Vysokoškolské vzdelávanie v odbore sociálna práca nemá na Slovensku dlhodobú tradíciu. Začiatky kreovania samostatného odboru datujeme od roku 1992, kedy vznikla samostatná katedra sociálnej práce na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Slovensko v priebehu ďalšie vývoja vo vzdelávaní išlo svojou špecifickou cestou najmä tým, že na rozdiel od iných krajín ignorovalo štúdium sociálnej práce v systéme vyššieho odborného školstva.

Postupne sa kreoval študijný odbor na vysokých školách a univerzitách pri rôznych fakultách napr. filozofickej, pedagogickej, fakulte zdravotníctva a sociálnej práce. Záujem o štúdium prevyšoval možnosti, ktoré poskytovali verejné vysoké školy a tak sa postupne zabezpečilo vzdelávanie v odbore sociálna práca aj na súkromných vysokých školách. Tento predpoklad umožnil prístup k štúdiu uchádzačom, ktorí pracovali v sociálnom sektore, ale aj tým, ktorí boli zamestnancami napríklad rezortov školstva, vnútra, spravodlivosti, ale aj zdravotníctva. Všade tam, bolo možné hľadať uplatnenie a využiť zameranie v študijnom odbore. Zvýšenému záujmu o štúdium najmä v sektore štátnej správy prispel aj zákon o štátnej službe, ktorý vyžadoval na pozície v štátnozamestnaneckom pomere a v zamestnaneckom pomere vo verejnom záujme vysokoškolské vzdelanie najmä druhého stupňa, pričom išlo o požiadavku stupňa vzdelania a nie zameranie odbornosti (táto požiadavka bola žiaľ takto vymedzená aj v katalógoch pracovných činností). Aj tento fakt prispel k vysokým počtom absolventov sociálnej práce na Slovensku.

Sprievodným javom akcelerácie vo vysokoškolskom vzdelávaní bolo taktiež skvalitňovanie obsahu vzdelávania, vytvorenie minimálnych obsahových štandardov, vymedzovanie študijného odboru voči ostatným spoločenskovedným disciplínam, precizovanie teórie sociálnej práce, metód sociálnej práce a ich aplikovanie do konkrétnych činností v práci sociálneho pracovníka. Tento proces viedol k výraznému posilneniu sociálnej práce ako samostatnej spoločenskovednej disciplíny a samostatnej profesijnej odbornej činnosti.

Vysoké počty absolventov a postupné kreovanie odboru sociálna práca si vyžadovalo potrebu legislatívnych predpokladov pre výkon jednotlivých činností v oblasti sociálnej práce čo sa čiastočne podarilo v zákone o sociálnoprávnej ochrane v roku 2005, v ktorom je stanovená požiadavka ukončeného vysokoškolského vzdelania druhého stupňa v odbore sociálna práca na výkon činností v oblasti sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately. Tento ojedinelý posun v uplatnení absolventov sociálnej práce však neriešil ďalšie pracovné pozície sociálnych pracovníkov, navyše neexistoval tlak samotných profesionálov, nakoľko na Slovensku doteraz absentuje činnosť profesijnej organizácie sociálnych pracovníkov. Taktiež rezort práce nemal vytvorený ucelený systém celoživotného vzdelávania sociálnych pracovníkov v rámci zabezpečenia postupnej graduácie odbornosti a vytvárania možností pre špecializácie v tomto odbore.

Na základe týchto skutočností sa vytvorila postupne platforma na diskusiu medzi Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR (ďalej len MPSVR SR) a vzdelávateľmi v sociálnej práci, ktorí vnímali potrebu zabezpečenia kompetencie pre výkon činností sociálnej práce odborníkmi – profesionálmi, ktorí sú absolventi sociálnej práce. Prvé diskusie sa uskutočnili pod gesciou MPSVR SR v roku 2011, významným aktom bolo prijatie formulácie „Zabezpečiť vytvorenie podmienok pre profesionalizáciu sociálnej práce“ v Programovom vyhlásení Vlády SR v roku 2012. Týmto bola prezentovaná aj politická vôľa uskutočniť zásadné zmeny v uplatnení sociálnych pracovníkov na trhu práce, zabezpečiť posilnenie statusu sociálneho pracovníka, vytvoriť podmienky pre celoživotné vzdelávanie a odbornú graduáciu a zároveň kreovať profesijnú organizáciu na princípe profesijnej komory.

Tieto snahy boli zavŕšené prijatím zákona NR SR dňa 9.7.2014 pod názvom: „Zákon o sociálnej práci a o podmienkach výkonu niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny“ (ďalej len zákon o SP).

V čom konkrétne môžeme vidieť pozitívne zmeny a čo prináša prijatie tohto zákona?
Predovšetkým ide o vymedzenie podmienok na výkon sociálnej práce v rámci odbornej spôsobilosti, čo znamená, že sociálnu prácu môže vykonávať absolvent odboru sociálna práca s ukončeným vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa ( pričom sa ale rešpektuje princíp zamedzenia retroaktivity, čo v praxi znamená, že absolventi, ktorí vykonávajú činnosti sociálnej práce a majú ukončené vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v inom študijnom odbore môžu túto činnosť vykonávať aj naďalej ale nemôžu používať profesijný titul „sociálny pracovník“). Absolventi prvého stupňa vysokoškolského štúdia v odbore sociálna práca sa stávajú asistentmi sociálnej práce. Zákon o SP taktiež umožňuje vykonávať činnosti sociálnej práce prostredníctvom výkonu samostatnej praxe sociálneho pracovníka, pričom povolenie na výkon tejto činnosti po splnení zákonných podmienok vydáva komora sociálnych pracovníkov.

Zákon o SP taktiež vytvára priestor pre celoživotné vzdelávanie a to prostredníctvom absolvovania akreditovaného špecializačného vzdelávacieho programu, ktorý bude ustanovený pre príslušný špecializovaný odbor sociálnej práce. Sústavu týchto špecializovaných odborov sociálnej práce ustanoví Vláda Slovenskej republiky svojim nariadením. Súčasťou celoživotného vzdelávania je aj vzdelávanie pre výkon niektorých „nadstavbových odborných činností“ v oblasti sociálnych vecí a rodiny, spôsobilosť pre výkon týchto nadstavbových odborných činností bude podmienená absolvovaním príslušného akreditovaného vzdelávacieho programu. Dohliadať na kvalitu vzdelávacích programov v zmysle obsahu, lektorského tímu, odborného garanta, ako aj technických podmienok na vzdelávanie bude akreditačná komisia MPSVR SR, ktorú bude menovať minister.

V svojej druhej časti zákon o SP pojednáva o zriadení komory sociálnych pracovníkov, ako profesijnej organizácie. Komora je právnickou osobou, ktorá združuje na princípe dobrovoľnosti sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce. Členstvo v komore je dobrovoľné, podmienkou je odborná spôsobilosť pre výkon sociálnej práce, samotné vykonávanie sociálnej práce a žiadosť o zápis do komory. Komora umožňuje priznať fyzickej osobe postavenie hosťujúceho člena komory alebo čestného člena komory. Orgánmi komory sú snem komory ako najvyšší orgán, predstavenstvo komory, dozorná rada komory, profesijná rada a disciplinárna rada komory. Členom profesijnej rady komory môže byť aj hosťujúci člen komory, ale nemôže byť zvolený za predsedu alebo podpredsedu profesijnej rady. Profesijná rada okrem iného vydáva etický kódex, odporúča a napomáha podpore skvalitňovania sústavného vzdelávania v oblasti sociálnej práce, podáva návrh na disciplinárne konanie voči členovi komory, navrhuje zástupcov komory do akreditačnej komisie MPSVR SR pre oblasť vzdelávania. Komora okrem iného chráni záujmy a práva svojich členov, vedie zoznam svojich členov, vydáva povolenia na výkon samostatnej praxe sociálneho pracovníka, vydáva stanoviská k etickým otázkam výkonu sociálnej práce, koná vo veciach návrhov, podnetov a sťažností svojich členov. Zákon o SP v tejto časti tiež prechodnými a záverečnými ustanoveniami vymedzuje postup pre začatie činnosti komory a kreovanie prípravného výboru a členskej základne. Komora sociálnych pracovníkov je teda realitou, naplnili sa dlhoročné túžby a očakávania mnohých sociálnych pracovníkov, ktorí mali prirodzenú potrebu identifikovať sa so svojou profesiou prostredníctvom stavovskej organizácie.

Prijatie zákona o SP je dôležitým medzníkom pri zabezpečovaní profesionality sociálnych pracovníkov, je obrovským posunom v potvrdzovaní sociálnej práce ako samostatnej profesie a spoločenskovednej disciplíny. Treba si uvedomiť, že pre iniciátorov zákona, odborníkov z praxe a vzdelávateľov v sociálnej práci sa vytvára priestor pre nevyhnutnú spoluprácu. Máme šancu dať študijnému odboru a profesie sociálnej práce zároveň, legitímne postavenie v rámci spoločenskovedných disciplín v oblasti teórie a najmä odbornej praxe. Bolo by veľmi zlé keby sa vo vzájomnej kooperácii zainteresovaných táto šanca nevyužila.

Autor: prof. PaedDr. Milan Schavel, PhD.
Autor pracuje ako vysokoškolský pedagóg na Vysokej škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave