„Skôr než baobaby narastú, najprv sú malé“. „Správne! Ale prečo chceš, aby tvoje ovečky ohrýzali malé baobaby?“ Odpovedal mi: „Len tak!“ Akoby išlo o niečo samozrejmé. A musel som vynaložiť veľa dôvtipu, aby som tento problém sám pochopil.

A naozaj na planéte Malého princa ako na všetkých planétach rástli užitočné i neužitočné rastliny. Teda z dobrých semien užitočné a zo zlých semien burina. Lenže semená sú neviditeľné. Spia hlboko v zemi, kým niektorému z nich nepríde na um, že sa zobudí. Nuž sa povystiera a najprv bojazlivo vyženie k slnku pôvabný neškodný výhonček. Ak je to výhonček reďkovky alebo ruže, môžeme ho nechať, nech rastie. No ak ide o burinu, treba ju vytrhnúť hneď, ako ju vieme rozoznať. Nuž a na planéte Malého princa sa vyskytovali hrozné semená... boli to semená baobabov.

Pôda planéty bola nimi zamorená. Ak sa do baobabu pustíme príliš neskoro, nikdy sa ho už nezbavíme. Zaplní celú planétu. Prevŕta ju svojimi koreňmi. Ak je planéta veľmi malá a ak je baobabov veľmi veľa, pretrhnú ju na kusy. „Je to otázka disciplíny!“ povedal mi neskôr Malý princ: “Keď dám ráno do poriadku seba, treba starostlivo upratať aj planétu. Musím sa prinúť pravidelne vytrhávať aj baobaby, hneď ako sa dajú rozoznať od ruží, na ktoré sa veľmi podobajú, keď sú ešte malé. Je to veľmi nudná, ale veľmi ľahká robota.“ ...Niekedy to nemá nepríjemné následky, keď si prácu odložíme na neskoršie. No ak ide o baobaby, je to vždy katastrofa.

Keď som kreslil baobaby, povzbudzovalo ma vedomie, že je to naliehavá záležitosť.“
Antoine de Saint – Exupery; Malý princ

Ak sa viac ako dvadsať rokov snažíte pracovať v sociálnych službách na Slovensku nielen zodpovedne a odborne, ale aj so srdcom a obetujete im nielen svoje roky života, ale aj svoje zdravie, tak sa máte právo pýtať. Prečo nesedia múdri ľudia tam, kde sa pripravuje naša budúcnosť?

Odmietam veriť tomu, že na Slovensku nemáme múdrych ľudí. Oni tu sú, len sa stiahli. Kde sú schovaní? Kto ich zahnal do mlčania? Prečo sa po nich nezháňame? Nechýbajú nám?
Pred týždňom som niečo hľadala vo svojich pracovných spisoch. Narazila som na odložené staré noviny z 18.08.2001. Na strane víkend Osudy sú dve fotografie. Jedna menšia patrí mne. Asi trikrát väčšia parí Mikulášovi Černákovi. Môj článok bol uverejnený ako Duchovné slovo pod názvom Augustové slzy. Neviem, čo chcela vyjadriť redakcia týmto obrazom a slovami, keď nás dala na spoločnú stranu.
Ale dnes som si uvedomila silnú symboliku. Symboliku strachu zo zla a túžby žiť v dobrom svete. Vražda dvoch mladých ľudí kvôli slobode slova a boja proti zlu.

Foto: Peter Marek (2018)

Ako nastavila sociálnu politiku dnešná vláda v dlhodobej starostlivosti o seniorov?
Prečo sa pýtam? Pretože za pätnásť rokov nevyšla z Ministerstva práce ani jedna dobrá koncepcia.

Sú sociálne balíčky riešením sociálnych problémov na Slovensku? Alebo sú to len krátkodobé opatrenia s krátkodobými výsledkami a dopadmi? Minister práce sociálnych vecí a rodiny podáva vraj úžasné výsledky svojej práce čo sa týka nezamestnanosti. Nič iné nepočúvame denne v médiách, ako nám v nej klesajú percentá.

Čo by sme tak asi našli za projektami Úradov práce sociálnych vecí a rodiny, ktoré sú podporované zo štrukturálnych fondov?
Veľmi by sme sa asi prekvapili, keby sme nenašli odborne správne vypracované strategické koncepcie, ktoré by vychádzali zo skutočných a pravdivých analýz?
Veľmi, alebo len málo by sme sa prekvapili, keby sme nenašli efektívne koncepcie dlhodobej udržateľnosti v programoch vzdelávania, kvalifikácie a rekvalifikácie?

Foto: Peter Marek (2018)

Kto som ako opatrovateľka? Som slúžkou tých, ktorých odložili rodinní príbuzní, lebo sa už o nich nevládali z akýchkoľvek dôvodov postarať? Alebo som anjelom pre tých, ktorí sa cítia v „domove dôchodcov“ ako v nebi, lebo mali doma 'peklo'? Kto som pre slovenských politikov? A kto som pre rodinných príslušníkov? Kto som pre samotných obyvateľov „domova dôchodcov“ dnes nazývaného zariadenie pre seniorov? Viem, kto som ja? Na túto otázku si odpoviem vtedy, keď sa spýtam, prečo som sa stala opatrovateľkou?

„Neviem, prečo som sa stala opatrovateľkou.“ Odpovedá mi opatrovateľka. „Možno preto, že som stratila prácu, ktorej som sa vyučila, a žiadnu lepšiu, ľahšiu som nenašla? Možno preto, lebo mám rada ľudí a tak som si myslela, že je to práca, ktorou dokážem pomáhať ľuďom, ktorí si už sami nevedia pomôcť? Možno preto, lebo nemusím cestovať? Možno preto, lebo nemám odvahu vycestovať do zahraničia?“
Foto: Vladimír Žák (2008)

Čo sa odohráva v hlavách a v srdciach a matiek, ktoré stoja pred rozhodnutím zostať na Slovensku bez práce, s nízkou mzdou, ktorou nepokryjú náklady na živobytie, alebo opustiť rodinu, ale začať finančne lepšie dýchať?

Čo sa odohráva v hlavách a v srdciach žien, manželiek a matiek, ktoré stoja pred rozhodnutím zostať na Slovensku bez práce, s nízkou mzdou, ktorou nepokryjú náklady na živobytie, alebo opustiť rodinu, ale začať finančne lepšie dýchať? Je ľahké pre matku opustiť rodinu? Koncom deväťdesiatych rokov a začiatkom roku dvetisíc odchádzali zo Slovenska manželia a otcovia za zárobkom do Anglicka, Írska, Švajčiarska, Nemecka a iných krajín. Tlak prežiť a uživiť rodiny začal rúcať stabilitu domova, vernosť vzťahov a istotu dieťaťa. Muži prinášali peniaze, stavali sa domy, platili sa úvery, ale predsa sa niečo zmenilo. Namiesto zabezpečenia rodiny sa pomaly, ticho, ale s určitosťou zvýšila rozvodovosť. Obeť mužov nestačila, dnes máme len v Rakúsku desiatky tisíc žien, ktoré odchádzajú za prácou. Koľko ich je v Nemecku, vo Švajčiarsku?

Foto: Peter Senko (2018)

Ošetrovateľka koní, alebo opatrovateľka človeka. Ktoré povolanie je krajšie, a ktoré dôležitejšie? Alebo aké sú rozdiely v týchto povolaniach? Kto je kto? A prečo majú ľudia radšej zvieratá ako ľudí?

Neskúmala som to vtedy. Možno je to pravda a možno nie. Povedala mi to jedna opatrovateľka na kurze s názvom rola opatrovateľky asi pred štyrmi rokmi. Vraj pred tým, ako sa stala opatrovateľkou v domove sociálnych služieb pre ľudí s telesným a mentálnym postihnutím, bola ošetrovateľkou koní. Pozor nie veterinárkou. Robila vlastne to, čo robí teraz. Len vtedy sa starala o zvieratá a teraz o ľudí.

Ilustrácia: vygenerované umelou inteligenciou (2024)

Je opatrovateľka neviditeľná ako anjel? Alebo je len pozabudnutá? Vlastne taká nevýznamná profesia? A je skutočne nevýznamná, alebo nepotrebná? A ak je potrebná, prečo nie je významná? Prečo sa jej venuje najmenšia pozornosť?

Šlabikár pre opatrovateľky
Písmeno A, alebo čo má spoločné Adam s anjelom?

Je jedna hodina a tridsiata piata minúta neskorého večera. V posledné noci sa mi nedarí dobre zaspávať. Môžem si vybrať, čo budem robiť. Najrozumnejšie a zároveň aj najzodpovednejšie voči svojmu zdraviu by bolo, pokúšať sa zaspať. Druhou alternatívou by bolo pustiť si televízor. Ale, ten mi nepomáha zaspávať, skôr naopak. Otvára mi nové obzory a prináša nové poznania. Síce to nie je slovenská televízia, ktorú posledné tri roky večer pozerám, ale som vďačná, že už nevnímam rozdiel medzi jazykom slovenským a nemeckým, keď pozerám nejakú reláciu, alebo film. Vlastne prečo sa divím, že nemôžem zaspať. Pred tým, ako som dala manželovi bozk na dobrú noc, s plným nosom som sa mu priznala, že som pozerala pekný, ale smutný film. On mi na to povedal, „s tým istým si prišila do postele aj včera.“ Neviem, ako sa film volal, ale hlavnými hrdinkami bola pianistka, ktorá ochorela na ALS chorobu. Pre tých, ktorí ste o nej ešte nepočuli, som niečo vyhľadala na internete:

„ALS je progresívna neurodegeneratívna choroba, ktorá postihuje nervové bunky v mozgu a v mieche. Ničí motorické neuróny, ktoré potom nedokážu posielať impulzy do vôľou ovládaných svalov. Tým sa stráca schopnosť ovládať a kontrolovať svalové pohyby. Na začiatku choroba iba oslabuje svalstvo, neskôr zasahuje do jemnej motoriky. Postupne postihuje predlaktia, a nakoniec celé ruky. Pacienti sa veľmi skoro nedokážu o seba postarať, prestávajú chodiť, ovládať svaly tváre, sú úplne paralyzovaní. V posledných štádiách dostávajú špeciálnu nutričnú stravu, sú na nútenej ventilácii pľúc, s 24–hodinovou zdravotnou starostlivosťou.“

Prvá pandorina skrinka chce otvoriť aktuálne tajomstvo denných stacionárov. Aké zlo môže vypustiť táto pandorina skrinka do nášho sveta? Môžeme vôbec hovoriť o nejakom zle?

Niekoľko rokov som sa snažila upozorňovať na chyby politických rozhodnutí v oblasti rozvoja sociálnych služieb. Do dnešného dňa sa všetky pripomienky niekde v tichu stratili. Je pravda, že som nepatrila k tým, ktorí verejne štrajkovali pred ministerstvom a ani teraz sa to nechystám robiť. Posledné roky som sa stiahla a povedala som si, že ak môj hlas nič neznamená, potom radšej využijem svoj čas života na konkrétnu pomoc tým, ktorí ju príjmu. Spolu s manželom sme sa rozhodli vydať sa na cestu po zariadeniach sociálnych služieb s poradenstvom a metodickou pomocou.

Keď ste denne medzi ľuďmi, ktorí slúžia tým najslabším a to častokrát v zlých pracovných podmienkach a za ešte menej ako je minimálna mzda, ste vďační Pánu Bohu za to, že ich službu ešte nepotrebujete. Ale zároveň si uvedomujete, že stačí sekunda a váš život sa môže zmeniť a ocitnete sa v situácii, kedy budete odkázaní na sociálnu službu. A čo potom? Váš hlas bude ešte tichší, budete bezmocne čakať na profesionálnu starostlivosť a kvalitu bývania. Neviem, ako je vymeraný môj čas a neviem, kto z mojich milovaných bude potrebovať sociálnu starostlivosť v blízkej dobe, preto som sa rozhodla otvoriť pandorine skrinky, ktoré nám pripravili naši politici aj súčasní „experti“.

Foto: Peter Senko (2018)

Druhá pandorina skrinka chce otvoriť aktuálne tajomstvo chýbajúceho personálu v zariadeniach sociálnych služieb a záhadu prečo nám lekári nadávajú.

Ministerstvom práce zabudnuté sociálne služby?
Na túto otázku si prosím odpovedzte sami, po skončení tohto blogu. Posledné dva roky sa situácia v zariadeniach sociálnych služieb z dôvodu nedostatku personálu silne zdramatizovala. Už pred dvoma rokmi sme ako poradcovia a audítori kvality upozorňovali na tzv. „nebezpečné služby“.

Prečo nebezpečné služby?
Prvým dôvodom je, že sa v posledných rokoch zmenila klientela v zariadeniach sociálnych služieb. Ak má niekto predstavu, že v tzv. domovoch dôchodcov sú seniori, ktorí tam len potichu bývajú, stravujú sa, občas sa premotkajú po chodbe a posedia vonku na lavičke spomínajúc na mladosť a pre ktorých personál vytvára rozličné a hlavne nenáročné záujmové činnosti, tak sa veľmi mýli. Dnes prijímame do zariadení pre seniorov, špecializovaných zariadení, ale aj domovov sociálnych služieb stále viac klientov s ťažkým zdravotným postihnutím a s ťažkými diagnózami. Klienti si denne vyžadujú veľmi intenzívnu a náročnú opatrovateľskú, ošetrovateľskú, rehabilitačnú, ale aj psychologickú pomoc.
Foto: Peter Senko (2018)