Sociálna politika a prirodzenosť človeka v etike sociálnej práce – rozprava o Láske a Svetle

dec 18 2010

Social policy and human nature in social work ethics - a treatise on Love and Light
Abstrakt: Aby sa mohli vnútorne procesy počas činnosti sociálnej práce slobodne rozvíjať, potrebuje mať sociálna práca vyjasnené vzťahy voči vonkajším vplyvom, pretože sama o sebe je súčasťou širšieho spoločenského diania sociálnej politiky na rôznych úrovniach (rodina, obec, štát). Sociálna práca nie je slúžkou sociálnej politiky, ale v sebe nesie trojjedinosť prirodzenosti človeka - politiky, ekonomiky a morálky.
Sociálna práca neprotirečí sociálnej politike, pretože sociálna práca nevychádza zo sociálnej politiky, ale pohybuje sa v jej priestore, kde ohraničenia sú vo všeobecnosti určované morálnou stránkou. Jedna z foriem sociálnej práce – sociálna pomoc bez racionálneho zastúpenia reciprocity vytvára nemožnosť zodpovedného konania jedinca a tento môže zostať v zajatí ešte väčšej osobnej neslobody, bez možnosti prejavenia ľudskej prirodzenej potreby milovať a byť milovaný. Láska potrebuje smerovanie a z tohto hľadiska sociálna práca nemá k jedincovi len klientsky vzťah, ale aj obsahovú pozíciu tútorskej formy. Tento prístup je vedený pochodňou (Svetlo a Teplo), zviditeľňuje svojim svetlom poznanie a teplom iniciuje motiváciu konania a je hlasom Rozumu smerujúci k povinnosti a zodpovednosti.
Kľúčové slova: Etika, morálka, sociálna práca, prirodzenosť človeka, sociálna politika, Láska, Svetlo, osobná sloboda, povinnosť, zodpovednosť.

Abstract: For a free development of internal processes of social work, because of its integration in broader sphere of social policy on different levels (family, municipality, state), there is a need to clarify its relationships to external influences. Social work is not a servant of Social policy, but encompasses the trinity of human nature – politics, economics and morality. Social work is not in contradiction with social policy, because it moves within its borders, where the limits in general are set by its moral aspect. One of the forms of social work – social help without rationally included reciprocity, creates impossibility of a responsible action of an individual, which can remain captured by an even greater lack of freedom, without any possibility of expressing his/hers natural human need – to love and be loved. Love does need to have a direction, and observed from this point of view, social work does not regard the individual only as a client, but it also takes a supervisory standpoint. This approach is guided by a “torch” (Light and Warmth), illuminating the knowledge by its light, initiating the motivation of action by its warmth and serves as a voice of Reason guiding towards responsibility.
Key words: Ethics, morality, social work, human nature, social policy, love, light, personal freedom, liability, responsibility.

Úvod

Etika (éthos) sa v starom Grécku pôvodne vzťahovala na zvyky, obyčaje ľudí, či ešte aj na povahu ľudskej bytosti. V priebehu dejín sa systemizovala o zdôvodnené pravidla utvárania spoločenských vzťahov, ktoré determinujú správanie ľudí princípmi povinnosti a zodpovednosti za seba a iných určitými morálnymi pravidlami nesúce znaky spravodlivosti. A. Mátel s kolektívom (2010) v tejto súvislosti uvádza, že „hoci bývajú etika a morálka v bežnej reči zamieňané a používané ako synonymá, je potrebne ich rozlišovať. Morálka predstavuje pravidlá ľudského správania, kým etika ako filozofická disciplína skúma podstatu a pôvod týchto pravidiel a hľadá zdôvodnenie, prečo je určité konanie dobré a vyžaduje sa od jednotlivých členov spoločnosti. Morálka býva prirovnávaná k životnej praxi, etika je potom reflexiou tejto praxe.“

Prax sociálnej práce nevyhnutne vychádza z etických princípov, je etikou determinovaná ako psychoterapia, či iné medicínske disciplíny alebo pedagogika. J. Payne (1997, s. 144) tvrdí, že „etika je pre psychoterapiu prospešná, pretože ukazuje smer jej pôsobenia.“ Obdobne sa to týka aj činnosti sociálnej práce, kde bytostná časť človeka je v priamych sociálnych interakciách, pričom individualita jedinca je tak jedinečná, že sociálne prístupy sociálnej práce si vyžadujú aj pri všeobecných opatreniach špecifické indikácie vhodného zamerania. Majú anticipačný charakter.

Sociálna práca pre zviditeľnenie pravidiel priebehu vzájomných vzťahov, nielen vo vnútri procesov činnosti účastníkov sociálnej práce, si ozrejmuje svoje postavenie voči ďalším spoločenským oblastiam. Jej autonómnosť má jemnejšie hranice než psychoterapia. Aby sa mohli vnútorne procesy počas činnosti sociálnej práce slobodne rozvíjať, potrebuje mať vyjasnené vzťahy voči vonkajším vplyvom, pretože sama o sebe je súčasťou širšieho spoločenského diania sociálnej politiky na rôznych úrovniach (rodina, obec, štát).

Prirodzenosť človeka v sociálnej práci

V minulosti, ešte v začiatkoch 19. storočia, si ľudia v situácii sociálnej a ekonomickej núdzi nevedeli mnohokrát pomôcť, pretože zákonitosti fungovania sociálno-ekonomického systému podľa M. Novaka (1966) boli ľudstvu ozrejmené až prostredníctvo odpovede na otázku o príčine bohatstva národov. Pôvod bohatstva nie je materiálny, spočíva v myslení ľudí, v ich kultúre a zvykoch. Tou príčinou je intelekt, jeho súčasti:

  1. vynaliezavosť,
  2. rozvíjanie a
  • tvorivosť ľudskej mysle.
  • Tieto tvoria ako tri nosné piliere základnú architektúru sociálnych systémov. Oslobodzujú medziľudské vzťahy medzi všetkým ľudskými bytosťami (a) od tyranie konkrétnymi politickými inštitúciami, (b) oslobodzujú od chudoby prostredníctvom špecifických ekonomických pravidiel a (c) oslobodzujú myslenie, predstavivosť a slobodu prejavu zavedením pluralizmu.

    Našu pozornosť upútal predovšetkým tretí pilier – tvorivosť ľudskej mysle, kde veľké zastúpenie má aj sociálna práca. Svojou činnosťou sa dotýka bezprostrednosti človeka. „Zdroje tvorivosti spočívajú v tvorivom duchu invencie, disciplíne a poriadku. Primát ducha platí aj v ekonomike“ (M. Novak, 1966, s. 65). Ak budeme pokračovať v uvažovaním nad ďalšími slovami M. Novaka, tak pri skutočnom oslobodení ľudí zo sociálno-ekonomickej núdze nemožno vnímať len niektorú časť trojitej stránky prirodzenosti človeka v politickej, ekonomickej a morálno-kultúrnej. Tieto trojitosti stránky sa premietajú rôznorodo aj do zamerania sociálnej práce.

    Ak sa pozrieme na podstatu zamerania sociálnej práce, tá nemôže zostať v zajatí sociálnej politiky v úlohe „samaritána“ len na sociálne zvládnutie ekonomicky ohrozenej populácie v dôsledku nevhodného hospodárenia so zdrojmi daného politického systému. A. Mátel s kolektívom (2010, s. 61) v svojej publikácii píše, že „sociálna práca ako aplikovaná veda je zameraná na uskutočňovanie spoločenských zmien vedúcich k zlepšeniu prosperity ľudí.“ Pri zamyslení sa nad citovanými slovami nám vyplýva, že sociálna práca nie je slúžkou sociálnej politiky, ale v sebe nesie trojjedinosť prirodzenosti človeka - politiky, ekonomiky a morálky. Stačí sa pozrieť na osnovu vysokoškolskej prípravy sociálnych pracovníkov a môže to v nás vyvolať myšlienky o potrebe jej širšieho zamerania. Evokuje to aj otázku, či sa študijný odbor sociálnej práce nedostáva príliš do područia potrieb sociálnej politiky štátu. V spoločenskej praxi sme často svedkami, že predstavitelia politickej moci sú pri praktizovaní dávnych cností, ako sú česť, spravodlivosť, odvaha, sebakontrola príliš vzdialení od vytvárania atmosféry slobodného ducha sociálnej politiky, kde by sa človek mohol stať slobodný, oslobodil sa svojou tvorivosťou z pozície pasívneho prijímateľa „sociálnych milodarov“ a sociálna práca od distribučnej funkcie týchto „darov“.

    Zameranie sociálnej práce

    Sociálna práca popri fokusovaní sociálneho problému vníma aj jeho pozadie, pretože riešenie, či ústredná príčina problému, problémov môže byť práve schovaná za objektom zamerania sociálnej práce. Túto preddispozíciu si sociálna práca nesie od prvopočiatku svojho vzniku starostlivosti o jedincov v sociálnej a ekonomickej núdzi (chudobných, chorých, vojnových invalidov, vdovy, siroty, bezdomovcov, bezprizorných), kde zameraním nebola len ochrana života a zdravia, ale aj sociálne povzbudenie, umožnenie riešenia svojej sociálnej situácie aj svojim pričinením. Predmetom sociálnej práce je nielen jedinec (jedinci, skupiny) a jeho bio-psy-sociálne a duchovné potreby vo vzťahu k sebe a k iným jedincom, ale aj prostredie spoločenstva jeho bytia v sociálno-politickom kontexte regiónu, štátu a globalizačných vplyvov.

    Sociálna práca v pravom zmysle nepomáha, nevychováva, nelieči, lebo to je v kompetenciách iných disciplín, ale sa zapodieva socializáciu na tých miestach a s tými jedincami a skupinami, ktorí to potrebujú, aby neboli vyčlenení zo spoločenského života. Že pritom pomáha, vychováva a lieči, je skôr dôsledok nadobudnutého sociálneho zdravia nastolením prirodzených ozdravných mechanizmov sebarozvoja a sebauplatnenia v procese socializácie. Š. Strieženec (2003, s. 52) tvrdí, že „sociálna práca sa mení od počiatočného solidárneho prístupu k zásluhovosti“, čo dopĺňa slovami „aktívneho formovania osobnosti“.
    Význam morálky

    Objektom sociálnej práce sa stávajú predovšetkým psychosociálne a zdravotne postihnutí jedinci, kde do popredia vystupuje význam morálky tým, že (A. Kozoň, 2010):

    • Internalizovaný hodnotový systém pomáha udržať identitu osobnosti, a tým sa poskytuje stabilná rovnováha v proporciách libidóznej, agresívnej a neutralizovanej energie všeobecnej hladiny vzrušivosti osobnosti.
    • Dáva subjektívnemu svetu vonkajšiu stabilitu, pocitom prežívania vierohodnosti vlastnej identity, čím sa reguluje sebahodnotenie a udržuje harmóniu medzi morálnymi kódmi a sebapresadzovaním v usporiadanom sociálnom prostredí v zmysle skutočnej slobody postihnutého jedinca.
    • Hoci morálku možno pestovať rôznymi typmi výchovy, je nepredstaviteľná bez vrodenej schopnosti cítiť sa previnilo. Ide o funkčnú jednotku biologických faktorov s poruchami správania, kde tento pocit viny je zdeformovaný, či u delikventného správania často neprítomný.
    • Pocity viny nie sú vytvárané v detstve len inkorporáciou zákazov autorít, ale aj identifikáciou. Najskôr s matkou (atribút Lásky), neskoršie s mužskou autoritou otca (atribút Svetla) a sú základmi, ktoré regulujú správanie podľa internalizovaných etických princípov.
    • U somaticky postihnutých jedincov ako keby bolo zvýraznené prežívanie pocitov viny za to, že je postihnutím narušená ich somato-psychická integrita, než je to u ostatných postihnutých jedincov.
    • Pretože tieto vzory autorít boli z hľadiska formovania identity somato-psychického postihnutia dieťaťa ovplyvnené vedomou a nevedomou zodpovednosťou rodičov za postihnutie svojho dieťaťa, čím sa postihnuté dieťa stotožnilo a prevzalo pocity viny svojho postihnutia na miesto rodičov na seba mechanizmom prevrátenej projektívnej identifikácie, aby takto ich urobilo pre seba silnejšími, schopnejšími a seba závislejším na sociálnom prostredí.
    • Mnohokrát pocitmi viny zneistení rodičia a ich postihnuté dieťa, sa ťažšie orientujú v možnostiach pre úspešnú socializáciu kompenzáciou postihnutia ďalšími osobnostných dispozíciami postihnutého dieťaťa.
    • Praktická stránka činnosti sociálnej práce umožňuje objektívne zhodnotiť možnosti utvárania identity postihnutého jedinca, aby sa celková úzkostná emocionálna atmosféra v rodine s permanentnými previnilými pocitmi neistoty zmenila, dala náhľad rodičom na svoje možnosti a na reálne dispozície (aj latentné) postihnutého dieťaťa, aby jeho osobnostná identita bola pre postihnutého zrozumiteľná, mala pevné zakotvenie medzi blízkymi osobami.

    Etika a morálka sociálnej práce

    Sociálna práca neprotirečí sociálnej politike, pretože sociálna práca nevychádza zo sociálnej politiky, ale pohybuje sa v jej priestore, kde ohraničenia sú vo všeobecnosti určované morálnou stránkou. Sociálna práca sa pridržiava princípmi Caritas (t.j. lásky božej, ktorú ľudia zdieľajú). Tak, ako sme na inom mieste uviedli (Kozoň 2009, s. 11-12), sociálna práca je v základe činnosť s ľudskými atribútmi spolupatričnosti, pričom nemá presné vymedzené teoretické ohraničenia, čo môžeme považovať za určitú výhodu, pretože umožňuje tvorivé uchopenie riešenia konkrétneho problému v danej sociálnej situácii, nájsť pohotovo reálne riešenia, pretože nie je obmedzovaná nejakou teóriou, kde iné disciplíny vyčerpali z hľadiska svojho poznania možnosti riešenia daného problému človeka. Vstupnými kritériami pre sociálnu prácu sú etické princípy, právne normy a logika zákonitostí sociálno-psychologických postupov v citlivo vzájomne chápajúcej komunikácii. Mnohé veci sa dajú vo vysokoškolskej príprave sociálnych pracovníkov naučiť, ale talent – empatiu sociálnej práce musí mať človek sám v sebe, aby sa tréningom mohol stať virtuózom socializácie .

    V našom uvažovaní o etike a morálke v sociálnej práci vychádzame z myšlienkových asociácii tézy sv. Tomáša Akvinského „Skutočná sloboda je usporiadaná sloboda“ . Jej usporiadanosť je daná zásadami morálky, kde osobná sloboda človeka ako indivídua pri rôznych rozhodovaniach je (a má byť) procesom myslenia, ktorého smerovanie sa má viesť k zachovaniu zmyslu pre zodpovednosť aj vo víre udalostí v zmysle mravných princípov Caritas a rozvíjať ich ako schopnosť.

    Etika - smerovanie vzťahu sociálnej práce k človeku

    Vzťah sociálnej práce k človeku ako jedincovi spoločnosti nie je len (a v mnohých prípadoch nemôže byť) klientsky, pretože jedinec sa môže nachádzať v stave osobnej neslobody (dokonca tato osobná sloboda mu môže byť mocou štátu odňatá uväznením, pozn.). Jedna z foriem sociálnej práce – sociálna pomoc bez racionálneho zastúpenia reciprocity (vďačnosti) vytvára nemožnosť zodpovedného konania jedinca a tento môže zostať v zajatí ešte väčšej osobnej neslobody, bez možnosti prejavenia ľudskej prirodzenej potreby milovať a byť milovaný. Vychádzame z toho, že Láska potrebuje smerovanie a z tohto hľadiska sociálna práca nemá k jedincovi len klientsky vzťah, ale aj obsah tútorskej formy.(1) Láska je vo svojej podstate Teplo vzťahu, energetický potenciál motivácie, ktorá pre pravé naplnenie potrebuje, aby sa jedinec mohol na každom úseku svojej ceste životom vo Svetle videnia rôznych úskalí života so zodpovednosťou rozhodovať.

    Sociálnej práci nepostačuje atribút Lásky, ale jej nevyhnutnou súčasťou je aj atribút Svetla, ktorý zviditeľňuje na ozrejmenie činnosť sociálnej pomoci, poradenstva, opatery, starostlivosti, intervencie, zaobchádzania, podpory, animácie, manažovania a atď., tým dáva citlivo a nekompromisne na vedomie, že na ceste životom nie je človek ako jedinec sám a nie je zbavený zodpovednosti za seba a za iných.

    Pravá láska je nezištná a v tom je jej zhubnosť, lebo bez Svetla vedie k sebaláske, či na druhej krajnosti sebaobetujúcemu sebazničeniu. Týmto krajnostiam sa dá vyhnúť racionálnym uplatňovaním etických princípov, ktoré poskytujú možnosť utvárať prirodzenosť človeka: uvažovať a vyberať na základe vnútorného hlasu svedomia. Sociálna práca má byť svojou činnosťou tvorkyňou socializácie jej jedincov ako svojbytných bytostí, kde jedinečnosť poskytuje možnosť uplatnenia individualizovaných prístupov vzhľadom na sociálne možnosti. ;Sociálna práca je aj hľadanie najvhodnejšej cesty k naplneniu jedinca, jedincov v oblasti prirodzenosti ľudských potrieb k zodpovednosti za seba a iných v súlade s reálnymi možnosťami trojitej stránky prirodzenosti človeka: politiky, ekonomiky a morálky.

    Záver

    Zdôrazňovanie atribútu Lásky v sociálnej práci, najmä tam, kde sociálna politika je na okraji systému spoločnosti vládnucej moci, úzke špičky s reprezentatívnym politicko-ekonomickom vplyvom sledujú svoje záujmy, nie spoločenské blaho všetkých, má svoje opodstatnené miesto, ale zotrvávanie na tejto pozícii je neprezieravé, lebo Dobro zostáva izolované v srdciach ľudí bez cieľasmernosti. Ak sme hovorili o sociálnej práci aj ako o tútorskej forme, tak táto forma je vedená pochodňou (Svetlo a Teplo), zviditeľňuje svojim svetlom poznanie a teplom iniciuje motiváciu a je hlasom Rozumu smerujúci k povinnosti a zodpovednosti a nie až po prebudení v situácii krajnej núdze. Dobro ako Caritas potrebuje priestor bez temnoty, aby sa mohlo prejaviť v Láske – teplých medziľudských vzťahoch. „Želaním židov i kresťanov, stvorených na obraz svojho Stvoriteľa, je isť za svetlom (spoznávať), budovať spoločenstvo (milovať) a využívať predstavivosť meniacom sa svete (tvoriť) - v bolesti úsudku“ (M. Novak, 1966, s. 81).

    Sociálna práca, ako hlas rozumu, je svedomím, ktoré dáva spätnú väzbu zodpovedným spoločenským činiteľom na tvorbu spoločenských hodnôt sledujúce spoločenské blaho bez rozdielu pre všetkých s úctou k životu v dôstojnom vzťahu so svetom.

    Autor: doc. PhDr. Antonín Kozoň, CSc.
    VŠZaSP sv. Alžbety
    _____________________________________
    (1) Malo by sa citlivo prehodnotiť pomenovanie objektu sociálnej práce pojmom „klient“, ktorý bol prebratý z právnickej a psychoterapeutickej praxe (Rogers) na vyjadrenie partnerského vzťahu. Ide o protiváhu pojmu pacient, ktorý je vo vzťahu k lekárovi v stave odkázanosti. V obidvoch pojmoch klient a pacient ako vzťahu subjektu k objektu je v zásade obsiahnutá etika ľudskosti, úprimnosti a úcty k životu. Determinácia objektu sociálnej práce formálnym pomenovaním „klient“ môže v mnohých prípadoch subjektu sociálnej práce jeho činnosť sťažovať v rôznych spoločenských oblastiach.
    Zoznam bibliografických odkazov

    [1] AKVINSKÝ, Tomáš. 2008. O stvoření. Praha : Krystal OP s.r.o., 2008. 80 s. ISBN 978-80-87183-03-8.
    [2] KOZOŇ, Antonín. 2009. Sociálna práca s rizikovým klientom. Trenčín : SpoSoIntE, 2009. 68 s. ISBN 978-80-970121-6-8.
    [3] KOZOŇ, Antonín. 2010. Úskalia v socializácii psychosociálne a zdravotne postihnutých. In: Nečas, Stanislav a kol. (ed.): Sociální, ekonomické, právní a bezpečnostní otázky současnosti. Praha : SVŠES, 2010. 600 s. ISBN 978-80-867744-84-1, s. 233-239.
    [4] MÁTEL, Andrej a kol. 2010. Etika sociálnej práce. Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety, 2010. 183 s. ISBN 978-80-89271-85-6.
    [5] NOVAK, Michal. 1996. Filozofia slobody. Program pre ľud na ceste k slobode. Bratislava : Charis, 1996. 172 s. ISBN 80-88743-16-8.
    [6] PAYNE, Jan. 1996. Etika a psychoterapia. In: Vymětal, Jan a kol. Obecná psychoterapie. Praha : Psychoanalytické nakladatelství, 1996. 296 s. ISBN 80-86123-02-2, s. 141-151.
    [7] STRIEŽENEC, Štefan. 2003. Poznámky k teórii a metodológii sociálnej práce. In: Sociální práce/Sociálna práca, 2003, s. 52.

    __________________________________________

    Prednáška odznela na medzinárodnej vedeckej konferencii Aplikovaná etika v sociálnej práci a ďalších pomáhajúcich profesiách, ktorá sa konala 20. – 21. októbra 2010, v Piešťanoch a bola publikovaná v zborníku z tejto konferencie:
    MÁTEL, A. – SCHAVEL, M. – MÜHLPACHR, P. – ROMAN, T. 2010. Aplikovaná etika v sociálne práci a ďalších pomáhajúcich profesiách. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety. 413 s. ISBN 978-80-89271-89-4.