Special pedagogy vs. social pedagogy

Abstrakt: Cieľom príspevku autorky je poukázať na vzájomný vzťah a prínos dvoch vedných disciplín, akými sú špeciálna pedagogika a sociálna pedagogika, a to najmä pri riešení problémového, rizikového či poruchového správania, ktoré je vo výraznej miere prítomné u zástupcov súčasnej mladej generácie.
Kľúčové slová: špeciálna pedagogika; sociálna pedagogika; žiak s poruchami správania

Abstract: The aim of the paper is to point out the mutual relationship and contribution of two scientific disciplines, such as special pedagogy and social pedagogy, especially in solving problematic, risky or disturbed behavior, which is significantly present in the representatives of the current young generation.
Key words: Special Pedagogy; Social Pedagogy; Pupil with Behavioral Disorders

Foto: Peter Senko (2020)

Úvod

Sociálna pedagogika má svojím obsahom najbližšie k pedagogike osôb s poruchami správania a emócií, ktorú považujeme za subdisciplínu špeciálnej pedagogiky, a snaží sa profilovať od 90. rokov minulého storočia. Špecifiká obidvoch vedných disciplín tkvejú práve v predmete ich skúmania, pričom cieľová skupina je spoločná. Sociálna pedagogika sa zameriava predovšetkým na prostredie a jeho činitele, na skúmanie ich pôsobenia a dopad na vznik rizikových skupín detí a mládeže. Na druhej strane špeciálna pedagogika sa zaoberá symptómami správania sociálne rizikových alebo ohrozených subjektov, ich edukáciou, resp. reedukáciou či resocializáciou. Nakoľko problematika edukácie osôb s poruchami správania a emocionality je zložitá a komplexná, je nutná a prospešná kooperácia týchto disciplín pre naplňovanie cieľov. Vďaka vzájomnému prepojeniu poznatkov sa zvyšuje efektivita intervencií i preventívneho pôsobenia.

Vzťah a vzájomný prínos

V posledných dvadsiatich rokoch sa udialo mnoho zmien (legislatívne i metodické), ktoré ovplyvnili aj pedagogiku žiakov emociomálne a sociálne narušených. V súčasnej dobe sa postupne stierajú aj hranice odboru, na poli ktorého pozorujeme prienik ďalších disciplín, ako je napríklad aj sociálna pedagogika či sociálna práca. Táto špeciálnopedagogická disciplína má konkrétne vo svojej náplni práce diagnostiku, prevenciu, intervenciu a edukáciu detí s rizikovým a antisociálnym správaním. Jej cieľovou skupinou vo všeobecnom, širšom význame je celá spoločnosť, lebo do popredia stavia prevenciu. V užšom slova zmysle ju tvoria jednotlivci s poruchou správania alebo s problémami v správaní. Ide o relatívne nový odbor, ktorý sa začal profilovať v rámci Československa, resp. v Čechách, ako samostatná disciplína špeciálnej pedagogiky na konci 60. rokov 20. storočia. Spočiatku bola súčasťou psychopédie, resp. pedagogiky detí s mentálnym postihnutím, až v roku 1969 sa vyčlenila ako autonómna disciplína v rámci špeciálnej pedagogiky. Konkrétne na Slovensku sa rozvíjala v rámci odboru liečebnej pedagogiky (zaoberala sa oblasťou porúch správania) a až po páde komunizmu sa začala profilovať disciplína s názvom Pedagogika emocionálne a sociálne narušených. Niekedy v záujme jednotného názvoslovia s ostatnými špeciálno-pedagogickými disciplínami sa zvykla označovať ako etopédia (najmä českými autormi). Pojem pochádza z gréckeho slova ETHOS – mrav, zvyk (pojem vyjadrujúci vo voľnom preklade: výchova a vzdelávanie smerujúce ku korekcii, k náprave správania) (Růžička, M., Vožechová, J., 2016; Hoferková, S., 2014; Průcha, J., Walterová, E., Mareš, J., 2008; Komárik, E., 1998).

Starší názov pedagogickej disciplíny zaoberajúcej sa otázkami výchovy mravne chybných bol nápravná pedagogika. V súvislosti s mravne chybnými sa hovorilo o troch rovinách: mravné ohrozenie, mravné narušenie, mravné postihnutie. Zo sovietskej pedagogiky sa k nám dostal pojem defektológia, ktorá sa sústreďovala na skúmanie etiológie, vývinu a dôsledkov defektu na defektného jednotlivca. Z Poľska sa k nám koncom 70. rokov dostal pojem resocializačná pedagogika, ktorá je začlenená v tejto krajine do špeciálnej pedagogiky a jej obsah spočíva tiež v riadení výchovných procesov a v náprave narušeného správania. Okrem iného vychádza aj zo sociálnej patológie, zo špeciálnej pedagogiky, z kultúrnej antropológie, zo sociálnej pedagogiky a z ďalších vied (Škoviera, A., 2004; Hoferková, S., 2014; Vašek, Š., 2006; Komárik, E., 1998; Průcha, J., Veteška, J., 2014).

Sociálna pedagogika sa vymedzuje na druhej strane ako hraničná disciplína pedagogiky, ktorá sa zaoberá širším okruhom problémov spojených s výchovným pôsobením na rizikové a sociálne znevýhodnené skupiny detí a mládeže. Medzi tieto problémy patria predovšetkým poruchy rodiny a rodičovstva, náhradnej výchovy, týrané, zneužívané a zanedbávané deti, delikvencia a agresia mládeže, drogové závislosti, detská prostitúcia a pornografia, dodržiavanie práv dieťaťa, resocializácia a reedukácia trestaných osôb. V súčasnosti je v spoločnosti vnímaná najmä v dôsledku vzrastajúcej sociálnej patológie a kriminality mladistvých (Růžička, M., Vožechová, J., 2016; Hoferková, S., 2014; Průcha, J., Walterová, E., Mareš, J., 2008).

V Českej republike bol realizovaný predvýskum kvalitatívneho charakteru, ktorý sa zameriaval na analýzu aktuálneho stavu vednej disciplíny – etopédie. Okrem iného zisťoval vzťah medzi sociálnou a špeciálnou pedagogikou prostredníctvom pološtrukturovaného rozhovoru. Stoja za povšimnutie názory odborníkov z radov etopédov: „etopédia sa so sociálnou pedagogikou prekrýva, etopédia má širší záber...“; „etopédia má zo všetkých špeciálno-pedagogických disciplín najslabšie personálne zázemie, nie je vymedzený jej definičný rámec, sociálna pedagogika je jednoznačne najväčší konkurent...“; „myslím, že sociálna pedagogika je zameraná viac na skupinu a cieľom etopédie je skôr individuálna práca;“ „sociálna pedagogika má so špeciálnou rovnakú cieľovú skupinu...“; „ určite vnímam rozmáhajúci sa trend sociálnej pedagogiky, má už aj svoj časopis, ten etopédia nemá a nemá ani žiadnu diskusnú platformu...“ (Růžička, M., Vožechová, J., 2016).

Tieto dve disciplíny niekedy laická verejnosť mylne pokladá za identické alebo si ich zamieňa. Niektorí považujú sociálnu pedagogiku za akýsi pododbor špeciálnej pedagogiky a konkrétne sa zaoberá iba deťmi s poruchami správania. Na inom mieste je zas uvádzané, že sociálna pedagogika je len iný názov pre etopédiu (Potměšilová, P. et al., 2013). Preto považujeme za potrebné bližšie si popísať hlavné spoločné a rozlišujúce znaky obidvoch disciplín, ktoré fungujú samostatne, ale navzájom si svojimi poznatkami a skúsenosťami môžu byť nápomocné, preto je ich spolupráca nevyhnutná.

Podrobnejšie v ďalšej tabuľke uvádzame rozdielnosti v štyroch dôležitých oblastiach: cieľ, predmet záujmu, cieľová skupina, metódy práce.

Kraus (2001) tiež uvádza vo svojom príspevku, že existuje medzi sociálnou a špeciálnou pedagogikou špecifický vzťah. Konkrétne jedna časť špeciálnej pedagogiky (pedagogika detí s poruchami správania) korešponduje úzko so sociálnou pedagogikou. Niektorí špeciálni pedagógovia sú dokonca presvedčení, že „etopédia“ bola násilne pripojená k špeciálnej pedagogike, čo spôsobilo istú oklieštenosť tejto disciplíny, pretože problematika a otázky náhradnej rodinnej a inštitucionálnej starostlivosti, sociálnej prevencie či poradenstva nemajú potrebný sociálny rozmer. Z tohto dôvodu špeciálna pedagogika hľadá túto sociálnu oporu a odpovede na svoje otázky práve v sociálnej pedagogike. Aktuálne sa práve v súčasnej dobe javí táto okolnosť najmä v súvislosti s tendenciami integratívneho a inkluzívneho vzdelávania. V procese integrácie, ktorá je často pretraktovanou témou medzi odborníkmi i medzi laickou verejnosťou, má sociálna pedagogika svoje nezastupiteľné miesto práve preto, lebo ide o začlenenie detí s rôznorodým postihnutím všetkých vekových kategórií do rôznych typov sociálneho prostredia.

Tabuľka č.1: Vzťah medzi sociálnou pedagogikou
a špeciálnou pedagogikou

Z uvedenej tabuľky vyplýva, že cieľ i predmet sociálnej pedagogiky je oveľa všeobecnejší a širší vzhľadom k špeciálnej pedagogike. Dotýkajú sa v podstate celej populácie v porovnaní so špeciálnou pedagogikou, ktorá sa výlučne zaoberá vybranou skupinou jednotlivcov. Takisto sa odlišujú v použitých metódach, ale čo sa týka cieľovej skupiny, objavuje sa prienik, určitá skupina je spoločná tak pre sociálnu, ako aj pre špeciálnu pedagogiku. Autorky Potměšilová et al. (2013) a Sobková et al. (2015) uvádzajú vo svojej publikácii, že ide o osoby pochádzajúce zo sociálne znevýhodneného prostredia, ale keď uvažujeme v intenciách školského zákona, ktorý rozlišuje tri skupiny žiakov so špeciálnymi edukačnými potrebami, ako to uvádzame v tabuľke, do spoločnej skupiny záujmu patria aj deti/žiaci s poruchou správania okrem ADHD a ADD, konkrétne podľa znenia zákona: žiak s narušením funkcií v oblasti emocionálnej alebo sociálnej (§2, pís. o školského zákona č. 245/2008), ktoré sme si definovali v predchádzajúcich podkapitolách.

Podľa Zákona č. 245/2008 Z.z. za žiaka zo sociálne znevýhodneného prostredia považujeme žiaka pochádzajúceho z prostredia, ktoré sa vyznačuje takými sociálnymi, rodinnými, kultúrnymi a ekonomickými podmienkami, ktoré iba minimálne alebo v žiadnej miere neprispievajú k celkovému rozvoju osobnosti dieťaťa, konkrétne k rozvoju vôľových, mentálnych i emocionálnych vlastností dieťaťa. Tiež ide o prostredie, ktoré je nedostatočne podnetné a nepodporuje proces jeho socializácie.

I keď sa obe disciplíny prelínajú v oblasti pôsobenia na rovnakú cieľovú skupinu, predsa sa usilujú nezasahovať si do vlastných kompetencií a obe pracujú s daným jednotlivcom z iného hľadiska využívajúc iný prístup, postup, metódy a pod. (Sobková, P. et al., 2015).

Z. Bakošová (2005), vychádzajúc z Prochádzkovej (1996), považuje za spoločný základ skúmanej vedy (špeciálna pedagogika) a vednej disciplíny (sociálna pedagogika) pedagogiku, pojmoslovie (kompenzácia, prostredie, prevencia...), záujem o rovnakú cieľovú skupinu, riešenie spoločných otázok ohľadom vzťahu integračného procesu a sociálneho prostredia. Avšak, čo sa týka cieľovej skupiny, popisuje aj aktivity, pri ktorých sa sociálny pedagóg venuje aj deťom s postihnutím, ktoré sú centrom záujmu najmä špeciálnej pedagogiky. Vymedzuje teda oblasti praxe, v ktorých by mohol a mal pracovať sociálny pedagóg, kedy by prichádzal do kontaktu nielen s deťmi rizikovými a ohrozenými prípadne sociálne narušenými, ale aj s deťmi s postihnutím:

• spolupracuje pri budovaní a prevádzke inštitúcií, ktoré pomáhajú osobám s postihnutím a ich rodinám;
• participuje na poradenstve pedagógom alebo ďalším odborníkom, ktorí pracujú s ľuďmi s postihnutím;
• zaisťuje sociálnu pozíciu (status) integrovaného žiaka v podmienkach bežnej základnej či strednej školy;
• pomáha pri vytváraní ponuky záujmových a voľnočasových aktivít pre deti s postihnutím;
• u ťažšie postihnutých detí hľadá možnosti aspoň parciálnej socializácie, resp. začlenenia sa do spoločnosti;
• u jednotlivcov, ktorí sú sociálne narušení, neprispôsobiví, sa podieľa na preventívnych i reedukačných (resocializačných) aktivitách a na postpenitenciárnej starostlivosti;
• ovplyvňuje postoje verejnosti k ľuďom zdravotne postihnutým a znevýhodneným prostredníctvom vzdelávania a rôznych komunikačných prostriedkov (Bakošová, Z., 2005).

Môžeme konštatovať, že pri všetkých týchto uvedených oblastiach pôsobenia sociálneho pedagóga participuje aj špeciálny pedagóg, nakoľko sa všetky zaoberajú výlučne osobami so zdravotným postihnutím či sociálnym narušením.

Vzhľadom k metódam je ešte vhodné podotknúť, že metóda reedukácie je v oboch disciplínach inak uchopená v závislosti od druhu postihnutia či poruchy. V doslovnom preklade znamená prevýchovu (re-znovu, späť; educatio – výchova), ale berúc do úvahy inú skupinu, ako sú sociálne a emocionálne narušení jednotlivci, chápeme jej obsah aj ako súhrn aktivít, ktoré sú zamerané na rozvoj slabšie vyvinutých funkcií, na úpravu porušených funkcií či orgánov, ale aj na eliminovanie nežiaducich dôsledkov predchádzajúcej výchovy. Hovoríme tak o reedukácii (rozvíjanie a používanie) hybnosti, zraku, sluchu a u psychosociálne narušených o úprave vytvárania stereotypov (Vašek, Š., 2006). Reedukácia v rámci pedagogiky emocionálne a sociálne narušených znamená snahu rozvinúť nevyvinuté osobnostné vlastnosti a zmeniť ich spoločensky žiaducim smerom, a to pomocou pedagogických metód a prostriedkov (Hoferková, S., 2014). Škoviera (2011) rozširuje túto jednoduchú definíciu a chápe reedukáciu predovšetkým ako výchovu „doplňujúcu“ (jednotlivci výchovne zanedbaní si osvojujú chýbajúce zručnosti a návyky), „reparačnú“ (návrat k funkčnému správaniu, ktoré jednotlivec mal už osvojené, ale z istých príčin ho zanechal), „podpornú“ (obsahom je aktivizácia emocionálnej a sociálnej opory prostredníctvom blízkych osôb: rodičia, súrodenci), „nápravnú“ (úprava stereotypov, preučovanie), „remediálnu“ (sprostredkovanie nových skúseností a spôsobov pohľadu na svet), „resocializačnú“ (podporiť sociálne prijateľné fungovanie dieťaťa v sociálnom prostredí), „rekonštrukčnú“ (zvnútornenie zmien v hodnotách, postojoch, konaní...).

Pokiaľ ide o skúmanie a modifikáciu sociálneho prostredia, z ktorého jednotlivci s poruchami správania a emocionality pochádzajú a ktoré je zdrojom ohrozenia a narušenia, môžeme hovoriť o sociálno-pedagogickom prístupe. Ak však k problému pristupujeme z hľadiska symptómov a prevýchovy, ide skôr o špeciálnopedagogický prístup (Průcha, J., 2006). Z týchto prístupov je možné, ako uvádza Határ (2010), vyvodiť dve formy výchovných intervencií:

1. Sociálno-pedagogická intervencia: ide o taký postup sociálno-výchovných opatrení, kedy sociálny pedagóg najprv intervenuje do sociálneho prostredia (tzv. pedagogizácia prostredia), z ktorého dieťa pochádza, kde sa snaží podnecovať pozitívne vplyvy a zabraňovať vplyvom negatívnym, a tak nepriamo pôsobí na osobnosť dieťaťa cez jeho prostredie.
2. Špeciálno-pedagogická intervencia: špeciálny pedagóg postupuje opačným smerom, resp. od jednotlivca k sociálnemu prostrediu. Viac sa zameriava na prácu s dieťaťom s cieľom úspešne ho reintegrovať do jeho sociálneho prostredia (školského, rodinného, rovesníckeho), a tak cez osobnosť dieťaťa ovplyvňuje nepriamo prostredie.

Záver

Súhlasíme s Határom (2010), že vznik, vývin a rozvoj nežiaducich prejavov správania u dieťaťa je podmienené vplyvom endogénnych i exogénnych činiteľov, a preto je pre osobnosť jednotlivca najvhodnejšia a najoptimálnejšia kooperácia oboch odborníkov, ktorí k nemu pristupujú zo svojho uhla pohľadu a každý mu je nápomocný v jeho celkovom fungovaní a vývine.

Autorka: PhDr. Petra Jedličková, PhD.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

BAKOŠOVÁ, Z. 2005. Sociálna pedagogika ako životná pomoc. Bratislava : FF UK. 251 s. ISBN 80-89236-00-6.
HATÁR, C. 2010. Sociálny pedagóg v systéme sociálno-edukačného poradenstva, prevencie a profylaxie. Nitra : UKF. 108 s. ISBN 978-80-8094-664-7.
HOFERKOVÁ, S. 2014. Úvod do etopedie. Hradec Králové: Univerzita HK. 66 s.
KOMÁRIK, E. 1998. Pedagogika emocionálne a sociálne narušených. Bratislava : UK. 192 s. ISBN 80-223-1289-4.
KRAUS, B. 2001. Sociální pedagogika e její význam na prahu nového století. In Pedagogická orientace, roč. 11, č. 2., s. 33 – 39. ISSN 1805-9511.
POTMĚŠILOVÁ, P. et al. 2013. Sociální pedagogika v teorii a praxi. Olomouc: UP. 160 s. ISBN 978-80-244-3831-3.
PRŮCHA, J. 2006. Přehled pedagogiky. Praha: Portál. 271 s. ISBN 80-71783-994-5.
PRŮCHA, J., VETEŠKA, J. 2014. Andragogický slovník. Praha: Grada Publishing. 320 s. ISBN 978-80-247-4748-4.
PRŮCHA, J., WALTEROVÁ, E., MAREŠ, J., 2008. Pedagogický slovník. Praha: Portál. 322 s. ISBN 978-80-7367-416-8.
RŮŽIČKA M., VOŽECHOVÁ, J. 2016. Terminologie z oblasti speciální pedagogiky osob s psychosociálním ohrožením a narušením. In Kroupová, K. et al. Slovník speciálněpedagogické terminologie. Praha: Grada Publishing, s. 221 – 238. ISBN 978-80-271-9344-8.
SOBKOVÁ, P., HOBZOVÁ, M. O., POSPÍŠÍLOVÁ, H. et al. 2015. Sociální pedagogika a její metody. Olomouc: UP. 182 s. ISBN 978-80-244-4885-5.
ŠKOVIERA, A. 2004. Emocionálne a sociálne narušené dieťa a jeho inštitucionálna výchova. Bratislava: MPC. 64 s. ISBN 978-80-805-2208-7.
ŠKOVIERA, A. 2011. Prevýchova. Úvod do teórie a praxe. Bratislava: FICE. 133 s. ISBN 978-80-969-2534-6.
VAŠEK, Š. 2006. Základy špeciálnej pedagogiky. Bratislava : Sapientia. 220 s. ISBN 80-89229-02-6.