Abstrakt: Príspevok predstavuje a analyzuje názory F. A. von Hayeka na problém rovnosti v kontexte súčasných liberálnych náhľadov na danú problematiku. Rovnosť je explikovaná vo vzťahu k individuálnej slobode, zásluhe a spravodlivosti.
Kľúčové slová: liberalizmus, rovnosť, sloboda, zásluha, odmena, spravodlivé rozdeľovanie.

Abstract: Paper presents and analyzes the views of F. A. von Hayek on the issue of equality in the context of current liberal perspective of this problem. Equality is explicated in its relation to the individual freedom, merit and justice.
Key words: liberalism, equality, freedom, merit, reward, just distribution.

Aristoteles považuje rovnosť za jadro spravodlivosti a spravodlivého človeka charakterizuje ako priateľa rovnosti. Rovnosť chápe ako normatív pre rozdeľovanie. Z toho vyplýva, že pre rozdeľovanie pozitívnych a negatív hodnôt spoločnosti musí existovať miera, ktorá má všeobecnú platnosť. Rovnako sa však dajú posudzovať len rovnaké prípady. O rovnosti sa dá teda hovoriť vždy len vo vzťahu k niečomu, čo musí byť postavené na jednom základe alebo z jedného hľadiska.

Ideál rovnosti však prešiel od čias Aristotela mnohými zmenami a aj v dnes možno hovoriť o rôznorodom vnímaní toho, čo rozumieme pod pojmom rovnosť. Pre klasických liberálov znamenala rovnosť požiadavku odstrániť človekom vytvorené prekážky, ktoré by bránili vzostupu niektorých ľudí. Ďalej bola nastolená aj požiadavka zrušenia akýchkoľvek individuálnych výhod a úlohou štátu bolo prispievať k vytváraniu rovnakých podmienok pre jednotlivcov, aby tí mali rovnakú šancu na úspech, resp. rovnosť príležitostí. Nešlo o to, aby vláda zabezpečovala každému rovnaké šance na dosiahnutie určitého postavenia, ale o to, aby boli všetkým za rovnakých podmienok sprístupnené tie materiálne možnosti, ktoré svojou povahou závisia od činnosti vlády.(1) Každý by teda mal možnosť vyskúšať si svoje sily a presadiť sa. Toto chápanie neskôr vystriedala požiadavka na rovnaký štart a rovnaké vyhliadky, no prispôsobovanie príležitostí individuálnym cieľom by v konečnom dôsledku bolo opakom slobody, čo je pre liberálov neprijateľné.

John Dewey vysvetľuje postoj, kedy je liberalisticky chápaná sloboda (politická sloboda) vnímaná ako nekompatibilná s rovnosťou. (2) Podľa tejto argumentácie nemôžeme naplno popustiť uzdu prirodzeným schopnostiam bez vytvárania výraznej nerovnosti v kultúrnom, ekonomickom a politickom postavení ako nevyhnutnom dôsledku. Na druhej strane, ak je rovnosť cieľom, potom treba na uplatňovanie slobody uvaliť významné obmedzenia. Pôvodná myšlienka a ideál demokracie však dávali rovnosť a slobodu do vzájomnej súvislosti, pretože možnosť realizácie demokratického ideálu je podmienená možnosťou dosiahnuť v spoločenskej praxi a inštitúciách prepojenie rovnosti a politickej slobody.

Zásadou raného demokratického liberalizmu teda bolo, že ľudia sa rodia slobodní a rovní a politická nerovnosť je iba produktom spoločenských inštitúcií. Rovnaký princíp platí aj pre ekonomickú nerovnosť. Ak sa totiž niekto narodí ako majetný a iný nie, tento rozdiel vyplýva tiež zo spoločenských zákonov, ktoré regulujú vlastníctvo a reguláciu majetku. Nerovnosti pri rozdeľovaní moci a produktov v spoločnosti by mali striktne zodpovedať prirodzeným nerovnostiam. Progresívna liberálna demokracia podľa Deweyho nastoľuje požiadavku, aby boli inštitúcie a zákony také, aby zabezpečovali a ustanovovali rovnosť pre všetkých, takže obvyklé tvrdenie o vzájomnej nekompatibilite rovnosti a politickej slobody spočíva na formálnom a obmedzenom pojme politickej slobody. Tá je tu chápaná veľmi abstraktne, pretože prehliada a vylučuje, že politické slobody človeka závisia od reálnej moci konať, ktorú existujúce inštitucionálne usporiadanie udeľuje ostatným jednotlivcom. „Demokratický ideál, zjednocujúci rovnosť a politickú slobodu, na druhej strane uznáva, že skutočná a konkrétna politická sloboda príležitostí a konania závisí od vyrovnania politických a ekonomických podmienok, v ktorých sú samotní jednotlivci skutočne, nie v nejakom abstraktnom metafyzickom zmysle, slobodní.“(3) Dewey svoju rozpravu uzatvára tvrdením, že stotožňovanie politickej slobody s maximom neobmedzenej individualistickej činnosti v ekonomickej sfére je pre realizáciu politickej slobody, ako aj pre realizáciu rovnosti fatálne.

Názory na rovnosť sa teda rôznia a do veľkej miery závisia od rôznorodého chápania slobody. Spolu so Swiftom si dovolíme konštatovať, že politickí filozofi v súčasnosti stále viac upúšťajú od názoru, že rovnosť je politickým ideálom, hoci neodmietajú potrebu istého „rovnejšieho“ rozdeľovania statkov. (4)

Predmetom nášho záujmu je však primárne rovnosť podľa Friedricha Augusta von Hayeka. Ako liberál je Hayek ochotný akceptovať iba takú rovnosť, ktorá nie je v protiklade so slobodou indivídua: „Rovnosť všeobecných pravidiel daných zákonom a všeobecných pravidiel správania je (...) jediným druhom rovnosti pripúšťajúcim slobodu, a je tiež jedinou rovnosťou, ktorú môžeme zaistiť bez toho, aby sme zlikvidovali slobodu.“(5) Takáto rovnosť podľa Hayeka nutne vytvára nerovnosti, pretože akceptuje to, že ľudia sú rozdielni. To, že takéto rozdielnosti medzi ľuďmi existujú, neoprávňuje vládu na to, aby s nimi zaobchádzala rozdielnym spôsobom. Požiadavka rovnosti pred zákonom je základom fungovania demokratickej spoločnosti, avšak široko obhajovaná teória o uniformite ľudskej prirodzenosti by mohla ľahko podkopať najzákladnejšie ideály slobody a individuálnej hodnoty jednotlivca. Ľudia sú si rovní pred zákonom, no nemožno prehliadať fakt, že už od narodenia sú navzájom rozdielni. Ak k nim budeme pristupovať rovnako, výsledkom bude nevyhnutne nerovnosť, čo je prirodzené. Rovnosť pred zákonom, ktorú požaduje liberálne chápanie slobody, vedie k materiálnej nerovnosti, takže ekonomická nerovnosť nepredstavuje pre spoločnosť zlo, ktoré by nás oprávňovalo na to, aby sme proti nemu použili diskriminačné násilie alebo výsadu.(6)

O realizácii jedného z ústredných bodov klasického liberalizmu – rovnosti príležitostí – Hayek pochybuje, pretože ak by mal byť dosiahnutý, vláda by musela riadiť celé fyzické a ľudské prostredie všetkých osôb a musela by sa snažiť poskytnúť aspoň ekvivalentné šance pre každého. Vyústilo by to do toho, že by vláda riadila každú okolnosť, ktorá by sa mohla dotýkať niečieho blahobytu. A teda, akokoľvek atraktívna by sa myšlienka o rovnosti príležitostí mohla zo začiatku javiť, „akonáhle táto idea prestane byť obmedzená len na tie služby a zariadenia, ktoré z iných dôvodov musí poskytovať vláda, začne to byť ideálom úplne iluzórnym a každý pokus konkrétne ho realizovať môže ľahko skončiť niečím desivým“. (7)

Hayek je presvedčený o tom, že mnoho z toho, čo sa môže javiť ako požiadavka rovnosti, je vlastne snahou dosiahnuť spravodlivejšie rozdeľovanie. To spája s hodnotou a zásluhou. V slobodnom systéme je podľa neho nežiaduce, aby boli materiálne odmeny vo všeobecnosti realizované na základe toho, čo ľudia považujú za zásluhu. Základným rysom slobodnej spoločnosti je, že postavenie jednotlivca nemusí nutne závisieť od názorov ostatných na zásluhu, ktorú získal: „... hodnota, ktorú majú výkony a schopnosti človeka v očiach jeho druhov, nesúvisí nutne so zaistiteľnou zásluhou ...“ (8) Podľa Hayeka zásluha nie je vecou objektívneho výsledku, ale skôr subjektívneho úsilia. Odmenu zodpovedajúcu zásluhe nemožno zlúčiť so slobodou vo voľbe vlastného cieľa. Možnosť pravdivého posúdenia zásluhy totiž závisí od prítomnosti práve tých podmienok, ktorých všeobecná absencia je hlavným argumentom pre slobodu. Ak nechávame iných ľudí rozhodovať, potom je to preto, že chceme, aby využili poznatky, ktoré my sami nemáme. Ak však chceme, aby slobodne využívali svoje poznanie a schopnosti, ktorými my sami nedisponujeme, potom nie sme schopní posúdiť, akú zásluhu majú na svojom výkone. Ak majú ľudia sledujúci neisté ciele využívať svoje vlastné znalosti a schopnosti, nesmú byť vedení predstavou, ktorú majú iní o tom, čo by mali robiť, ale hodnotou, ktorú ostatní prisudzujú výsledku, o ktorý sa usilujú.

Zásluhovosť a hodnota úzko súvisia so spravodlivým odmeňovaním: „Nielenže by pre nás bolo nemožné spravodlivo odmeniť každú zásluhu, ale nebolo by dokonca ani žiaduce, aby sa ľudia zameriavali predovšetkým na získanie čo najväčšej zásluhy, Každý pokus primäť ich k tomu, aby to činili, by nevyhnutne vyústil do toho, že by za rovnakú službu dostali rozdielnu odmenu. A tým, čo môžeme posudzovať s určitou dôverou, je iba hodnota výsledku, nie rôzne stupne úsilia a starostlivosti, ktoré museli rôzni ľudia vynaložiť na to, aby ho dosiahli.“ (9)

Autorka: PhDr. Jarmila Jurová, PhD.
Katedra všeobecnej a aplikovanej etiky
Filozofická fakulta , Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre
Použitá literatúra
Dewey, J.: Rekonštrukcia liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2001. ISBN 80-7149-281-7.
Hayek, F. A.: Právo, zákonodarství a svoboda 2. Fata morgána sociální spravedlnosti. Praha: Academia, 1991. ISBN 80-200-0309-6.
Hayek, F. A.: Rovnost, sloboda a zásluha. In: Kis, J.(ed.): Současná politická filosofie. Praha: Oikoymenh, 1997, s. 101-121. ISBN 80-86005-60-7.
Swift, A.: Politická filosofie. Základní otázky moderní politologie. Praha: Portál, 2005. ISBN 80-7178-859-7.

---

(1) Samozrejmosťou bolo, že výsledky nebudú rovnaké, pretože jednotlivci sa od seba navzájom líšia a vláda nemôže ovplyvňovať všetky relevantné okolnosti.
(2) Dewey, J.: Rekonštrukcia liberalizmu, s. 629 – 633.
(3) Dewey, J.: Rekonštrukcia liberalizmu, s. 631.
(4) Swift, A.: Politická filosofie. Základní otázky moderní politologie, s. 94.
(5) Hayek, F. A.: Rovnost, sloboda a zásluha, s. 101.
(6) Hayek, F. A.: Rovnost, sloboda a zásluha, s. 103 - 104.
(7) Hayek, F. A.: Právo, zákonodarství a svoboda 2. Fata morgána sociální spravedlnosti, s. 83.
(8) Hayek, F. A.: Rovnost, sloboda a zásluha, s. 111.
(9) Hayek, F. A.: Rovnost, sloboda a zásluha, s. 114.