Chceme lásku, dobré vzťahy, peniaze, prácu ktorá by nás bavila... a prečo to stále ešte nemáme?
Navštívila som svojich rodičov cez sviatky. Vždy keď tam idem tak na jednej strane sa veľmi teším, že ich opäť uvidím a na strane druhej mám obavy. Môj otec je chorý a keď som „doma“ tak je na nás veľmi nepríjemný. Stále je dôvod aby „povedal pravdu“ ako to on hovorí, ale tá jeho pravda sa ma vždy bolestne dotkne. Stále je dôvod, aby si našiel štipľavú pripomienku alebo dôvod na koho alebo na čo nadávať. Prv som s ním bojovala a pikantne mu všetko vrátila ako sa patrí. Potom som ho začala vychovávať, hovoriť mu ako sa cítim, že mi to je nepríjemné ako sa ku mne správa. Čo by mal a nemal robiť.
Teraz počas sviatkov som cítila veľkú bolesť v hrudi a obrovský smútok. Veľmi som si priala aby ma otec objal a povedal mi: „Dcérka moja, ľúbim ťa.“ Už som s ním nevládala bojovať ani mu hovoriť ako sa cítim. Bolelo to. Po sviatkoch som odišla a zabudla na to.

Foto: Peter Senko (2017)

Je to také jednoduché ale zo svojich skúseností a z praxe s klientmi viem, že veľa krát si myslíme, že sme sami sebou ale vládnu nad nami naše vzorce, ktoré si nesieme z detstva (EGO, HNEV, VZDOR...)
Tu je jeden príklad.

Mala som veľmi príjemné stretnutie s Matúšom. „Chcel by som sa slobodnejšie rozhodovať a nerobiť si takú ťažkú hlavu z toho kto si čo myslí.“ Hovorí.

Dostali sme sa spoločne do jeho 11 rokoch kde ho rodičia v deň narodenín kamerovali aj s mladšou sestrou. Spolu sa hrali a šantili na lúke. Mamina ho stále okrikovala aby dával pozor na svoju sestru, aby robil alebo nerobil veci takto ale onako...
„Bolo to pre mňa ponižujúce a hlavne sa to točilo na video! Všetci to uvidia ako mama na mňa stále kričí!“ Veľmi sa hneval na mamu. Tak sa snažil, aby robil len to, čo mama po ňom stále chcela. Bol poslušným chlapcom.
Hľadali sme spoločne riešenie, ako zmeniť situáciu tak, aby z nej mal dobrý pocit.

Foto: Peter Senko (2018)

„Nemám rada ľútosť. Chcem byť silná. Moja mamina sa nevedela postaviť sama za seba, otec ju stále ponižoval. Chránila nás deti, tak si to nechala, hnevám sa, že som to všetko musela zažívať.“ Hovorí Evka.

Mirka zase mala vzorec, nehovorím o negatívnych pocitoch – hanbím sa za nich, veď musím byť silná. Vždy keď cítila akýkoľvek negatívny pocit, nastavila svoju masku úsmevu a tvárila sa, že je všetko v poriadku.

Tiež som takto fungovala. Vydržím, zvládnem to, som silná. Nič si predsa nenechám, radšej som sa pohádala, presadzovala svoje a ľutovala som sa, ako mi je ubližované. Keď bol niekto v niečom lepší, porovnávala som sa a potom na ňom hľadala chyby, aby som sa cítila aspoň trošku lepšie. Súťažila som s každým a vo všetkom. Usmievala som sa, ak ma niekto urazil, veď som silná. Bola som často unavená a bez energie.

Foto: Peter Marek (2018)