Monogamy and moral constructions of sexual and couple exclusivity

Abstrakt: Nasledovný článok sa primárne venuje definícii pojmu monogamia z rôznych perspektív. Ponúkame nie len stručný historický prieskum párového spolužitia, ale aj reflexiu na súčasné a historické spôsoby partnerského nažívania. Súčasný model monogamie konfrontujeme s rôznymi spôsobmi spolužitia naprieč kmeňovým zvyklostiam a inými etnickými a spoločenskými spôsobmi spolužitia. Ďalej vysvetľujeme problematiku sexuálnej a párovej exkluzivity. Kde sú aktuálne hranice a problémy tejto exkluzivity? Je možné byť verní počas celého trvania vzťahu, a je to pre ľudí prirodzené? V poslednej časti spomíname polyamoriu ako pomerne nový fenomén partnerských vzťahov, ktorý môže byť pre isté percento populácie riešením rôznych morálnych dilem.
Kľúčové slová: monogamia, sociálny konštruktivizmus, exkluzivita, polyamoria

Abstract: The following article primarily deals with the definition of the term monogamy from different perspectives. We offer not only a brief historical survey of cohabitation, but also a reflection on current and historical ways of living together. We confront the current model of monogamy with different ways of coexistence across tribal customs and other ethnic and social ways of coexistence. We also explain the issue of sexual and couple exclusivity. Where are the current boundaries and problems of this exclusivity? Is it possible to be faithful throughout the relationship, and is it natural for people? In the last part, we mention polyamory as a relatively new phenomenon of partnerships, which can be a solution to various moral dilemmas for a certain percentage of the population.
Key words: monogamy, social constructivism, exclusivity, polyamory

Úvod

Z biologického hľadiska chápeme monogamiu ako exkluzívne reprodukčné spoločenstvo dvoch osôb rovnakého druhu. Najčastejšie si ju spájame s romantickou láskou. Je to pre mnohých hlavný dôvod uzavrieť manželský zväzok. Povinná monogamia bola zavedená okolo roku 1000 u Židov. Toto opatrenie bolo zavedené najskôr iba na skúšku, no zotrváva ďalších tisíc rokov. Aj keď je sporné či ju môžeme označovať za pevný pilier partnerstva (Uzel, 2010, s. 56).

Ako ľuďom nám bola prirodzená polygamia, ktorá bola pre kočovné kmene praktická. Až s rozvojom poľnohospodárstva sa ľudia usadili a vytvárali trvalé zväzky. Umocnila to tiež priemyselná revolúcia, ktorá dovolila ženám väčšiu finančnú nezávislosť, a tak sa zmenila aj podstata vzťahov. Je zaujímavé, že polygamiu takmer nepoznáme v moderných industriálnych spoločnostiach. Spája sa predovšetkým s primitívnymi spoločenstvami či už v minulosti, alebo dnes. Na rad (po priemyselnej revolúcii) sa dostala romantická láska. Je omyl myslieť si že vzťahy boli v histórii zakladané prevažne na ideály lásky. V minulosti to bolo najmä kvôli hospodárskym, ekonomickým, alebo politickým dôvodom (Dallaire, 2009, s. 34). ,,V stredoveku žil pár spoločne asi dvadsať rokov (od pätnástich do tridsaťpäť) a prežitie záviselo na tom, ako boli v páre rozdelené úlohy" (Dallaire, 2009, s. 35). Dnes očakávame, že manželia budú spoločne nažívať štyridsať, päťdesiat rokov. Napriek vedeckým vedomostiam o spolužití ľudí v minulosti (od staroveku až po novovek), ako o nemonogamných spoločenstvách, sa stále vyskytujú aj publikácie vyvracajúce túto skutočnosť. Mnohí autori a autorky píšu o monogamných spoločenstvách napríklad už v starovekom Egypte (Lewinsohn, 1992, s. 16-17).

Niektorí autori sa ďalej vyjadrujú, že monogamné páry tvorili aj prví ľudia, ktorí opustili Afriku. Tieto vzťahy eventuálne mohli byť monogamné, pretože boli menej "nákladné" v porovnaní s polygamnými vzťahmi. Avšak ťažko sa domnievať o skutočnej usporiadanej polygamii v časoch prvých spoločenstiev. Dobové páry a zväzky boli skôr náhodné a tekuté (slovo tekuté používame v zmysle v akom ho označuje A. Giddens).

Monogamia

Na monogamii najspornejší moment práve jej „prirodzenosť“, ako na to odkazuje sociálnu konštruktivizus. Pre sociálny konštruktivizmus je príznačné chápanie sexuality ako sociálne konštruovanej (Marková 2009, 2007 a i.). „Napriek tomu, že sexualita sa zdá byť niečím prirodzeným, normálnym a daným biologicky, v histórii prešla viacerými premenami, počas ktorých jej prirodzenosť a normalita nadobúdala mnoho podôb“ (Marková, 2012, s. 19). Monogamia je vnímaná ako niečo permanentné a prirodzené pre západnú civilizáciu (Conley, Moors, Matsick a Ziegler, 2012, s.1). V našom kultúrnom prostredí monogamia platí stále ako morálna norma a mnoho ľudí predpokladá, že je to tak platilo v celej histórii ľudstva a kultúrach, a že to stav, ktorý je nám daný prírodou ako jediný správny. Avšak pri skúmaní problematiky vidíme, že nie je tomu tak. V minulosti, prípadne aj dnes v malých spoločenstvách prírodných ľudí vidíme, že monogamia nie je a nebola normou. My ju však považujeme za stabilnú časť partnerského spolužitia a spoločnosti. Či už kmene Inuitov, domorodcov z Afriky, Indiánov z Ameriky dokazujú, že aj nemonogamné vzťahy môžu fungovať a sú prospešné pre spoločenstvo. Ako píšu autori z článku A Critical Examination of popular About the Benefits and Outcomes of Monogamous Relationships: Biblia jednoznačne toleruje nemonogamiu vo viacerých prípadoch, keď biblický patriarchovia Abrahám, Jakub a Dávid mali viac manželiek (Conley, Moors, Matsick Ziegler, 2012, s. 1). Viaceré výskumy a dokumenty ukazujú, ako dokážu páry fungovať aj pri striedaní partnerov, respektíve s viacerými partnermi súčasne. Ryan a Jethá (2014, s. 332) píšu o ľuďoch z Melanézie. Ešte pred kolonizáciou ostrovanov zo strany európskych kresťanov sa sexualita domácich obyvateľov prejavovala odlišne. Ženy dosahovali orgazmus prirodzene, viac ráz, zatiaľ čo muž jeden raz. Po niekoľkých rokoch manželstva, však mužom začal klesať záujem o vlastné ženy. Ako boj proti tomu, mali svoje mladé konkubíny, ktoré akceptovala aj žena v domácnosti. Pokladali ich za symbol spoločenského postavenia. Muži podotýkajú, že bez mladých žien by neboli tak sexuálne aktívni v staršom veku (Ryan, Jethá, 2014, 332).

Znamená to, že sexuálna, alebo vzťahová exkluzivita nie je normou v každom spoločenstve. Jedným z hlavných argumentov pre monogamiu je, že ochraňuje romantický vzťah. Dodáva mu príchuť špeciálnosti a exkluzivity. Asi najznámejšiu definíciu ponúka Európske centrum pre prevenciu a kontrolu chorôb. ,, Vzájomná monogamia znamená, že súhlasíte so sexuálnou aktivitou iba s jednou osobou a táto osoba súhlasila, že bude sexuálne aktívna iba s vami" (CDC, 2009).

Podľa nedávnych prieskumov Terri D. Conley z Michiganskej univerzity na otázky výhod mnogamie odpovedali respondenti takto: ,, Väčšina účastníkov 61% sa zmieňuje, že mať jedného partnera vidia ako výhodu. Viac ako tretina spomenula emocionálnu bezpečnosť a spoľahlivosť. Približne jedna tretina 29% uviedla ako dôležitú pohodu vo vzťahu a istú ľahkosť vo vzťahu (mať niekoho v poruke, s kým môžeme tráviť čas. 59% respondentov uviedlo, že monogamia je prospešná pre zdravie (fyzické, sexuálne). Vyjadrujú sa v zmysle, že nie je nutné používanie prezervatívov a sexuálny život s partnerom je pestrejší. 19% uviedlo ako výhodu absenciu násilia a bezpečnosť. Viac než polovica uviedla, že monogamia podporuje dôveru vo vzťahu a 46% ľudí sa zhodne na tom, že tento vzťah im dáva v živote zmysluplnosť. Ďalej boli ako pozitíva uvedené: romantika, vášeň, erotika (Conley, 2013, s. 9).

Pokiaľ je osoba s jedným partnerom po celý život znamenalo by to, že má za svoj život len jediného sexuálneho partnera. Vo väčšine prieskumov figuruje názor, že človek nedokáže vydržať sexuálny vzťah počas tak dlhého obdobia len s jednou osobou. To býva problémom a otriasa to štandardným pohľadom na partnerské vzťahy. Ľudské bytosti nie sú sexuálne monogamným druhom (Barash, Lipton, 2002, s.2). ,, Vo všetkých spoločnostiach kde je inštitucionalizovaná monogamia, existujú aj inštitucionalizované formy nevery. Čím prísnejšia je monogamia, tým sú prepracovanejšie" (Možný, 1990, s. 71).

Ako ľudia inklinujeme k psychickej monogamii. Presnejší termín pre označovanie ľudí je teda sériová monogamia. To znamená byť verní aktuálnemu partnerovi/ ke. Po ukončení predchádzajúceho vzťahu si je partner/ partnerka opäť verný novému partnerovi, ale klasická monogamia znamená mať počas života skutočne len jedného partnera. Pokiaľ by napríklad umrel, už si iného/ inú nemôžeme nájsť.

Máme tendenciu predpokladať, že monogamia je morálna, že musí existovať nejaký rozdiel medzi tým, zakázať partnerovi mať ďalšieho priateľa, a zakázať mať ďalšieho partnera. Chalmers (2018, s. 226) sa na problematiku pozerá konštruktivisticky a má za to, že zakázať partnerovi ďalších partnerov je rovnako nemorálne a analogicky porovnateľné so zakazovaním ďalších kamarátov. Tvrdí, preto, že monogamia ako taká je nemorálna (Chalmers, 2018, s. 226). Opustiť našich priateľov, kvôli partnerovi by znamenalo zásadné zmeny v našom spoločenskom živote. Mnohokrát vidíme zbytočné pnutia vo vzťahu spôsobené prílišnými očakávaniami od partnera/ ky. Mnohým vzťahom prospeli práve voľnejšie pravidlá a možnosť nadviazať aj mimomanželský kontakt. Harry Chalmers (2018) tvrdí, že monogamia spočíva v obmedzení prístupu k nemorálnym skutkom v podobe ďalšieho partnera. Chalmers považuje tradičné zaradenie monogamie za nedostatočné, pretože vraj obmedzuje priateľstvo. Kresťanskí autori sa domnievajú a naopak presadzujú ideál monogamie. Deje sa tak predovšetkým z náboženského statusu a ideálu rodiny. ,, O monogamný ideál je potreba vedome sa starať" (Drápal, s.67, 2013).

Podľa spomínaného autora nie je možné viesť priateľstvo so ženou, ktorá je niekoho manželkou. Autor sa domnieva, že takéto kamarátstvo poza chrbát jej manžela je značný problém. Neuznáva paradigmu "slobody v manželstve" a tvrdí, že flirt s niekoho manželkou je problémový jav.

Kyle York (2019, s. 1) vo svojom článku ďalej ukazuje prečo tri tradičné piliere monogamie môžu byť v celku spoľahlivé, ale aj to prečo nie sú odôvodnené a obmedzujú partnerský vzťah. Monogamia môže byť vnímaná len ako prejav stále zaužívaného pohľadu na romantickú lásku, alebo z etického hľadiska ako morálnu istotu. Niektoré argumenty, podľa McMurtyho (1972), prekonávajú bežné spôsoby chápania monogamie a tvrdia, že viaceré nástroje a súčasti monogamie sú nemorálne. Chalmers (2018) tvrdí, že romantické a sexuálne vzťahy sú samy o sebe dôležitým ľudským dobrom. Prečo teda nebyť šťastný aj za svojho partnera, ak si nájde ďalšieho priateľa? Je potrebné vnímať rozdiel medzi mať dobrého priateľa/ ku, a mať ďalšieho partnera/ ku. Ak majú partneri vo vzťahu veľkú voľnosť môže sa stať (z pohľadu tradičných biologických zástancov monogamie), že vzťah sa zrúti. Môže sa stať, že s príchodom ďalšieho partnera zanevrieme na toho predchádzajúceho a vzťah sa rozpadne. Podľa Chalmersa (2018) by, ale ani táto skutočnosť nemala vadiť, keďže nám ide o dobro partnera a pokiaľ bude šťastný, aj my by sme mali byť.

Väčšina problémov monogamie sa koncentruje okolo sexuality a vzťahov. Viacerí autori sa domnievajú, že z monogamie by sme mohli vyňať sexuálne potešenie. Pre ľudí je náročné udržať jeden sexuálny vzťah počas rokov manželstva. Autori si kladú otázku či sa z náhodného sexuálneho zážitku nemôže časom stať komplexný citový vzťah ktorým by už trpel aj náš dlhodobý partner. Chalmers (2018) tvrdí, že sa nemáme čoho obávať keďže energeticky náročnejší je určite citový, emočný vzťah oproti sexuálnemu.

Teória exkluzivity

Exkluzivita podľa sociálnej teórie znamená, vylúčenie iných partnerov/ partneriek zo vzťahu. Je to pravidlo mať výlučne jediného partnera/ ku s ktorým/ktorou zdieľame či už spoločenský, emocionálny alebo sexuálny život. Výhodou takejto exkluzivity z pohľadu monogamných partnerov môže byť súkromie vo vzťahu, intimita, možnosť o sebe vedieť všetky informácie, integrita a láska. Naopak morálny problém môže nastať pokiaľ majú sex dvaja kamaráti, ktorí nezdieľajú spoločnú intimitu a súkromie (York, 2019, s. 8). Exkluzivita je podľa sociológov západnej spoločnosti dôležitá najmä pre zachovanie potomstva, stabilitu párových a manželských vzťahov. Väčšina spoločenstiev od manželov očakáva sexuálnu aktivitu. Očakávania sa menia vzhľadom na kultúru, náboženské, alebo iné zvyklosti. Mnoho spoločností má strach z delenia času a lásky medzi ďalších partnerov.

Pre porovnanie keď si nájdeme nového kamaráta, alebo sa nám narodí ďalšie dieťa tí ostatní nijak neutrpia na našej láske, alebo pozornosti. Prečo sa tak obávame toho, byť s ďalším človekom či už vo vzťahu, alebo len počas randenia? Väčšina sa správa klasicky, monogamne a napriek vnútorným nezhodám nerozvíjajú v sebe myšlienky, o ktorých teraz píšeme. Spoločenská diskusia nie je naklonená podobným témam. Do karát to hrá náboženským konceptom a zástancom tradičnej rodiny (čo je neuchopený koncept, smerovaný predovšetkým na politické spektrum). ,, Zistilo sa však, že ženatí muži, ktorí majú mimomanželské pomery, majú hladinu testosterónu vyššiu ako vzorní manželia" (Ryan, Jethá, 2014, s.331). Mužom takýto stav prináša do manželstva väčšiu spokojnosť a šťastie. Na druhej strane iba tretina žien s mimomanželským pomerom sa vyjadrila podobne. Domnievame sa, že z mužskej perspektívy tento stav vzťahom prospieva, zo ženskej to nie je jednoznačné.

Podobné témy sú na verejnosti tabuizované. Odborníci a odborníčky by mali dostať väčší priestor a reflektovať na prirodzený spoločenský vývoj.

Lepšie je žiť vo zväzku kde zakazujeme sebe alebo partnerovi ďalších partnerov, alebo je lepšie takéhoto partnera vyradiť zo vzťahu? Táto otázka je zriedkavá a odpovede na ňu nebývajú vôbec brané vážne. Jeden uhol pohľadu pripúšťa istú toleranciu nežiadaného stavu keď zakážeme partnerovi konať podľa jeho vôle, druhý zas hovorí o tom, prečo žiť v takom zväzku, ktorý nám neprináša radosť. V spoločnosti kde dokonca chýba možnosť rozvodu sa jeden z partnerov môže cítiť ako v pasci. Nevzniká láska, ale nenávisť a opovrhovanie druhou osobou. Jedná sa o reálne nebezpečenstvo. Alebo je lepšie obetovať sa vo vzťahu, pre vyššie dobro a budovať dlhodobý vzťah s možnými ďalšími kompromismi?

Nedávne americké štúdie ukázali, že 4% až 5% ľudí v partnerskom vzťahu sa dohodli na tom, že nebudú monogamní. Partneri si povolil iné sexuálne, alebo romantické vzťahy (Conley, Moors, Matsick, a Ziegler, 2011, 2012; Moors, Edelstein a Conley, 2012, s.5). Pre porovnanie, rôzne kmene obyvateľov Tibetu, indických Todov, severoamerických Haidov, alebo Inuitov akceptujú mimomanželský pomer mužov aj žien. Čo môže byť stmeľujúcim prvkom aj pri západnej civilizácii, ale v zmysle exkluzivity a nie polygamie, či polyandrie. Ženy aj muži v týchto a ďalších spoločenstvách môžu mať aj viac sexuálnych partnerov, ale ich partneri o tom musia vedieť. Obaja partneri sú si vedomí onej situácie. Oproti tomu v západnej civilizácii drvivá väčšina partnerov svoj sexuálny styk tají. Viedlo by to k narušeniu vzťahu. Keď boli prírodní ľudia konfrontovaní s našou realitou, boli veľmi prekvapení, prečo sa muž, alebo žena neopýta na možnosť sexuálneho styku s iným človekom. Podľa ich morálky je to správne.

George Murdock, americký etnograf zmapoval viac než 1200 ľudský spoločenstiev po celom svete. Pre laickú verejnosť bolo zarážajúce zistenie, že len 186 ich žije výlučne monogamne, čo predstavuje 15%. V trvalej polygýnii žije 48% ( 453 ) spoločenstiev (Uzel, 2009, s. 256). Nie vždy sú tieto mimomanželské kontakty tolerované, pre slasť zúčastnených osôb. Niekedy sú dovolené výnimky, ako napríklad: ,, u kolumbijských Goahirov (Goarijo), Orokaiov (Orokaiva) do nich vstupujú v dobe iniciačných rituálov, aj keď v bežnej situácii je cudzoložstvo zakázané. Talensijský manžel, ktorý je impotentný, zase môže svojej žene dovoliť mimomanželský styk, aby si zaistil potomkov" (Skupnik, 2010, s.201). Napríklad aj u kamerunských Banenov, kde manželka môže mať styk s ktorýmkoľvek manželovým príbuzným, alebo pri kmeni Mendov v západnej afrike. Muž môže ženu ponúknuť svojmu príbuznému. Synovia týchto mužov mávajú občasne pohlavný styk s otcovými ženami, avšak nie s vlastnou matkou. S podobnými znakmi sa stretávame v mnohých kmeňoch. Sú to prejavy pohostinstva, uvoľnenejších mravov a podobne (Skupnik, 2010, s. 201).

Úloha sexuálnej exkluzivity vo vzťahu podľa jej zástancov nemá byť len inštrumentálnou časťou, mala by viesť expresívnu a symbolickú funkciu. Láskyplné vzťahy sú pre nás nesmierne dôležité, ale rovnako zraniteľné, pretože nám na druhom človeku záleží. Mackeever (2017, s. 7) tvrdí, že vieme o tom, že nás partner za neveru môže kedykoľvek opustiť. K stabilite vzťahov v niektorých spoločnostiach prispievajú aj konvencie, ktoré pomáhajú držať vzťah pokope. Spoločnosti so silnou tradíciou a rodinným spolužitím vedie dôkladnejšie odsledovať situáciu a týmto spôsobom usmerniť pár. Výhradné právo na sexuálny styk s partnerom je pre nás (západná kultúra) ideálom. ,, Taktiež ďalších 44% spoločností odsudzuje nielen mimomanželské vzťahy žien, ale aj mužov, a tí môžu byť za porušenie zákazu trestaní, občas aj veľmi prísne" (Skupnik, 2010, s. 202). V zostávajúcich kultúrach manželky viac menej tolerujú správanie ich mužov.

Pokiaľ pár vníma sexuálnu exkluzivitu ako pozitívum, a dohodli sa, že ho budú zdieľať výlučne spolu, tak si navzájom preukazujú, rozumnosť a dôležitosť tejto skutočnosti. Avšak ak tomu tak nie je, jeden z tohto páru sa môže cítiť ukrivdený, už len z toho dôvodu, že sa obaja nedohodli na tejto exkluzivite. Vnútorné rozpoloženie takej osoby, jej sebaistota, môže byť podlomená, keďže v skutočnosti nevieme či jej partner o tom len nechce hovoriť, alebo má v skutočnosti iné záujmy. Pokiaľ sú dohodnutí na exkluzivite
a jeden z partnerov podvedie toho druhého, ten podvedený sa môže cítiť násobne horšie. Nie len, že bol podvedený, ale aj dohoda vzniknutá medzi nimi bola porušená. Wasserstrom (1998, s. 149-150) uvádza, že sexuálna exkluzivita môže mať aj inštrumentálnu hodnotu, a to v zmysle udržania partnerského zväzku pokope. Rovnako ako inštrumentálnu hodnotu, môže mať aj symbolickú hodnotu, čím vyjadruje oddanosť, lojalitu a vernosť partnerovi.

Najväčšia hrozba mať viac partnerov naraz je podľa prieskumov žiarlivosť. (Conley, Moors, Matsick, Ziegler, 2012, s. 6). Problém je v tom, že neveru je pomerne jednoduché dokázať, ale dokazovať vernosť je podstatne náročnejšie. Aj keď sa to nezdá jeden z partnerov, ktorý je žiarlivý sa stáva otrokom emócií a nie je možné, aby mu ten druhý akokoľvek preukazujúc lásku a vernosť skutočne dal najavo, že ho nepodvádza. Dostávame sa do začarovaného kruhu, dokazovania lásky a žiarlivostných scén, ktoré nekončia. Žiarlivosť je prapôvodným javom nízkej sebadôvery (White a Mullen, 2005). Podľa výskumov (Conley, Moors a kol., 2012) vieme, že v skutočnosti je miera žiarlivosti nižšia pri vzťahoch, kde sa partneri dohodnú na nemonogamii. Výskum Ritchieho a Barkera (2006) zistil, že polyamórne spoločenstvá si vyvinuli nové označenia pre rôzne pocity a aspekty žiarlivosti. Stretávajú sa s pocitmi diskomfortu alebo neistoty pri sexuálnej aktivite ich partnera s niekým iným. Musia robiť kompromisy, pre potešenie z partnera, ktorý má iných partnerov, ale väčšina týchto pocitov je menej traumatická ako v monogamnom vzťahu. Podľa niektorých autorov, žiarlivosť vyvoláva strach zo straty v materiálnom a emocionálnom zmysle. Iné teórie zdôrazňujú žiarlivosť ako strach či hnev objavujúci sa v prípadoch, keď niekto iný ohrozuje jeho vlastné zdroje, či priazeň. Sociálna teória vysvetľuje pojem žiarlivosti v procese sociálneho učenia. V procese dospievania si ľudia nastavujú hodnotové rebríčky, ktoré formuje najmä naša výchova. Bolo dokázané, že muži v porovnaní so ženami kladú väčší dôraz na sexuálnu aktivitu. Ženy dávajú väčšiu váhu emocionálnej intimite (Houston, 1981). Mužská sexualita je viac simultánna, ženská je viac sériová.

Pre mnohých ľudí je sexualita fundamentálnou časťou ich vzťahov. Táto skutočnosť platí či už pri mužoch, alebo ženách, pri mladých ľuďoch, aj pri tých v strednom veku či už sú zosobášení, či žijú v partnerskom zväzku. Vplyv tohto faktora je taký silný, že ho právom považuje za jeden z integrálnych element stability vzťahu (Sprecher, 2002). Taktiež tu sú zistenia, že zmeny v sexuálnom živote na seba často nadväzujú aj zmeny vo vzťahu ako takom. Aj keď sexuálna spokojnosť prináša vo vzťahu uspokojenie, zatiaľ neexistuje žiaden priamy dôkaz či je to v skutočnosti sexuálne uspokojenie, ktoré robí vzťah lepším, alebo či to je práve dobrý a uspokojivý vzťah, ktorý zlepšuje kvalitu sexu. Okrem toho, ale vieme, že fyzická intimita, maznanie, objímanie, či hladenie majú veľmi pozitívny a účinný vplyv na sexuálne uspokojenie a to najmä pri dlhodobých manželstvách (Heiman, 2011).

Výskumy ukazujú, že nízka miera emocionálneho uspokojenia vo vzťahu predikuje vysoký stupeň nevery (Sprecher, 2002).

Viacero prieskumov dokazuje, že polyamórni ľudia sú viac tolerantní a otvorení rôznym vzťahom. Spoločnosť je však k týmto ľuďom stále uzavretá a polyamória ako taká je stigmatizovaná, najmä u ľudí s monogamným presvedčením. Polyamórni ľudia sú potom považovaní za posadnutých sexom, sebeckých, nedospelých alebo nezodpovedných. Spoločnosť neverí, že polyamória dokáže fungovať. Lenže tieto páry dokazujú, že to ide a tvrdia, vraj sa dá milovať aj viac ako jedného človeka. Niektorí autori hovoria, že polyamória je jeden zo zodpovedných spôsobov nemonogamného spolužitia. ,, Zástancovia týchto usporiadaní našli spôsoby, ako zahrnúť do svojich životov ďalšie vzťahy bez toho, aby museli jeden druhému klamať a ničiť si primárne partnerstvo" (Ryan, Jethá, 2014, s. 346). Napokon výskumy na vzorke starších mužov dokazujú, že tí muži, ktorí majú pravidelný a častejší sex (v dlhodobom vzťah to býva často s milenkou) oplývajú väčšou hladinou testosterónu. Pre mužov, ktorí sex nemajú hrozí štvornásobne vyššie riziko, že budú trpieť klinickou depresiou, infarktom a rakovinou. Stúpa riziko Alzheimerovej choroby a ďalších foriem demencie (Ryan, Jethá, 2014, s. 335 - 336). Väčšina mužov sa potom dostáva do konfliktu medzi uspokojením svojich sexuálnych túžob (ako prirodzený jav človeka) a spoločenským očakávaním byť verní a udržať si stabilný vzťah. Kvôli zaužívaným konvenciám sú muži tlačení do nepríjemných situácií, môžu si vybrať medzi: klamstvom (zatajovaním), alebo vernosťou, vzdania sa sexu s inými ženami, rozviesť sa a začať nový život s druhou ženou. Ani jedna z týchto možností nemusí priniesť vytúžené ovocie.

Záver

Koncept monogamie, ktorý bol akceptovaný v minulosti a dodnes pretrváva je zrejme fungujúcim spojivom dvoch ľudí. Tak ako demokratický režim, ktorý je nedokonalý, ale aktuálne ho považujeme za najlepší, je aj monogamia zatiaľ najbezpečnejším konceptom párového spolužitia. Spoločnosť sa otvára novým výzvam a čelí novým otázkam. Preto je vhodné hovoriť o rôznych iných spôsoboch a riešeniach partnerských problémov v monogamnom vzťahu. Tento text nenabáda na zmenu zaužívaných spôsobov spolužitia, ale ukazuje, s akými problémami sa potýkame. Ukazuje rôzne iné scenáre a modely riešenia týchto partnerských dilem.

Autor: Mgr. Boris Kňažko
Katedra všeobecnej a aplikovanej etiky FF UKF v Nitre
Príspevok vznikol v rámci riešenia projektu VEGA 1/0426/18: Psychologické, socio-kultúrne a biologické zdroje lásky.

Zoznam použitej literatúry

BARASH, LIPTON,; RYAN, JETHÁ, 2010, in A Critical Examination of Popular Assumptions About the Benefits and Outcomes of Monogamous Relationships, Pers Soc Psychol Rev published online, 2012, Sage

CONLEY, T. D., MOORS, A. C., MATSICK, J. L., ZIEGLER, A, 2012; Kipnis, 2004; Perel, 2006, in A Critical Examination of Popular Assumptions About the Benefits and Outcomes of Monogamous Relationships, Pers Soc Psychol Rev published online, 2012, Sage

CONLEY, T. D., MOORS, A. C., MATSICK, J. L., ZIEGLER, A, 2013. University of Michigan, 2013. The Fewer the Merrier?: Assesing Stigma Surrounding Consensually Nonmonogamous Romantic relationships. Analyses of Social issues and Public policy, Vol. 13.

DALLAIRE, Yvon, Láska a sexualita v trvalém vztahu. Praha: Portál, 2009. ISBN 978-80-7367-523-3

DRÁPAL, D. Vztahy, sex, rodina. Veľký rozvrat a cesta k obnove. Praha: Návrat domov, 2013. s. 266, ISBN 978-80-7255-304-4
HEIMAN, J.R. Long, J.S. Smith, S.N. FISHER, W. Sand, M.S. Rosen, R.C. Sexual satisfaction and relationship happiness in midlife and older couples in five countries. Arch. Sex. Behav. 2011, s. 40

HOUSTON, N. 1981. Romanticism and eroticism among Black and White college students. Adolescence 16

CHALMERS, H. 2018. Is monogamy morally permissible? 2018. DOI 10.1007/s10790-018-9663-8, https://philpapers.org/rec/CHAIMM-2

MCMURTY J., “Monogamy: A Critique,” The Monist, Vol. 56, No. 4, 1972: 587-599; and Hallie Liberto, "The Problem with Sexual Promises," Ethics 127, no. 2 (January 2017)
MACKEEVER, N. 2017. ‘Is the Requirement of Sexual Exclusivity Inconsistent with Romantic Love?’ The Journal of Applied Philosophy 34(3), s. 353–369.

MOŽNÝ, I. Moderní rodina - mýty a skutečnosti. Brno: Blok, 1990. s. 184, ISBN 80-7029-018-8

LEWINSOHN, R. Svetové dejiny sexuality. Praha: Naše vojsko, 1992. s. 304

MARKOVÁ, D. 2007. Predmanželská sexualita v kontextoch sexuálnej diverzity a variability. Bratislava: Regent, 2007, 246 p. ISBN 978-80-88904-59-5.

MARKOVÁ, D. 2009. Sexualita, normy a sexuálne deviácie. In: ONDREJKOVIČ, P. a kol. Sociálna patológia. Bratislava: VEDA, 2009, p. 240-264. ISBN 978-80-224-1074-8.

MARKOVÁ, D. 2012. O sexualite, sexuálnej morálke a súčasných partnerských vzťahoch. Nitra: Garmond, 2012, 262 p. ISBN 978-80-89148-76-9.

RITCHIE, A., & BARKER, M. 2006. “There aren’t words for what wedo or how we feel so we have to make them up”: Constructing polyamorous languages in a culture of compulsory monogamy. Sexualities, 9 (5), 584-601.

RYAN, Ch., JETHÁ, C. Na počiatku bol sex. Šamorín: Zelený kocúr, 2014. s. 444. ISBN 978-80-89761-00-5

SKUPNIK, J. Antropologie příbuzenství, 2010. Praha: Sociologické nakladateľstvo (SLON), 2010. s. 402. ISBN 978-80-7419-019-3

SPRECHER, S. Sexual satisfaction in premarital relationships: Associations with satisfaction, love, commitment, and stability. J. Sex. Res. 2002, 39, 190–196.

UZEL, R. Intimní slasti a strasti. Praha: Ikar 2009. 288 s. ISBN 978-80-249-1247-9, str.256.
UZEL, R. Nevěra a co s ní. Praha: Petrklíč 2010. 159s. ISBN 978-80-7229-241-7, str. 62. 20

WASSERSTROM, R. 1998. ‘Is Adultery Immoral?’ in R. B. Baker, F. A. Elliston and K. J.
Winninger (eds) Philosophy and Sex. New York: Prometheus Books, s. 139–150.

White, G.L., Mullen, P.E. 2005. Žárlivost – teorie, výzkum a klinická strategie. Praha: Triton. s. 424. ISBN 80-7254-708-9

YORK, K., 2019. Why monogamy is morally permissible: Defense of some common justifications for monogamy. Springer Nature B.V. 2019. https://doi.org/10.1007/s10790-019-09727-z