Ethics in the work of social worker with clients in social services facility

Abstrakt: Sociálna práca sa neustále dostáva do každej oblasti života človeka. Aj klient v zariadení sociálnej starostlivosti je viac menej úplne odkázaný na jej prácu a starostlivosť, preto sa v zručnosti sociálneho pracovníka čoraz viac do popredia dostávajú aj schopnosti vedieť správne diagnostikovať klientove potreby a na základe toho aplikovať vhodne metódy a pri ich realizácií sa riadiť zásadami etického kódexu.
Kľúčové slova: Etický kódex, klient, sociálna práca.

Abstract: Social work is constantly getting into every area of human life. Equipment of a client welfare is more or less completelly dependent on her work and care, because the skills of social workers increasingly at the fore and ability to know properly diagnose clienťs needsand, therefore, appropriate methods and in implementing them is governed by the Code of Ethics.
Keywords: Code of Ethics, client, social worker.

Úvod

Každý človek sa počas svojho života dostáva do situácii, v ktorých sa musí rozhodovať a konať tak, že nemôže prehliadnuť etické princípy. „Rozhodne pri tom nemá ľahkú úlohu, pretože sa i v bežnom živote stretávame s mnohými kontrastmi a rozpormi“ (Jankovský, 2003, s. 13-14). Tieto nemusia byť vždy v súlade s túžbami, chcením, možnosťami, osobnosťou človeka.

Podstatou pomáhajúcich povolaní, kde patrí aj sociálna práca, je práca s ľuďmi, preto etické otázky predstavujú neoddeliteľnú súčasť ich činností. Posudzovanie života klienta, všetko čo zažije, čo ho donútilo byť klientom sociálnej prace a následná intervencia je potrebné hodnotiť nielen v celistvosti jeho života, ale aj z pohľadu etických princípov, čo je východiskom práce sociálneho pracovníka s klientom.

Etika a pomáhajúce disciplíny

Etika a jej princípy sú pre primerané fungovanie ľudí v akejkoľvek oblasti života, činnosti jedinca, jeho profesie, teda i sociálneho pracovníka prirodzenou nevyhnutnosťou. Pojem etika má svoj pôvod v starogréckom slove ethos, čo znamená mrav, obyčaj, zvyk. Gluchman (1994, s.3-4) charakterizuje etiku ako humanistickú náuku, ktorá sa zaoberá „skúmaním mravných aspektov konania, správania a rozhodovania mravného subjektu. Predmetom etiky môžu byť mravné aspekty života jednotlivca, sociálnej skupiny, prípadne národa, spoločnosti, atď.. Na základe toho môže byť etika delená na individuálnu etiku a sociálnu etiku“. Jankovský (2003, s. 22) ju zas definuje ako „filozofickú vedu o správnom spôsobe života, vychádzajúc z racionálnych prístupov a snažiacu sa nájsť, poprípade i zdôvodniť spoločné i všeobecné základy, na ktorých morálka (predmet etiky) stojí“. „Morálka (z latinského mos - pôvodne vôľa potom mrav, predpis, zákon, vlastnosť, charakter, vnútorná podstata) je systém regulátorov ľudského správania, ktoré je založené na rozlíšení správneho a nesprávneho, schopnosti rozlíšiť dobro a zlo a v týchto intenciách konať - a ich transformácia do oblasti hodnôt, noriem, vzorov, postojov a jednania“ (Matoušek, 2003, s. 21-22).

Predmetom etiky je teda morálka hodnotiaca ľudské správanie z hľadiska dobra a zla, a to porovnávaním so svedomím človeka. Vo výkone pomáhajúcich profesií svedomie predstavuje veľmi dôležitý ukazovateľ a možno ho vnímať ako podstatnú zložku mravnosti umožňujúcu človeku morálne hodnotiť svoje konanie, a to pred i po čine. V rámci neho sa uplatňuje i sebahodnotenie. Okrem neho sú to ďalšie princípy, s ktorými sa pomáhajúci pracovník stretáva. Je to sloboda, ktorá je predpokladom morálneho správania a je spojená s možnosťou voľby, a tým i prijatie zodpovednosti (Jankovský, 2003). „Dobro, zlo, správne, nesprávne patria k základným kategóriám etiky a pojmom, ktoré tvoria základnú štruktúru pojmového aparátu používaného v morálke“ (Gluchman, 1994, s.3-4). „Tým etika, ako koncepcia etického učenia, môže vstupovať do obsahu morálky“ (Tokárová et al., 2002, s. 288). Mravne dobré správanie ako vedomé a chcené správanie v súlade s povinnosťou a opakom mravne nevhodné správanie, ktoré je v rozpore s povinnosťou (Jankovský, 2003). Uznanie ľudskej dôstojnosti ako uznanie vážnosti, cti, úcty je hodnotou, ktorá sa musí konkretizovať v každodennej realite, dynamike medziľudských a sociálnych vzťahov (Roche Olivar, 1992). Dôstojný a funkčný život, ktorého podmienkou je rešpektovanie spoločenských noriem a zákonov svedomím jedinca. Autorita ako kompetencia určovať normy a moc, ktorá je úradne potvrdenou možnosťou rozhodovať nemusia byť v súlade. Jedinec s autoritou nemusí mať formálne podloženú moc a jedinec s formálne schválenou možnosťou mocenský rozhodovať nemusí byť prirodzenou autoritou (Jankovký, 2003).

Aplikovaná etika, ako praktická časť, kde sa jednotlivé princípy uplatňujú, uchopuje svoj objekt „v úzkej súčinnosti s konkrétnym denným životom človeka..... (Oláh, Schavel, 2006, s. 108). Je viac situačná, teda pracuje s aktuálnym prípadom, kde sa musí mravný subjekt rozhodovať a konať. Zahŕňa aj profesionálne etiky (Gluchman, 1994). „Profesionálna etika vytvára koncepciu určitého povolania na základe jeho vzťahu k istej hierarchií hodnôt, ktoré sú zároveň prijaté a zdôvodnené etickou teóriou, a tým sa môžu stať záväznými. Pracuje s poznatkami politickej, sociálnej a právnej filozofie i individuálnej etiky (Tokárová et al., 2002). „Do profesionálnej etiky patrí reflexia noriem a morálneho jednania (Matoušek, 2003, s. 22). V užšom slova zmysle sa chápe ako morálka lekára, vedca, sociálneho pracovníka a pod. (Tokárová et al., 2002). Etika v sociálne práci „vychádza z poslania profesionálnych sociálnych pracovníkov“ (Oláh, Schavel, 2006, s. 108). Preto „je neoddeliteľnou, každodennou súčasťou práce sociálnych pracovníkov“ (Etický kódex, 1996, In Oláh, Schavel, 2006, s. 108).

Moc a privilégia môžu byť neraz zneužité, preto je kódex, ako regulátor správania a konania ľudí potrebný pre prax (Matoušek, 2003). Väčšina profesií má etiku zakotvenú v etických kódexoch. „Spolu s právnymi, najmä procesnými normami, administratívnymi predpismi a etiketou sú etické kódexy významným vodidlom praxe, ktoré členovia profesií rešpektujú, dôverujú im a ktoré svojou psychologickou účinnosťou prospejú k identite profesie“ (Tokárová et al., 2002, s. 295). Tokárová (et al., 2002) ďalej uvádza, že neznamená len jeho uznanie, ale treba zohľadňovať všeobecné ľudské mravné hodnoty, pretože morálny profil sociálneho pracovníka založený na všeobecných etických hodnotách je predpokladom zmyslu pre ľudskosť a pre zvnútornenie noriem kódexu vo vlastnom svedomí. Nijaký etický kódex tiež nemôže obsiahnuť všetky problémy, preto by sa v nich mali aktualizovať aj rolové normy, aby obsiahli čo najširší záber etických rizík. Úlehla (1996) taktiež konštatuje, že profesionálnu etiku nie je možné vymedziť nijakým kódexom. Tento je potrebný hlavne pri prvom kontakte a nahliadnutiu do problematiky etického hodnotenia práce. Do profesionálneho výkonu práce sa však premieta pracovníkov postoj k životu, ľuďom, preto je otázkou etiky zaoberať sa aj potrebami, ktoré v sebe pracovník nesie. Kopřiva (2006) sa domnieva, že pri práci so starými, chudobnými, osamelými a postihnutými ľuďmi vôbec veľa záleží na životnej filozofií pomáhajúceho.

Dodržiavanie etického kódexu v sociálnej práci stojí na osobnosti sociálneho pracovníka, ktorý je „prvým a základným vkladom do vlastnej profesie. Je integrujúcim prvkom rôznych spôsobov foriem a prístupov práce s klientom, pričom každý z nich vyzdvihuje význam osobnosti pracovníka z profesionálneho i ľudského hľadiska“ (Oláh, Schavel, 2006, s. 59). O „etickej aktualizácií sociálnej práce rozhoduje však v konečnom dôsledku klient, ktorý je však limitovaný morálnou zodpovednosťou sociálneho pracovníka“ (Oláh, Schavel, 2006, s. 110). „Bez tohto vzťahového rámca sa práca pomáhajúceho stáva len výkonom zverených právomoci“ (Kopřiva, 2006, s. 15).

Tokárová (et al., 2002) uvádza, že v sociálnej práci začal pôsobiť ako základ, východisko jednotlivých národných etických kódexov Medzinárodný etický kódex pre profesionálnych sociálnych pracovníkov spracovaný v roku 1976 Medzinárodnou federáciou sociálnych pracovníkov, ďalej ako vzor pôsobil kódex Anglickej asociácie sociálnych pracovníkov, ktorý sa zameral na vzťah sociálneho pracovníka ku klientovi. Podnetným bol aj etický kódex americkej Národnej asociácie sociálnych pracovníkov platný od júna 1980, ktorý obsahuje šesť hlavných oblastí, a to správanie sociálneho pracovníkov vo všeobecnosti, jeho etická zodpovednosť ku klientovi, kolegom, profesií, zamestnávateľovi a spoločnosti (Gluchman, 1994). „V súčasnej dobe medzinárodne platná Deklarácia etických zásad, ktorá bola prijatá v roku 1994, vychádza z etického kódexu prijatého IFSW v roku 1976 (Matoušek, 2003, s. 41). Deklarácia etických princípov sociálnej práce predkladá deväť základných etických zásad, a to brániť a podnecovať nezávislosť konania klienta, obraňovať jeho rovnoprávnosť, ktorá spočíva v oslobodení od represií a podradných životných podmienok, zabraňovať akémukoľvek spôsobu diskriminácie, rešpektovať ľudské práva a demokraciu, zaručovať ochranu a integritu klienta, pracovať s klientom za jeho aktívnej spoluúčasti, dávať možnosť jeho sebaurčeniu, teda dobrovoľnosti v rozhodovaní, odmietanie akéhokoľvek násilia, pracovať s osobnou zodpovednosťou aj bez etických princípov (Tokárová et al., 1997). Súčasťou etického kódexu sociálnej práce „by mali byť potrebné kroky pre zaistenie bezpečnosti klienta, ochrany pomáhajúceho, aj ochrany profesionálneho statusu sociálnej práce (Oláh, Schavel, 2006, s. 108).

Tokárová (et al., 2002) sa domnieva že model etického kódexu sociálneho pracovníka by mal zohľadňovať tieto princípy a normy. Profesionálne vedomosti, zručnosti a skúsenosti používať v prospech všetkých členov obce a komunity. Profesionálnu zodpovednosť uprednostňovať pred osobnými záujmami, uplatňovať ju pri dodržiavaní štandardnej úrovne služieb, zároveň uplatňovať jednotu emocionálneho nasadenia, ale i potrebnú mieru citového odstupu, aby sociálny pracovník mohol efektívne riešiť problém a vykonávať intervencie. Snažiť sa zdokonaľovať úroveň sociálnej práce ďalším vzdelávaním, výcvikmi.

Sociálny pracovník by mal vnímať vlastnú nedokonalosť vo svojej práci a snažil sa o zlepšenie stavu. Uskutočňovať sebareflexiu nedostatkov, hľadať cesty na ich prekonanie, v prípade nezdaru požiadať o výmenu plnenia úloh konkrétneho prípadu. Uplatňovať zmysel pre tímovosť a spoluprácu, ak práca a intervencie jednotlivca nestačia. Vážiť si klientov, rešpektovať ich osobnosť, chrániť dôstojnosť a práva, porozumieť im, nenanucovať vlastné hodnotenie, ponechať klientovi možnosť sebaurčenia, možnosť zúčastňovať sa na rozhodovaní a stanovení služieb, nepripustiť nijaké násilie a diskrimináciu. V správaní voči klientom a komunikácii s nimi byť taktní, slušný, zdvorilý, vytvárať vzťah plný dôvery, a tým vytvárať pocit istoty a bezpečia. Prejavovať o klientov trvalý záujem. Dodržiavať zásadu diskrétnosti, dôvernosti informácií o klientoch, zverejňovať ich len s ich súhlasom, výnimočne bez súhlasu v čase nebezpečenstva alebo ohrozenia. Získavať sponzorskú podporu, získať verejnosť na spoluprácu. Zabraňovať zbyrokratizovaniu služieb, čím by sa potlačil ich humánny cieľ. Chrániť nedotknuteľnosť finančných prostriedkov.
V poskytovaní sociálnych služieb podporovať formy a metódy akceptujúce etnické a kultúrne odlišnosti, netolerovať a prekonávať predsudky založené na pôvode, rase, spoločenskom postavení, statuse, pohlaví, sexuálnej orientácií, veku, zdravotnom postihnutí, presvedčení, prínosu pre spoločnosť. Na pracovisku vytvárať podmienky umožňujúce dodržiavať tieto princípy profesionálnej etiky sociálneho pracovníka.

Sociálny pracovník a etika jeho práce

Matušek (2003) konštatuje, že sociálni pracovníci majú zodpovednosť vo svojej práci vychádzajúcu z viacerých pohľadov. Je to ich postavenie v rámci systému štátu, ale i v rámci ich nezávislého postavenia, zároveň zaujímajú postavenie stredu medzi štátom a občanom. Z pohľadu systému sú nútení konať strategicky, z pohľadu života klienta komunikatívne, preto musia ovládať prechody medzi nimi a dodržiavať, v rámci možnosti, základne hodnoty profesie.

Sociálna práca v zariadení sociálnych služieb je neoddeliteľnou súčasťou starostlivosti o človeka, ktorý je na poskytovanie služieb odkázaný. Odkázaný klient je viac menej rizikovým klientom, „ktorý je v akútnom stave ohrozenia sociálneho bezpečia seba samého, iných a sociálneho okolia (Kozoň, 2006, s. 26). Vychádza z riešenia danej situácie, práce so vzťahom, dôverou, rozvojom predpokladov a schopnosti klienta na sebaurčenie, zabezpečenia dodržiavania ľudských práv a dôstojného života vychádzajúca z intervencie a aplikácie základných a špeciálnych metód. Labáth (2004) vytyčuje tieto obdobia pobytu klienta, v ktorých vymedzuje jej funkciu, intervencie. Prvou je separačné interview, kde sociálny pracovník vedie rozhovor s klientom, pomáha mu adaptovať sa, potom je to tvorba individuálneho plánu rozvoja, korekcie, terapie, resocializácie, socializácie, kde sociálny pracovník realizuje intervencie a napokon program získavania autonómie, kde patrí hodnotenie pobytu a plánovanie prípadnej budúcej spolupráce. Okrem toho sociálny pracovník pomáha uchovať kontinuitu života klienta a prácou s jeho životným príbehom podporuje jeho duševné a telesné zdravie a zvyšuje kvalitu jeho života (Matoušek, 2005). Preto práca s klientom, jeho potrebami, záujmami je prvoradou (Labáth, 2004).

V zariadení sociálnych služieb, kde je sociálny pracovník „dennodenne konfrontovaný s neľahkými ľudskými osudmi, má často zásadný vplyv na život klientov, vstupuje do najintímnejších medziľudských vzťahov“ (Oláh, Schavel, 2006, s. 107). Klient potrebuje dôveru, pocit, že je potrebný aj napriek telesnému, mentálnemu postihnutiu či starobe, potrebuje cítiť zo správania pomáhajúceho svoju vlastnú hodnotu (Kopřiva, 2006). Preto medzi hodnoty, ktoré sociálny pracovník praktizuje vo svojej práci patrí individualizácia, ako uznanie jedinečnosti každej osobnosti, z čoho vyplýva aj individuálny prístup bez predsudkov a stereotypov. Vyjadrovanie pocitov, ako uznanie klientovej potreby slobodne vyjadriť všetky pocity, želania, potreby, aj tie negatívne. Empatia ako snaha vcítiť sa do jeho pocitov, problému, situácie. Nehodnotiaci postoj, nemoralizovanie, teda nepripisovanie klientovi vinu, hodnotiť len jeho správanie, postoje. Akceptácia ako vnímanie klienta takého, aký je, vrátane jeho slabosti i silných stránok, podporovať uňho jeho dôstojnosť a hodnotu. Sebaurčenie ako rešpektovanie klientovho práva a potreby slobodne sa rozhodovať a vyberať si medzi možnosťami (Biest, 1957, In Matoušek, 2003). Právo klienta v zariadení sociálnych služieb na sebaurčenie je limitované úrovňou slobodne a konštruktívne sa rozhodovať, vyberať si intervencie, metódy, pomoc. Tieto predpoklady sú však obmedzené starobou, chorobou ako demencia, psychické ochorenia, postihnutí. Táto ich obmedzená či znížená schopnosť rozhodovať sa prechádza na sociálnych pracovníkov, ktorí určujú spôsob a metódy práce s nimi na jednej strane, na druhej strane však vedú klienta v rámci jeho možnosti k najväčšej samostatnosti. Kozoň (2009, s. 10) konštatuje, že aktivity a činnosť „pomoci, intervencie, starostlivosti, zaobchádzania, manažovania a pod. sociálnej práce nemôže ostať len pri jednej potrebe jedinca, ale ich vnímať v celistvosti človeka ako jedinečnej bytosti, dokonca citlivo identifikovať aj latentné dispozície v iných konaniach človeka, a tak iniciovať tvorbu nových potrieb ako prípadnú kompenzáciou pri nemožnosti napĺňania doterajších potrieb“. Zároveň „pomáhajú pri ochrane ich práv a záujmov, pracujú v ich prospech, pričom intenzívne spolupracujú s ďalšími osobami z ich prirodzeného prostredia alebo opatrovníkmi. Spolupráca s opatrovníkom je pri napĺňaní záujmov takýchto klientov prvoradá“ (Mátel, 2010, s. 163). Aj u klientov pozbavených spôsobilosti na právne úkony i u klientov s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony sociálny pracovník rozlišuje možnosť ich kompetencie a samostatnosti, schopnosti porozumenia sa rozhodnúť, vyjadriť svoje potreby, súhlas či odmietnutie s intervenciou, pomocou, a tým podporovať v čo najväčšej miere ich právo na sebaurčenie, pretože jedným z dôležitých nástrojov práva na sebaurčenie je aj poskytovanie informovaného súhlasu (Mátel, 2010).

Ľudský vzťah ako taký je dôležitý základný predpoklad práce s klientom v zariadení sociálnych služieb je špecifický a jeho formovanie je podmienené osobnosťou klienta. Klient je odkázaný na primerané správanie sa sociálneho pracovníka, ktoré musia mať vymedzené aj jasné hranice, ktoré chránia pred poškodením aj klienta, aj sociálneho pracovníka. Reamer (2006, In Mátel, 2010) konštatuje, že vzťahy medzi sociálnymi pracovníkmi a klientmi založené na nejasných viacnásobných vzťahoch môžu pôsobiť deštruktívne a rozlišuje päť kategórii, do ktorých môžu patriť, a to intímne vzťahy, hľadanie osobného prospechu, hľadanie odpovedí profesionálov na svoje vlastné emocionálne potreby alebo závislosti (napr. keď sa sami cítia osamelí alebo sociálne izolovaní), altruistické prejavy (dávanie súkromného telefónneho čísla, darčekov klientom..), reakcie na nepredvídané okolnosti.

Podstata vytvárania vzťahu vychádza z komunikácie s klientom, kde sociálny pracovník doceňuje primeraný prvý kontakt, ako jeden z predpokladov vytvárania pozitívneho vzťahu, aktívne počúvanie, poznanie podmienok komunikačných bariér, dodržiava slušnosť, ústretovosť, oslovuje a komunikuje s klientom s úctou a pod.. Keďže klient je do určitej miery alebo úplne bezmocný, primerane narába s mocou, nekomunikuje direktívne, direktivitu používa len v opodstatnených prípadoch, má pod kontrou negatívne emócie, nesympatiu a kontrolu, ktorá „je profesionálna, ak je cestou k otvoreniu príležitosti naplniť profesionálne poslanie“ (Úlehla, 1999, s. 41). Takýmto konaním podporuje aj autonómiu klienta. Jednou z možnosti neúcty v komunikácii s klientom môže spôsobiť aj syndróm vyhorenia, ako proces, kedy sociálny pracovník stráca nadšenie, zmysel života, úctu k druhým a vlastnému životu, angažovanosť pre prácu, ktorú vykonáva bez osobného záujmu, berie ju ako prostriedok na zabezpečenie živobytia (Kopřiva, 2006).

Dôležitou súčasťou je aj zachovanie primeraných fyzických kontaktov, ktoré sú na jednej strane nevyhnutné na vytvoreniu primeraného vzťahu a potvrdzujú spolupatričnosť, na druhej strane musia mať presne vymedzené hranice, pretože napr. klienti a mentálnym postihom ich nemusia správne pochopiť. Otázkou je aj fyzicky kontakt s dementným klientom, kde môže sociálny pracovník svojim prejavom vyjadrovať porozumenie, spolupatričnosť, porozumenie, ale aj vyvarovať sa pocitu nadvlády či súcitu a pod.

Základom práce sociálneho pracovníka s klientom je práca s dôstojnosťou klienta ako vyjadrenie predstavy o osobnej a sociálnej hodnote každého človeka, ktorej predpokladom je rešpektovanie jedinečnosti človeka s právom na osobnú autonómiu v oblasti realizácie hodnôt, sebarealizácie (Strieženec, 1999). Vychádza z identifikácie jeho silných stránok, práva na sebaurčenie s spoluúčasti na riešení svojej sociálnej situácie tým, ale aj vymedzenie starostlivosti tak, aby sa nezneužila v neprospech klienta, neuprednostňovanie jedného klienta pred druhým, poskytnutie pomoci a starostlivosti každému bez akejkoľvek diskriminácie či vylučovania.

Řezníček (1995) uvádza, že sociálna práca v zariadení sociálnych služieb je determinovaná koncepciou štátnej sociálnej politiky, poslaním, charakterom a filozofiou danej inštitúcie, ale aj právnymi normami, všeobecne platnou morálkou, čo sú to tiež limity na sebaurčenie klienta. Toto predpokladá vysokú morálnu vyspelosť sociálneho pracovníka v práci s klientom v zariadení sociálnych služieb.

Záver

Práca v pomáhajúcich disciplínach prináša mnohé riziká, preto potrebuje presné pravidlá pre svoje efektívne vykonávanie. Keďže sociálna práca je založená na rešpekte k hodnotám, ako činiteľom, ktorým vo svojej voľbe dávame prednosť, sú vzácne, ľudským právam, ľudskej dôstojnosti, sociálny pracovník má jednať v súlade s nimi nielen vo svojom profesionálnom živote, ale aj súkromnom, aby naplnil svoje poslanie.

Poznanie etických princípov, etického kódexu, hodnotovej základne sociálnej práce pomáha sociálnemu pracovníkovi správne vyriešiť daný problém, dáva mu väčšiu istotu pri vykonávaní svojej profesie, realizácií intervencií, používaní metód, čím vytvára skutočný morálny profil sociálnej práce.

Ľudský prístup, dôveryhodnosť, zodpovednosť, zachovávanie dôstojnosti, skutočný a nefalšovaný záujem o klienta je cesta k tomu, aby sa klient v zariadení sociálnej starostlivosti cítil dobre. Uvedené nám hovorí, že u klientov, „ktorí sa už spoločenský uplatniť nemôžu, podporuje sociálna práca čo najdôstojnejší spôsob života“ (Matoušek, et al., 2003, s. 11).

Autor: PhDr. Janka Kuffová

Zoznam bibliografických odkazov

[1] GLUCHMAN, Vasil. 1994. Úvod do etiky. 1 vyd. Prešov : Universum, 1994. 182 s. ISBN 80-967001-2-X.
[2] JANKOVSKÝ, Jiři. 2003. Etika pro pomáhajíci disciplíny. 1 vyd. Praha : Triton, 2003. 223 s. ISBN 80-7254-329-6.
[3] KOZOŇ, Antonín. 2009. Sociálna práca s rizikovým klientom. 1. vyd. Trenčín : SpoSolnE, 2009. 68 s. ISBN 978-80-970121-6-8.
[4] KOPŘIVA, Karel. 2006. Lidský vztah jako součást profese. 5. vyd. Praha : Portál, 2006. 147 s. ISBN 80-7367-181-6.
[5] LABÁTH, Vladimír. 2004. Rezidenciálna starostlivosť. 1. vyd. Bratislava : OZ SP, 2004. 144 s. ISBN 80-89185-03-7.
[6 ]MATOUŠEK, Oldřich et al. 2003. Metódy a řízení sociálni práce. 1. vyd. Praha : Portál, 2003. 384 s. ISBN 80-7178-548-2.
[7] MATOUŠEK, Oldřich et al. 2005. Sociální práce v praxi. 1.vyd. Praha: Portál, 2005. 352 s. ISBN 80-7367-002-X.
[8] MÁTEL, Andrej. 2010. Etická zodpovednosť voči klientom. In: HABURAJOVÁ – ILAVSKÁ, Lenka. Dni sociálnej práce a InteRRa 8. Nitra : FSV a ZU KF, 2010. ISBN 978-80-8094-650-0, s. 162-174.
[9] OLÁH, Michal, SCHAVEL, Milan. 2006. Úvod do štúdia a dejín sociálnej práce. 1. vyd. Prešov : VŠ sv. Alžbety, ÚSV a Z, 2006. 176 s. ISBN 80-9694499-1.
[10] ROCHE OLIVAR, Roberto. 1992. Etická výchova. 1 vyd. Bratislava : Orbis Pictus, 1992. 209 s. ISBN 80-7158-001-5.
[11] STRIEŽENEC, Štefan. 1996. Slovník sociálneho pracovníka, 1. vyd. Trnava: AD, 1996. 255 s. ISBN 80-967589-0-X.
[12] TOKÁROVÁ, A. et al. 1997. Kapitoly zo sociálnej práce. 2. vyd. Prešov : Akcent Print, 1997. 72 s. ISBN 80-968368-1-4.
[13] TOKÁROVÁ, Anna, et al. 2002. Sociálna práca. 1. vyd. Prešov : Akcent Print, 2002. 573 s. ISBN 80-8068-086-8.
[14] ÚLEHLA, Ivan. 1996. Uměni pomáhat. 2 vyd. Praha : SLON, 1996. 128 s. ISBN 80-85850-69-9.
_________________________________________

Prednáška odznela na medzinárodnej vedeckej konferencii Aplikovaná etika v sociálnej práci a ďalších pomáhajúcich profesiách, ktorá sa konala 20. – 21. októbra 2010, v Piešťanoch a bola publikovaná v zborníku z tejto konferencie:
MÁTEL, A. – SCHAVEL, M. – MÜHLPACHR, P. – ROMAN, T. 2010. Aplikovaná etika v sociálne práci a ďalších pomáhajúcich profesiách. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety. 413 s. ISBN 978-80-89271-89-4.