The psychological consequences of violence against women and the possibilities of helping with specialized social counseling
Abstrakt: Násilie na ženách je nielen v medzinárodnom kontexte, ale aj na Slovensku problémom celej spoločnosti. Má množstvo podôb a foriem a to vo verejnom ako aj v súkromnom živote. Design príspevku tvorí stručný prehľad o vybraných formách násilia páchaného na ženách ich intímnym partnerom. Osobitný zreteľ je v príspevku kladený na psychické následky a možnosti intervencie prostredníctvom sociálneho poradenstva. Cieľom príspevku je poukázať na špecializované poradenstvo vykonávané sociálnym pracovníkom ako aj hranice jeho kompetencií.
Kľúčové slová: Násilie páchané na ženách, domáce násilie, psychické následky, agresor, obeť, sociálne poradenstvo

Abstract: Violence to women represents asignificant problem of all society in many countries including Slovakia. This violence proves several forms in both public and private life. Article contains short owerview of forms of the violence to women from their intimate partners. Selected psychological consequences are emphasized. The options of intevention provided by the social consulting are presented as well. The aim is to point out particularities of special consultancy provided by a social profesionals and limits of their authority.
Keywords: violence to women, domestic violence, psychological consequence, aggressor, victim, social consulting

1 Formy domáceho násilia

Obete domáceho násilia sú málokedy vystavené výhradne jednej forme týrania. V odborných kruhoch sa v súvislosti s domácim násilím hovorí o piatich základných formách násilia. Jedná sa o násilie fyzické, psychické, sexuálne, sociálne a ekonomické (finančné).

Fyzické násilie sa prejavuje širokým spektrom intenzity napadnutia. „Zahŕňa všemožné formy brutality, ktorých intenzita sa stupňuje. Od sácania, kopania, bitia, narastajúca agresivita vyúsťuje do mlátenia s úmyslom až usmrtiť. S telesným násilím sa často spája ničenie majetku, t.j. hlavne vecí, na ktorých žene záleží, napr. rozbíjanie nábytku. Následkom takéhoto násilia dochádza u žien k ujmám na zdraví a zdravotným problémom s rôznym stupňom ohrozenia zdravia a života. Často si útoky vyžadujú lekárske ošetrenie, hospitalizáciu. Ženy málokedy vyhľadajú lekára, aj keď sa jedná o ťažké zranenia“ (Löw, 1998, s. 56).

Psychické násilie „zahŕňa citové a slovné týranie, žena ho pociťuje ako ničenie pocitu vlastnej hodnoty a psychického zdravia. O jeho prítomnosti sa dozvedáme zo subjektívnych výpovedí žien. Patrí sem zosmiešňovanie doma i na verejnosti, urážlivé poznámky o výzore alebo charaktere, osočovanie a výbuchy zlosti. Tvrdenia, že žena je bláznivá, psychicky chorá, namýšľa si, má samovražedné sklony“ (Egger, 2000, s. 3). Muži tieto vyjadrenia používajú na odvrátenie pozornosti od vlastných činov, hľadajú problém v žene (Ponešický, 2005).

Sexualizované násilie svojimi dôsledkami na telesnom i psychickom zdraví obete stojí niekde medzi fyzickým a psychickým násilím (Egger, 2000). Žena trpí nielen po telesnej stránke, ale hlavne po psychickej. Sexualizované násilie zahŕňa všetky sexuálne činy, ktoré sú žene nanútené. Je aktom agresie a zneužitia moci, a nie výsledkom nekontrolovateľných sexuálnych pudov (Matějková, 2007). „Znásilnenie, vynútená vaginálna, orálna alebo análna penetrácia, vynucovanie sado-masochistických praktík, nútenie k prostitúcii, nútenie k sexuálnym kontaktom s priateľmi zneužívateľa, nútenie k sledovaniu pornografie to je výber najčastejšieho sexuálneho násilia“ (Matejková, 2009, s. 120).

Sociálne násilie – „správanie, ktoré má za cieľ ženu izolovať. Stratégia často používaná na manipuláciu a kontrolu obete.“ (Egger, 2000, s. 4). Z našich skúseností z praxe uvádzame formy: bránenie sa stretávať s rodinou, priateľmi a priateľkami, zamykanie v domácnosti, odhlásenie telefónu, sledovanie telefonátov, mailov, zakazovanie používať auto.

Ekonomické násilie znamená nerovnováhu v prístupe k finančným zdrojom a využívanie silnejšej ekonomickej pozície. „Zneužívanie moci disponovaním finančných prostriedkov, odmietaním alebo minimalizáciou finančnej podpory, bránením vo vykonávaní práce, zamestnania. Muž núti ženu k odchodu zo zamestnania a obmedzuje jej vlastný príjem“ (Sopková, 1998, s. 103). Z praxe máme skúsenosť, že zneužívateľ dáva príliš málo peňazí na domáce výdavky alebo si ponecháva zdroje príjmov, aktíva alebo výdavky utajené pred obeťou.

Závažnosť násilných činov páchaných na žene je možné doložiť pomerne presvedčivo najmä na ich následkoch. Prežívané násilie ovplyvňuje obeť partnerského násilia v mnohých oblastiach jej života. Týranie intímnym partnerom má vplyv nielen na jej telesné zdravie, ale predovšetkým zanecháva silne devastujúce účinky na jej psychike. Domáce násilie výrazným spôsobom narušuje i kvalitu života obete. Preukázaný je vplyv násilia napr. na výkonnosť v zamestnaní, čo ďalej môže ohroziť ekonomickú situáciu obete (pracovná neschopnosť, vyššie riziko straty zamestnania, zníženie pracovnej výkonnosti), znižuje sa taktiež jej sociálny status (žena často zostáva bez domova v snahe pred násilným partnerom utiecť) a pod. V nasledujúcej časti príspevku sa zameriavame na bližšie identifikovanie psychických následkov násilia, nakoľko ich považujeme za najčastejšie následky partnerského násilia.

2 Psychické následky násilia páchaného na ženách

Domáce násilie a jeho jednotlivé formy páchané na žene, sú súčasťou nielen našej histórie, ale aj súčasnosti. Na základe našich skúseností je domáce násilie častým javom v niektorých slovenských domácnostiach. Môžeme hovoriť o násilí, či už na ženách, deťoch, starých ľuďoch i mužoch. Z našej praxe vyplýva, že medzi najčastejšie vyskytujúce sa formy násilia v násilníckom vzťahu patria psychické formy násilia páchané na ženách. Domáce násilie má pre ženy ako obete výrazný dopad aj na ich psychiku. Otrasené psychické zdravie obete sa prejavuje jej špecifickým prežívaním a správaním. Tieto ženy častejšie vyhľadávajú starostlivosť psychiatra, je tu aj väčšie riziko, že sa pokúsia o suicídum alebo si zvolia únik pomocou alkoholu, či drog, obvykle medikamentov (Vágnerová, 2004, s. 643). Zároveň sa môže u obetí v dôsledku týrania rozvinúť rad emočných porúch alebo porúch správania, ako napr. nízke sebavedomie a sebaúcta, depresie, pocity úzkosti, fóbie, neschopnosť niekomu dôverovať, či rozvíjať úzky vzťah, nutkavo-obsedantná porucha, symptómy posttraumatickej stresovej poruchy, špecificky potom tzv. syndróm týranej ženy alebo Štokholmský syndróm, alkoholizmus, suicídne prejavy správania a pod. Z mojej praxe vyplýva, že tieto poruchy sú bežnými dlhodobými reakciami na násilie.

2.1 Štokholmský syndróm

Niektorí autori popisujú psychické zmeny u obete domáceho násilia konceptom traumatickej väzby, ku ktorej dochádza vtedy, keď má jeden vo vzťahu príliš veľkú moc a „stáva sa úplne závislý od bezmocnej osoby pre svoj relatívny pocit všemocnosti“ (Kones, 2003, s. 194). Z našej praxe vyplýva, že podriadená žena, ktorá je v moci tejto osoby, sa naopak cíti stále bezmocnejšia, vystrašenejšia a depresívnejšia. Do tohto rámca možno preto zaradiť i tzv. Štokholmský syndróm. Podľa J. Buriáneka a Z. Podanej (2006) pre vytvorenie traumatickej väzby musia byť splnené dve výrazné podmienky: nerovnováha moci, ktorej vplyvom vzniká silná závislosť submisívneho jedinca na dominantnom, a striedanie sa obdobia týrania a normálneho správania, čo je zvlášť efektívne pre tvorbu silnej emocionálnej väzby.

Štokholmský syndróm je charakterizovaný práve tým, že sa „medzi obeťou a násilníkom utvára zvláštny vzťah – pripútanie. Jedným zo znakov tohto špecifického vzťahu je napr. lojalita k násilníkovi, snaha chrániť ho a dokonca súcit a „spolupráca“ s ním. Ďalším je neschopnosť vyhľadať pomoc zvonku, najmä v inštitúciách, a tiež neschopnosť opustiť vzťah a násilníka“ (Sopková, 1998, s. 455). Sme názoru, že Štokholmský syndróm nám tak priamo označuje špecifickú náklonnosť obete voči svojmu trýzniteľovi, s ktorou sa stretávame práve pri dlhodobom partnerskom násilí. Aby sme mohli hovoriť o Štokholmskom syndróme, musia byť splnené štyri podmienky: život obete je v ohrození, obeť nemôže uniknúť, respektíve je o tom presvedčená, izolácia od iných ľudí, prechodná náklonnosť, resp. prechodná priateľskosť páchateľa (Egger,1999). Špecifickým podľa nášho názoru je emocionálny vzťah medzi obeťou a násilníkom, ktorý je založený na strachu a vďačnosti zároveň (žena cíti vďačnosť i za zníženie miery alebo frekvencie týrania), čím dochádza k identifikácii obete so svojim trýzniteľom a jeho potrebami, a neschopnosťou obete prejaviť negatívne emócie. Pozoruhodné je, že potreba prežiť je silnejšia než impulzy k tomu, aby obeť páchateľa nenávidela, naopak ho začína vnímať ako niekoho dobrého.

2.2 Syndróm týranej ženy

Situáciu ženy nachádzajúcu sa v patologickom vzťahu s násilným partnerom, vymedzuje tzv. syndróm týranej ženy, ktorý bol ako odborný pojem do odbornej literatúry zavedený v 80. rokoch 20. storočia, kedy bolo explicitne tematizované násilie na ženách. Jedná sa o koncept vytvorený v roku 1978 psychologičkou Lenore Walkerovou s cieľom „pomenovať širokú paletu psychických symptómov a vzorcov správania, ktoré sú dôsledkom prítomnosti dlhodobého partnerského násilia, a ktoré pomáhajú obeti prežiť v násilných situáciách.“ (Marvanová, Vargová, 2008, s. 40). Syndróm týranej ženy je definovaný ako „súbor špecifických charakteristík a dôsledkov zneužívania, ktoré vedú ku zníženej schopnosti ženy efektívne reagovať na prežívané násilie. Ide tak o rozvoj charakteristických fyzických, psychických a sociálnych symptómov ako sú depresie, nízke sebavedomie, či izolácia, znovu prežívanie traumy, naučená bezmocnosť, stiahnutie sa od okolia poruchy príjmu potravy, vyčerpanosť, bolesti hlavy a pod., ktoré sú dôsledkom priamej osobnej skúsenosti s opakovanými násilnými útokmi, hlavne rozporuplného a premenlivého správania páchateľa a zníženej možnosti obete ovplyvňovať vlastný život“ (Marvanová, Vargová, 2008, s. 40).

Aby došlo k rozvoju syndrómu týranej ženy musí dôjsť aspoň dvakrát k zopakovaniu celého cyklu násilia. Zároveň sú vymedzené štyri základné charakteristiky tohto syndrómu: žena verí, že za násilie nesie vinu ona, nedokáže si predstaviť, že by za násilie mohol byť zodpovedný niekto iný než ona, žena sa bojí o svoj život alebo o životy svojich detí, žena má iracionálny pocit, že násilník je všadeprítomný a všetko vie. (Marvanová, Vargová, 2008) Môžeme konštatovať, že u žien ako obetí násilia sme sa tak stretli s javmi, ktoré u obetí iných kriminálnych činov nenachádzame. Za markantnú považujeme napr. pretrvávajúcu väzbu k agresorovi, zotrvávanie vo vzťahu s ním, zatajovanie závažnosti a príčin zranení, popieranie viktimizácie. Syndróm týranej ženy sa najčastejšie prejavuje v podobe posttraumatickej stresovej poruchy, naučenej bezmocnosti a sebazničujúcich reakcií.

2.2.1 Posttraumatická stresová porucha

Termín posttraumatická stresová porucha je termín používaný pre úzkostnú poruchu, ktorá sa typicky rozvíja po emočne ťažkej, stresujúcej udalosti, ktorá svojou závažnosťou presahuje obvyklú ľudskú skúsenosť a býva traumatickou pre väčšinu ľudí (Egger, 1999). Traumatická reakcia vzniká ako reakcia na pocit vlastnej bezmocnosti, neschopnosti zmysluplnej akcie, tvárou v tvár traumatizujúcej skúsenosti. Ak nie je možný variant útoku alebo úteku, môže dôjsť až k porušeniu integrity osobnosti. Traumatické udalosti tak vyvolávajú trvalé hlboké zmeny v oblasti fyziologickej, emočnej i kognitívnej. Pre obete je obtiažne ich zaradiť medzi svoje doterajšie skúsenosti a pochopiť zmysel zažívaného utrpenia. „Pri traumatických udalostiach sa takpovediac naučené stratégie reagovania a prispôsobovania nedajú použiť“ (Egger, 1999, s. 77). Partnerské násilie je nepochybne jedným z najzávažnejších stresorov v rodine, pretože výrazne pôsobí na rozvoj posttraumatickej stresovej poruchy u jej obetí, hlavne ak sa intervaly medzi násilnými incidentmi skracujú a obeť má stále menej a menej času na spracovanie traumy. V prípadoch, ak je traumatická situácia predmetom domáceho násilia, bývajú symptómy komplexnejšie, trvajú dlhšie a sú horšie prístupné intervencii (Marvanová, Vargová, 2008, s. 42). Symptómy posttraumatickej poruchy sa pohybujú v troch hlavných kategóriách (Egger 1999):

• Nadmerná vzrušivosť (hyperarousal) - ženy, ktoré boli vystavené takejto traume, sú v permanentnom očakávaní nového nebezpečenstva, čím udržujú organizmus neustále v pohotovosti, sú v neustálom stave poplachu, mávajú prehnané reakcie. Často hovoria o poruchách spánku, poruchách sústredenia, reagujú podráždene, niekedy sa u nich môžu vyskytnúť príznaky generalizovanej úzkosti.
• Intruzívne príznaky (intruizmus) – ide o tzv. „flashbacky“, teda náhle vyvolané, vtieravé a neodbytné pocity znovu prežívanej traumatickej situácie. Ženy často hovoria o tom, že v momente traumy zostáva čas stáť (odvtedy už pre ne život nebol životom, nevedeli sa už vrátiť k normálnemu životnému rytmu).
• Príznaky zovretia – konstrikcia (constriction) – prejavujú sa tzv. „traumatickým tranzom“, kedy žena, ktorá je vystavená totálnej bezmocnosti a nemožnosti klásť aktívny odpor, či utiecť, vníma realitu pozmenene, akoby sa situácia odohrávala mimo jej telo, či len ako súčasť zlého sna.

Tieto príznaky môžu vyvolať situácie, ktoré pripomínajú prežitú traumu. U obete tak dochádza k psychickému zmeraveniu, citovému ochrnutiu a vyhýbaniu sa situáciám, ktoré by mohli byť pociťované ako ohrozujúce, môže ísť i o stratu záujmu o okolitý svet a nechuť premýšľať o budúcnosti.

2.2.2 Naučená bezmocnosť (Learned Helplessness)

Teória naučenej bezmocnosti vychádza z toho, že niektoré ženy sú v násilnom vzťahu doslova uväznené (Marvánová, Vargová, 2008). Táto teória vychádza „z teórie sociálneho učenia a výsledkov experimentálneho psychológa M. Seligmana – násilné incidenty sa vo vzťahu vyskytujú neočakávane, následkom čoho ženy prežívajú pocit straty kontroly nad vlastnou situáciou a postupne prichádzajú o motiváciu reagovať. Ako dôsledok sa potom prejavuje pocit bezmocnosti, náchylnosť k depresiám a pocitom úzkosti, klesá tiež schopnosť začať situáciu riešiť“ (Buriánek, Podaná, 2006, s. 28).

Syndróm sa samozrejme nevyskytuje u všetkých obetí v rovnakej miere, niektoré sa snažia aspoň čiastočne kontrolovať miesto a čas incidentu, no viac menej násilie považujú všetky obete za nevyhnutné. Výrazné je aj pasívne a submisívne správanie obetí. Na základe skúseností sme zistili, že v počiatočných fázach násilia vo vzťahu je obeť násilnými prejavmi zo strany partnera najprv zaskočená, čo neutralizuje pomocou rôznych mechanizmov manipulácie s realitou. V ďalšej fáze získava skúsenosť, že nemôže násilie kontrolovať, čo vedie ku strate aktivity a motivácie hľadať riešenia, upadá do stavu bezmocnosti, straty pocitu vlastnej kompetencie, objavuje sa strata sebavedomia, emocionálne deficity (skľúčenosť, apatie), prestane dúfať v zmenu vlastnej situácie, neverí v existenciu riešenia a pomoci, čím prispôsobí život neustálemu teroru a hrozbe. Oprávnene sa preto domnievame, že naučená bezmocnosť je jedným z dôvodov, prečo týrané ženy nevnímajú svoju schopnosť unikať z násilného vzťahu (Buriánek, Podaná, 2006).

„K odstráneniu syndrómu je treba najprv oddeliť obeť od násilného partnera, k čomu môže byť nevyhnutná vonkajšia pomoc. Potom je nutné zmeniť jej negatívne očakávanie, navrátiť jej sebadôveru a sebaúctu a pomôcť jej opäť získať pocit kontroly nad vlastným životom“ (Buriánek, Podaná, 2006, s. 28). Efektívnou formou pomoci, ktorú môžeme uplatniť je poradenstvo a psychoterapia.

2.2.3 Sebazničujúce reakcie

Sebazničijúce reakcie reprezentujú paradoxne účinky viktimizácie blízkym človekom, ktoré nemožno u týraných žien vnímať ako psychopatológiu, či charakterovú slabosť. Ide vlastne o typickú, prirodzenú stratégiu vyrovnávania sa s opakovaným a nevypočítateľným násilím (Vágnerová, 2004). Sebazničujúce reakcie sa objavujú predovšetkým u dlhodobo trvajúceho týrania a zahŕňajú hlavne nasledujúce javy:

• popieranie viny útočníka – „týraná žena má tendenciu relativizovať vinu násilného partnera a pričítať ju niekomu alebo niečomu inému (napr. negatívne skúsenosti z detstva, nezamestnanosť, alkohol) a zdôrazňovať jeho pozitívne stránky (napr. starostlivosť o rodinu a pod.)“ (Vágnerová, 2004, s. 98).
• minimalizácia následkov – žena popiera vážnosť jednotlivých incidentov i celkovej situácie, je to forma iluzórnej obrany. Žena vinu za násilné incidenty pripisuje sama sebe, nakoľko nebola schopná splniť očakávania, či požiadavky partnera alebo vyhovieť jeho kritériám. Sebaobviňovanie obete sa tak stáva dôležitým rozlišovacím znakom medzi skutočnou a predstieranou viktimizáciou, pretože u zinscenovaných obvinení z domáceho násilia sa u údajnej obete so sebaobviňovaním nestretávame (Vágnerová, 2004).

Podľa nášho názoru je dôležitá aj reakcia ženy na prvé incidenty od agresora. Z našich skúseností vyplýva, že ženy, ktoré aktívne zareagujú v počiatočnej fáze zneužívania (kládli útočníkovi podmienky ohľadne ďalšieho spolužitia, hrozili sankciami a zverejnením incidentov), sú i neskoršie schopné účinne zareagovať na pokračujúce násilie (vyhľadajú poradňu, odchádzajú do krízových centier a pod.) Naopak, u žien s pasívnou reakciou na prvé incidenty, sa prudko zvyšuje pravdepodobnosť dlhotrvajúceho zneužívania.

3 Možnosti pomoci ženám - obetiam domáceho násilia

Pri práci so ženou zažívajúcou násilie od manžela/partnera je podľa nášho názoru potrebné žene poskytnúť slobodný a bezpečný priestor na zváženie jej rozhodnutí a orientovanie svojej budúcnosti. Týraná žena sa nerozhoduje len za seba a pre seba, ale jej rozhodnutia majú zásadný dopad na jej deti. Preto považujeme za dôležité, aby týraná žena prevzala autorstvo nad procesom riešenia jej problému s poukazom na multiprofesionálnu pomoc, ktorú doporučujeme ako vedenie klientky v procese jej uzdravovania. Európska únia vypracovala Európske štandardy služieb, kde zadefinovala základné princípy pre prácu s týranou ženou. Z uvedených princípov vyberáme:

• pomoc k svojpomoci
• vedenie k samostatnej existencii a nezávislosti,
• anonymita,
• bezpečie a ochrana ( utajenosť náhradného bývania, utajenosť pri poskytovaní pomoci)
• ženy pomáhajú ženám (ženský personál). ( Karlovarská, Krokavcová, 2009)

Ženy zažívajúce násilie sa už dlhší čas nachádzajú v psychickej, sociálnej a často krát aj ekonomickej záťaži. Prežívajú stres, sú vo vážnej životnej kríze, ktorú najskôr ako vyhľadajú odbornú pomoc, často riešia so svojimi blízkymi a rodinnou. Uvedenú laickú pomoc považujeme za dôležitú, ale prikláňame sa k názoru Čírtkovej a Vitoušovej (2007), že by mala obsahovať nasledovné doporučenia: podpora vyjadrovania emócií, viery vo vlastné schopnosti, obnova pocitov bezpečia a schopnosti dôverovať, podpora pri riešení hlavných problémov obeti – pozitívnu rolu môžu zohrať príbuzní napríklad doprovodom pri podaní trestného oznámenia, účasť pri vyšetrovacích úkonoch a pod.

V prípadoch, keď týraná žena problém domáceho násilia nedokáže zvládnuť iba za pomoci príbuzných a blízkych osôb, vyhľadá špecializovanú pomoc krízovej intervencie. Štepanovská, N. ( 2005) rozlišuje formy krízovej pomoci na prezenčnú a distančnú. Pre prezenčnú formu je nevyhnutný osobný priamy kontakt, ktorý sa realizuje napr. v azylovom dome, v ambulancii alebo v teréne – priamo v bydlisku klientky. Do dištančnej formy krízovej pomoci zaraďujeme telefónne linky pomoci a internetové služby.
Telefónna linka – na anonymných krízových linkách sú týraným ženám poskytnuté potrebné informácie, priestor pre hľadanie pomoci a k nadviazaniu spolupráce. Podľa nášho názoru je výhodou krízovej linky jej ľahká dostupnosť, možnosť volať podľa potreby týranej ženy a zabezpečenie súkromia.
Internetové poradenstvo – v súčasnosti uvedené poradenstvo považujeme za rýchlu, pomerne dostupnú a anonymnú možnosť kontaktovania. Klientka sa na webových stránkach pomáhajúcich organizácii alebo emailovou komunikáciou s nimi rýchlo dostane k potrebným informáciám o formách sociálnej intervencie.
Klientky ako prvý kontakt často zvolia telefónnu linku alebo email. Až po poskytnutí základných informácií, straty obáv z anonymity a bezpečnosti komunikácie zvolia priamy kontakt so sociálnou pracovníčkou a to realizovaním ambulantnej alebo pobytovej sociálnej služby. V rámci ambulantných služieb pomáhajúca organizácia zabezpečuje:

• špecifické poradenstvo,
• právne poradenstvo v oblasti rodinného, trestného a majetkového práva,
• sociálne poradenstvo,
• psychologické poradenstvo,
• pomoc pri spisovaní žiadostí, návrhov,
• vytvorenie bezpečného plánu odchodu od násilníka,
• sprevádzanie na súdy,
• filiálna terapia,
• podporné skupiny,
• pomoc pri hľadaní bývania,
• preventívne programy. (Brnová, 2011)

V zariadení núdzového bývania sa poskytuje dočasné bývanie na utajenej adrese. Z našich skúseností vyplýva, že v súčasnej dobe je núdzové bývanie sťažené nepriaznivou finančnou situáciou azylových domov, ktoré majú niekedy problém zabezpečiť základné podmienky pre svoje fungovanie. Z činností týchto zariadení vyberáme: zabezpečenie ochrany a bezpečia, 24 hodinová dostupnosť, štandardné zabezpečenie stravy, hygieny pre klientky a ich deti ako aj služby sociálneho pracovníka, psychologičky, právničky a pod.

V súvislosti s uvedenou problematikou by sme pre potreby uvedeného článku krátko spomenuli význam prevencie v uvedenej oblasti, ktorá sa realizuje prostredníctvom preventívnych aktivít. Preventívne intervencie by sa mali zameriavať priamo na klientelu, odborníkov, verejnosť a smerovať ich k informovanosti a eliminácii tak závažného sociálnopatologicého javu akým je násilie páchané na ženách.

3.1 Možnosti pomoci špeciálnym sociálnym poradenstvom

Poradenstvo ženám - obetiam domáceho násilia, patrí medzi odborné poradenstvá a v závislosti od profesijnej špecializácie môže ísť o sociálne, psychologické alebo právne poradenstvo. Hranice medzi týmito profesiami nie sú vždy jednoznačne oddelené. „Sociálne poradenstvo je proces, ktorý prebieha prostredníctvom rozvoja vzťahu medzi sociálnym klientom a sociálnym poradcom, využívajúc pri tom rôzne poradenské formy a metódy práce, a ktorého cieľom je zvýšiť kvalitu života klienta za pomoci mobilizácie vnútorných a vonkajších zdrojov jeho prirodzeného prostredia.“ (Mydlíková, 2004, s. 19)

V procese pomoci týranej žene chápeme špeciálne sociálne poradenstvo ako poskytovanie profesionálnych odborných rád a metodické usmerňovanie klientky s akceptáciou jej rozhodnutí. Cieľom by malo byť vyriešenie a prekonanie jej problému za pomoci metód sociálneho poradenstva a ďalších techník a postupov sociálnej práce (napr. povzbudzovanie, spätná väzba, aktívne počúvanie, empatia). Zameranie poradenstva orientovať najmä na sprostredkovanie informácií umožňujúcich orientáciu v možnostiach, ktoré sa klientke v nepriaznivej sociálnej situácii naskytnú – napomáhanie spoznať jej ďalšie možnosti, ukončiť pocity izolácie, prevziať kontrolu nad svojím životom a terapeuticky eliminovať traumatické dopady spôsobené násilím (Brnová, 2011)

Pri špecializovanom sociálnom poradenstve, v ktorom sú sociálnymi klientkami týrané ženy, je nevyhnutné, aby sociálny pracovník pracoval v multiprofesijnom tíme a mal základné právne a psychologické znalosti a zručnosti. Doporučujeme sociálnym pracovníkom, v prípade špecifických potrieb klientku odporučiť a distribuovať k ďalším špecialistom z oblasti psychológie, psychoterapie, psychiatrie a práva. Žena vystavená násiliu môže mať pocity bezmocnosti, straty kontroly a rozhodovania o živote. V procese pomoci preto ide o to, aby sociálny pracovník spolu s týranou ženou premysleli také možnosti, ktoré jej pomôžu znovu nadobudnúť kontrolu nad vlastným životom. Ak chce sociálny pracovník obeti domáceho násilia účinne pomôcť, mal by poznať všetky dôležité znaky, ktoré vykazuje tento fenomén a rešpektovať prežívanie obete, i keď ho nemusí chápať a stotožniť sa s ním (Bednářová, 2006). Sociálny pracovník nemôže na obeť naliehať a hranice, ktoré si obeť vymedzila, treba bezpodmienečne rešpektovať. Základné pravidlo súčasného poradenstva znie: „Pomáhať znamená pomôcť ľuďom, aby si dokázali pomôcť sami.“ (Matoušek, 2003, s. 84) Centrom pozornosti nemá byť problém (násilie), ale osoba klientky. Akceptujeme názor, že poradenstvo ženám – obetiam domáceho násilia, by malo byť poradenstvom zameraným na človeka v duchu „rogersovského“ prístupu terapie zameranej na klienta, kde poradca vytvára podmienky pre jeho rast najmä kongruenciou, úplným akceptovaním (nepodmienečným prijatím) a empatickým porozumením.

3.1 Vedenie poradenského rozhovoru

Pre odstránenie násilia a liečenie jeho dôsledkov je pomenovanie násilia jedným zo základných krokov. Pri vedení poradenského rozhovoru s obeťou je vhodné dodržiavať nasledujúce zásady: (Gabura, 2005, s. 24-31)

• poradca alebo poradkyňa by sa mal na začiatku predstaviť menom a svojou špecializáciou,
• citlivý, trpezlivý prístup – neponáhľať sa, neprerušovať výpoveď, žena potrebuje čas na formulovanie problému, hanbí sa, empatický prístup – vcítiť sa do prežívania klientky, opustiť svoj vzťažný systém; potvrdzovať emócie – nechať ju vyplakať sa, uisťovať, že má nárok na plač; dať najavo porozumenie; ide o „normálne reakcie na nenormálnu situáciu“,
• prejaviť záujem a solidaritu – verbálne aj neverbálne (očným kontaktom, výrazom tváre, správnou gestikuláciou, natočením tela); podporovať ju v rozprávaní, pýtať sa, parafrázovať, zhŕňať vypočuté; klientka potrebuje cítiť ľudský záujem,
• prejaviť dôveru k tomu, čo hovorí – niekedy je rozprávanie obete ťažko uveriteľné, často však býva situácia ďaleko horšia než popisuje; klienta potrebuje cítiť prijatie a bezpečie, oceniť, že vyhľadala pomoc a chce zmeniť situáciu; vyzdvihnúť jej silné stránky,
• pomenovať domáce násilie a jeho neakceptovateľnosť – uistiť ju, že za násilie nesie zodpovednosť páchateľ, ona ho v žiadnom prípade „nezavinila“, hoci páchateľ tvrdil inak, uistiť, že situácia má riešenie (myslí si, že už jej nič a nikto nepomôže),
• poradca by mal balansovať medzi vedením a akceptovaním, do komunikácie má vnášať pevné body, zreteľnú štruktúru a usmerňovať klientku,
• nedávať rady (nedirektívny prístup), skôr aktivovať k nachádzaniu vlastnej cesty, ponúknuť pomoc s riešením, ale nenútiť k rýchlemu riešeniu,
• rešpektovať rozhodnutie ženy aj keď s ním poradca nesúhlasí (napr. ak odmieta opustiť násilníka),
• úprimnosť, teda pravdivo informovať o zložitosti situácie
• nedávať falošné nádeje, nesľubovať nesplniteľné, nezamlčovať, udržiavať a rozvíjať dialóg, aby sa poradkyňa/poradca dozvedel, čo klientka prežíva,
• zisťovať mieru ohrozenia obete (nebezpečenstvo agresora); signálmi zvýšeného rizika sú, keď je agresor držiteľom strelnej zbrane, konzumuje alkohol alebo drogy, vyhráža sa zabitím, napáda aj deti, má sklony k sledovaniu ženy atď., orientovať postihnutú na budúcnosť (bude sa neustále vracať do minulosti), navrhovať malé ciele vedúce k zmene (nie celú generálnu zmenu naraz).

Pri vedení prípadu je dôležité aj presné a podrobné dokumentovanie zistených skutočností a prijatých opatrení. Klientka by však mala vedieť, že jej osobné údaje sú chránené. Okrem poradenských služieb v rámci zariadení sociálnych služieb („azylových domov“) na Slovensku sú aj špecializované poradne pre týrané ženy (Pro Familia, Fenestra, Centrum Nádej, Aliancia žien). Sociálny pracovník, ktorý sa rozhodne pracovať v tejto oblasti, musí ovládať všetky potrebné metódy a techniky (Rusnáková, 2007). Je dôležité, aby poradenstvo bolo poskytované aj ženám v prípadoch, keď násilie nedosahuje minimum intenzity trestných činov a ktoré nepotrebujú krízové ubytovanie. V rámci jednotlivých Úradov práce sociálnych vecí a rodiny, sú Referáty poradensko-psychologických služieb, v ktorých činnosti je aj poradenstvo a terapia v prípadoch domáceho násilia.

Záver

V súčasnej dobe existuje celkom rozsiahla sieť služieb, ktoré pomáhajú osobám, ktoré sú ohrozené domácim násilím. Služby sú poskytované v rôznom rozsahu. Niektoré organizácie poskytujú iba poradenstvo, a to formou osobných, telefonických či emailových konzultácií, iné organizácie poskytujú širšie služby, napr. azylové ubytovanie, psychologickú, právnu či ekonomickú pomoc. Efektívnu pomoc obetiam domáceho násilia môžu poskytnúť iba sociálni pracovníci, ktorí sú s problematikou domáceho násilia dôkladne oboznámení.

Autor: PhDr. Ľudmila Húsková
Katolícka univerzita v Ružomberku, Pedagogická fakulta, Katedra sociálnej práce
Literatúra:

BEDNÁŘOVÁ, Z. 2006. Specifika práce s oběťmi domácího násilí. In: Policista 1-2006 Ministerstvo vnitra České republiky.
BRNOVÁ, T. 2011. Poskytnutie služieb pre ženy – obete násilia v párových vzťahoch. Interný dokument OZ žena v tiesni, 2011, s. 2-16.
BUSKOTTE, A. 2008. Z pekla ven. Žena v domácom násilí. Brno: Computer Press, 2008. 176 s. ISBN 978-80-251-1786-6
BURIÁNEK, J. – PODANÁ, Z. a kol. 2006. : Domácí násilí jako spoločenský problém a výzkumné téma.: Domácí násilí, násilí na mužích a seniorech. Praha : 2006, s. 280.
ČÍRTKOVÁ, L.- VITOUŠOVÁ, P. a kol. 2007. Pomoc obětem ( a svědkúm) trestních činú. Praha: Grada, 2007. 191 s.
EGGER, R. 1999. Násilie voči ženám v intímnych vzťahoch. Záznam z workshopu. In: Násilie II. Aspekt. 1999, č. 1, s. 76-77.
EGGER, R. 2000. Konať proti násiliu na ženách. Košice: Pro Familia a Aspekt, 2000. 17 s. ISBN 80-967964-2-9.
GABURA a kol. 2005: Sociálne poradenstvo, ASSP, Bratislava 2005.
KARLOVARSKÁ, D. – KROKAVCOVÁ, N. – KRÁLOVÁ, S. 2009. Bezpečný ženský dom ako nástroj uplatňovania ľudských práv žien a detí. Košice: Fenestra, 2009, 54 s. ISBN 978-80-969884-2-6.
KONES, A. 2003. Nabudúce budem mŕtva. Týranie a ako ho zahnať. Bratislava: 2003. 234 s.
LÖW, S. 1998. Konať proti násiliu na ženách. Bratislava: Aspekt, 1998. 170 s.
MARVANOVÁ – VARGOVÁ, B. kol. 2008. Oběti partnerského násilí. In Partnerské násilí. Praha : 2008, s. 40.
MATOUŠEK, O. a kol. 2003. Metody a řízení sociální práce, Portál, Praha 2003.
MATĚJKOVÁ, E. 2009. Řešíme partnerské problémy. Praha: Grada Publishing, 2009. 144 s. ISBN 978-80-247-2338-9
MATĚJKOVÁ, E. 2007. Jak řešit konflikty a problémy v partnerských vztazích. Praha: Grada Publishing, 2007. 160 s. ISBN 978-80-247-1832-3
MYDLÍKOVÁ, E. 2004. Štandardy kvality sociálneho poradenstva in Sociální práce/Sociálna práca č. 1-2004, s. 19-24.
PONĚŠICKÝ, J. 2005. Agrese, násilí a psychológie moci. Praha: Triton, 2005. 226 s. ISBN 80-7254-593-0
RUSNÁKOVÁ, M. 2008. Význam sociálneho pracovníka v prevencii sociálno –patologických javov na základných školách. In: Disputationes Scientificae. Ružomberok, Pedagogická fakulta, Katolícka univerzita v Ružomberku, 2008, 260 s. ISSN 1335-9185
SOPKOVÁ, E. 1998. Situácia žien - obetí domáceho násilia. Bratislava: Aspekt, 1998. 198 s.
ŠTEPANOVSKÁ, N. a kol. 2005. Krízová intervence pro praxi. Praha: Grada, 2004. 200 s. ISBN 8024705869
VÁGNEROVÁ, M. 2004. Psychopatologie pro pomáhajíci profese. Praha: Portál, 2004. 870 s. ISBN 80-7178-802-3