The horror genre viewed through the lens of psychology of literature (Part II)
Abstrakt Prvá časť štúdie objasňuje – v kontexte literárnej a kinematografickej fikcie – koncept „hororového monštra“ analyzovaný z pohľadu psychológie literatúry. Kognitívne a emocionálne účinky „monštier“ na ľudskú psychiku ilustruje pomocou naratívnych konštruktov, ako sú upíri, zombie a duchovia.
V druhej časti vysvetľujeme sociálne a psychologické funkcie „príbehov o duchoch“. Súčasne predstavujeme a interpretujeme výsledky prieskumu (2018) zameraného na zisťovanie preferencií ohľadom recepcie hororovej fikcie na Slovensku.
V poslednej časti sa zaoberáme implicitným projektívno-diagnostickým potenciálom a biblioterapeutickými možnosťami využitia hororových naratív.
Kľúčové slová: biblioterapia, „duch“, horor, psychológia literatúry, upír, zombie.

Abstract: The first part of the study explains - in the context of literary and cinematic fiction - the concept of a 'horror monster' and analyses it from the point of view of psychology of literature. The cognitive and emotional effects of 'monsters' on human psyche are illustrated by fictional characters, such as vampires, zombies and ghosts.
In the second part we deal with the social and psychological functions of 'ghost stories'. At the same time, we analyze the results of a survey aimed at detecting preferences for a horror fiction in Slovakia.
The last part of the study discusses the implicit projective-diagnostical potential and bibliotherapeutical possibilities of horror narratives.
Key words: bibliotherapy, „ghost“, horror, psychology of literature, vampire, zombie.

Foto: Peter Marek (2018)

Prvá časť článku: Hororový žáner z pohľadu psychológie literatúry (1. časť)

ÚVOD

Napriek tomu, že horor je z hľadiska literárnej vedy tradične vnímaný ako subštandardný žáner plní v živote človeka viacero významných psychických aj sociálnych funkcií. (Poznámka: Povahu literárneho gýča vytvárajú predovšetkým tieto kompozičné prvky: jednoduchá fabula, predvídateľný dej, výrazná emotívnosť, masovosť, jednoznačnosť významu – „brak je autonómny systém tvorby a recepcie, v ktorom je individualita diela potlačená v prospech špecifík jednotlivých žánrov a podžánrov“ (Holanová – Segi, 2010, s. 4).

Glen Walters (2004) identifikoval tri faktory podnecujúce príťažlivosť pre hororovú zábavu:
a) napätie (vďaka prvkom tajomnosti, hrôzy, strachu a agresivity),
b) relevancia – autor musí použiť niečo, čo je pre čitateľa aktuálne, s čím sa dokáže identifikovať (univerzálne relevantný je napr. strach zo smrti, strach z neznáma; kultúrne relevantný môže byť aj životný štýl protagonistu, svetonázor a podobne),
c) nereálnosť (čitatelia alebo diváci si uvedomujú, že sa sledujú na niečo, čo nie je skutočné).

Pre porovnanie, Tamborini vo svojej štúdii z roku 1996 uvádza tri odlišné dôvody preferencie hororového žánru:
a) model úspešného prekonania životu nebezpečnej situácie (angl. satisfying resolusions to dangerous conflicts),
b) potreba vidieť deštrukciu (angl. to see destruction),
c) vyhľadávanie vzrušenia (angl. thrill-seeking component).

Viaceré výskumy zamerané na koreláciu veku a obľubu hororového žánru preukázali, že táto preferencia vzniká a narastá počas detstva, vrcholí v adolescentnom veku a následne sa začne vytrácať – z hľadiska populácie ako celku, nie z hľadiska indivídua (napr. Hoffner – Levin, 2005, s. 225).

Jenkins (2004) túto preferenčnú krivku zdôvodňuje tým, že zábava obsahujúca prvky násilia plní u mladých ľudí tieto hlavné funkcie:
a) umožňuje im fantazírovať o (aktuálne nejestvujúcej) osobnej sile (angl. fantasies of empowermen),
b) dáva priechod ich predstavám o porušovaní spoločenských zákazov (angl. fantasies of transgression),
c) zosilňuje emocionálny zážitok (angl. intensification of emotional experience),
d) slúži na potvrdenie predpokladu, že „svet“ nie je vždy bezpečné a priateľské miesto (angl. acknowledgement that the world is not always a safe, friendly place).

FENOMENOLÓGIA „MONŠTIER“

Základnou kompozičnou zložkou každého hororového príbehu je prítomnosť akéhosi „monštra“ (zväčša nadprirodzenej povahy), ktoré ohrozuje životy protagonistov. Saler a Ziegler „ho“ z hľadiska fenomenológie zaraďujú medzi tzv. naratívne univerzálie, pretože naprieč rozličnými kultúrami sveta sa vyznačuje nasledovnými spoločnými charakteristikami: „nezvyčajná veľkosť a/alebo sila, dominantné ústa s tesákmi alebo iným orgánom vhodným na zabíjanie ľudí, potreba konzumovať ľudské mäso a/alebo krv, hybridizmus“ [1] (Saler – Ziegler, 2005, s. 220). Literárny vedec a zástanca biokulturalizmu Clasen v tejto súvislosti dodáva, že „ako iné výplody mysle vznikajú monštrá na základe zložitých vzťahov medzi psychologickými, environmentálnymi a kultúrnymi faktormi: vyrastajú z pôdy adaptovanej mysle a sú zavlažované kultúrnou ekológiou“ [2] (Clasen, 2012, s. 225). Napriek svojej rôznorodosti sú výsledkom tých istých (univerzálnych) psychologických procesov, v ktorých sa spájajú špecifiká konkrétneho životného prostredia so špecifikami danej kultúry. Každý mentálny konštrukt „desivej beštie“ sa teda podobá „miestnym“ predátorom, ktorým „pridáva“ niektoré prvky, no len zriedka vzniká celkom nový typ monštra. Preto sa v ľudových naratívach objavuje ľudožravý tiger v Indii, ľudožravý medveď v Severnej Amerike, ľudožravý krokodíl v Indonézii a pod. (Asma, 2009, s. 126).

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že „monštrá“ symbolizujú strach zo život ohrozujúcich („nadprirodzených“) javov, ktorých pôvod si ľudia často nedokážu vysvetliť.

Pri opise fyzického vzhľadu „monštier“ upozorňujú viacerí religionisti na prieniky s opismi iných „nadprirodzených (duchovných, náboženských) bytostí“. Napr. Boyer tvrdí, že „vierohodnosť“ monštra podporuje skutočnosť, že zdanlivo „spĺňa všetky kritériá danej kategórie, avšak vymyká sa jednou pozoruhodnou, výrazne pútavou charakteristikou“ [3] (In Barrett, 2000), napr. schopnosťou svätcov vykonávať zázraky alebo schopnosťou vlkolakov preberať na seba ľudskú, resp. zvieraciu podobu.

Podľa religionstov Atrana a Norenzayana je fyzická podoba nadprirodzeného monštra „kombináciou prvkov dvoch alebo viacerých prirodzených kategórií, ktoré pútajú na seba pozornosť, človek si ich ľahko vryje do pamäti a každému o nich rozpráva“ [4] (2004, s. 715). Atran a Norenzayan dokonca vytvorili pojem „taxonomická anomália“ (angl. taxonomic anomaly), ktorá podľa nich vzniká kombináciou kategórií ako: človek – zviera (vlkolak), živý – mŕtvy (upír, zombie, duch) a pod.

Carroll v tejto súvislosti dodáva, že v hororových naratívach sú monštrá prezentované súčasne ako bytosti nečisté (angl. unclean, impure) asociujúce špinu, nedostatok, rozklad či hnilobu (Carrol, 1981, s. 54). Pocit ohrozenia, ktoré „monštrum“ v mysliach čitateľov vyvoláva, vzniká teda nielen na základe strachu z možnej fyzickej deštrukcie a bolesti, ale aj prostredníctvom pocitov „hnusu“, odporu a znechutenia. Carroll vo svojej teórii vychádza z definície „nečistoty“ (angl. impurity), ktorú jej prisúdila Douglasová, keď napísala, že „nečistotu“ chápe ako porušenie konceptuálnych schém danej kultúry (kategorizácie týkajúcej sa prírodných či prirodzených tvarov) a daného spoločenského poriadku. Podľa Douglesovej sú „bytosti“, ktoré „prekračujú hranice“ tradičných kategórií kultúrne vnímané ako: protirečivé (angl. contradictory), neúplné (angl. incomplete), beztvaré (angl. formless) a nezaraditeľné (angl. cathegorically intersticial) (Douglas, 2014, passim). Ľudský strach z „monštier“ môže byť v tomto zmysle chápaný aj ako strach z neznámeho – z toho, s čím nemáme žiadnu kognitívnu skúsenosť.) Neohrozujú nás teda len vo fyziologickom zmysle, ale aj v kognitívnom, pretože „spochybňujú“ naše poznanie a naše predstavy o tom, čo je (spoločensky, kultúrne) „normálne“ a žiaduce.

Odpudivý vzhľad „monštier“, ako sú upíri či zombie môže navyše súvisieť s reálnymi javmi, ktoré človek vo všeobecnosti vníma ako nepríjemné, nežiaduce (diskomfortné) či priam odpudzujúce a prirodzene sa im snaží vyhnúť (napr. mŕtvolná bledosť upírov a zombie asociuje mŕtve ľudské telo, chorobné stavy a pod.) Curtis a jeho spolupracovníci tento náhľad dopĺňajú vysvetlením, že „náš inštinktívny odpor voči bledým tváram a rozkladajúcim sa telám nás v minulosti chránil pred infekčnými chorobami“ [5] (Curtis et al., 2004, s. 131).

Ako sme už naznačili, v symbolickej rovine zosobňujú „monštrá“ akúsi negáciu existujúceho spoločenského poriadku a poznania. (Poznámka: V konečnom dôsledku môžu však byť konotované aj pozitívne, pretože už samotnou svojou existenciou spochybňujú platnosť prírodných zákonov, čím nepriamo odkazujú na „odmietanie diktatúry rozumu“ (Carroll, 1990, s. 57).

V rovine umeleckej fikcie sú „monštrá“ príčinou alebo symptómom zrútenia spoločenského systému. Napr. príbehy o zombie odrážajú istým spôsobom dystopickú víziu sveta, v ktorom sa množia teroristické útoky, banky krachujú, globálne korporácie sú právne nepostihnuteľné, prebiehajú nezvratné klimatické zmeny a pod. Dodávame, že táto vízia sveta je v realite 21. storočia každodenne podporovaná katastrofickým spravodajstvom, ktoré nachádza prirodzený odraz v myslení celosvetovej populácie. Majster hororového románu Stephen King v tejto súvislosti uviedol, že hororové príbehy sú „mimoriadne účinným barometrom tých javov, ktoré rušia pokojné sny celej populácie“ [6] (King, 2010, s. 139) Podľa Barbera (2014) človek podvedome hľadá spôsob, ako dať priechod tomuto strachu (z kataklizmy), no súčasne si potrebuje uchovať nádej, že ide iba o fikciu. Príbehy o zombie mu umožňujú „ventilovať“ úzkosť a súčasne pocítiť úľavu, že nič „z toho“ nie je pravda (Poznámka: Podľa Barbera je tiež možné, že hororové príbehy plné „monštier“ odrážajú ľudský strach z mimozemských civilizácií – obavu, že budeme vydaní napospas bytostiam, ktoré prišli kolonizovať Zem, a ktorým sa súčasne nedokážeme ubrániť.)

V predchádzajúcej štúdii (1. časť) sme sa podrobne zaoberali „modernými uprírskymi príbehmi“, ktorých protagonisti bývajú zobrazovaní skôr romanticky ako desivo. V nasledujúcom texte sa zameriame na porovnanie „upírov“ s ostatnými hororovými „monštrami“, ktorých primárnou úlohou je vyvolať v čitateľovi alebo divákovi pocity strachu, hrôzy a beznádeje.

ZOMBIE VS. UPÍRI

Pokiaľ ide o spoločné znaky, upíri aj zombie majú schopnosť zmeniť ľudí na sebe podobných. Pri upíroch má tento druh násilia relatívne „decentnú formu“, akoby ani nešlo o skutočné násilie (po ktorom ostávajú viditeľné stopy). Obeť zvyčajne ani nevie, že k nemu došlo. (Poznámka: Mnohí mužskí diváci hororov vnímajú túto formu agresie ako nedostatočne „mužnú“ a upíri na nich aj na základe vzhľadu pôsobia zženštilo. Preto v oblasti hororového žánru obľubujú upírov skôr ženy a zombie zasa muži.) Naopak, premena človeka na zombie je sprevádzaná explicitným násilím a vyvoláva dojem rýchleho a masového javu pripomínajúceho šírenie infekčných nákaz. Z psychologického hľadiska teda jeden z hlavných rozdielov medzi upírmi a zombie spočíva v tom, že jedni predstavujú individuálnu hrozbu, ktorá „nás“ môže alebo nemusí postihnúť, a druhí predstavujú masovú hrozbu, pred ktorou niet takmer úniku. Zombie sú aj na pohľad veľmi odpudiví a správaním pripomínajú divé zvieratá. Ich „zabijácky inštinkt“ má za následok množstvo preliatej krvi, početné a hlboké zranenia, znetvorené telá. Na rozdiel od upírov je špecifikom ich útokov priamy boj s brániacou sa obeťou. (Poznámka: Aj tieto „akčné“ zložky deja prispievajú k dynamike v percepcii hororového diela a pre mužské publikum sú mimoriadne príťažlivé.)

Upíri aj zombie sú tiež podobní v tom, že sa nechávajú viesť svojimi inštinktmi – potrebou prežitia. Zombie však na rozdiel od upírov nemajú žiadnu osobnosť, nereprezentujú indivíduá, ale skupinu, masu, hrozbu pandémie, ktorá môže zachvátiť svet. (Poznámka: Na rozdiel od upírov nevyvolávajú zombie u čitateľov súcit, ani sympatie.) Prejavujú sa ako bezcitné anonymné „stroje na zabíjanie“, doslova bez tvárí.

V prenesenom zmysle zombie symbolizujú deštruktívnu konformitu a uniformitu – strach z pohltenia nemysliacimi, nemilosrdnými a „bezduchými kanibalmi“ (t. j. konformnou masou). Z pohľadu súčasného človeka môže ísť tiež o strach z ovládania masovými deštruktívnymi fenoménmi (vírusové ochorenia, „prisťahovalci“, terorizmus), alebo ovládania rodinou a jej hodnotami, teda o strach z toho, že človek nebude môcť plnohodnotne prežívať život podľa vlastných predstáv, že bude len existovať ako „živú mŕtvola“.

Súčasne upíri aj zombie symbolizujú v istom zmysle možnosť „života po smrti“. (Poznámka: Na rozdiel od upírov zombie nenaháňajú strach vďaka svojim „nadprirodzeným schopnostiam“, ale skôr kvôli predstave, aké „monštrum“ by človek mohol byť, keby sa stal „jedným z nich.“) Na základe svojho vzhľadu môžu tiež zombie asociovať strach z toho, že mŕtvi ožijú, že budú živých prenasledovať, alebo že ich dokonca pripravia o život. (Poznámka: V náboženskej rovine by takýto náhľad mohol odkazovať na ľudský strach z „posledného súdu“, keď mŕtvi vstanú z hrobov a všetci budú za svoje konanie súdení.)

Zo sociálneho hľadiska môže tematika zombie súvisieť aj s celkovým (ekonomickým, kultúrnym, morálnym) úpadkom spoločnosti, ktorý sa prejavuje ako degenerácia tela, zovňajšku, ako „morálne vákuum“ a zabezpečenie prežitia ako hlavný princíp života. Aj podľa evolučných psychológov (Clasen, 2012) zosobňujú zombie princíp prvotného boja za zachovanie existencie, v ktorom prežije ten (naj)silnejší, (naj)rýchlejší, prípadne ten (naj)múdrejší, ako v prípade protagonistu hororového príbehu, ktorý sa pred zombie dokáže zachrániť.

Upíri sú ochotní „deliť“ sa o planétu s ľuďmi, avšak jediným zmyslom konania zombie je pokryť celú planétu sebe podobnými (v symbolickej rovine ide aj o kritiku konzumnej masy). Hororové príbehy o zombie vyjadrujú z pohľadu hlbinnej a evolučnej psychológie zrejme tiež kolektívnu úzkosť z možnej záhuby ľudského druhu. Správanie sa zombie síce zodpovedá mužským predstavám o sile (drakobijci, kovboji, kriminálnici), no súčasne vyvoláva strach, že nedokážeme ubrániť tých, na ktorých nám záleží (Poznámka: V tomto zmysle zombie reprezentujú strach z „nevyspytateľného osudu“, zo situácií, ktoré sú pre nás významné, no nad ktorými nemáme kontrolou.)

Aj keď sa existencia zombie spája v ľudskej mysli predovšetkým s apokalyptickými víziami zániku sveta a života na Zemi, ako sme už naznačili, koncept apokalypsy môže byť v ľudskom vedomí konotovaný aj pozitívne – ako zánik existujúceho (nespravodlivého) spoločenského poriadku a návrat k „naturálnemu“ spôsobu života a jeho hodnotám, napr. aj vo forme spomínaného boja za prežitie.

Podľa kultúrnych antropológov zombie symbolizujú ľudstvo v kybernetickej ére – položivé neautentické bytosti, obklopené technickými výdobytkami, bez citových vzťahov k iným ľuďom, so zanedbaným vzhľadom – bytosti, ktoré nežijú v reálnom, ale len vo virtuálnom svete. Dalo by sa povedať, že v tomto zmysle príbehy o zombie odkazujú na možnosť zneužitia vedy, keď sa z ľudských bytostí „stanú stroje“, a roboty (neživé „monštrá“) nadobudnú vďaka vedecko-technického pokroku atribúty ľudských bytostí.

DUCHOVIA

Podľa výsledkov prieskumu zverejnených v decembri 2013 až 74 % dospelých Američanov verí v existenciu Boha, 72 % verí na „zázraky“, 64 % na „život duše po smrti“, 42 % v existenciu duchov, (The Harris Poll, 2013). (Poznámka: Pre porovnanie, v správnosť Darwinovej evolučnej teórie verí iba 47 % Američanov.)

Na základe obdobného britského prieskumu realizovaného v roku 2014 sa zistilo, že na „domy, v ktorých straší“ verí 39 % Britov, v „posmrtný život“ 35 %, v existenciu „duchov“ 34 % a v existenciu iných nadprirodzených bytostí až 29 % občanov Veľkej Británie (YouGov, 2014).
Z „fenomenologického hľadiska“ sú „duchovia“ (v porovnaní s inými typmi „monštier“) špecifickí tým, že (podľa ľudovej viery) dokážu prekonať akékoľvek obranné bariéry fyzikálneho sveta a ich pôsobeniu sa človek ako jednotlivec (na rozdiel od upírov, vlkolakov či zombie) nie je schopný ubrániť. Navyše, „duchovia“ z hororových príbehov disponujú schopnosťou preniesť človeka do „iného sveta“ (do „sveta duchov“, alebo v intenciách kresťanstva „do pekla“), takže strach z nich je v ľudskom vedomí konotovaný nielen fyziologicky (bolesť, deštrukcia) a psychicky (strach, trýzeň), ale aj výrazne eticky a apokalypticky – nielen ľudské telo je „materiálne“ zničené, ale aj „duša“ človeka „zatratená“.

V našom prieskume preferencií ohľadom hororového žánru, realizovanom v júni 2018 na vzorke 121 respondentov označilo „duchov“ za najdesivejšie zo skupiny „nadprirodzených monštier“ takmer 71 % respondentov.

Sociálne funkcie „duchárskych“ príbehov

V nasledujúcom prehľade prinášame výpočet možných sociálnych faktorov, vďaka ktorým dokáže kultúrne spoločenstvo „duchárske“ príbehy nielen tolerovať, ale ich rozširovanie v rámci populácie a tradovanie medzi generáciami dokonca podporovať – čím nepriamo prispieva aj k zvyšovaniu vierohodnosti hororovej fikcie.

• Informačná funkcia.

Ako výtvor ľudovej kultúry (výplod kolektívnej predstavivosti) nás „príbehy o duchoch“ informujú o takpovediac ontologickej podstate danej kultúry a spoločenstva (o jej vzniku, svetonázore a pod.) „Duchárske“ príbehy sa v danej kultúre tradujú, pretože tematizujú kultúrne obsahy, ktoré sú pre dané spoločenstvo relevantné (napr. vieru v reinkarnáciu, v existenciu „neba“ a pod.) Ak nejaká téma (hodnota, princíp) stratí v rámci daného spoločenstva na aktuálnosti, prirodzene sa vytratí aj príbeh, ktorý ju ilustroval (Goldstein – Grider – Banks-Thomas, 2007, s. 30). Ľudové príbehy o duchoch sa týkajú tak kultúrnych hodnôt daného spoločenstva, ako aj jeho obáv (strachov) a (psychických) konfliktov.

„Duchovia“ predstavujú hľadiska „ľudskej etiky“ aj akýchsi „strážcov“ morálky, spravodlivosti, poriadku a kontinuity, pretože sa vracajú do sveta živých, aby napravili neprávosť, aby „splatili dlh“ (napr. morálny), aby pomstili krivdu, aby prosili od odpustenie, aby sa s pozostalými „patrične“ rozlúčili, prípadne bdeli nad ich životmi, aby dokončili, čo za života nestihli vykonať. V tomto zmysle príbehy o duchoch nesúvisia bezprostredne s vierou v dané „nadprirodzené entity“, ale „duchovia“ sú v nich skôr nositeľmi morálnych princípov a „ochrancami“ hodnôt daného spoločenstva, danej kultúry.

istým spôsobom vyplýva z predchádzajúcej, pretože pravidlá žiaduceho, t. j. morálneho správania bývajú mladším generáciám (napr. pri výchove detí) sprostredkované aj pomocou príbehov „o trestajúcich duchoch“, ktorí sa „vrátili“, aby napravili pozemské krivdy, a ktorí majú schopnosť potrestať akékoľvek formy nežiaduceho správania medzi ľuďmi.

sa týka predovšetkým spoločenstiev (kultúr) s mýtickým svetonázorom, ktoré prostredníctvom príbehov o duchoch, bohoch či iných nadprirodzených entitách vysvetľujú svojim členom princípy, podľa ktorých je „svet usporiadaný“, ale aj pôvod prírodných javov ako bleskov, krupobitia, striedania ročných období a pod. Tieto komunity svojich členov súčasne vzdelávajú v „technikách“, ako sa v prípade nebezpečenstva hroziaceho od nejakej nadprirodzenej entity môžu chrániť.

„duchárskych príbehov“ môže byť chápaná aj v intenciách rozvoja všeobecných mentálnych dispozícii príslušníkov danej komunity (napr. abstraktného myslenia, fantázie, pamäti a pod.) či konkrétne lingvistických kompetencií, napr. osvojovanie si, resp. rozvíjanie materinského jazyka (u detí) v podobe rozširovania slovnej zásoby, štylizovania gramaticky aj sémanticky koherentných rečových komunikátov, metaforického vyjadrovania, rétorických schopností a pod.)

Táto funkcia sa uplatňuje najmä v podobe spoločného – silnými emóciami nabitého – zážitku, ktorý má potenciál vytvárať nové alebo prehlbovať existujúce interpersonálne (rodinné, partnerské, priateľské a pod.) väzby založené na pocitoch spolupatričnosti a (psychickej) podpory, napr. počas rozprávania „duchárskych“ príbehov v rodinnom kruhu, pri táborovom ohni, pri sledovaní hororového filmu a pod.

v bezpečnom prostredí je významnou sociálno-psychologickou funkciou hororovej fikcie. Ak je v priebehu (filmovej) recepcie nápor na psychiku excesívny, môže divák predstavenie opustiť alebo postačí, ak aplikuje niektorú z „distrakčných stratégií“: zakryje si oči, presunie pozornosť na divákov v sále, skontroluje mobil alebo ochutná prinesené pukance.

– prostredníctvom konfrontácie s ním – (opäť zdôrazňujeme, že v bezpečnom prostredí) pripravuje mladých ľudí na náročné životné situácie, v ktorých budú musieť čeliť nielen imaginárnym, ale aj rôznorodým reálnym (fyziologickým, právnym, ekonomickým a pod.) hrozbám. Tento spôsob zvyšovania psychickej odolnosti výrazne pripomína techniku systematickej desenzibilizácie, vrátane expozície „in vivo“, s úspechom používanej v kognitívno-behaviorálnej psychoterapii, napr. pri liečbe špecifických fóbií. V tomto zmysle by bolo možné považovať dobrovoľné prežívanie pocitov strachu, zúfalstva a beznádeje v priebehu recepcie hororového románu (resp. filmu) za akúsi spontánnu aplikáciu laickej biblioterapeutickej formy KBT. (Poznámka: Podľa zástancov psychoanalytickej psychoterapie ostávajú pocity úzkosti z obdobia detstva (napr. strach z tmy, z odlúčenia, zo samoty a pod.) latentne prítomné v psychike dospelého. Kontakt s hororovou fikciou by teda bolo možné chápať aj ako snahu o ich „preskúmanie“, príp. elimináciu. Psychoterapeutickú funkciu môže „viera v existenciu duchov“, resp. „duše zomrelých“ (aj dočasná, ako pri recepcii hororovej fikcie) plniť aj vo vzťahu k procesu smútenia. Predstava, že daný blízky človek je stále nažive, aj keď v „inej forme“ (alebo „už prebýva na lepšom mieste“), prináša mnohým smútiacim značnú útechu a emocionálnu úľavu.)

môžu byť príbehy o nadprirodzených bytostiach využívané, resp. zneužívané tak v prírodných spoločenstvách, ako aj v modernom svete, napr. v podobe náboženského presvedčenia o „trestajúcom“ Bohu. Model žiaduceho správania členov konkrétnej cirkevnej komunity sa nezakladá vždy na kanonizovaných náboženských textoch, ale často vychádza z aktuálnych „ideologických potrieb“ (čelných predstaviteľov) daného spoločenstva.

Faktory ovplyvňujúce „vieru“ v nadprirodzené bytosti

Aj napriek uplatneniu primárne vedeckého svetonázoru a metód kritického myslenia sa v ľudskom živote vyskytujú okolnosti alebo faktory, ktoré významným spôsobom ovplyvňujú naše presvedčenie o existencii alebo neexistencii nadprirodzených javov a bytostí, napr. aj duchov. Medzi najviac frekventované patria:

• Naše zmýšľanie a postoje modelujú vnímanie okolitého sveta.

Fyzik a laureát Nobelovej ceny Werner Heisenberg povedal, že „to, čo v okolitom svete pozorujeme nie je prirodzenosť vecí samotných, ale prirodzenosť vnímaná cez prizmu otázok, na ktoré hľadáme odpovede“ [7] (Shermer, 2002, s. 46). V kvantovej mechanike je tento koncept známy ako Kodaňská interpretácia kvantového pohybu: „Pravdepodobnostná funkcia sa nevzťahuje priamo na nejaký jav, ale vyjadruje celú škálu možných podôb tohto javu až do okamihu, keď pomocou merania izolujeme jednu časť z tohto systému (škály) a jedna z možností sa zrealizuje“ [8] (Weaver, 1987, s. 412). V praxi to znamená, že naše predpoklady (viera, presvedčenie) o javoch vonkajšieho sveta významným spôsobom modelujú naše vnímanie reality. Ak veríme „na duchov“, máme tendenciu interpretovať neviditeľné fyzikálne javy (napr. rozťahovanie a sťahovanie materiálov pod vplyvom zmeny teploty sprevádzané mechanickými zvukmi, náhle zmeny teploty v prostredí, účinky elektromagnetického poľa, rozličné svetelné javy a pod.) ako prejavy aktivity týchto entít. Pravdepodobnosť, resp. nepravdepodobnosť výskytu nejakého javu je teda poväčšine subjektívnym súdom konkrétnej osoby bez ohľadu na konsenzuálnu racionalitu okolitého materiálneho sveta.

Niektorí psychológovia považujú náboženskú vieru za patologický element a náboženstvo vnímajú ako „zhubnú” sociálnu silu, ktorá v ľuďoch povzbudzuje náboženské myslenie a rituálne správanie (Azar, 2010, s. 52). Vskutku, Reikki a kolektív detegovali v experimentálnych výskumoch u veriacich, v porovnaní s neveriacimi, oslabenie tzv. „kognitívnej zábrany” (angl. congnitive inhibition), teda schopnosti ľudskej mysle vylúčiť podnety irelevantné pre realizáciu určenej úlohy, resp. stanoveného cieľa. Ich ďalší výskum tiež ukázal, že veriaci boli vo vyššej miere ochotní dôverovať aj nejasným a protirečivým informáciám a dokonca sa na ich základe rozhodovať (Reikki a kol., 2013).

Aj tradované povery majú mocný potenciál ovplyvňovať ľudské myslenie a správanie ‒ obzvlášť v izolovaných a kultúrne, vzdelanostne či technicky poddimenzovaných spoločenstvách. Podstatou povery býva príčinná súvislosť medzi náhodne sa opakujúcimi javmi. V skutočnosti sa však platnosť väčšiny zaužívaných povier zakladá na výskumnej nedôslednosti vzťahu príčinných súvislostí (tzv. kauzálny nexus).

Niekedy je viera v nepravdepodobné a nevysvetliteľné javy len prejavom odvekej túžby človeka po neohraničenosti (nekonečnosti) svojej existencie v priestore a čase. Ako „konečná bytosť“ prežíva človek vo svojej podstate kontinuálny (niekedy vedomý, inokedy podvedomý) strach vyplývajúci z vedomia smrti – ukončenia vlastnej existencie. To je dôvodom, prečo informácie o možnostiach predĺženia či skvalitnenia ľudského života, správy o dlhovekých osobách, o prípravkoch prinavracajúcich mladosť či sľubujúcich nesmrteľnosť (zmrazenie a pod.), príbehy o osobách, ktoré prežili klinickú smrť, náboženské predstavy o posmrtnom živote, viera v reinkarnáciu a iné majú potenciál, napriek očividnej nevierohodnosti, poskytnúť človeku ilúziu neobmedzeného (nekonečného) žitia, po ktorom tak nesmierne túži.

Mnohé psychologické výskumy preukázali, že nedostatok vnímanej existenčnej istoty alebo epistemickej „jasnosti” (napr. ohľadom životného smerovania) má u človeka za následok aj zvýšenú mieru náboženského presvedčenia, t. j. vieru v existenciu akejsi – zväčša antropomorfnej – sily ovplyvňujúcej ľudský život, a tiež presvedčenie o špecifickom poslaní, ktoré je daná osoba „povolaná” vykonať. Antropomorfizmus bol detegovaný ako forma psychologickej obrany v situáciách, keď boli životné okolnosti skúmaných subjektov vnímané ako náhodné, alebo v prípadoch, keď sa životné dianie skúmaných subjektov takpovediac „vymykalo kontrole” (Whitson – Galinsky, 2008). Presvedčenie o „zásahu” nadprirodzených síl (bdejúcich nad človekom a jeho blahom), fatalizmus a dôvera v spoločenský systém (vláda, ľudské práva a pod.) patrili medzi najfrekventovanejšie kompenzačné mechanizmy aplikované probantami s cieľom znovunadobudnúť stratenú kontrolu nad vlastným životom (Landau – Kay – Whiston, 2015).
Navyše, Shermer vo svojej knihe Veriaci rozum (angl. Believing brain, 2012) prízvukuje, že z evolučného hľadiska bolo a je pre prežitie ľudského druhu významné vnímať javy okolitého sveta ako súvisiace a naplnené zmyslom, a nie ako náhodné.

Väčšina výskumov realizovaných prevažne v 80. rokoch 20. storočia spočiatku poukazovala na významnú súvislosť medzi nižším IQ probantov a vierou v nadprirodzené fenomény, avšak nedávne výskumy akúkoľvek definitívnu spojitosť vylúčili (Shermer, 2002, s. 284-285). Nespochybnenou však naďalej ostáva nepriamo úmerná súvislosť medzi dosiahnutým vzdelaním a náchylnosťou na vieru v nadprirodzené javy, pretože nevzdelaný človek si aj bežne vysvetliteľné javy (statická elektrina) vysvetľuje ako prejav nadprirodzených síl.

(zázraky svätých, anjelské bytosti, Boh) literatúra môže byť ďalším dôvodom, prečo sú ľudia náchylní veriť v existenciu nadprirodzených bytostí. Jej obsahmi sú totiž ovplyvňovaní prinajmenšom na podvedomej úrovni. Komplementaritu umenia a náboženstva (so zámerom posilnenia viery v „bohov”) reprezentovali u obyvateľstva v antike dokonca aj „technické vynálezy” používané pri mizanscéne väčšiny divadelných predstavení, napr. „deus ex machina”. (Poznámka: Ako prvý zaviedol do drámy tento umelecký „mechanizmus” v preklade nazývaný „boh zo stoja” Aischylos, ale až Euripides toto „zariadenie” upravil pre pódium a použil ho vo viac než polovici svojich tragédií na vyriešenie bezvýchodiskového dramatického konfliktu alebo na ukončenie deja.)

Schopnosť halucinogénov navodzovať zmenený stav vedomia a zážitky „nadprirodzenej povahy” je známa od nepamäti, napr. metyldioxyamfetaním (MDA) či dimetyltryptamín (DMT) majú výrazne halucinogénne účinky. Vizuálne halucinácie však môže vyvolať aj predávkovanie antidepresívami alebo psychostimulačnými liekmi.

Neurovedec Newberg a jeho kolegovia v knihe Prečo Boh neodíde (angl. Why God won´t go away, 2001) uviedli zistenie, že skenovanie mozgu meditujúcich budhistických mníchov a modliacich sa františkánskych mníšok preukázalo výrazne zníženú aktivitu v hornom parietálnom laloku mozgu, (Poznámka: Vytvára sa v ňom holistický pohľad na schému tela, priestor okolo neho a ich vzájomné vzťahy.) ktorý zodpovedá za rozpoznávanie objektov v priestore a orientáciu tela v priestore. Osoby s poruchami v tejto oblasti majú aj v známom prostredí problémy s pohybom a dokonca narážajú do okolitých predmetov, pretože mozog nedokáže vnímať tieto objekty ako niečo odlišné od ich vlastného tela. Daná oblasť zodpovedá teda za správne rozlišovanie medzi „ja“ a „ne-ja“. Ak je spomínaná funkcia „orientácie v priestore“ utlmená, napríklad v spánku alebo pri meditácii, schopnosť rozlišovať je znefunkčnená, čo má za následok prelínanie reality a fantázie, pocit „v tele“ a „mimo tela“.

(napr. v dôsledku choroby). Renomovaný neurológ Sacks, známy vďaka svojmu výskumu katatonických prejavov u obetí encefalitídy, napísal viacero kníh zaoberajúcich sa bizarnými halucináciami svojich pacientov. Halucinácie však môžu sprevádzať aj ďalšie psychické ochorenia: alkoholickú psychózu, schizofréniu, epilepsiu, nádory na mozgu, či infekčné ochorenia (týfus, malária, pneumónia) (Brasić, 1998).
Tzv. zážitok blízky smrti (angl. near death experience) sa taktiež spája s mnohými kvalitatívnymi aj kvantitatívnymi zmenami vo fungovaní mozgu a vo vnímaní pacienta, ktorý následne referuje o paranormálnych (halucinogénnych) vnemoch, ktoré počas život ohrozujúcej epizódy zaznamenal.

Nedostatok kyslíka v mozgu sa môže vyskytnúť pri úrazoch ako topenie, dusenie, škrtenie alebo iných s následnou poruchou dýchania (napr. pri predávkovaní sa drogami, cievnej mozgovej príhode, zástave srdca, astmatickom záchvate, komplikáciách počas celkovej anestézie a pod.). Ak hypoxia trvá iba krátky čas, jej následky sa zväčša prejavia ako pocity slabosti a chvíľková nepozornosť. Ak však nedostatočné zásobovanie mozgu kyslíkom trvalo dlhšie trpí postihnutý poruchami pamäte, motoriky a halucináciami. Po uzdravení pacient často referuje lekárovi o zážitkoch „nadprirodzenej povahy“.

(angl. sensed presence effect) je jav dobre známy u horolezcov, polárnych bádateľov, námorníkov či vytrvalostných bežcov. Ide o pocit, že v ich (osamelej) prítomnosti sa vyskytuje iná osoba. K navodeniu tohto vnemu napomáhajú faktory ako monotónna činnosť, slabá svetelnosť, izolácia, extrémne teploty, námaha až vyčerpanosť, zranenie, dehydratácia, strach, hlad, zmeny nadmorskej výšky, hypoxia či spánková deprivácia. Spomínaný efekt vzniká najčastejšie v dôsledku narušenia tzv. telovej schémy (Poznámka: T. j. mentálna reprezentácia vlastného tela, čiže predstava o jeho rozmeroch a tvare ako celku, ako aj o rozmeroch jednotlivých častí a ich vzťah k telu ako celku. Typ pohybovej aktivity, ktorou sa jedinec aktuálne zaoberá, zohráva pri utváraní telovej schémy kľúčovú rolu.) pod vplyvom uvedených faktorov, a následného zmyslového vnemu (mentálnej reprezentácie) prítomnosti akejsi „inej osoby“ odlišnej od seba.

Hubel a Wiesel získali v roku 1981 Nobelovou cenou za objav, že neuróny v zrakovej kôre reagujú už na elementárne podnety, tzv. príznaky (angl. features). (Poznámka: Môžu nimi byť napr. čiary rozličného tvaru a hrúbky, pohyb objektu, jeho farba a pod. (Kandel a kol., 1991, s. 90). Výsledný vnem objektu však vzniká „zviazaním“ (angl. feature binding) tisícok príznakov pochádzajúcich z rozličných (hierarchicky usporiadaných) úrovní neurónovej siete. V prípade, že pozorovaný objekt je neúplný (fragment) dochádza v ľudskom mozgu k spontánnemu „doplneniu“ jeho reprezentácie (vnemu) v neurónovej sieti. V praxi to znamená, že aj vtedy, ak človek nevníma nejaký objekt presne, dochádza v ľudskej psychike k jeho „dotvoreniu“ na relatívne úplný (definovaný) útvar. Ide o tzv. psychologický optický klam, pri ktorom si mozog vyberá z rôznych možností (tvarov a ďalších zmyslových špecifikácií), ktoré vníma a následne ich spracuje do výsledného obrazu (Ibidem, s. 91).
Inými formami optického klamu (založenom vo všeobecnosti na mätúcej alebo nesprávnej interpretácii nejakého zmyslového vnemu) sú: tzv. objektívne optické klamy (vyvolané lomom a odrazom svetla), geometrické optické klamy (ide o zdanlivé skreslenie) a fyziologické klamy (súvisiace s iradiáciou a kontrastom, napr. svetlá plocha na tmavom pozadí sa zdá väčšia ako tmavá plocha na svetlom pozadí).

Neuropsychológovia zistili, že osoby s vysokou hladinou dopamínu sú disponované nachádzať významové súvislosti aj tam, kde tieto reálne absentujú. Brugger a kol. poskytli vo svojom experimente probantom látku L-Dopa používanú pri Parkinsonovej chorobe. Zistili, že pacienti pod vplyvom liečiva identifikovali aj čiastkové obrazy a neukončené slová ako celistvé. Dopamín totiž zvyšuje úroveň nervových vzruchov v súvislosti s rozpoznávaním tvarov, farieb, významov (angl. pattern) a pod. Možno ho využiť na podporu učenia, ale aj na navodenie príznakov psychózy, napr. halucinácií (Brugger – Mohr et al., 2009).

Hypnagogické (tesne po zaspaní) a hypnopompické halucinácie (tesne pred prebudením) súvisia so spánkom. Ďalšími snovými stavmi, ktoré môžu vyvolať zrakové, sluchové, pocitové, či dokonca čuchové halucinácie sú tzv. lucidné sny (angl. lucid dreams) a spánková obrna (angl. sleep paralysis). (Poznámka: Predpokladá sa, že vzniká pri prerušení spánkovej fázy REM, pre ktorú je typická svalová atonácia – nefunkčnosť. Spánková obrna súvisí často aj s poruchami spánku – narkolepsiou, obštrukčnou spánkovou apnoe, migrénami či úzkostnými poruchami (Tomašiová, 2004).

„Osoby, ktoré sa na škále viery v nadprirodzené fenomény umiestnili na jej vrchných priečkach, zaujali popredné pozície aj na škálach zložitosti osobnosti, otvorenosti voči novým skúsenostiam, šírky záujmov, inovatívneho myslenia, tolerancie ambivalentnosti a kreativity osobnosti. Tieto osoby sa umiestnili na popredných miestach aj na škále hypnability, miery zaujatia činnosťou, sklonov k „fantazírovaniu“, schopnosti deaktivovať kritické myslenie (umožňujúce rozlíšiť fantáziu od reálnej udalosti) a tiež v schopnosti mobilizovať mentálne zdroje na čo najpresnejšiu a najživšiu predstavu imaginárneho objektu“ [9] (Wulff, 2000: 408).

Kanadský neurovedec Persinger sa v priebehu niekoľkých desaťročí venoval skúmaniu vplyvu elektromagnetického poľa na ľudské vnímanie. Zistil, že pulzovanie poľa, ktoré človek na vedomej úrovni nevníma, môže u niektorých ľudí výrazne ovplyvniť nervovú aktivitu a vyvolať (nereálne) vnemy pohybu a tvarov – ako dôsledku neštandardnej aktivity spánkových lalokov mozgu (In Hu – Wu, 2012). (Poznámka: Pri organických zmenách funkcie spánkových lalokov (podobne ako pri experimentálne navodených zmenách v intenzite bio-elektro-magnetického poľa mozgu) sa objavujú poruchy pamäte (až do stupňa amnézie), pocity nepokoja a strachu, fyziologické bolesti bez zjavných príčin, neštandardné zmyslové vnemy, napr. deja vu alebo jamais vu, závrate, prehnaná náboženská viera, zvýšená pohybová aktivita, hypertrofovaná emocionalita a pod. (Amen, 2011, s. 210).

Mechanické kmity infrazvuku sú pre ľudské ucho bežne nepostrehnuteľné (frekvencia menšia ako 16-20 Hz). Vibrácie zvuku s nízkou frekvenciou majú však schopnosť vyvolať u človeka značný fyziologický (zmeny srdcového tepu, krvného tlaku, pocit chladu), ale aj psychický diskomfort (pocit dezorientácie, panika a pod.), dokonca smrť. Mnohé z uvedených príznakov môžu následne u človeka vyvolať „vnem”, že v jeho blízkosti sa nachádza „duch“.

Niektoré (toxické) druhy plesní majú schopnosť vyvolať u ľudí vnemy podobné halucináciám, ale aj iracionálny strach, či dokonca demenciu. Viaceré z týchto druhov boli objavené aj na miestach označovaných pôvodnými obyvateľmi ako „strašidelné“ (napr. opustené staré sídla, pivnice, sklady a pod.)

je nedráždivý (bežne zmyslami nepostrehnuteľný) plyn bez chuti a zápachu. Otrava týmto plynom sa zvyčajne prejavuje ako bolesti hlavy, závraty, hučanie v ušiach, búšenie srdca, bolesť končatín a pod. Následky otravy môžu však vyústiť aj do dlhodobých nervových či psychických porúch, a teda aj do halucinačných stavov a bludov. (Poznámka: Už v roku 1921 doktor Wilmer uverejnil vo vedeckom časopise American Journal of Ophthalmology prípadovú štúdiu rodiny, ktorá sa nasťahovala do starého sídla, v ktorom po čase začali jej členovia počuť neznáme hlasy, zvuky pohybujúceho sa nábytku, a videli postavy „duchov“. Zo zdravotného hľadiska pociťovali všetci členovia rodiny všeobecný úbytok fyzických aj psychických síl. O niekoľko mesiacov neskôr objavil kominár pri obhliadke vykurovacích kachiel trhliny, z ktorých sa do interiéru po celý čas šíril nebezpečný oxid uhoľnatý – spôsobujúci halucinácie. Akonáhle boli trhliny na kachliach reparované, „paranormálne vnemy“ sa u členov danej rodiny viac nevyskytli (Wilmer, 1921).

(angl. cognitive bias) je dispozícia ľudskej mysle – zväčša pod vplyvom intuície či osobných preferencií – opakovať v myslení, rozhodovacích procesoch, odhadoch, či spomienkach rovnakú „chybu“. Napríklad tzv. konfirmačné (kognitívne) skreslenie znamená, že človek vyhľadáva na podporu svojho názoru iba informácie, ktoré toto tvrdenie podporujú; pamäťové (kognitívne) skreslenie zasa ovplyvňuje „čo“ a „ako“ si človek v súvislosti s daným podnetom zapamätá.
S kognitívnym skreslením úzko súvisí aj tzv. kognitívna disonancia (angl. cognitive dissonance). Ide o nevedomú reakciu mysle na rozpory medzi osobným presvedčením (názorom, postojom, vierou, znalosťou, správaním) a reálnym stavom vecí. Keďže človek má vrodenú tendenciu konať v súlade so svojím presvedčením, výskyt (vedeckých) dôkazov, ktoré mu protirečia, môže dokonca vnímať ako ohrozenie svojho svetonázoru, dokonca integrity celej osobnosti (v dôsledku spochybnenia svojho minulého konania a rozhodovania pod vplyvom pôvodného presvedčenia).

SLOVÁCI A HOROROVÁ FIKCIA – VÝSLEDKY PRIESKUMU

Výberový súbor našej sondy preferencií hororového žánru (realizovanej v júni 2018) tvorilo 121 respondentov získaných metódou samovýberu (snow ball technique). V konkrétnych počtoch išlo o 70 žien a 51 mužov vo vekovej kategórii 15-61 rokov. Prevažná časť respondentov (72 %) patrila do vekovej škály 21-45 rokov (mladá a stredná dospelosť), čiže išlo o osoby aktívne ekonomicky, prokreačne, fyzicky aj mentálne.

Ako výskumný nástroj sme použili elektronický dotazník obsahujúci prevažne otvorené otázky. Keďže sa však zúčastnení respondenti nevyjadrovali vo svojich odpovediach vždy ku každej formulovanej otázke, ale len k subjektívne relevantným aspektom tejto témy, mohli sme viaceré naše zistenia kvantifikovať iba orientačne – na základe pomernej frekvencie výskytu.
Hneď v prvej odpovedi 69 % opýtaných uviedlo, že v princípe hororový žáner nepreferuje (ani v beletristickej, ani vo filmovej podobe) ako spôsob trávenia voľného času. Medzi hlavné dva dôvody odmietania tohto žánru patrili – paradoxne – jeho „nevierohodnosť“ (respondent: „Je to celé nudné, vymyslené, stereotypné a trápne.“) na jednej strane a jeho „násilnosť“ a sugestívnosť na strane druhej (respondent: „Potom sa všetkého bojím a mávam nočné mory.) Prvá spomínaná skupina respondentov si v priebehu recepcie hororového diela dokáže zachovať emocionálny aj kognitívny „odstup“ od deja, pretože je presvedčená o jeho fiktívnej podstate, ktorá „nemá so skutočným životom nič spoločné“. Naopak, faktor násilia zdôrazňovali osoby, ktoré samé seba vnímali ako citlivé, empatické a náchylné na sugesciu. Tieto subjekty pokladajú dej hororovej fikcie za možný a pravdepodobný.

V získaných odpovediach sme zaznamenali markantný rozdiel medzi vyjadreniami žien a mužov, a taktiež medzi reakciami adolescentov a dospelých (21-45 rokov).

Dospelá ženská populácia na Slovensku horor údajne nevyhľadáva najmä preto, že extrémne („negatívne“) emócie prežívané počas recepcie hororovej fikcie predstavujú pre ľudský organizmus výraznú – najmä psychickú – záťaž. (Poznámka: Už vyčerpanosť organizmu spojená s fyziologickým starnutím sa prejavuje taktiež vo forme psychickej záťaže (čiže únavy), a naopak, psychické vyčerpanie z každodenných situácii reálneho života sa spätne odráža v ľudskej fyziológii.) Vyjadrené slovami jednej z respondentiek: „Reálny život je pre mňa dostatočným hororom“ – v zmysle potreby ekonomického zabezpečenia rodiny, starostlivosti o domácnosť, o potomstvo, príp. o rodičov odkázaných na pomoc, ďalej v podobe distresu na pracovisku, pri preprave a pod.

Ďalším dôvodom odmietania tohto literárneho (či filmového) žánru môže byť skutočnosť, že v bežnej populácii ženy preukazujú priemerne vyššiu mieru empatie ako muži (Poznámka: Toto zistenie už potvrdilo viacero genderových výskumov, napr. Baron-Cohen, 2010), a teda v prípade hororovej fikcie aj vyššiu mieru naratívnej empatie (identifikácie s protagonistom príbehu v pozícii obete), čo by vo výslednom efekte znamenalo výrazne negatívny dopad na ich psychickú kondíciu.

Na druhej strane, dospelá mužská populácia obľubuje hororový žáner predovšetkým vo funkcii redukcie distresu (z reálnych životných situácií), teda ako „únik z reality“, ktorý sa realizuje ponorením sa do napínavého deja a presunutím pozornosti na iné podnety. Priebežné striedanie rozličných typov emócií (strach, nádej, úzkosť, radosť) pôsobí totiž na organizmus v konečnom dôsledku relaxačne a regenerujúco.

Ďalšou významnou funkciou hororového žánru u (dospelých) mužov bola potreba vzrušenia, t. j. požiadavka neobvyklých podnetov narúšajúcich stereotyp každodennej „rutiny“. V tejto súvislosti vyzdvihli muži obzvlášť aspekt „originálnosti“ a „prekvapivosti“ nového podnetu (respondent: „Čím ma ešte dokáže nejaký režisér prekvapiť?“).

U dospievajúcej mládeže sme na základe získaných výsledkov detegovali – spomedzi možných faktorov preferencie hororového žánru uvádzaných v predchádzajúcej štúdii (1. časť) – ako najviac frekventované: radosť z napätia, vyhľadávanie extrémnych emocionálnych zážitkov, ventilovanie, ale aj rozvíjanie agresívnych sklonov (najmä u chlapcov) a socializačnú funkciu – v podobe spoločne tráveného voľného času, posilňovania rodových rolí a zvyšovania odolnosti voči strachu (Poznámka: Faktor „nebojácnosti“ vyzdvihovali v súvislosti s vlastnom osobou rovnako chlapci ako aj dievčatá).

Ďalej sme zistili, že v situácii voľby by si až 70 % dospelých respondentov (nad 25 rokov veku) vybralo film alebo knihu, v ktorom je „monštrum“ reprezentované reálne existujúcou bytosťou – či už ľudskou (psychopatický lekár, masový vrah a pod.) alebo zvieracou (napr. ľudožravý žralok, „zmutovaný“ krokodíl a pod.) Adolescenti by, naopak, volili prevažne „nadprirodzené monštrum“.

Náš prehľad ukončíme pozoruhodným zistením, že v korelácii s faktom, že značná väčšina respondentov uviedla ako dosiahnuté vzdelanie vysokoškolský stupeň štúdia (84 % účastníkov prieskumu) až 52 % z nich verí v existenciu nadprirodzených bytostí, a teda aj hororových „monštier“. (Poznámka: Pripomíname, že „zlovoľného ducha“ označilo za najdesivejšie „hororové monštrum“ až 71 % opýtaných.)

ZÁVER

Hlavnou čitateľskou (a diváckou) motiváciou preferencie hororového žánru sa javí potreba vzrušenia v podobe extrémneho emocionálneho zážitku, avšak prežívaného v „bezpečnom prostredí“. Na druhom mieste je socializačná funkcia – v podobe skupinovo zdieľaného zážitku.
Uplatnením optiky „psychologickej projekcie“ a v súlade s Tamboriniho hypotézou (1996) sú ďalšími vysoko relevantnými dôvodmi obľuby hororového žánru potreba vidieť deštrukciu (vlastnú – na základe identifikácie s obeťou, či iných – pomocou identifikácie s vrahom) a tiež potreba modelu úspešného prekonania život ohrozujúcej situácie (v zmysle hľadania inšpirácie, pomoci, vzoru, „hrdinu“ – najmä vo vlastnom vnútri).

Ženská populácia (na Slovensku) hororový žáner osobitne nevyhľadáva; u mužskej plní hlavne relaxačnú funkciu – je prostriedkom redukcie distresu, pretože v dôsledku presmerovania pozornosti z reálnych životných okolností na napínavý a dynamický dej (literárnej, resp. filmovej fikcie) dochádza k výraznej emocionálnej úľave.

V biblioterapeutickej praxi možno príbehy o nadprirodzených bytostiach využiť pri reflektovaní širokého spektra existenciálnych a humanistických tém: Existuje „život po smrti“? Akú „cenu“ má ľudský život? Ako sa človek vyrovnáva s násilím vo svete? Ako sa vyrovnáva s vlastnou pominuteľnosťou? Existuje oprávnené násilie? a pod.

POZNÁMKY

[1] „[...] great size and/or strength; a prominent mouth with fangs or some other means on facilitating predation on humans; an urge to consume human flesh and/or human blood; and hybridism.“
[2] „Like all other imaginative constructs, monsters come into being in a complex relation between psychological machinery, environmental conditions, and cultural naratives: they grow in the soil of adapted minds and are fertilized by cultural ecology.“
[3] „They fulfil nearly all the criteria for a given category, but violate that category in one particularly memorable, attention-grabbing fashion.“
[4] „[...] combine features from two or more natural categories that are likely to command attention, be vividly remembered, and be extensively transmitted.
[5] „Our instinctive repulsion for faces and decomposing corpes protected us from infectious diseases.“
[6] „[...] extraordinarily accurate barometer of those things that trouble the night-thoughts of a whole society.“
[7] „[...] what we observe is not nature itself but nature exposed to our method of questioning.“
[8] „A probability function does not prescribe a certain event but it describes a continuum of possible events until a measurement interferes with the isolation of the system and a single event is actualized.“
[9] „Persons who tend to score high on mysticism scale tend also to score high on such variables as complexity, openness to new experience, breadth of interests, innovation, tollerance of ambiguity, and creative personality. Furthermore, they are likely to score high on measures of hypnotizability, absorption, and fantasy proneness, suggesting a capacity to suspend a judging process that distinguishes imaginings and real events and to commit their mental resourses to representing the imaginal object as vividly as possible.

Autor: Pavol Štubňa, Mgr. PhD.
Autor pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V ostatných rokoch je stredobodom jeho vedeckého záujmu prienik literárnych vied a kognitívnej psychológie v podobe interdisciplinárneho smeru nazývaného psychológia literatúry.
Prvá časť článku: Hororový žáner z pohľadu psychológie literatúry (1. časť)
ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

AMEN, Daniel G. 2011. Změnte mozek, změnte život. Bratislava: Ikar, 2011. 400 s. ISBN 9788024916118.
ASMA, Stephen S. 2009. On monsters: An unnatural history of our worst fears. Oxford: Oxford University Press., 2009. 368 s. ISBN 978-0195336160.
ATRAN, Scott – NORENZAYAN, Ara. 2004. Religion´s evolutionary landscape: conterintuition, commitment, compassion, communion. In: Behavioral and Brain Sciences, ISSN 1469-1825, 2004, vol. 27, n. 6, s. 713-770.
AZAR, Beth. 2010. A reason to believe. In: American Psychological Association, ISSN 1935-990X, 2010, vol. 41, n. 11, s. 52-56.
BARBER, Nicholas. 2014. Why are zombies still so popular? [cit. 2018-02-16]. Dostupné na internete: http://www.bbc.com/culture/story/20131025-zombie-nation
BARON-COHEN, Simon. 2010. Empathizing, systemizing, and the extreme mail brain theory of autism. In: SAVIĆ, Ivanka (ed.) Progress in brain research. Amsterdam: Elsevier, 2010. ISSN 0079-6123, s. 167-175.
BARRETT, Justin L. 2000. Exploring the natural foundations of religion. In: Trends in Cognitive Sciences, ISSN 1364-6613, 2000, vol. 4, n. 1, s. 29-34.
BRASIĆ, James Robert. 1998. Hallucinations. In: Sage Journals, ISSN 2515-2467, 1998, vol. 86, n. 3, s. 851-877.
BRUGGER, Peter – HAKER, Helene – KRUMMENACHER, Peter – MOHR, Christine. 2002. Dopamine, paranormal belief, and the detection of meaningful stimuli. In: Journal of Cognitive Neuroscience, ISSN 0898-929X, 2002, vol. 22, n. 8, s. 1670-1681.
CARROLL, Noel. 1981. Nightmare and the horror film: The symbolic biology of fantastic beings. In: Film Quarterly, ISSN 0015-1386, 1981, vol. 34, n. 3, s. 16-25.
CARROLL, Noel. 1990. The philosophy of horror. New York: Routledge, 1990. 272 s. ISBN 978-0415902168.
CLASEN, Mathias. 2010. The horror! The horror! In: The Evolutionary review, ISSN 2151-576X, 2010, vol. 1, n. 1, s. 112-119.
CLASEN, Mathias. 2012. Monsters evolve: a biocultural approach to horror stories. In: Review of General Psychology, ISSN 1089-2680, 2012, vol. 16, n. 2, s. 222-229.
CURTIS, Val – AUNGER, Robert – RABIE, Tamer. 2004. Evidence that disgust evolved to protect from risk of disease. In: Proceedings of the Royal Society B (Biological Sciences), ISSN 1471-2954, 2004, vol. 271, supl. 4, s. 131-133.
DOUGLAS, Mary. 2002. Purity and Danger: An analysis of concepts of pollution and taboo. London: Routledge, 2002. 202 s. ISBN 9780415291057.
GOLDSTEIN, Diane E. – GRIDER, Sylvia Ann – BANKS-THOMAS, Jeannie. 2007. Haunting experiences: ghosts in contemporary folklore. Logan, Utah: Utah State University Press, 2007. 272 s. ISBN 9780874216363.
HOLANOVÁ, Markéta – SEGI, Stefan. 2010. Anatomie braku. In: LitENky, ISSN 1804-7319, 2010, roč. 6, č. 2, s. 40.
HOFFNER, Cynthia A. – LEVINE, Kenneth J. 2005. Enjoyment of Mediated Fright and Violence: A meta-analysis. In: Media Psychology, ISSN 1532-785X, 2005, vol. 7, n. 2, s. 207-237.
HU, Huping – WU, Maoxin. 2012. Scientific God: Michael Persinger and the God experiments. In: Scientific God Journal, ISSN 2153-831X, 2012, vol. 3, n. 10, s. 918-921.
JENKINS, Henry. 2004. Game design as narrative architecture. In: Ward-Ripfruin, N. – Harrigan, P. (eds.) First person: New media as story, performance and game. Cambridge: MIT Press, 2004, s. 118-130. ISBN 978-0262731751.
KANDEL, Eric R. – SCHWARTZ, James, H. – JESSEL, Thomas M. – SIEGELBAUM, Steven A. – HUDSPETH, A. J. (eds.) 2012. Principles of neural science. 5-th edition. New York: McGraw – Hill Education, 1991. 1760 s. ISBN 978-0071390118.
LANDAU, Mark J. – KAY, Aaron C. – WHISTON, Jeniffer A. 2015. Compensatory control and the appeal of a structured world. In: Psychological Bulletin, ISSN 0033-2909, 2015, vol. 141, n. 3, s. 694-722.
NEWBERG, Andrew – D´AQUILI, Eugene – RAUSE, Vince. 2002. Why God won´t go away: Brain science and biology of belief. New York: Ballantine Books, 2002. 234 s. ISBN 0-345-44034-X.
REIKKI, Tapani – LINDEMAN, Marjaana – ALENEFF, Marja – HALME, Anni – NUORTIMO, Antti. 2013. Paranormal and religious believers are more prone to illusory face perception than sceptics and non-believers. In: Applied Cognitive Psychology, ISSN 0888-4080, 2013, vol. 27, n. 2, s. 150-155.
SALER, Benson – ZIEGLER, Charles A. 2005. Dracula and Carmilla: Monsters and the Mind. In: Philosophy and Literature, ISSN 0190-0013, 2005, vol. 29, n. 1, s. 218-227.
SHERMER, Michael. 2002. Why people believe weird things. New York: A.W.H. Freeman/ Owl Book Henry Holt and company, 2002. 384 s. ISBN 978-0805070897.
SHERMER, Michael. 2012. Believing brain: From ghosts and gods to politics and conspiracies. How we construct beliefs and reinforce them as truth. New York: St. Martin´s Griffin, 2012. 385 s. ISSN 978-1250008800.
THEHARRISPOLL. 2013. Americans´ belief in God, miracles and heaven declines. [cit. 2018-08-24]. Dostupné na internete:
TOMAŠIOVÁ, Mária. 2004. Poruchy spánku z pohľadu neurológa. In: Via practica, ISSN 1339-424X, 2004, n. 3, s. 175-178.
WALTERS, Glenn D. 2004. Understanding the popular appeal of horror cinema: an integrated-interactive model. In: Journal of Media Psychology, ISSN 1864-1105, 2004, vol. 9, n. 2, s. 1-29.
WEAVER, Jefferson Hane. 1987. The world of physics: A small library of the literature of physics from antiquity to the present. vol. 2. The Einstein Universe and the Bohr atom. New York: Simon & Schuster, 1987, s. 397-440. ISBN 978-0671642167.
WHISTON, Jennifer A. – GALINSKY, Adam D. 2008. Lacking control increases illusory pattern perception. In: Science, ISSN 1095-9203, 2008, vol. 322, n. 5898, s. 115-117.
WILMER, William H. 1921. Effects of carbon monoxid upon the eye. In: American Journal of Ophthalmology, ISSN 0002-9394, 1921, vol. 4, n. 2, s. 73-90.
WULFF, David M. 2000. Mysthical experience. In: CARDENA, Etzel – LYNN, Steven Jay – KRIPPNER, Stanley C. (eds.) Varieties of Anomalous Experience: Examining the scientific evidence. Washington D.C.: American Psychological Association. ISBN 978-1557986252.
YOUGOV.UK. 2014. „Ghosts exist“ say 1 in 3 Brits. [cit. 2018-08-24]. Dostupné na internete:
https://yougov.co.uk/news/2014/10/31/ghosts-exist-say-1-3-brits/