Ak sa viac ako dvadsať rokov snažíte pracovať v sociálnych službách na Slovensku nielen zodpovedne a odborne, ale aj so srdcom a obetujete im nielen svoje roky života, ale aj svoje zdravie, tak sa máte právo pýtať. Prečo nesedia múdri ľudia tam, kde sa pripravuje naša budúcnosť?

Odmietam veriť tomu, že na Slovensku nemáme múdrych ľudí. Oni tu sú, len sa stiahli. Kde sú schovaní? Kto ich zahnal do mlčania? Prečo sa po nich nezháňame? Nechýbajú nám?
Pred týždňom som niečo hľadala vo svojich pracovných spisoch. Narazila som na odložené staré noviny z 18.08.2001. Na strane víkend Osudy sú dve fotografie. Jedna menšia patrí mne. Asi trikrát väčšia parí Mikulášovi Černákovi. Môj článok bol uverejnený ako Duchovné slovo pod názvom Augustové slzy. Neviem, čo chcela vyjadriť redakcia týmto obrazom a slovami, keď nás dala na spoločnú stranu.
Ale dnes som si uvedomila silnú symboliku. Symboliku strachu zo zla a túžby žiť v dobrom svete. Vražda dvoch mladých ľudí kvôli slobode slova a boja proti zlu.

Foto: Peter Marek (2018)

Čo sa mi môže zle stať, keď sa budem pýtať?
Ak ešte nie ste unavení, dovolila som si Vám prepísať časť z môjho textu z roku 2001, aby ste posúdili sami, čo sa za tých 17 rokov zmenilo.
„Bolo malé mesto a v ňom len málo ľudí. Pritiahol k nemu mocný kráľ, obkľúčil ho a proti nemu postavil veľké opevnenie. No našiel sa v ňom chudobný múdry muž, a ten by bol zachránil mesto svojou múdrosťou. Ale nikto si nespomenul na toho chudobného muža.“ Kazateľ 9,14-15
Tento príbeh je krátky ale plný ľudskej tragédie. Jedno mesto bolo zničené, lebo ľudia si nespomenuli na múdreho chudobného človeka. Pýtame sa, čo to bolo za mesto, ktoré bolo obsadené a zničené? Kto bol ničiteľom, a kto chudobným múdrym mužom, na ktorého si nikto nespomenul? V čom spočívala jeho múdrosť zachraňujúca mesto?

Otázky zostávajú otvorené a my sme upozornení na skutočnosť, že tie isté udalosti sa pod iným menom a v inom čase môžu opakovať.

Podobný príbeh sa stal v Jeruzaleme, v „malom“ provinčnom meste rímskej ríše. „jeho“ mocným kráľom bol Titus, syn rímskeho cisára Vespansiana. Obkľúčil ho, dobyl a zanechal v troskách 10. augusta roku 70. No predtým v ňom býval jeden chudobný múdry muž – Ježiš. „Keď sa priblížil a videl mesto, zaplakal nad ním a riekol: Ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo ti je ku pokoju, ale je to teraz skryté pred tvojimi očami: lebo prídu na teba dni, že ťa tvoji nepriatelia oboženú valom a obkľúčiac, zovrú zo všetkých strán a zrovnajú ťa so zemou.“ (Evanjelium podľa Lukáša, 19, 41 -44) Ľudia ho však umlčali smrťou.

K dátumu 10. augusta nachádzame v niektorých kalendároch meno Laurentius. Muž tohto mena – diakon - bol chytený v čase prenasledovania kresťanov v Ríme. Ľudia ho vraj poznali ako strážcu pokladu schovaného v katakombách. Cisár Valerián žiadal od neho vydanie pokladu. Laurentius si vypýtal tri dni, aby mu položil k nohám celé bohatstvo cirkvi. Počas nich zhromažďoval v Ríme ľudí, o ktorých sa ako diakon staral. A potom týchto chudobných, chorých, slepých, chromých, starých, ako aj prenasledovaných demonštratívne priviedol pred cisára. Predstúpiac pred neho, ukázal na zástup a vyhlásil „Pozeraj, toto je poklad cirkvi.“ Cisár sa urazil, že ho má za hlupáka a nechal chudobného muža upáliť.

Múdrosť je jedným z pokladov cirkvi, prichádza s ňou milosrdenstvo a služba lásky. Udalosti sa opakujú. A Slovensko? Je malý štát. Jeho mestá sú malé. Zaplakal by Ježiš nad našou krajinou, mestami? Možno by zaplakal nad tým, že dobré slovo, slovo múdrosti a milosrdenstva stráca svoju hodnotu a možno by zaplakal aj nad tým, že dobrú službu si musíme „dobre“ zaplatiť. A peniaze si musíme zohnať, lebo byť chorým, starým a chudobným znamená v dnešnej dobe postupne upadať do zabudnutia. Najlepšie keby sa takýto ľudia, ktorí celý život pracovali v tomto štáte, sa vo chvíli kedy sú nepotrební, vyparili.

Čo je pokladom nášho kresťanského štátu? Aké hodnoty uznávajú a podľa ktorých kresťanských hodnôt žujú naši štátni veriaci politici, ako aj kresťanskí politici samospráv, miest a obcí, pre ktorých sú zariadenia pre seniorov len voličskou základňou, ale inak v bežnom období len finančnou záťažou.

Pred mesiacom som pri služobnej ceste v Dánsku požiadala manžela, aby ma tam nechal. On totiž už dávno tvrdí, že Slovensko nepotrebuje žiadnych vonkajších nepriateľov, lebo v tomto sme plne sebestační. Teda chcela som, aby sme ostali pracovať aj žiť v krajine, v ktorej si vážia odborníkov, podporujú odborníkov a v ktorej odborníci (experti) zodpovedne tvoria zákony, pripravujú koncepcie sociálnej politiky a vyhodnocujú ich dopady. Preto sú považovaní za najšťastnejších ľudí.

Keď sme sa vrátili, nestačila som sa diviť. Zabudnuté sociálne služby sa prebrali zo zimného spánku, ale nie zo zlého sna. Zlý sen pokračuje. Nielen, že nám chýbajú odborní pracovníci pri lôžkach klientov a odborníci v štátnej správe, ale po voľbách v samosprávach sa začína poľovačka na riaditeľov zariadení sociálnych služieb v pôsobností krajov a a na jeseň aj samospráv. Je to obľúbený šport. Zaujímavé, že štvanice na zvieratá sú zakázané, ale na ľudí -to nevadí. Žiada sa mi však pri tom apelovať. Skôr ako ich odvoláte, ak ste to ešte tak neurobili, presvedčte sa, kto sú vlastne tí ľudia. Nechajte im čas, aby vám predstavili výsledky svojej práce, ktorú museli vykonávať často krát bez podpory Ministerstva, ale aj podpory svojho zriaďovateľa. Než ich odvoláte, predstavte im svoju vlastnú víziu a spýtajte sa ich, ako k nej vedia prispieť svojou prácou. Pokúste sa spolu najprv nájsť tú najmúdrejšiu víziu a stratégiu, ktorá pomôže občanom odkázaným na našu odbornú pomoc. V Dánsku majú krásne príslovie: „doktor a sedliak vedia spolu viacej ako doktor sám“. To je veľmi múdre príslovie. U nás je však slovo sedliak niečo ako nadávka.

Čo zlé mi môžu urobiť, keď sa budem pýtať? Pokúsi sa mi „niekto“ nahnať strach? Pokúsi sa ma zdiskreditovať? Pošle na mňa nejaké odvetné kontroly? Pokúsi sa mi zničiť odborné alebo občianske meno? Pokúsi sa mi zničiť živobytie? Firmu? Začne o mne rozprávať niečo, čo síce nie je pravda, ale koho už len bude nudná pravda zaujímať, keď lož je taká pikantná?

Viem, strach ako základný nástroj komunikácie nemúdrej moci funguje na veľa ľudí, ktorí majú deti, hypotéky, sú pred dôchodkom alebo sa len nemajú o koho oprieť. Presne tak to funguje, presne s týmto sa dá počítať. Symbolika strachu a túžby po dobre ma dnes uistila v tom, že nie vždy je mlčať zlato. Je nutné sa pýtať. A nielen to. Zlo sa nepodporuje len robením zlých vecí, ale aj nerobením a zanedbávaním dobrých vecí. Ako prezidentka Asociácie odborných pracovníkov sociálnych služieb budem obhajovať tých, ktorí sú účelovo odvolávaní a budem starostlivo študovať výstupy z miliónových projektov, ako aj koncepcií.

Je jedno malé Slovensko, paradoxne ho obkľúčili jeho vlastní obyvatelia a stavajú si okolo neho vlastné opevnenia, zákopy a dobíjacie stroje vzájomného nepriateľstva, závisti, zastrašovania, ohovárania a klamstiev. Na zničenie dobrého života na Slovensku si vystačíme sami. A to len vďaka strachu postaviť sa zlu.

Augustové slzy padajúcich hviezd sú aj dnešnými májovými slzami, ktoré nás môžu zachrániť, nie zničiť. Slzy vraj očisťujú dušu. Majme vieru v dobro a hľadajme spoločne múdrych ľudí, ktorí upadli do zabudnutia a nechajme, aby zachránili našu krajinu a pomáhali budovať dôstojné a kvalitné sociálne služby. „Experti“ ktorí sa zrodili zvečera do rána nám skutočne nepomôžu. Tí skutoční experti by to dokázali. Ak si na nich vôbec niekto spomenie, bude ich počúvať a nebude sa pri tom urážať.

Autor: PhDr. Mária Kovaľová, PhD. MHA
Autorka je teologička so zameraním na diakonickú sociálnu prácu a magisterka verejného zdravotníctva so zameraním na riadenú dokumentáciu a riadenie rizík . Od roku 1991 sa venuje opatrovateľskej starostlivosti so zameraním na seniorov. Je poradkyňou a audítorkou kvality v sociálnych službách. Od roku 2014 je prezidentkou Asociácie odborných pracovníkov v sociálnych službách a spoluzakladateľkou OZ Planéta malého prínca.
www.aopss.sk