa rodičia môžu naučiť ako by sa mali k svojmu dieťaťu správať, aby sa medzi nimi vytvorila bezpečná väzba. V prvom rade je veľmi dôležité, aby rodičia boli schopní adekvátne zvládať stresové situácie tak počas tehotenstva ako aj po pôrode. Výskumy potvrdili, že úzkosť a stres môže pôsobiť negatívne nielen na emocionálnu dostupnosť budúcej matky, ale rovnako negatívne vplýva i na mieru tolerancie stresu u dojčaťa. Môže tak viesť ku vzniku neistej väzby.

Neistá väzba vzniká, ako sme uviedli vyššie, keď rodič nie je schopný správne identifikovať signály dieťaťa a vhodne na tieto signály reagovať. Z toho dôvodu je nevyhnutné, aby bol citlivý a empatický. V súvislosti s empatickým správaním matky sa používa aj pojem mentalizovanie. Hašto a Tavel (2015, s. 99) to vymedzujú ako ,,vžívanie sa, vciťovanie sa do subjektívneho sveta dieťaťa, čo matky sprevádzajú verbalizáciou, akoby hovorili za dieťa a jeho potreby,,. Autori ďalej uvádzajú, že nejde pritom o klasicky chápanú schopnosť empatie. Matka totiž v tomto prípade nereaguje citlivo len na potreby dieťaťa, ale reflektuje pritom aj svoj vlastný vnútorný stav.

Pri vzniku vzťahovej väzby zohráva významnú úlohu transgeneračný prenos. Existuje priama súvislosť medzi vzťahovou väzbou u rodičov, ich správaním sa k svojmu dieťaťu a vzťahovou väzbou u dieťaťa (Brisch, 2011). Rodičia, ktorí majú skúsenosti s bezpečnou väzbou budú s väčšou pravdepodobnosťou vytvárať rovnakú väzbu so svojim dieťaťom. Rodičia s neistou väzbou, ktorí v detstve boli odmietaní alebo reakcie ich rodičov na ich potreby si protirečili, nebudú môcť reagovať primeranie na potreby svojho dieťaťa. Na druhej strane sú rodičia, ktorí napriek tomu, že nemali skúsenosti s bezpečnou väzbou, sú schopní reagovať na svoje dieťa citlivo a empaticky. Môžeme to vysvetliť tým, že ich neskoršie vzťahy korigovali neprimerané vzorce správania osvojené v rannom detstve (Hašto a Tavel, 2015). Primerané a stabilné priateľské, partnerské vzťahy ako aj stabilné vzťahy so širšou rodinou môžu prispieť k tomu, že aj rodič s neistou väzbou môže svojmu dieťaťu poskytnúť ochranu, podporu a bezpečie. Ani rodič, ktorý zažil traumu, nemusí sa nevyhnutne správať tak, aby to viedlo ku dezorganizovanej vzťahovej väzbe. Ak sám nie je schopný sa s traumatickým zážitkom vyrovnať, môže vyhľadať odbornú pomoc (poradenstvo, psychoterapia). Rodič, ktorý si prešiel traumou a vedel sa s tým vyrovnať, nie je zaslepený pocitmi strachu, hnevu, hanby ani viny a nevníma tak signály svojho dieťaťa skreslene (Shahar-Maharik a Oppenheim, 2016).

Zmierniť negatívny vplyv neistej väzby nie je jednoduché. Dôležitá je včasná intervencia.
Psychoterapia má za úlohu reorganizovať vzťahovú väzbu dieťaťa s dospelým. Na jednej strane umožňuje dospelému nadhľad. Poskytuje mu možnosť vidieť aké vážne dôsledky malo jeho správanie vo vzťahu k dieťaťu. Terapia pomáha pri zmene týchto vzorcov správania, čím môže prispieť ku zmene vo vzťahu medzi dieťaťom a dospelým. Na druhej strane sa terapia zameriava aj na prevenciu alebo nápravu nežiadúcich dôsledkov neistej vzťahovej väzby. Umožňuje dieťaťu, aby sa vyrovnalo s traumou, ktorá bola spôsobená odmietavým alebo dezorganizovaným správaním sa dospelého. Poskytuje mu možnosť, aby sa naučilo efektívne stratégie zvládania záťaže, aby vedelo svoje pocity prejavovať primeraným spôsobom a aby bolo schopné nadväzovať trvalé a stabilné vzťahy. Nakoľko dôsledky neistej väzby sa môžu prejaviť v rôznych oblastiach života dieťaťa, nevyhnutná je spolupráca nielen so širšou rodinou, ale aj s inými osobami, s ktorými je dieťa v pravidelnom kontakte a môže k nim vytvoriť dôverný vzťah (vychovávatelia, učitelia).

Záver

Existuje mnoho odborníkov, ktorí k teórii vzťahovej väzby pristupujú kriticky. Napriek tejto skutočnosti nie je možné poprieť vplyv rannej citovej väzby na psychický vývin dieťaťa. Z toho dôvodu je nevyhnutné zabezpečiť dieťaťu už od narodenia také podmienky, ktoré napĺňajú primárne potreby istoty a bezpečia. Nielen rodičia, ale aj iné osoby, ktoré sa o dieťa starajú by mali preto byť oslobodení od svojich tráum, mali by vedieť primerane riešiť stresové situácie, mali by byť senzitívni a mali by vedieť správne „čítať“ signály svojho dieťaťa a reagovať na všetky tieto prejavy primerane.

Ako uvádza Brisch (2011) pre vznik väzby sú dôležité emocionálne skúsenosti a nie genetické príbuzenstvo.

Autor: Mgr. Zuzana Gášparová
Zoznam bibliografických odkazov

BENOIT, Diane. 2004. Infant-parent attachment: Definition, types, antecedents, measurement and outcome. In Pediatrics & Child Health. ISSN 1751-7222, 2004, roč. 9, č.8, s. 541-545.

BOWLBY, John. 1958. The nature of the child´s tie to his mother. In The International Journal of Psycho – Analysis. ISSN 1745-8315, 1958, roč. 39, č.5, s. 350-373.

BOWLBY, John. 2010. Vazba. Teorie kvality vztahů mezi matkou a dítětem. Praha : Portál, 2010. 360 s. ISBN 978-80-7367-670-4.

BOWLBY, John. 2012. Odloučení. Kritické období raného vztahu mezi matkou a dítětem. Praha : Portál, 2012. 400 s. ISBN 978-80-262-0076-5.

BRISCH, Karl Heinz. 2011. Bezpečná vzťahová väzba. Trenčín : Vydavateľstvo F, 2011. 150 s. ISBN 978-80-88952-67-1.

CARLSON, Elizabeth A. 1998. A Prospective Longitudial Study of Attachment Disorganization/Disorientation. In Child Development. ISSN 1467-8624, 1998, roč. 69, č.4, s.1107-1128.

GEARITY, Anne. 1996. Attachment Theory and Real Life: How to Make Ideas Work. [cit. 2017-05-30]. Dostupné na internete: http://www.cehd.umn.edu/ceed/publications/earlyreport/earlyreportspring1...

HAIMAN, Peter Ernest. 2012. Effects of early attachment on childhood and beyond. In The Attached Family. 2012, roč. 15, č.1, s. 6-8.

HAŠTO, Jozef. 2005. Vzťahová väzba. Ku koreňom lásky a úzkosti. Trenčín : Vydavateľstvo F, 2005. 300 s. ISBN 80-88952-28-X.

HAŠTO, Jozef – TAVEL, Peter. 2015. Mentalizovanie ako výzva pre klinickú medicínu a špeciálne pre psychiatriu a psychoterapiu. In Psychiatrie. ISSN , 2015, roč. 19, č.2, s. 97-103.

JACOBVITZ, Deborah – HAZEN, Nancy. 1999. Developmental pathways from infant disorganization to childhood peer relationships. In SOLOMON, Judith – GEORGE, Carol. Attachment disorganization. New York : Guilford Press, 1999, s.127-159, ISBN 978-15-723-0480-2

KIRCHKE, Karoline – Hörmann, Kerstin. 2014. Grundlagen der Bindungstheorie. [cit. 2017-05-25]. Dostupné na internete: http://www.kitafachtexte.de/uploads/media/KiTaFT_kirschke_hoermann_2014.pdf

LEČBYCH, Martin – POSPÍŠILÍKOVÁ, Klára. 2012. Česká verze škály. Experiences in Close Relations (ECR): Pilotní studie posouzení vztahové vazby v dospělosti. In E-Psychologie, ČMPS. ISSN 1802-8853, 2012, roč. 6, č.3, s. 1–11.

MALEKPOUR, Mokhtar. 2007. Effects of attachment on early and development. In The British Journal of Developmental Disabilities. 2007, roč. 53, časť 2, č.105, s. 81-95.

NOSKOVÁ, Janka. 2011. Vplyv citovej väzby na vývin mozgu. In Mosty k rodine. ISSN 1338-2713. 2011, roč. 2, č.2, s. 14-20.

RUPPERT, Franz. 2008. Symbióza a autonomie. Traumata z narušeného systému rodinných vazeb. Praha : Portál, 2011, s.272, ISBN 978-80-262-0004-8

SCHORE, Allan N. 2001a. Effects of a secure attachment relationship on right brain development, affect regulation, and infant mental health. In Infant Metal Health Journal. ISSN 1097-0355, 2001, roč. 22, č.1-2, s. 7-66.

SCHORE, Allan N. 2001b. The effects of early relational trauma on right brain development, affect regulation, and infant mental health. In Infant Mental Health Journal. ISSN 1097-0355, 2001, roč. 22, č.1-2, s.201-269.

SHAHAR-MAHARIK, Tali – OPPENHEIM, David. 2016. Attachment. In FRIEDMAN, Howard. Encyclopedia of Mental Health (2nd edition), Vol. 1. Waltham : Academic press. 2016, s. 105-115. ISBN 978-0-12-397753-3.

VAN IJZENDOORN, Marinus H – DIJKSTRA, Jarissa – BUS, Adriana G. 1995. Attachment, Intelligence, and Language: A Metal – analysis. In Social Development. ISSN 0961-205x, 1995, roč. 4, č.2, s.115-128.

WEST, Katara K– MATHEWS, Brithany L – KERNS, Kathryn A. 2011. Mother–child attachment and cognitive performance in middle childhood: An examination of mediating mechanisms. In Early Childhood Research Quarterly. ISSN 0885-2006, 2011, roč. 28, č.2, s.259-270.

ZIMMERMANN, Peter. 2004. Attachment representations and characteristics of friendship relations during adolescence. In Journal of Experimental Child Psychology. ISSN 0022-0965, 2004, roč. 88, s.83-101.