Prednáška odznela na III. Medzinárodnom hospicovom seminári, ktorý sa konal 5.a 6.11.2009 v Bardejove.

Život patrí k smrti, smrť k životu, narodením zomierame, tak ako je začiatok je aj koniec a takto by som mohla písať ďalej, až kým by sme neprišli k trom slovám, ktoré charakterizujú ľudský pobyt na tomto svete. A to sú:
Narodenie, života a smrť - tri fenomény, ktoré predstavujú univerzálnu a nevyhnutnú skúsenosť ľudstva a aj jednotlivca. Smrť to je individuálny zánik organizmu, zasahuje nielen do stránky biologickej, ale aj psychickej, sociálnej, duchovnej. Napriek tomu sa v zdravotníckej praxi chybne považuje len za telesný zánik.

Keď sa pozrieme trošku do minulosti, úmrtnosť vo všetkých vekových kategóriách bola značná. Dosiahnuť 50 rokov života bolo závideniahodné, smrť sa prijímala ako niečo bežné. Bolo samozrejmosťou, že sa ľudia rodili a zomierali doma, v kruhu svojich blízkych, v atmosfére lásky, nehy.

Moderný životný štýl, zameraný na funkčnosť, úspech, uspokojovanie materiálnych potrieb a úsilie predlžovania života nám ukazuje novú skutočnosť vnímania zomierania a smrti. Väčšina ľudí zomiera v nemocniciach a iných inštitúciách pre starých a nevyliečiteľne chorých. Výdobytky novej doby okrem pozitívnych prínosov nám prinášajú aj tvorbu nových problémov, zvlášť otázok týkajúcich sa postoja ku zomierajúcim pacientom.
Už teoretička Elizabeth Kublerr-Rossová poukazuje na problém prístupu ku zomierajúcim. Ukázala spôsob starostlivosti o zomierajúcich a že zomieranie môže byť pokojnou a významnou skúsenosťou. Hovorí: „Ťažko chorého a zvlášť zomierajúceho je treba brať vážne a venovať mu celú našu pozornosť. Len tak umožníme dozrieť jeho osobnosti a len tak dozrieme i sami do väčšej plnosti lásky.“
Aj Matka Tereza vždy stála pri opustených, ťažko chorých a zomierajúcich.
Ja hovorím, že tak ako sa budujú krásne pôrodnice, mali by sa budovať aj zariadenia, kde môžeme vydýchnuť. Preto tak ako dôstojne prichádzame na tento svet, mali by sme z neho aj dôstojne odísť. Tak ako sa rodíme pre tento svet, mali by sme sa rodiť aj pre nebo.

Jedným z nezameniteľným zariadením, ktoré slúži zomierajúcim je hospic. Je to špecializované zdravotnícke zariadenie, nie sociálne. Prečo? Pretože ide o komplexnú zdravotnícku starostlivosť, ide o proces profesionálnej, holistickej, interdisciplinárnej starostlivosti. Je procesom, pretože človek odchádza za neopakovateľných, jedinečných okolností, prach smrti prechádza sám, preto mu musí byť poskytnutá vysoko humanitná starostlivosť. A v neposlednej rade ide o medicínsky odbor, ktorý sa zaoberá starostlivosťou o nevyliečiteľne chorých v terminálnom štádiu a to je paliatívna medicína.

Je veľmi dôležité, aby lekári, sestry, zdravotnícky personál zvládli nielen techniku, ale aj etiku starostlivosti o zomierajúcich pacientov. To kladie vyššie nároky na ich osobnostné vybavenie, ich charakterové vlastnosti, charakter, schopnosť vcítenia sa, zodpovednosť...
V hospici by mal byť prítomný multidisciplinárny tím, zabezpečujúci komplexnú starostlivosť o zomierajúceho a uspokojovanie jeho bio-psych-soc-duch-potrieb. Tento tím by sa mal skladať z lekára s atestáciou z paliatívnej medicíny, sestier so špecializáciu paliatívnej starostlivosti, ošetrovateľského tímu, ktorý je neustále školený, psychológa, sociálneho pracovníka, duchovného otca.
A ako to je v skutočnosti?
Multidisciplinárny tím tvorí lekár, sestra a ošetrovateľský tím. Niekde je to duchovný, ktorý aktívne pomáha, je vždy prítomný a nápomocný, alebo psychológ, ktorý je len konzultačný. Skutočnosť je tá, že väčšina práce je na pleciach sestier.

Práca zdravotnej sestry je veľmi náročná, patrí z profesionálneho hľadiska k najobtiažnejším prácam sestry tak po stránke manažérskej, fyzickej, psychickej, etickej, tak aj sociálnej a duchovnej. Sestra pracujúca v hospici musí byť ucelená bytosť, vysporiadaná sama zo sebou, citovo vyrovnaná, empatická, komunikatívna s vľúdnym prístupom a úsmevom. Po profesionálnej stránke musí byť samostatná, vedieť určiť si priority v starostlivosti o zomierajúceho pacienta, vzdelaná a s ochotou vzdelávať sa ďalej, mať manažérske schopnosti viesť celý ošetrovateľský tím.
Hlavným poslaním práce sestry v hospici je doprevádzanie. Vychádza z uvedomenia si, že je to posledný úsek života pacienta, vysporiadanie sa so životom a smrťou, zmierenie, poďakovanie, rozlúčka zo svojimi blízkymi.
Veľmi dôležité sú zručnosti v komunikácii, vedieť komunikovať, viesť rozhovor voľne alebo cielene tak, aby pacientovi neublížila, vedieť počúvať aktívne, vypočuť pacienta a nenásilne viesť jeho kroky do konca. Musí ovládať nielen verbálnu, ale aj neverbálnu komunikáciu, veľakrát zaváži to, ako mu to hovorí ako gestikuluje, či sa ho dotýka a pod. Častokrát zastupuje rolu psychológa, to znamená, že musí mať znalosti aj z odboru psychológie, poznať niektoré psychoterapeutické techniky. Využíva emocionálnu psychoterapiu, to sú rozhovory o pacientových ťažkostiach s ochotou počúvať, rozhovor podľa Rogersa kde ide o vypočutie, pacienta, ten sa vyrozpráva a sestra ho k tomu povzbudzuje a berie ho takého aký je, alebo logoterapia podľa Frankla, ktorá je založená na filozofii života, čiže viesť pacienta ku životnému zmyslu, to v čo verí dostať na vedomú úroveň jeho psychiky. Taktiež musí poznať relaxačné techniky.
Ďalšiu rolu, ktorú sestra zastupuje je aj rola sociálneho pracovníka, to je využitie pomoci od štátu,, ktoré pacient môže získať pre udržanie komfortu... napr. polohovateľné lôžko, vozík, aparát na uľahčenie chôdze... Umožňuje pacientovi kontakt s rodinou, priateľmi, susedmi spoločenstvami, ktoré navštevoval. Umožňuje mu kontakt so svetom - noviny, TV, rádio. Kontakt s pacientmi, ktorí majú spoločné problémy, aby sa necítil sám opustený, izolovaný od sveta.

A čo ak chýba v hospici duchovný?
Samozrejme, sestra nevysluhuje sviatosti, ale je tam, keď si treba ku pacientovi sadnúť a počúvať jeho celoživotnú spoveď. Počuje jeho výkrik o pomoc, keď sa v noci budí pre nepokoj, no môže len počúvať, prípadne zblížiť rodinu, odpovedať na otázky od pacienta, ale na to potrebuje veľa životných skúsenosti, ktoré sama prežila, aby dokázala otvorene hovoriť o duchovných veciach. Ona je tá, ktorá pri doprevádzaní drží za ruku a vedie zomierajúceho ku Bohu v modlidbách ruženca, ak je zomierajúci veriaci. Vo svojej praxi som sa stretla aj s pacientami, ktorí verili, ale vo vesmír, dobro, život....a pod. A tu hľadáte slová útechy vychádzajúce z oslavy života, existencie človeka...a pod.
Sestra preberá starostlivosť o rodinu, čo je mnohokrát ťažšie ako samotná práca s pacientom. Vedieť získať si ich dôveru, zapájať ich do starostlivosti o blízkeho, viesť ich kroky k tomu, aby oni boli tými, ktorí doprevádzajú. Podáva im informácie, ktoré sú im zrozumiteľné, načúva ich predstavám, je im oporou a povzbudzuje ich.
Poslednou službou sestry je kontakt s pozostalými, t.j. nechá otvorený vzťah, aby sa pozostalí mali na koho obrátiť v období žiaľu, smútku, vyrozprávania sa, rozlúčenia sa s jeho vecami a pod.
Veľmi dôležitý je vstup dobovoľníka k hospicovému pacientovi. Je to ďalší problém v našej spoločnosti, pretože akosi zabúdame na to, že aj my budeme raz potrebovať pomôcť. Hektický život, zhon za materiálnym nám nedovoľujú zastaviť sa a pomôcť tým, ktorí to potrebujú. Mnohokrát stačí posedieť, porozprávať, prečítať niečo, chytiť za ruku a ticho byť prítomný, to je pomoc konkrétne pri pacientovi, ale dobrovoľnícka práca spočíva aj v iných činnostiach ako úprava prostredia, nástenky....

Moje odporúčania pre prax:

• vzdelávanie v odbore paliatívna medicína a ošetrovateľstvo,
• vzdelávane v odbore psychológia –psychoterapia,
• zaradenie predmetov paliatívne ošetrovateľstvo, komunikácia, zomieranie a smrť,
• povinná prax v hospicoch alebo na paliatívnych oddeleniach,
• kurzy pre sestry a pracovníkov na zvládanie stresu, využívanie relaxačných techník,
• povinné stáže, výmenné pobyty,
• školenia na riešenie otázok, čo prežíva zomierajúci, aké pocity sprevádzajú zomierajúceho, keď cíti blízkosť smrti, do akých citových vzťahov sa dostávajú blízki, priatelia ale aj tí, ktorí doprevádzajú,
• čo prežívajú sestry, ako zvládať stres, vnútorne vypätie pri doprevádzaní, ako sa vyrovnávať s koncom...,
• podporovať tlač literatúry, časopisov, internetových stránok,
• podporovať konferencie, semináre,
• vytvoriť hospicový manažment,
• vytvoriť ošetrovateľské štandardy pre hospic a sesterské diagnózy,
• vytvoriť sieť dobrovoľníkov ,ale aj záujem o nich a starostlivosť.

Na záver:
Hospice sú úžasným dielom dnešnej modernej doby nedopusťme, aby sa im vzala dôstojnosť a ich poslanie. Je to to najlepšie zo zdravotníckych zariadení, ktoré poskytuje odbornú starostlivosť o zomierajúceho, veď raz to bude potrebovať každý z nás.
Chcem apelovať na zamestnávateľov. V hospici zostane pracovať len ten kto má srdce pre túto službu, nie prácu, ale aj tak sú tam pracujúci, ktorí žijú vo svojich rodinách majú túžby a sny a deň, čo deň sú tvárou tvár koncu. Potrebujú oporu, povzbudenie a hlavne cítiť záujem zo strany nadriadeného, aby mali silu ísť ďalej a zároveň aj ohodnotenie tejto práce, ktorá nie je ľahká, keď vediete chorého ku koncu.

Martina Proněková , dipl.s