Veková pracovná situácia seniorov

Na vekovú pracovnú situáciu seniorov na Slovensku poukazujú viaceré prieskumy, konštatuje Luppová (2012) a ďalej uvádza, že aj keď slovenská legislatíva zakazuje firmám v pracovných ponukách uvádzať vek, zistilo sa, že zamestnávatelia najviac hľadajú mladých. Firmy sa obávajú, že starší ľudia sú menej flexibilní a podávajú nižší výkon, resp. že majú problémy zvládať nové trendy. O vekovej diskriminácii svedčia aj výsledky, na ktoré poukazuje Inštitút pre verejné otázky. Zistilo sa, že pätina Slovákov vo veku 45 až 65 rokov sa stretla s nejakou formou diskriminácie v zamestnaní. Treba podotknúť, že aj Slovenské centrum pre ľudské práva dostáva najviac podnetov od občanov práve v súvislosti s diskrimináciou pre vek. V niektorých európskych štátoch sa zamestnávanie starších ľudí rieši legislatívnymi zmenami (napr. v Nemecku, Švédsku, Poľsku, Rusku). Dosahuje sa tým účinnejšia podpora zamestnávania starších občanov. (Luppová, 2012.)

V našom príspevku chceme poukázať na rozpor medzi deklarovaním potreby dodržiavania rešpektu, dôstojnosti a práva človeka na rovnaké zaobchádzanie zo strany spoločnosti, vrátane práva na profesijnú realizáciu bez ohľadu na vek dospelých a priamou či skrytou diskrimináciou seniorov ak sa chcú uplatniť na trhu práce. Je pochopiteľné, že profesijná sebarealizácia duševne pracujúcich seniorov podlieha sociálnym zmenám a povahe aktuálneho sociálneho prostredia, pretože spoločenským zmenám sa nedá vyhnúť. Lenže v našej spoločnosti je aj pod vplyvom zjavných prejavov sociálnej devalvácie pracovného uplatnenia duševne pracujúcich seniorov na pracoviskách, kde pôsobia. Znaky spomenutej diskriminácie sú evidentné. Stačí sa prizrieť pracovnej realite seniorov - jednotlivých osôb, alebo aj skupín seniorov (muži, ženy, zdravotne postihnutí, osoby s nízkym vzdelaním, osoby s vyšším vzdelaním, ľudí bývajúcich v mestách či na vidieku a pod).

Spoločnosť podlieha mýtom, predsudkom a omylom v posudzovaní širokospektrálnej sociálnej skupiny spoluobčanov seniorov, vrátane duševne pracujúcich seniorov. Ide o prejavy, ktoré sme nazvali znakmi „globalizovanej sociálnej psychiky“ ľudí. Vďaka moderným komunikačným technológiám, ktoré miestami prerastajú cez hlavu mnohým osobám, žijú dnešní ľudia svoj život v prostredí sofistikovaného sieťovania a neprebernej ponuky spôsobov skôr a viac virtuálnych, než reálnych sociálnych vzťahov a sociálnej komunikácie.

Náš príspevok je reflexiou výseku spomenutej reality, ktorá sa v súčasnosti utvára ako možný následok podporovania rôznych kultov v spoločnosti, napríklad kultu mladosti, bohatstva, kariéry a rýchleho postupu po spoločenskom rebríčku, či zrýchleného profesijného postupu skratkou. Zmenená realita vplýva na názory, postoje a hodnoty osôb a prejavuje sa v ich správaní a konaní. Narastajúca neistota, rast rizík a vytrácanie sa tradícií, procesy individualizácie, pluralizácia všetkých oblastí života a hodnôt a na druhej strane procesy unifikácie v sociálnej a kultúrnej oblasti, ktoré sú späté so súčasnou transformáciou a diskontinuitou, nadobúdajú nové dimenzie a kvality. (Sycha, 2012, s.26.)

Sociálna povaha dneška

„Moderná paradigma, v ktorej vedci objavujú nemenné zákony prírody, inžinieri budujú na základe vedeckého poznania skutočnosti ,lepší a spravodlivejší svet pre všetkých, keď poriadok víťazí nad chaosom, sa vyčerpala, verí jej stále menej ľudí. Zásady postmodernej paradigmy sú iné: poriadok a chaos sú komplementárne,...každá hodnota je historicky obmedzená, rozpory a náhodnosť nemožno odstrániť.“ (Bělohradský, 2002 – In: Sycha, 2012, s.25.)

Pri vedeckých teóriách a názoroch je nutné sa pristaviť, pochopiť a uznať ich, alebo ich odmietnuť. Z toho dôvodu, že významne ovplyvňujú myslenie a rozhodovanie autorít a skupín, ktorým občania zverili riadenie vecí verejných. Teórie a vedecké názory sú v istej miere transformované v politických rozhodnutiach a strategických plánov spoločnosti nazvaných vyspelými štátmi.

Vo vedeckých názoroch zaznieva, že neistota dnešnej doby je iná, než bola tradičná neistota. Tradičná neistota vyplývala zo skutočnosti, že ľuďom a spoločnosti neboli známe prostriedky konania. Dnešnú neistotu určuje fakt, že ľuďom i spoločnosti nie sú známe ciele konania. Podľa Schulza (1997, s. 49 – In: Sycha, 2012, s. 26) súčasnosť nie je pokračovaním minulosti a uvažovať o pokroku ako o permanentnom vzostupe nie je možné. “Čo ale stojí pred nami, čo už dokonca začalo, je zmena zmeny; sociálny svet z druhej strany logiky vzostupu.“ (Schulze, 2000, s. 220-221 - In: Sycha, 2012, s.26.)

Kontext sociálnych zmien je dôležitý pre pochopenie a rešpektovanie toho, ako vnímajú konkrétne spoločenské zmeny ľudia a ako konajú a správajú sa vplyvom zmien. V tomto zmysle sa musia zmeniť aj doposiaľ panujúce názory a postoje spoločnosti k profesijnej sebarealizácii seniorov, k ich úlohe v rámci trhu práce a na pracoviskách. Stereotypy budú musieť byť vytlačené sociálne funkčnejším prístupom politiky, legislatívy, pracovného trhu a spoločnosti voči pracujúcim seniorom.

Vzhľadom na starnutie populácie Európanov, doteraz fungujúce opatrenia sa stávajú málo efektívnymi a teda musia prejsť zmenami. Uvoľňuje sa miesto inej, než doposiaľ konzervovanej politickej optike, spoločenskej mienke, vedeckovýskumnej orientácie i zamestnávania seniorov. Dochádza k výrazným sociálnym, psychickým a duchovným zmenám v živote skupín ľudí a jednotlivých osôb, ktoré nemožno prehliadať. Mení sa povaha životných úloh ľudí, sociálneho postavenia i zodpovednosti jednotlivých osôb za svoje žitie a celých sociálnych skupín. „Bez ohľadu na snahy aktívne ovplyvňovať sociálnu realitu alebo skôr pasívne prijímať prichádzajúce zmeny, je pre ďalšie fungovanie spoločnosti bezpodmienečne nutné, aby sa tak na úrovni osôb, ako aj na úrovni spoločnosti ako celku, ďalej zvyšovala schopnosť adaptability na sociálne transformácie.“ (Sycha, 2012, s. 28.)

Čo znamená modernizácia spoločnosti pre jednotlivé osoby? Ide o proces, ktorý nie je priamočiary a prebieha tak, že v ňom existuje to, čo je v spoločnosti tradičné zároveň s tým, čo je nové a progresívne. Spomínaná skutočnosť sa týka aj sociálnej situácie seniorov a ďalších a iných sociálnych skupín.

So situáciami a podmienkami svojho života v procese takejto širokospektrálnej zmeny si jednotlivec musí poradiť, tak povediac, „za pochodu“ a v pomerne rýchlom tempe. „Modernizácia znamená proces permanentnej zmeny, ktorý má pozitívne a negatívne stránky - život dnes ponúka jednotlivcovi omnoho viac možností voľby osobného, profesijného i sociálneho rozvoja než kedykoľvek predtým. Tieto možnosti sú však zároveň šancami a obmedzeniami. Na jednej strane znamenajú rast slobody rozhodovania a na druhej strane úbytok istoty a nevyhnutnosť hľadať svoju cestu mimo tradičné modely“ (Gruber, 2001, s. 36). My podotýkame, že aj seniori sú postavení pred výzvu hľadať svoju cestu „fungovania“ mimo tradičné modely žitia seniorov v spoločnosti vrátane vlastnej zamestnateľnosti a pracovnej sebarealizácie.

Seniori práve tak ako ostatné vekové skupiny obyvateľstva čelia javom modernizácie, ktorými sú: už spomínaná rozširujúca sa racionalizácia žitia; pokračujúca individualizácia; výrazná pluralizácia spoločnosti a hodnôt, ale tiež aj zotieranie hraníc medzi prácou, povolaním, vzdelaním, rodinným životom a voľným časom; uvoľnenosť v pravidlách správania, ktoré fungovali na základe náboženských a spoločenských tradícií i sociálnych noriem; potreba osôb permanentne hľadať svoju pozíciu vo svete a v svojom okolí; zmena spôsobu a povahy (virtualizácia) medziľudských a medziosobných vzťahov a tiež sociálnej komunikácie.

Seniori z pohľadu demografického vývoja v Slovenskej republike

Pre populačný vývoj v SR je charakteristický dlhodobý pokles sobášnosti, pôrodnosti a plodnosti. V demografických procesoch došlo k očakávanému vývoju - z hľadiska vekovej štruktúry pokračuje proces starnutia obyvateľov, keď sa ďalej znížil podiel detí (0-14 ročných) a zvýšil podiel obyvateľov v poproduktívnom veku, resp. vo veku 65 ročných a starších. Dochádza k zvyšovaniu priemerného veku a následne aj zvyšovaniu indexu starnutia.

Podľa prognózy vývoja obyvateľstva s časovým horizontom do roku 2025 sa predpokladá, že SR by mala mať do roku 2025 zhruba 5,2 milióna obyvateľov. Počet dôchodcov bude pribúdať a naopak počet obyvateľov v produktívnom veku bude ubúdať. Podiel detí vo veku 0-14 rokov sa podľa prognózy v roku 2025 zníži zo súčasných 17,1% na 13% a počet ľudí starších ako 65 rokov sa zvýši zo súčasných 11,6% na 20%. Stredná dĺžka života pri narodení u mužov z obdobia 1996-2000 na obdobie 2001-2005 narástla z hodnoty 68,91 na hodnotu 69,96 roka. U žien bol tento nárast miernejší, a to z hodnoty 77,53 na hodnotu 77,91. V novom dôchodkovom systéme je zákonom ustanovený dôchodkový vek 62 rokov pre mužov aj ženy.

Naznačené prognózy vedú k záveru, že profesijné uplatnenie seniorov aj v poproduktívnom veku (od 62 rokov vyššie) sa stáva vážnym spoločenským problémom. V rámci naznačených trendov krivky demografického vývoja, ktorý determinuje sociálny rozvoj v SR, možno považovať za nezmyselné, archaické a pre spoločnosť neprospešné také spoločenské praktiky, ktoré odsúvajú populáciu seniorov na vedľajšiu spoločenskú koľaj, nazvime to, pasívneho dožitia. Ide o hazard s významným pracovným individuálnym potenciálom ľudí, ktorí sa chcú a môžu profesijne realizovať aj v dôchodkovom veku (na Slovensku sa to týka populácie 62+). Je potrebné si uvedomiť, že počet starších ľudí vo svete i na Slovensku sa v priebehu prvej polovice 21.storočia zdvojnásobí. Prírastok starších ľudí bude najväčší v najvyšších vekových skupinách. S predošlým konštatovaním Dobiášovej a Herdovej, súvisí aj fakt, na ktorý upozornili, že „spoločnosť a najmä mladí ľudia by mali byť na túto situáciu pripravení, mali by vedieť, že staroba je súčasťou nášho života, ktorú treba akceptovať a pripraviť sa na ňu už od mladosti.“ (2012, s.1.)

Z výsledkov prieskumu „Sonda do životného štýlu seniorov na Slovensku“ realizovanom Nadáciou Orange sa dozvedáme (Skokňová, 2010) , že na Slovensku žije vyše 900 tisíc obyvateľov vo veku 60 a viac rokov, ktorí tvoria 17% populácie. Skupina seniorov sa stáva prefeminizovaná - 61% tvoria seniorky. V prieskume vzorky 220 osôb v seniorskom veku sa zistilo, že základnými životnými hodnotami skúmaných seniorov sú:
Odovzdávať svoje skúsenosti mladým (97%)
Byť čo najviac samostatný, nebyť mladým na ťarchu (96%)
Starať sa o niekoho a pomáhať mu (95%)
S rovesníkmi seniormi si čo najviac pomáhať a podporovať sa (92%)
Žiť svoj život aktívne, realizovať sa (93%)
Udržiavať kontakty so svojimi rovesníkmi seniormi (87%)
Spoznávať nové veci (84%)

Za pozornosť stojí zistenie, že u skúmaných seniorov obsadili materiálne hodnoty nižšie až posledné priečky rebríčka hodnôt: Peniaze, ktoré znamenajú možnosť robiť si, čo chcem (53%). Keby som mal(a) viac peňazí, už by mi nič nechýbalo (33%). Mať vlastný dom (2%). Poznávať svet, cestovať (1%).

Autorka prieskumu (Skokňová, 2010) poukazuje na to, že v dôchodkovom veku nestráca na dôležitosti potreba sebarealizácie. Najvyššími zistenými hodnotami boli:
Stretnúť sa s priateľmi, blízkymi (96%)
Odpočinúť si, relaxovať (91%)
Byť s ľuďmi, ktorí sú ako ja - rovesníci (90%)
Robiť niečo tvorivé (88%).

Vyznačili sme hodnoty, ktoré, podľa nás priamo súvisia s pracovnou sebarealizáciou seniorov. Hypoteticky možno očakávať, že duševne pracujúci ľudia, na ktorých upriamujeme pozornosť v tomto príspevku, budú aj v seniorskom veku silne vnútorne motivovaní k tvorivej činnosti a k pokračujúcej profesijnej sebarealizácii.

Fenomén duchovnej krízy

„Vo svete je väčší hlad po láske a ocenení, než po chlebe.“ (Matka Tereza.) A chceme dodať, že tento druh chudoby musíme začať liečiť aj v konkrétnom sociálnom spoločenstve a v špecifickom sociálnom profesijnom prostredí. Týka sa to aj sociálneho prostredia, v ktorom žije svoj život cieľová skupina profesijne aktívnych seniorov.
Dôsledkom duchovnej krízy v spoločnosti je spustošenie spoločenského vedomia a následne aj narušenie individuálneho vedomia osôb, v ktorom sa potom ľahko udomácňujú tie najextrémnejšie myšlienky. Preto je v živote spoločnosti dôležitá prakticky uplatňovaná sociálna etika a jej dodržiavanie. Už aj z toho dôvodu, aby sa neetické rozhodnutia a konanie jednotlivcov a sociálnych skupín neakceptovalo a nestalo sociálne normálnym javom a naopak - etické rozhodnutie a konanie stalo nenormálnym sociálnym javom a aby sa takáto morálna narušenosť neudomácnila v myslení, v motivácii a v konaní ľudí.

Nemá sa to diať v súčasnej epoche ľudstva, kedy slovami Frolova (1987, s.74) „veda vstúpila do „ľudského veku“, keď všetka sila vedeckého poznania bude smerovať k človeku ako svojmu hlavnému objektu. To si však vyžaduje rozumu a humanite zodpovedajúce sociálne podmienky, z ktorých vyrastie nový etos vedy“ a sami podotýkame, že vyrastie nie iba etos vedy, ale aj etos sociálneho správania sa a konania ľudí. Frolov ďalej konštatuje „v tomto štádiu si človek možno uvedomí svoju jedinečnosť, rozumnosť a humánnosť, ale my dnes nevieme posúdiť, aké dôsledky z toho vyplynú“ (tamtiež). Humanistický prístup, podľa tohto autora, predpokladá „nové vedecké a filozofické ponímanie zmyslu ľudského života a zároveň celostný - morálny a sociálny pokrok ľudstva dnes aj v budúcnosti. Na tejto ceste bude musieť človek akiste ešte mnohé zmeniť a prekonať...“ (Frolov, 1987, s.73.)

Z podnetného príspevku uvedeného autora, ktorý sa nepriamo dotýka aj problematiky zamestnaných, to znamená profesijne aktívnych seniorov, v ďalšom texte voľne pretlmočíme aspoň niektoré myšlienky. Pokiaľ ide o otázky týkajúce sa predĺženia ľudského života, táto problematika je spojená s riešením témy zmyslu života a hodnoty ľudského života. Toto riešenie je možné v duchovnej, filozofickej, psychologickej, sociálnej, etickej, mravnej a humanistickej rovine problému.

Predlžovanie ľudského života

V súvislosti s problematikou predĺženia ľudského života Frolov sa pýta, o aký čas predlžovania vlastne ide. Je to biologický čas indivídua, alebo sociálno-osobnostný čas, ktorý sa vymedzuje emocionálnym, psychologickým a mravným nábojom? Vzhľadom k téme profesijne aktívnych seniorov je pre nás kľúčovou táto skutočnosť: „Predĺženie ľudského života sa niekedy chápe ako vedecky a sociálne zdôvodnený cieľ a vtedy vzniká otázka, načo potrebuje osobnosť a spoločnosť predĺžiť ľudský život?“ (Frolov, 1987, s.68.) Hovorí sa o tom, že stojíme na prahu éry, keď životné podmienky, štýl života, osobnostný rozvoj i medicína premení homo sapiens na homo longevus, dlho žijúceho človeka, „keď si muži a ženy v zrelom veku zachovajú úplnú rozumovú a telesnú sviežosť. A ak je to tak, musíme sa na život pozrieť inými očami.“ (Frolov,1987, s. 69.) Stotožňujeme sa s týmto názorom a poznamenávame, že v súvislosti s cieľovou skupinou zamestnaných profesijne aktívnych seniorov, máme na mysli predovšetkým sociálne podmienenú dĺžku života, kedy majú sociálne podmienky života a prostredia určujúci význam a kedy “môžeme proces sociálneho starnutia človeka rozdeliť na normálne starnutie, keď človek starne v dôsledku čerpania rezerv ľudského organizmu, a starnutie patologické, podmienené negatívnym vplyvom sociálnych faktorov determinujúcich prirodzený priebeh starnutia. Potom základnou úlohou ostáva na minimum redukovať príčiny, ktoré podmieňujú patologický priebeh sociálneho starnutia. Táto úloha sa kryje so širšie koncipovanými sociálnymi úlohami zameranými na takú prestavbu spoločnosti, ktorá by človeku zabezpečila normálne ľudské podmienky existencie.“ (Frolov, 1987, s.69.)

K tomuto názoru pridávame, že sa to týka v plnej miere aj podmienok profesijnej sebarealizácie v seniorskom veku, a o to viac ľudí vzdelaných a duševne pracujúcich. Vzhľadom na reálny problém diskriminácie duševne pracujúcich seniorov v ich profesijnej sebarealizácii, je potrebné zmeniť predsudky voči zamestnaným seniorom v tom zmysle, že sa v spoločnosti presadí iný pohľad na život seniorov.

A to taký pohľad, že starší ľudia na základe svojich skúseností sami nadobudnú presvedčenie, že sa človeku vyplatí žiť čo najdlhšie aktívnym a profesijne produktívnym spôsobom, že nebude zo strany spoločnosti a mladších vystavený sociálnemu stresu, frustrácie, a nedočká sa profesijnej diskriminácie iba a len na základe svojho kalendárneho veku. Čornaničová (1998) odlišuje kalendárny vek a funkčný vek jednotlivého človeka. Ak sa nerešpektujú individuálne rozdiely v osobnosti seniorov, tak sa opomína funkčný vek, ktorý zodpovedá skutočnému funkčnému potenciálu človeka - jeho tela i psychiky a sociálnej adaptácie v prostredí. Pacovský (1997) odlišuje biologický vek, psychologický vek a sociálny vek jednotlivého človeka. Davydovsky (In: Frolov, 1987, s.73) predpokladal, že dlhý život a s ním spojený problém aktívnej tvorivej staroby je reálny a v podstate ide o nového človeka, ktorý si naplno uvedomuje svoje potenciálne možnosti a má motiváciu k uskutočneniu svojho poslania na Zemi.

Je očividné, že takí ľudia, za predpokladu zdravia a adekvátnych pracovných možností, aj v seniorskom veku budú mať silnú motiváciu k tvorivému realizovaniu svojho individuálneho potenciálu, svojho nadania a talentu, ktorý sa im žiada odovzdať ako štafetu spoločenstvu ľudí.

Kto sú duševne pracujúci seniori

Profesijne aktívni seniori sú osoby vo veku cca 60 až 75 rokov. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) možno obdobie dospelosti rozdeliť na: 45 až 59 rokov – stredný vek; 60 až 74 rokov – vyšší vek, ranná staroba, presenium; 75 až 89 – starecký vek, pokročilý vek, senium; 90 až viac rokov – dlhovekosť.

Ak máme na mysli cieľovú skupinu nášho príspevku, potom ide o podskupinu generácie seniorov, ktorú možno charakterizovať v rámci fyzickej ontogenézy ako biologicky staršiu generáciu. Z hľadiska riešenia psychosociálnych kríz v tomto vekovom období možno túto podskupinu seniorov charakterizovať ako osoby, ktoré môžu svoje životné krízy riešiť aj osobnou stagnáciou, či regresom, lenže oni viac inklinujú ku generativite, to znamená majú motiváciu k produktívnemu a tvorivému životu v pracovnej oblasti, v rodinnom živote i v oblasti záujmovej sebarealizácie.

Možno predpokladať, že profesijne aktívni seniori si spravidla svoj život uvedomujú ako kontinuitu a celok, ktorý má význam a poriadok. Aj seba vnímajú ako kontinuitu a celok. To znamená ako integritu, v ktorej sa odzrkadľuje všetko čím osoba bola, čo za života vykonala, čo v živote dosiahla. A najmä, čo ešte chce v seniorskom veku dosiahnuť, aby naplnila svoje poslanie na tejto Zemi. A to aj spôsobom tvorivého splnenia úloh profesijnej sebarealizácie, ktorej nemožno vymedziť umelé hranice, lebo sebarealizácia človeka nemá konca z dôvodu dosiahnutia kalendárneho veku. Výsledkom sebarealizačnej motivácie a aktívneho prístupu k vlastnému žitiu je psychicky, sociálne i duchovne integrovaný človek, ktorý sa prejavuje ako vyrovnaná a spokojná osoba, pre ktorú je najväčším bohatstvom múdrosť čiže poznanie rozumu aj srdca.

Cieľovou skupinou, ktorej venujeme viac pozornosti v tomto príspevku, sú profesijne aktívni duševne pracujúci seniori. Ich prioritnou motiváciou zotrvania v prostredí práce je silná vnútorná, tzn. psychologická motivácia k vykonávaniu profesijnej činnosti. Ide spravidla o ľudí s vysokou motiváciou sebarealizácie a dokončenia celoživotného vedeckého, umeleckého diela alebo celoživotnej profesijnej činnosti iného druhu. Možno povedať, že ide o sebarealizujúce sa osobnosti. Maslow (In: Hall,C.S. - Lindzey,G., 1997, s.175), tvorca humanistickej psychológie, vo svojich holisticko - klinických štúdiách zostavil skupiny charakteristík, ktoré opisovali sebarealizujúcich sa ľudí a na na ktoré je potrebné upozorniť.

Akí sú sebarealizujúci sa ľudia?

Ich životná orientácia je realistická.
Akceptujú seba , iných a svet ľudí vôbec, ako aj prírodu tak, ako to je.
Sú spontánni v správaní a konaní , v komunikácii, v medziľudských vzťahoch.
Orientujú sa skôr na riešenie rozmanitých problémov a úloh života, než na svoju osobu.
Vytvárajú okolo seba sociálnu atmosféru nestrannosti, nezaujatosti, veľkorysosti.
Majú intenzívnu potrebu byť sami so sebou, mať svoje súkromie.
Ľudí a veci, situácie a problémy vidia po novom, nie sú stereotypní.
Väčšinou majú mystické alebo spirituálne, ale nie iba náboženské zážitky.
Identifikujú sa s ľudským rodom, majú cit spoločenstva a sociálne záujmy.
Preferujú hlboké ľudské vzťahy len s niekoľkými, ale zvlášť milovanými a milujúcimi ľuďmi pred povrchnými vzťahmi s mnohými ľuďmi.
Uznávajú a riadia sa demokratickými hodnotami a postojmi.
Majú skôr filozofický než ironizujúci a sarkastický zmysel pre humor.
Sú vysoko tvoriví. Odporujú konformite voči kultúre.
Prostredie skôr transcendujú čiže duchovne ozvláštnia, než by sa s ním iba vyrovnávali.

Životné úlohy seniorov

V živote ľudí tak jednotlivcov ako aj spoločenstiev jestvuje medzi generáciami prepojenie, zviazanosť a puto, ktoré nemožno vymazať a je potrebné ho, v záujme sociálneho zdravia spoločnosti aj rešpektovať. Všetky generácie plynú v jednej rieke času. A každá generácia má svoje životné vývinové úlohy (determinované genotypom) a životné rozvojové úlohy (čiže socializačné, výchovné a vzdelávacie úlohy, ktoré sú výsledkom aktívneho učenia sa ľudí). Životným vývinovým a rozvojovým úlohám venujeme dlhodobo veľkú pozornosť vo vlastnej vedeckej i výskumnej činnosti (Machalová 2004, 2014; Machalová - Senko, 2018) ) a tiež v rámci vedenia bakalárskych a magisterských prác vysokoškolských študentov na tému vývinových a rozvojových úloh.

Životné vývinové a rozvojové úlohy seniorov, resp. osôb v období neskorej dospelosti vyžadujú od ľudí bdelosť, uvedomelosť, flexibilitu myslenia, cítenia, konania a pohotovosť učiť sa. Životné vývinové úlohy a rozvojové úlohy podnecujú rozvoj intelektu, emócií, citov, motivácie, hodnôt i charakterových vlastností jednotlivcov (Machalová, 2004, 2010, 2014, 2018). A to za okolností, ktoré sú špecifické pre seniorsky vek. Tými okolnosťami je napríklad odchod zo zamestnania a poberanie dôchodku, vyrovnanie sa s chorobami vlastnými i v rodine, strata životného partnera jeho úmrtím a pod.

Na druhej strane sa však objavujú aj nové výzvy k novým činnostiam, ktoré vyvolávajú k aktivite skrytý potenciál osôb a ich prirodzenú potrebu žiť ako tvoriví ľudia. „Dokiaľ žijeme, učme sa ako žiť“, konštatoval slávny filozof a znalec života - Seneca. Aj v seniorskom veku má veľký význam produkovať myšlienky, vytvárať sociálne vzťahy, vyrábať predmety. Pred seniormi dneška sa, podľa nás, objavujú i netradičné alebo úplne nové a predtým nepoznané úlohy života. Napríklad:
• naučiť sa učiť aj v staršom veku a rozvíjať svoju spôsobilosť učiť sa;
• ďalej, alebo nanovo sa vzdelávať ( formálnou a neformálnou cestou);
• naučiť sa, podľa vlastnej potreby, používať informačné a komunikačné prostriedky (počítač, mobil, digitálny fotoaparát, rôzne prehrávače, telefonovanie cez internet a i.)
• naučiť sa novým spôsobom, ako si udržať duchovné, psychické a telesné zdravie;
• optimálne a zdraviu prospešne sociálne sa adaptovať na hodnoty i spôsob života ľudí v súčasnosti.

Seniorsky vek je nielen pre profesijne aktívnych duševne pracujúcich seniorov, ale tiež pre ďalšie skupiny tvorivých ľudí, obdobím odovzdania svojich plodov práce. Výsledky celoživotného úsilia týchto ľudí je treba prijať ako vzácny vklad a obohatenie databanky životných a profesijných skúseností a poznania konkrétnej spoločnosti ľudí. Ako inak by mohla zmohutnieť rieka života, ktorej slabší tok sa tvoril najprv z pramienkov učenia sa mladých ľudí, neskôr tok zosilnel vďaka činností osôb v strednom veku a napokon rieka zmohutnela vplyvom syntézy poznania, skúseností a činov osôb v seniorskom veku.

Pracovná kariéra a profesijne aktívni seniori

Začnime voľným pretlmočením vyjadrenia Carpentiera (1987, s.169), ktorý presne vystihuje to, čo máme na mysli a od ktorého sme v tomto príspevku prevzali výraz „epocha netrpezlivosti.“ Naša epocha prebieha v znamení netrpezlivosti. Celý svet sa kamsi náhli. Celý svet chce ihneď ochutnať plody svojho snaženia. Jedni chcú nahrabať imanie, iní dosiahnuť úspechy. Umelec i vedec si chce čo najrýchlejšie osvojiť celé bohatstvo výtvarných a vedeckých prostriedkov, aby v priebehu dvoch - troch rokov uskutočnil prelom v rozvoji maliarstva, hudby, literatúry alebo vedy a zvládol rýchlym skokom prelom vo svojej profesijnej kariére. Každý jednotlivec, každý ľudský kolektív pociťuje tajný a neuhasiteľný smäd po novom či už v umení, vo vede, vo výrobnej sfére, v osobnej kariére.
Zo skúsenosti na pracovnom trhu, napríklad na Slovensku, je známy trend vysokej motivácie osôb k dosiahnutiu rýchlej úspešnej a materiálne i mocensky výhodnej profesijnej kariére. V súčasnosti sa však tiež veľa hovorí o predlžení pracovnej kariéry až do vyššieho veku, nie iba preto, že sa ľudia napríklad v európskych krajinách dožívajú v dobrej kondícii vyššieho veku a narastá tak pracovne schopná populácia seniorov, ale tiež preto, že ekonomika štátov je zaťažená vyplácaním dôchodkov vysokému počtu seniorov dôchodcov.

Lenže politické rozhodnutia o predlžovaní odchodu do dôchodku zamestnaných osôb v seniorskom veku (na Slovensku od 62 roku) sú jedna vec a životná pracovná realita pracujúcich seniorov, ktorí zotrvajú v zamestnaní, je vec iná a v mnohých prípadoch sociálne i psychologicky nelichotivá. Zo skúsenosti z poradenskej i psychoterapeutickej činnosti s ľuďmi v seniorskom veku, ako aj z pozorovania života zamestnaných seniorov, sú nám známe prípady skrytej aj otvorenej diskriminácie a potláčania práva na rovnaké pracovné podmienky, na dôstojnosť a rešpekt voči vlastnej osobe na pracoviskách, kde pracujú.

Už sme viac razy spomenuli, že v centre pozornosti sú v tomto príspevku profesijne duševne pracujúci seniori. Chceme upozorniť na nevyužitie veľkého ľudského potenciálu tejto skupiny seniorov. A tiež na potrebu venovať pozornosť skrytému i reálnemu diskriminovaniu týchto seniorov pri výkone ich životného poslania, ktoré realizujú spôsobom duševnej práce v rôznych povolaniach a zamestnaniach. V spoločnosti, ako je dobre známe, sa na jednej strane hľadajú spôsoby, ako pôsobiť na talentovaných mladých ľudí, aby po ukončení vysokoškolského vzdelávania neunikali do zahraničia a nevyvážala sa tak vzdelanosť krajiny.

A tiež ako zabrániť „emigrácii mozgov,“ čiže vyvážaniu know-how intelektuálneho kapitálu krajiny. A na druhej strane sa vzdelanosťou krajiny a nakumulovaným intelektuálnym kapitálom profesijne duševne pracujúcich seniorov mrhá. Tejto skupine duševne pracujúcich seniorov : priekopníkov, tvorcov diel rozmanitého druhu, autorov kníh a koncepcií, osnovateľov inštitúcií, celospoločenských programov, stratégií a projektov, tvorcov študijných odborov, zakladateľov škôl, vynálezcom, inovátorom, „ťahúňom“ vedy, umenia, techniky a iných druhov ľudskej činnosti, vychovávateľom a vzdelávateľom generácií - sa neraz nielenže nedostáva náležitého spoločenského ocenenia, úcty a rešpektu, ale ani toľko spoločenských prostriedkov na ďalšie zveľaďovanie ich ľudského a teda aj intelektuálneho potenciálu, koľko je tento dar duševne pracujúcich seniorov pre spoločnosť hoden.

Aj v tom je možno hľadať prejavy sociálnej diskriminácie seniorov i problém medzigeneračných nedorozumení a prejavov intolerancie na pracoviskách, kde profesijne pôsobia duševne pracujúci seniori. Pritom k takým situáciám zvyčajne dochádza na základe jediného dôvodu – dôvodu kalendárneho veku zamestnaných seniorov.

O aké prípady diskriminovania duševne pracujúcich seniorov z dôvodu ich kalendárneho veku ide? Uvedieme iba niektoré všeobecné indikátory diskriminácie duševne pracujúcich seniorov na pracoviskách:

• Prepustenie zo zamestnania, z dôvodu kalendárneho veku seniora.
• Zbavenie funkčného vedúceho pracovného miesta, z dôvodu kalendárneho veku seniora.
• Prekážky v ďalšom profesijnom kvalifikačnom postupe, z dôvodu kalendárneho veku seniora.
• Preradenie do nižšej pracovnej pozície a kategórie, z dôvodu kalendárneho veku seniora.
• Zníženie platu pri pracovnom preradení, z dôvodu kalendárneho veku seniora.
• Sociálna marginalizácia v pracovnom kolektíve, z dôvodu kalendárneho veku seniora.
• Pripomínanie profesijných obmedzení a limitu ďalšieho rozvoja pracovníka seniora, z dôvodu kalendárneho veku.
• Pripomínanie bezperspektívnosti pracovníka pre organizáciu, z dôvodu kalendárneho veku seniora.

Príčinu vyššie uvedených prejavov sociálnej diskriminácie duševne pracujúcich seniorov na pracoviskách, je treba hľadať v znižovaní hodnoty ľudskej osobnosti seniorov v spoločnosti vôbec, a tým aj v očiach mladších kolegov na pracoviskách. Pritom obrazne povedané, zaznávaním aktívnych duševne pracujúcich seniorov, mnohí mladší na pracovisku „nevedia čo činia“. Pretože seniori, ich kolegyne a kolegovia, ktorí sú v ich blízkosti, sú poväčšine skúsenou, psychicky zrelou ľudskou osobnosťou a sebarealizujúcou sa individualitou, ktorá sama osebe je zdrojom poznania pre druhých. A tak sa mladší môžu učiť na modeli ich vyspelej osobnosti, pozdvihnúť svoju vlastnú odbornosť i profesionalitu a v prítomnosti spolupracovníkov v seniorskom veku sa aj mnohému v živote priučiť.

Myšlienka na záver príspevku a na zamyslenie sa, prečo profesijne aktívni, duševne pracujúci seniori chcú pracovať, chcú sa realizovať a chcú odovzdať Životu to, čo dostali do vienka, to znamená svoje nadanie a talent. Preto, lebo zúročili dar nadania a talentu svojim celoživotným snažením, štúdiom a činnosťou. A teraz vlastnou tvorivou sebarealizáciou sa odovzdávajú. Majú právo, pokiaľ to sami chcú, produktívne pracovať aj v seniorskom veku a zasluhujú si tým čo vykonali pre druhých, optimálne a žičlivé podmienky pre sebarealizáciu, bez ohľadu na kalendárny vek. Pretože „niet lepšieho osudu pre človeka, ako dobre splniť svoje poslanie.“ (Montaigne)