Prevention of violence to women

Abstrakt: Príspevok sa zaoberá problematikou prevencie násilia páchaného na ženách. Cieľom príspevku je poukázať na možnosti predchádzania násilia páchaného na ženách respektíve jeho odstránenia. V príspevku sa venujeme bližšej špecifikácii primárnej, sekundárnej a terciárnej prevencie.
Kľúčové slová: prevencia, obeť, agresor, násilie, násilie páchané na ženách.

Abstract: The paper focuses on prevention of violence to women. The goal of the article is to point out the alternatives how to prevent such violence, possibly to eliminate it. A specification of primary, secondary, and tertiary approaches to prevention are provided.
Key words: prevention, victim, aggressor, violence, violence to women

Úvod

Násilie páchané na ženách je značne rozšírenou a zároveň najmenej kontrolovanou formou násilia. Násilie páchané na ženách by nemalo byť súkromnou záležitosťou, ktorá sa dotýka len obetí a agresorov, ale mal by to byť problém celej spoločnosti. Prevencia v problematike násilia vo vzťahu k ženám predstavuje významnú a nezastupiteľnú zložku. Otázkou, ale zostáva „ Ako predchádzať násiliu páchanému na ženách?“ V súvislosti s touto otázkou nám prichádza do úvahy konštatovanie: ako predchádzať neviditeľnému, nezreteľnému javu, či hrozbe? Preto považujeme za dôležitý výskum v uvedenej oblasti a jeho jasnú a zrozumiteľnú interpretáciu výsledkov. Zvýšenú citlivosť našej spoločnosti voči tomuto javu môžeme dosiahnuť oboznámením širokej verejnosti o špecifickej problematike uvedeného násilia. (napríklad oboznamovať s varovnými signálmi, charakteristickými znakmi rizikového partnera, špirále násilia, možnostiach ochrany, pomoci a pod.). Môžeme ju rozdeliť na tri druhy: primárnu, sekundárnu a terciárnu prevenciu. Všetky uvedené druhy prevencie zároveň spolu veľmi úzko súvisia.

Primárna prevencia

Primárna prevencia by mala byť zameraná na elimináciu rizík pravdepodobného vzniku násilia páchaného na ženách. Jej cieľom je dosiahnutie „nulovej tolerancie“. (Mátel, 2011) Primárna prevencia je každá činnosť zameraná na opatrenia, ktoré zabraňujú vzniku násilia. Je orientovaná na celú spoločnosť a zohráva kľúčovú úlohu pri predchádzaní výskytu tohto fenoménu. Týka sa nielen domáceho násilia, ale i samotného postavenia žien v spoločnosti, podporovania rovných príležitosti medzi mužmi a ženami, zmien v sociálnej politike a pod. Do dôležitých opatrení v primárnej prevencii spadá i zvyšovanie informovanosti a citlivosti k uvedenej problematike, opatrenia vedúce k odstraňovaniu a eliminácii rodových stereotypov a taktiež vyvracanie mýtov, ktorými je násilie na ženách opradené. Vzdelávanie verejnosti je základnou prevenčnou stratégiou. Vzdelávacie kampane pre verejnosť môžu pôsobiť v rámci prevencie násilia priamym a nepriamym spôsobom. Môžu sa zaoberať špecificky domácim násilím, alebo sa zamerať na s ním súvisiace problémy rovnosti a ľudských práv. Vzdelávacie kampane pre verejnosť často začínajú opisom problému, môžu napr. definovať typy správania spadajúceho pod definíciu domáceho násilia, poskytovať informácie o jeho rozsahu a výskyte, o jeho krátkodobých i dlhodobých následkoch. Kampane môžu zároveň podporiť jednotlivcov a skupiny k získaniu ďalších informácií o probléme, k spoznávaniu prístupných služieb, či zapájaniu sa do komunitných snáh o konfrontáciu a riešenie problému. Zároveň poskytujú informácie o tom, ako žiť bez násilia, zameriavajúc sa na alternatívne formy správania, vrátane nenásilného riešenia problémov a stratégií riešenia problémov. Môžu sa sústrediť priamo na obeť, deti, páchateľa, zbytok rodiny alebo na celú spoločnosť. Na sprostredkovanie správy môžu kampane využívať celú škálu metód, ktoré by sa však mali líšiť v závislosti od cieľovej skupiny kampane a dostupných zdrojov

Otázky násilia páchaného na ženách sa na Slovensku dostali do verejnej diskusie práve vďaka mimovládnym organizáciám, ktoré rozhodujúcim spôsobom prispeli nielen k odtabuizovaniu tejto témy, ale i k priamej pomoci ženám trpiacim násilím, k výchovným a osvetovým aktivitám a k presadeniu legislatívnych zmien. Mimovládne organizácie sa vyznačujú zvýšenou aktivitou pri navrhovaní a presadzovaní legislatívy a stratégií súvisiacich s problémom násilia páchanom na ženách, ale aj so širšou problematikou rovnosti príležitosti v spoločnosti.

Spočiatku sa činnosť mimovládnych organizácií sústreďovala zväčša na domáce násilie páchané na ženách (t.j. na sféru rodinných a intímnych vzťahov), až neskôr sa začali otvárať aj otázky verejného násilia (napr. obchodovania so ženami, prostitúcie, násilia páchaného na ženách z etnických, či iných minorít alebo násilia voči imigrantkám – v tejto oblasti pôsobí napr. Aliancia žien Slovenska, Únia centier prevencie a pomoci – Dafné, Avelana alebo občianske združenie Pomoc obetiam násilia a pod.).

Rodovo citlivá výchova a pedagogika

Východiskovým rámcom rodovo citlivej výchovy a rodovo citlivej pedagogiky sú ľudské práva a ich garancia. S ohľadom na odstraňovanie základnej príčiny rodovo podmieneného násilia – rodovej nerovnosti – je kľúčovou úlohou eliminácia rodových stereotypov z výchovy a vzdelávania a presadzovanie rodovo citlivého prístupu v práci s deťmi a mladými ľuďmi (Bosá, 2005). Rodovo citlivá výchova a pedagogika je pedagogický prístup, ktorý je založený na princípe rovných príležitostí chlapcov a dievčat. Snaží sa deťom vytvoriť rovnaké východiskové podmienky pri výchove a vzdelávaní a ponúknuť im vzdelávací priestor, ktorý nie je obmedzený tradičnými rodovými stereotypmi (tradičnými dievčenskými a chlapčenskými rolami, vzormi a modelmi správania). Pri rodovo citlivej výchove sa „vyžaduje od učiteľov a učiteliek individuálny prístup k deťom a mladým ľuďom, ktorý nie je ovplyvnený predsudkami voči chlapcom a dievčatám. Takýto prístup však vedia uplatniť iba tie učiteľky a učitelia, ktorí dokážu rodové stereotypy a ich dôsledky identifikovať a reflektovať. Rodovo citlivá výchova je na slovenských školách ešte vždy skôr ojedinelým úkazom než bežnou praxou. Pre dôslednú rodovo citlivú pedagogickú prácu však nestačí len ďalej nešíriť a nefixovať rodové stereotypy. Je nutné pomáhať deťom, aby si ich uvedomili, a ponúkať alternatívne vzory konštrukcie mužskosti a ženskosti. Ukázať deťom, že muži a ženy majú podstatne viac podobných než rozdielnych charakteristík“ (Bútorová, Filadelfiová, 2005, s. 86-87).

Sme názoru, že genderovo citlivá výchova a vzdelávanie by tak malo podporovať deti v ich individuálnom nadaní a rozvíjať ich schopnosti aj v oblastiach, ktoré sa nepovažujú za doménu ich pohlavia. Tento prístup umožňuje úplný rozvoj osobnosti dievčat a chlapcov a dôsledne odmieta genderové stereotypy a predsudky založené na pohlaví. To si, ale vyžaduje hlavne od učiteľov, ale i od ostatných zamestnancov (napr. výchovných poradcov) ďalšie vzdelávanie a sebavzdelávanie v genderovej problematike. Pri vyučovaní je potom potreba citlivo vnímať genderové rozdiely a špecifiká chlapcov a dievčat i s vedomím vlastného rodovo stereotypného jednania a uvažovania. Genderovo citlivé a korektné učebnice by mali umožňovať rovnocenné formovanie oboch pohlaví. Nemali by sa v nich vyskytovať akékoľvek nadradenosti jedného z rodov. Významnú úlohu hrá tematizovanie rodovo podmieneného násilia a jeho príčin v rámci práce s deťmi a mladými ľuďmi. „Tento spôsob prevencie rodovo podmieneného násilia je dôležitý v súvislosti s násilím páchaným na ženách. Pri takejto práci je potrebné pripomínať skutočné príčiny násilia a odmietnuť ich rovnako ako násilie samotné. Ak nie je násilie potlačené alebo odcudzované, tak sa táto skúsenosť môže stať pre deti a mladých ľudí určitým signálom, že násilie páchané na ženách alebo dievčatách je „normálnou“ súčasťou spoločenského života a vzťahov medzi ženami a mužmi“ (2005b). Uvedené situácie môžu viesť k vnímaniu násilia ako bežného postupu používania moci.

Sekundárna prevencia

Sekundárna prevencia znamená vytváranie podmienok na poskytovanie efektívnej pomoci ženám, ktoré násilie zažili alebo zažívajú. Zároveň môže prispievať k včasnému rozpoznaniu a ukončeniu násilia v partnerskom vzťahu. Ako uvádza Mátel, A. (2011) potreby informovanosti obetí spadajú vo všeobecnosti do troch kategórií:

• všeobecné informácie o justičnom systéme a právach žien,
• informácie, čo sa deje vo vlastnom prípade obete,
• informácie o podobných a iných službách (krízové ubytovanie, sociálna pomoc, poradenstvo, atď.).

Považujeme za potrebné, aby informácie boli k dispozícii na rôznych verejných miestach, nakoľko mnohé ženy nemajú možnosť kontaktovať krízové centrá alebo iné pomáhajúce organizácie. Úloha pracovníkov v pomáhajúcich profesiách spočíva na úrovni sekundárnej prevencie vo včasnej diagnostike tohto javu a v účinnej intervencii. Môžu pôsobiť v najrôznejších programoch či inštitúciách:

• „v rámci krízových opatrení, kde je v popredí neodkladnosť riešenia,
• Poradensky tam, kde sa osoby potrebujú zorientovať v prebiehajúcej situácii a zvoliť si vhodnú alternatívu riešenia,
• Nácvikovo tam, kde si dané osoby (ohrozené alebo násilné) potrebujú osvojiť nové spôsoby správania a zvládania danej situácie,
• Terapeuticky tam, kde je potreba a požiadavka cielenej zmeny,
• Sprevádzaním, pokiaľ daná situácia nemá v súčasnej dobe prijateľné riešenie“ (Ševčík, Špatenková, 2011, s. 153).

Sekundárna prevencia môže mať podobu krízovej intervencie, poradenstva, či priamo terapie poskytovanú aktérom násilia, ale aj ďalším osobám zasiahnutým násilím.

Párová terapia

V súčasnej dobe vo svete prevažuje v oblasti terapie partnerského násilia genderovo špecifický prístup, ktorý pracuje s obeťou a páchateľom individuálne. Vedľa toho existuje párová terapia, ktorá pracuje s oboma aktérmi násilného vzťahu dohromady. Základný rozdiel medzi týmito prístupmi spočíva v tom, komu je prisudzovaná zodpovednosť za násilie vo vzťahu. Podľa genderovo špecifického prístupu nesie zodpovednosť za násilie páchateľ. Preto sú hlavnými cieľmi tohto prístupu páchateľovo prevzatie zodpovednosti za svoje násilné správanie a práca s pocitmi viny u obeti. Párová terapia sa zaoberá interakčnými aspektmi konfliktu vo vzťahu a cieľom je zlepšenie vzájomnej komunikácie. Otázka vhodnosti a efektivity párovej, či rodinnej terapie v prípadoch domáceho násilia vyvoláva medzi odborníkmi veľkú diskusiu. Dôvodov, prečo obete, či páchatelia prítomnosť násilia vo vzťahu spočiatku otvorene nepriznávajú, existuje veľa. Ide napríklad „o strach a ostych obete, ktorá sa cíti za násilie zodpovedná, alebo niektoré páry nevnímajú násilie ako hlavný problém, pretože nie je prítomné stále, k týmto dôvodom patrí tiež strach obete z reakcie páchateľa na otvorenú deklaráciu problému na verejnosti, či dynamiky násilného vzťahu, kedy páchateľ a často i obeť minimalizujú a bagatelizujú násilné incidenty a ich dôsledky“ (Marvanová–Vargová, 2008, s. 66).

Aby bolo možné rozhodnúť, či je párová terapia vhodnou metódou, je potrebné cielene zistiť prítomnosť násilia vo vzťahu. Párová terapia by nemala byť súdne nariadená ani odporúčaná v prípadoch, kedy neprebehla možná identifikácia násilia vo vzťahu alebo pokiaľ by párová terapia mala ohroziť obeť z hľadiska jej bezpečnosti alebo vzhľadom k riziku sekundárnej viktimizácie. „Párová, či rodinná terapia nie je vhodná hlavne v prípadoch kedy:

• páchateľ odmieta ukončiť násilné správanie,
• páchateľ odmieta prevziať zodpovednosť za násilie, ktorého sa dopúšťa,
• páchateľ minimalizuje dôsledky svojho násilného správania,
• existuje riziko opakovania násilia,
• obeť sa násilného partnera bojí,
• násilný partner pokračuje vo vyhrážkach,
• dochádza k prenasledovaniu obetí s cieľom udržať si kontrolu a moc,
• jedna zo strán prejaví nezáujem alebo nespokojnosť s párovou terapiou“ (2008b).

Je zrejmé, že párová terapia sa dá realizovať iba v tých prípadoch, kedy násilie netrvá príliš dlho a jeho závažnosť nie je príliš vysoká. Je vhodná vtedy, keď muž chce, ale nie je schopný bez cudzej pomoci svoje správanie ovládať a kedy postavenie obete je dostatočne silné. Agresor sa pri terapii musí naučiť prijať nielen zodpovednosť za svoje násilné správanie, ale tiež to, že jeho správanie je neospravedlniteľné. Obaja partneri sa potom spoločne učia, ako rozpoznať príznaky násilného správania a včas situáciu usmerniť. Klienti počas terapie menia tiež vzájomné očakávania partnerov, vzťahy a spôsoby komunikácie.

Partnerské násilie a mediácia

Alternatívne mechanizmy riešenia konfliktov sú zdrojom flexibilných riešení akútnych problémov, no v prípadoch násilia páchaného na ženách, kde je častá nerovnováha moci medzi páchateľom a obeťou, môžu byť pokusy o mediáciu problematické. „Kritici prístupu postaveného na mediácii ho nepovažujú za vhodný pre prípady domáceho násilia z nasledovných dôvodov:

• využívanie mediácie namiesto trestno-právneho konania vyvoláva dojem, že domáce násilie nie je trestným činom alebo je menej závažné než iné násilné trestné činy,
• proces mediácie nezaisťuje prebratie zodpovednosti páchateľa za násilie, ktorého sa dopustil (a obeť riskuje opakované vystavenie násiliu),
• mediácia si môže vyžadovať zmenu správania obetí, čo môže vyvolať dojem, že nesú zodpovednosť za násilie a teda aj zodpovednosť za zastavenie násilného správania muža,
• implikovaná rovnosť medzi obeťou a páchateľom je neadekvátna, podstatou skutku násilia je zaobchádzanie s obeťou ako nerovnoprávnou. Obetiam môže byť v tomto prípade znemožnené obhajovať sa,
• mediácia nemôže zabezpečiť zistenie faktov o prípade,
• mediácia nie je vždy diskrétna a informácie, ktoré pri nej vyjdú najavo, môžu byť použité na súdnom konaní,
• polícia nemôže sledovať dodržiavanie sprostredkovaných dohôd (Čírtková, 2007).

Mediácia môže byť podľa nášho názoru najužitočnejšia, len v tých prípadoch, kedy nedochádza k ďalšiemu násiliu alebo, keď sú zranenia obete, len minimálne a ak obvinený prijíma svoju zodpovednosť za násilné správanie. V takýchto situáciách môže mediácia viesť k uzdraveniu partnerského vzťahu. V Slovenskej republike nie je využívanie mediácie v oblasti násilia páchaného na ženách rozšírené. My sa prikláňame k názoru, že mediácia je vhodná na riešenie nenáročných konfliktov medzi partnermi. Nemala by riešiť tak náročnú problematiku akou je násilie páchané na ženách, nakoľko vo veľa prípadoch ide o skutkové podstaty viacerých trestných činov napr. týranie blízkej a zverenej osoby, nebezpečné vyhrážanie, ublíženie na zdraví, nebezpečné prenasledovanie, znásilnenie, ktoré mediácia nedokáže pokryť.

Terciárna prevencia

Snaží sa zmierniť nepriaznivé dopady násilia páchaného na ženách. V prípade terciárnej prevencie ide o pokus zabrániť opakovaniu násilia alebo mierniť následky násilia, ktoré bolo spáchané. (Ševčík, Špatenková, 2011) Terciárna prevencia smeruje aj ku zmene násilného správania a k ochrane obete pred ďalšou viktimizáciou. Zahrňuje reintegráciu, sociálnu rehabilitáciu, reedukáciu, resocializačnú činnosť a sociálne opatrenia: komplexnú starostlivosť o osoby zasiahnuté domácim násilím vrátane ubytovania, sociálnych služieb, sociálnych dávok a pod.

Skupinová psychoterapia pre ženy – obete partnerského násilia

Predstavuje vhodnú metódu, ktorá obeti poskytuje možnosť získať náhľad na svoju situáciu, zdieľať svoje pocity s inými ženami, ktoré majú podobné problémy, a naučiť sa vhodnejším spôsobom reagovania. „Je treba rešpektovať, že ženy, ktoré žili dlhú dobu v závislosti na agresívnom partnerovi, sa ťažko adaptujú na novú situáciu a obtiažne sa učia nezávislosti. Terapeutické vedenie je preto zamerané i na podporu sebavedomia“ (Vágnerová, 2004, s. 647). Hlavným cieľom týchto dlhodobých psychoterapeutických sedení je „prinavrátenie obete do plnohodnotného života, osvojovanie si vhodných spôsobov komunikácie, správania a reagovania, zvládania a prejavovania emócií, riešenia konfliktov v rodine“ (2004b). Keď obeť pochopí mechanizmy násilného vzťahu, v ktorom žila, dokáže si vyvinúť i obranné stratégie proti ďalšiemu násiliu. Musí byť posilňovaná tiež jej schopnosť žiť samostatným a plnohodnotným spôsobom. Obeť musí byť presvedčená o tom, že násilie, ktoré sa v ich vzťahu s partnerom vyskytlo, nie je jej chybou.

Terapeutické programy pre páchateľov domáceho násilia

Pri riešení domáceho násilia nestačí len trest pre agresora, ale je nutná prevencia opakujúceho sa násilného jednania. Každý typ násilníka reaguje na rôzne opatrenia proti domácemu násiliu odlišne. Pre určité skupiny postačí krátkodobé vykázanie zo spoločnej domácnosti a zákaz priblížiť sa k ohrozenej osobe. Iné typy agresorov dobre reagujú na súdom nariadené antiagresívne prevýchovné programy, iní zasa na oficiálne súdne riadenie. Terapeutické programy pre páchateľov násilia páchaného na ženách sa sústreďujú na sebauvedomenie a sebakontrolu. Páchatelia sa učia rozlišovať myšlienky a pocity, ktoré prežívajú v momentoch predchádzajúcich násiliu, čo im umožní odísť zo scény skôr, než sa začnú správať násilne. Iné programy učia páchateľov zručnosti v oblastiach ako: riešenie konfliktov, násilné riešenie problémov, tréning asertívneho správania, coping – stratégie a relaxácia, manažment hnevu (Čírtková, 2007). Tí páchatelia násilia, ktorí majú motiváciu k zmene svojich postojov a správania, sú skôr úspešnejší v terapeutickom procese ako tí, ktorí sa zúčastnia terapeutických programov len preto, aby sa vyhli trestnému stíhaniu alebo uväzneniu. Dôležitú úlohu tu zohrávajú i svojpomocné skupiny násilných mužov, ktoré podporujú páchateľa v preberaní zodpovednosti za svoje násilné činy. Tieto skupiny môžu poskytovať i dlhodobú podporu páchateľom a ich rodinám po ukončení ich formálnych terapeutických programov. Možno konštatovať, že v záujme ochrany obetí a prípadných budúcich rodín páchateľov je možnosť terapie páchateľov násilia na ženách veľmi dôležitá.

Záver

Sme názoru, že cieľom prevencie a intervencie nie je primárne stíhať a potrestať násilnú osobu, ale zásahom z vonka vhodne eliminovať násilie. Prevencia ako intervencia by mala reflektovať na tri základné body: informovanosť, ochranu obeti, konfrontáciu páchateľa s oficiálnou reakciou, ktorá je založená predovšetkým na netolerovaní domáceho násilia. Môžeme konštatovať, že uvedené body sa plnohodnotne dajú aplikovať aj pre prevenciu garantovanú štátom v Slovenskej republike.

Autorka: PhDr. Ľudmila Húsková, PhD.

Použitá literatúra

BOSÁ, M., MINAROVIČOVÁ, K. 2005. Rodovo citlivá výchova. Prešov : EsFem, 2005. 84 s.

BÚTOROVÁ, Z., FILADELFIOVÁ, J. 2005. Násilie páchané na ženách ako problém verejnej politiky. [online]. Bratislava : Inštitút pre verejné otázky. [cit.2014-02.11]. Dostupné na internete: www.ivo.sk

ČÍRTKOVÁ, L., VITOUŠOVÁ, P. a kol. 2007. Pomoc obětem ( a svědkúm) trestních činú. Praha : Grada, 2007. 191 s. ISBN 80-2472-014-2.

MÁTEL, A., SCHAVEL, M. a kol. 2011. Aplikovaná sociálna patológia v sociálnej práci. Bratislava : VŠ ZaSP sv. Alžbety, 2011. 442 s. ISBN 978-80-8132-009-5.

MARVANOVÁ-VARGOVÁ, B. a kol. 2008. Partnerské násilí. Praha : Linde, 2008. 159 s. ISBN 80-8613-176-4.

ŠEVČÍK, D., ŠPATENKOVÁ, N. a kol. 2011. Domácí násilí. Kontext, dynamika a intervence. Praha : Portál, 2011. 192 s. ISBN 978-80-7367-690-2.

VÁGNEROVÁ, M. 2004. Psychopatologie pro pomáhajíci profese. Praha : Portál, 2004. 870 s. ISBN 80-7178-802-3.