Cancer Patients as Clients of Social Work
Abstrakt: Nové technológie, modernizácia, rýchly životný štýl prinášajú okrem pokroku aj zvyšujúcu sa incidenciu civilizačných chorôb a zároveň potrebu praktizovať sociálnu prácu v najrôznejších sférach. Cieľom článku je teoreticky vypracovať úlohu sociálnej práce pri práci s onkologickým pacientom. Pri objasňovaní autori vychádzajú z holistického prístupu.
Kľúčové slová: holistický prístup, onkologický pacient, rakovina, sociálna práca

Abstract: New technologies, modernization, fast lifestyle brings out the progress and the increasing incidence of lifestyle diseases and the need to practice social work in a variety of spheres. The aim of the article is to theoretically develop the role of social work in working with cancer patients. Authors based on a holistic approach in clarifying.
Keywords: holistic approach, cancer patient, cancer, social work

Úvod

Civilizačné ochorenia, ktoré sa vyskytujú práve v najvyspelejších krajinách sveta, patria v súčasnosti k často diskutovanej téme. K týmto ochoreniam sa radia aj onkologické ochorenia. „Rakovina je neobmedzené a nekontrolovateľné množenie buniek, ktoré sa vymanili zo zákonitostí kontrolných systémov a mechanizmov organizmu a získali takto schopnosť prenikať do okolitých i vzdialenejších tkanív. Zdravá bunka sa pri nahromadení určitých genetických zmien a v dôsledku vplyvu rôznych faktorov mení na rakovinovú, čiže dochádza k jej nekontrolovanému deleniu“ (Valovičová, 2009, s. 8).

O nevyhnutnosti sociálnej práce nemožno pochybovať, pôsobí v mnohých oblastiach a v súčasnosti je veľmi žiadaná aj v súvislosti s problematikou onkologického ochorenia a onkologického pacienta. Holistický prístup poukazuje na multifaktorialitu vzniku onkologických ochorení, prináša komplexný pohľad na rakovinu, a teda aj jej biologické, psychologické a sociálne vnímanie, čím dáva sociálnej práci priestor.

Rizikové faktory ovplyvňujúce vznik onkologického ochorenia

Pri úsilí zadefinovať úlohu a možnosti sociálneho pracovníka pri práci s onkologickým pacientom sme vychádzali z chápania bio-psycho-sociálneho fungovania klienta a udržania tohto fungovania. Onkologický pacient sa chronicky stáva klientom sociálnej práce. Pozrime sa teda na onkologického pacienta z bio-psycho-sociálneho hľadiska pred vznikom choroby ako aj počas nej, z čoho sa pokúsime vyvodiť pôsobenie sociálnej práce.

Za pôvod vzniku rakoviny sa už dávno nepovažujú len genetické dispozície, nesprávne stravovanie, fajčenie, ale aj rôzne rizikové správanie ako stresové a konfliktné situácie, strach, frustrácia, trauma, pracovná záťaž, workoholizmus, aj agresívne a nepriateľské správanie. Radíme tam aj časté striedanie nálad, tlmenie vlastných emócií, úzkosť, poruchy sebavedomia, agresiu, nezamestnanosť, rozvodovosť, sexuálne odchýlky a promiskuitu.

Lekári sa už v skorších dobách usilovali o širšie ako len biologické chápanie vzniku a vývoja rakoviny. „V 2. storočí nášho letopočtu napr. Galenos pozoroval, že melancholické ženy ochorejú častejšie na rakovinu prsníka než ženy sangvinické. Gendron zase v r. 1701 napísal, že strach a hlboký žiaľ vyvolávajú rakovinu. Guy v r. 1759 tvrdil, že ženy s hysterickými a nervovými ťažkosťami sú viac ohrozené rakovinou; najviac však melancholické ženy, ktoré prežili veľa katastrofálnych situácií spojených s bolestnými zážitkami“ (Dostálová, 1993, in Kočišová, 2012, s. 135).

Sociálny pracovník by mal pristupovať k pacientovi ako k bio-psycho-sociálnej bytosti, čo vychádza zo systémovej teórie, ktorá vníma človeka ako celok, jeden systém. Celok tvoria jednotlivé časti, ktoré sú vo vzájomnej interakcii, takže každá porucha jednej jej časti je poruchou celého systému. Na človeka, zdravie a chorobu je potrebné nazerať nielen z biologického hľadiska, ale významné sú aj psychické a sociálne aspekty.

Žiaková (2005) tvrdí, že hranice medzi týmito jednotlivými činiteľmi nie sú jednoznačné a nie je možné ich presne určiť. Zdôrazňuje významnú úlohu týchto patogénnych činiteľov:

• genetická predispozícia,
• konštitučná predispozícia,
• charakteristiky osobnosti a správania,
• sociálna podpora.

S rakovinou sa spája pojem cancer-prone personality, čo znamená k rakovine disponovaná osobnosť. Podľa Temoshokovej (in Peterková, 2013) nejde o typ osobnosti, ale o spôsob správania. Takéto správanie sa prejavuje:

• nevyjadrovaním negatívnych emócií, najmä hnevu. Ide o tzv. emocionálnu kontrolu, ktorá sa vyznačuje milým správaním a udržiavaním vonkajšieho dojmu pokoja, spokojnosti a príjemnosti,
• orientáciou na iných, uprednostňovaním uspokojovania potrieb druhých pred vlastnými potrebami.

Dobríková (2007) charakterizuje ľudí s C-typom správania ako priateľských, ochotných pomáhať druhým a nenáročných, ktorí majú vyššiu mieru represie a konformity. Sú u nich významnejšie pocity bezmocnosti a beznádeje, bolesť znášajú s odovzdanosťou a ľahko sa vzdávajú.

Človek neustále podlieha životným zmenám a zvratom. Ľudské zdravie je závislé od viacerých faktorov, do popredia sa dostáva význam psychických a sociálnych činiteľov pri rôznych chorobách. V súčasnosti je zdôrazňovaný stres, resp. „jeho prístup, spôsob spracovania stresujúcich životných udalostí, ktoré sa v života pacienta vyskytnú. V tejto súvislosti je potrebné spomenúť dôležitú úlohu emocionálnej a sociálnej podpory pri prekonávaní životných udalostí, ktorá významne vplýva na negatívne účinky stresujúcej situácie“ (Žiaková, 2005, s. 195). V roku 1967 psychiatri Thomas Holmes a Richard Rahe vytvorili stupnicu stresu, ktorá zahŕňa zoznam 43 udalostí spôsobujúcich stres, ktoré sú ohodnotené bodmi od 1 do100 podľa toho, do akej miery zaťažujú organizmus.

Tabuľka 1: Stresové situácie v živote, ktoré najviac zaťažujú organizmus

Zdroj: Holmes, Rahe, 1967

Dostálová (1993, in Kočišová, 2012) zhrnula psychosociálne faktory popísané rôznymi výskumníkmi, ktoré môžu mať vplyv na vznik onkologického ochorenia:

• traumatické zážitky z detstva, najmä strata blízkych,
• neskoršie straty blízkych osôb,
• kancerofóbia, čo je nadmerný strach z ochorenia na rakovinu,
• strata koncepcie vlastného života, kde je zaradená strata ilúzie manželského vzťahu, strata kariéry a sklamanie z detí,
• finančná záťaž,
• strata zmyslu života,
• odmietnutie riešenia životnej situácie a únik z trvalej tenzie.

„Svoju dôležitosť vykazuje rodinné prostredie, najmä dynamika rodinných vzťahov. Špecifická pre neskoršie nádorové bujnenie je rodina bez otvorených, emočne živých vzťahov, ktorá pripomína veľkú chladnú miestnosť, alebo rodina sociálne izolovaná, kde nedostatok sociálnej prestíže má vykompenzovať ich dieťa a pritom je malá pozornosť venovaná potrebám jednotlivých členov rodiny“ (Kočišová, 2012, s. 135).

Bio-psycho-sociálne fungovanie onkologického pacienta

Vstupom rakoviny do života človeka nastáva množstvo zmien v mnohých oblastiach. Popri strachu, bolesti, úzkosti a množstva otázok sa mení aj pacientova aktivita v bežnom živote, životný rytmus, jeho emócie a prostredie, stáva sa závislým od druhých.

Gulášová (2009) uvádza nasledovné všeobecne sa vyskytujúce zmeny u onkologického pacienta:

1. precitlivenosť pacientov, väčšia citová dráždivosť,
2. časté výkyvy nálady,
3. záporné emócie – strach, obavy, deprimovanosť, depresia, až apatia,
4. pocit menejcennosti,
5. pocit znehodnocovania, utláčania a prenasledovania,
6. narušenie medziľudských vzťahov.

Angelovičová a Máthéová (2012) dopĺňajú nedostatočný spánok, nechutenstvo a zníženie alebo stratu sexuálneho pudu.
„Choroba do pacientovho života vpadne a modifikuje jeho budúcnosť a vyhliadky, teda napĺňanie jeho zmyslu života“ (Mojtová, Sedlárová, Šrank, 2013, s. 25). Pacient na základe svojich psychických a fyzických možností mení svoje životné ciele a hodnoty.
„Choroba ohrozuje pacienta na živote a konfrontuje ho s myšlienkou smrti. Ďalším zdrojom úzkosti je samotná liečba ochorenia, jej vedľajšie účinky, nejasná dĺžka trvania a neistý efekt. Nezvládnuteľný strach a vysoká hladina úzkosti môže prerásť do úzkostných porúch a fóbií.“ (Andrášiová, 2007, s. 45). Pacient má neistú budúcnosť, s ktorou sa spája pokles niektorých kompetencií, na základe čoho smúti, cíti sa byť menejcenný, čo môže prerásť do depresie. U pacientov sa stretávame s poruchami spánku, dlho pretrvávajúcim rozrušením, nočnými desmi, negáciou ochorenia, sebaobviňovaním, odmietaním liečby, ktoré je iracionálne podmienené, nespavosťou a psychogénnym zvracaním (Andrášiová, 2007). Choroba zasahuje všetky sociálne role pacienta, rolu partnera, manžela, rodiča, rolu v zamestnaní.

Súčasné trendy ukazujú na znížený počet medzigeneračných domácností, oneskorene uzatvárané manželstvá, rodiny, kde dominuje kariéra a aj napriek zvyšovaniu v oblasti technológií a globalizácie, ktoré by mali podporovať sociálne kontakty, ľudia sa stávajú čoraz viac spoločensky izolovaní. Podpora zo sociálnych vzťahov mierni alebo tlmí nepriaznivý vplyv stresorov na zdravie (Holt-Lunstad, Smith, Layton, 2010).

Onkologické ochorenie presahuje osobnosť pacienta a zasahuje celú rodinu a okolie. Iróniou je, že práve v čase choroby, keď človek potrebuje sociálnu oporu, sociálne vzťahy zlyhávajú. Partneri, rodičia, rodina onkologických pacientov často nezvláda každodennú starostlivosť o svojho blízkeho, podlieha tlaku, ktorý je na ňu vyvíjaný, nedokáže sa vysporiadať so svojimi emóciami a bolesťou, často tak dochádza k rozvodom, odlúčenie partnerov a rodiny.

Sociálna práca s onkologickými pacientmi

Sociálna práca spolupracuje s inými odvetviami a čoraz viac sa využíva sociálna práca pri riešení najrôznejších ľudských problémov a pomoci človeku. Tým, že sa neustále zvyšuje počet onkologicky chorých, spoločnosť vyžaduje potrebu práce sociálneho pracovníka aj v tejto oblasti.

Celé minulé obdobie sa vyznačovalo úsilím o rezortné rozdelenie zdravotnej a sociálnej problematiky bez nevyhnutnej previazanosti (Vurm, 2007). Podľa Platóna „najväčší omyl pri liečení chorôb je, že sú lekári, čo liečia telo a lekári, čo liečia dušu, hoci telo a duša sú jednotné a nedeliteľné“. Pacient potrebuje nielen zdravotnú pomoc, ale vyžaduje aj pomoc v sociálnej oblasti, preto sa tieto roviny musia prelínať a nie vzájomne oddeľovať. Opäť zdôrazňujeme holistický prístup.

Diagnostikovanie rakoviny, život s vedomím nádorového ochorenia a jeho potrebná liečba, ovplyvňuje človeka nielen po fyzickej stránke, ale aj po tej psychickej a vplýva tiež na medziľudské vzťahy. Pacient sa musí v priebehu ochorenia adaptovať, mnoho vecí musí prehodnotiť a prijať. A to sú dôvody prečo je potrebné venovať sa problematike onkologicky chorého pacienta (Liga proti rakovine Slovenskej republiky).

V určitom poňatí onkologický pacient ostáva pacientom po celý život. Siracká (2003), prezidentka Ligy proti rakovine v Slovenskej republike tvrdí, že nevyhnutnosť prísneho sledovania pacienta, pravidelných kontrol, diagnostických testov aj počas mnohých rokov po skončení liečby determinuje nielen psychologický stav pacienta, ale aj stav pacienta v rodine a spoločnosti. Pacienti prežívajú často smutné a tragické situácie, ku ktorým patrí diskriminácia, rozvody, izolácia pacienta v rodine, predstava „infekčnosti“ rakoviny pre okolie.

Práca s onkologickým pacientom predstavuje pre sociálneho pracovníka veľkú psychickú záťaž, za svojho klienta nesie zodpovednosť, mal by pristupovať ľudsky, musí byť vybavený dávkou empatie, ale zároveň si dať pozor na to, aby sa nestotožnil s klientovou situáciou, neprevzal jeho pocity a problémy za svoje, lebo v takom prípade by klientovu situáciu zhoršil. Pri rakovine nemôže byť tabu ani téma umieranie a smrť. Pacienti mávajú často otázky týkajúce sa smrti, no s blízkymi a rodinou sa o nej nevedia rozprávať. Ak človek ochorie, tieto témy sa ho už dotýkajú oveľa viac, sú oveľa bližšie a úplne inak ich prežíva.
„Tak ako je jedinečný a neopakovateľný každý jedinec, tak je jedinečná a neopakovateľná práca s ním. Človek je holistická bytosť, to znamená, že nesmieme opomenúť alebo zanedbať ani jednu zložku bio-psycho-sociálnej a spirituálnej dimenzie“ (Mojtová, Sedlárová, Šrank, 2013, s. 9).

Holistický prístup nepredstavuje len ucelený pohľad na pacienta v zmysle jeho bio-psycho-sociálnych aspektov, ale uplatňuje sa aj v pohľade na starostlivosť, ktorá sa orientuje nielen na pacienta, ale aj na jeho rodinu, ich problémy a vzájomné vzťahy.

Významnú úlohu zohráva rodina, čo sme už viackrát spomínali. Aj v tejto oblasti sa sociálny pracovník angažuje a zabezpečuje, aby fungovala, lebo „v čase, kedy je jeden z členov rodiny vážne chorý, dostáva sa do krízy celý rodinný systém. Komunikácia v rodine viazne a ľudia sa dostávajú do izolácie, pretože sa snažia chrániť jeden druhého pred zlými správami...sociálny pracovník zväčša nepracuje s dysfunkčnou rodinnou štruktúrou, ale pracuje s fungujúcou rodinou, ktorá sa snaží vyrovnať s abnormálnou situáciou“ (Kasanová, 2009, s. 57).

Drisko (2000) tvrdí, že úlohou sociálneho pracovníka je pochopiť vnútorný, subjektívny svet jedinca, ale zároveň musí pochopiť kontext, v ktorom sa jedinec nachádza. Sociálny pracovník musí byť vybavený vynikajúcou citlivosťou k druhým.

Na základe týchto poznatkov by sme zdôraznili využitie socioterapie v oblasti sociálnej práce pri práci s onkologickým pacientom. „Sociálna terapia je proces, ktorý je založený na dynamickej interakcii medzi klientom a sociálnym pracovníkom. V tomto procese ide o vedomé úsilie o formovanie názorov, presvedčení, postojov, citov a konania klientov“ (Levická, 2003, s. 90). Sokolowska (in Levická, 2003, s. 90) chápe socioterapiu ako „činnosť, ktorá má poskytnúť chorému alebo chorobou ohrozenému jedincovi dostatok možností na vytvorenie sociálnych kontaktov, ktoré sú priaznivé pre udržanie alebo znovuvytvorenie jeho primeraného sociálneho správania. Hlavnou úlohou socioterapie je posilnenie, obnovenie a udržanie pacientovho záujmu o reálny spoločenský život a reálne sociálne vzťahy“.

Sociálny pracovník pri práci s onkologickými pacientmi by mal pôsobiť priamo v nemocniciach, liečebných centrách, kde je jeho potreba najaktuálnejšia, a je skutočne prítomný. Socioterapeutickým rozhovorom sociálny pracovník mapuje aktuálne potreby onkologických pacientov a aktívne ich počúva, pri čom musí byť vybavený dávnou empatie.

Rakovina so sebou prináša ťažkosti v rôznych oblastiach života človeka, zmeny sociálnych rolí, spôsobuje nielen fyzickú, ale aj psychickú a emocionálnu bolesť, liečebné postupy vyvolávajú v človeku často strach a úzkosť. Sociálny pracovník pomáha pacientovi vyrovnať sa s neistotou, s diagnózou.
Pri nezvládaní týchto ťažkostí sa môže pacient ocitnúť v sociálnom vylúčení. Sociálny pracovník pomáha a podporuje pacienta pri opätovnom zaradení do sociálnych rolí a života. Výsledkom socioterapie je úspešná adaptácia na situáciu, v ktorej sa človek ocitol a stabilizácia jeho sociálnych sietí. „Často sa hovorí o tom, aké je náročné byť onkologickým pacientom a zvládnuť liečbu, ale rovnako náročné je aj byť rodinným príslušníkom a zvládnuť všetko, čo choroba spúšťa nielen v pacientovi, ale aj v celom najbližšom okolí“ (Gregussová, 2012, s. 9). Socioterapia je preto vhodná. Nezameriava sa len na samotného pacienta, ale aj na jeho rodinu a širšie sociálne prostredie.

Zakouřilová (2008) tvrdí, že socioterapia je zameraná na podporu komunikácie, získavanie informácií a motivácie pacienta. Kredátus (in Žiaková, 2005) pokladá za cieľ socioterapie korekciu postojov, ktoré sa u človeka príchodom choroby a prežívanej krízy zmenili.

Onkologický pacient je často uzavretý, odmieta komunikovať, je pasívny. Sociálny pracovník na zaktivizovanie takéhoto pacienta môže využiť socioterapeutické aktivity ako arteterapiu, muzikoterapiu, ergoterapiu, biblioterapiu, ktoré znižujú bolesť pacienta a podporujú jeho emočné zdravie, pôsobia relaxačne a zmierňujú úzkosť.

Záver

V článku sme sa pokúsili poukázať na potrebu sociálnej práce v oblasti onkologického ochorenia. Rakovina má široký dopad nielen na samotného pacienta, ale aj na jeho rodinu a okolie, čím poskytuje sociálnemu pracovníkovi rozsiahle pôsobenie.

Tak ako je potrebné celostne nazerať na človeka a onkologického pacienta, ako jeden celok by mal pôsobiť a pracovať zdravotnícky personál a sociálny pracovník. Títo odborníci by mali tvoriť jeden komplexný tím, čo by pre onkologického pacienta prinieslo efektívnejšie liečenie a zlepšovanie jeho kvality života.

Sociálny pracovník sa môže na jednej strane venovať prevencii, môže tak pôsobiť pri predchádzaní vzniku rizikových faktorov, ktoré ovplyvňujú vznik a vývoj rakoviny, na strane druhej môže poskytovať odbornú pomoc už pri vzniku onkologického ochorenia a venovať sa nielen pacientovi, ale mal by pôsobiť aj v jeho rodine. Vplyv sociálneho pracovníka dokáže u onkologického pacienta vybudovať správny postoj k ochoreniu, prostredníctvom stratégií zvládania naučiť pacienta bojovať so stresom, strachom, negatívnymi emóciami. Množstvo výskumov potvrdilo, že rodina pozitívne ovplyvňuje adaptáciu na ochorenie, jeho priebeh a liečbu, pacienta motivuje. Sociálny pracovník môže takúto sociálnu oporu podporovať a zosilňovať, zároveň v prípade jej absencie ju nahrádzať.

Sociálny pracovník pri práci s onkologickým pacientom by mal pôsobiť priamo v prostredí pacienta a na Slovensku takáto práca chýba. Incidencia zhubných nádorov každým rokom narastá a je priam nevyhnutné začať pôsobiť v tejto oblasti.

Autori:
Mgr. Lucia Ištvánová
prof. PhDr. Eva Žiaková, CSc.
Zoznam bibliografických odkazov

ANDRÁŠIOVÁ, Mária. 2007. Psychologické minimum o psychickom prežívaní onkologického pacienta. In Via practica. ISSN 1339-4790, 2007, roč. 4, č. S2, s. 42–46.

ANGELOVIČOVÁ, Katarína - MÁTHÉOVÁ Eva. 2012. Špecifiká psychického prežívania u pacienta s diagnózou nádorového ochorenia na klinike urológie. In CHALUPOVÁ Martina - IŠTOŇOVÁ Miriam - JUDIČÁKOVÁ Mária. Súčinnosť podporných profesií pri starostlivosti o pacienta/klienta. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta zdravotníckych odborov, 2012. ISBN 978-80-555-0512-1, s. 94-101.

DOBRÍKOVÁ, Patricia. 2007. Zvládanie záťažových situácií. Ako si zachovať duševné zdravie. Bratislava : Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, 2007. 126 s. ISBN 978-80-89271-20-7.

DRISKO, James Winship. 2000. Practice evaluation in clinical social work. In Smith College Studies in Social Work. ISSN 0037-7317, 2000, roč. 70, č. 2, s. 179-184.

GREGUSSOVÁ, Monika. 2012. Rakovina vzťahov. In Socioterapia. ISSN 1338-7138, 2012, roč. 2, č. 4, s. 9-10.

GULÁŠOVÁ, Ivica. 2009. Telesné, psychické, sociálne a duchovné aspekty onkologických ochorení. Martin : Osveta, 2009. 99 s. ISBN 978-80-80633-05-9.

HOLT-LUNSTAD, J., SMITH, T. B., LAYTON, J. B. : Social Relationships and Mortality Risk: A Meta-analytic Review [online]. [cit. 2015-02-10]. Dostupné na internete: .

KASANOVÁ, Anna. 2009. Až za hranice života, III. diel: Starostlivosť o zomierajúcich. Nitra : UKF, 2009. 98 s. ISBN 978-80-8094-527-5.

KOČIŠOVÁ, Agnesa. 2012. Sociálna práca a poradenstvo pri zlepšovaní kvality života onkologicky chorých I. In Sociálne a politické analýzy. ISSN 1337 – 5555, roč. 6, č. 2, s. 97-182.

LEVICKÁ, Jana. 2003. Metódy sociálnej práce. Trnava: Trnavská univerzita, 2003. 122 s. ISBN 978-80-89074-38-9.

Liga proti rakovine SR [online]. [cit. 2015-02-10]. Dostupné na internete: .

MOJTOVÁ, Martina - SEDLÁROVÁ, Katarína - ŠRANK, Marek. 2013. Klinický sociálny pracovník. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva, 2013. 263 s. ISBN 978-80-558-0269-5.

PETERKOVÁ, Hana a kol. 2013. Typ C – osobnost či copingová strategie? In Psychosom. ISSN 1214-6102, 2013, č. 4, s. 244-256.

Siracká Eva : Práva onkologických pacientov. Rodinný lekár [online]. [cit. 2015-02-05]. Dostupné na internete: .

VALOVIČOVÁ, E. 2009. Onkologická výchova pre stredné školy. Bratislava: Liga proti rakovine SR, 2009. 100s. ISBN 978-80-89201-38-9.

VURM, Vladimír. 2007. Vybrané kapitoly z veřejného a sociálního zdravotníctvi. Praha: Triton, 2007. 304 s. ISBN 978-80-7254-997-9.

ZAKOUŘILOVÁ, Eva. 2008. Sociální terapie aneb její teorie. Praha: Institut pro místní rozvoj, 2008. 155s. ISBN 978-80-86976-14-3.

ŽIAKOVÁ, Eva. 2005. Psychosociálne aspekty sociálnej práce. Prešov: Akcent Print, 2005. 232 s. ISBN 80-969274-2-6.