Lifelong learning health education
Abstrakt: Príspevok sa venuje problematike zdravia, výchove k zdraviu a úlohám výchovy k zdraviu z pohľadu celoživotnej výchovy a vzdelávania. Zdravie je východiskovým predpokladom existencie a fungovania ostatných hodnôt. Osobné správanie považujú mnohí autori za jednu z najdôležitejších determinánt zdravia.
Klúčové slová: zdravie, výchova k zdraviu, celoživotné vzdelávanie, definičné vymedzenia.

Abstract: The paper attend to problems health, health education and health education themes from lifelong education point of view. Health is resource assuption of existence and functioning another values. Many authors think of personal behaviour as one of the most important health determinants.
Keywords: health, health education, lifelong education, definitions.

Úvod

Problematika zdravia a hygieny života sa objavuje vo filozofii a humanitných vedách, osobitne v medicíne, už od antických čias. Súčasný nárast záujmu rôznych spoločensko-vedných disciplín o problematike zdravia sa spája s ohrozeniami súvisiacimi s kultúrno-civilizačnými zmenami, ako i zmenami životného prostredia. Zdravie sa stáva čoraz viac cenenou hodnotou a zároveň širším ako medicínskym problémom. Výchova k zdraviu predstavovala v každom období civilizačných dejín človeka stabilnú súčasť celoživotnej výchovy a vzdelávania. Základné programové dokumenty týkajúce sa celoživotného vzdelávania napríklad Biela kniha Európskej únie, Memorandum o celoživotnom vzdelávaní a i. zaraďujú problematiku zdravotnej výchovy i medzi základné oblasti výchovy a vzdelávania dospelých. Zámerom predloženého príspevku je poukázať na pojem výchovy k zdraviu a súvisiacich pojmov v kontexte nevyhnutnosti celoživotnej výchovy a vzdelávania v otázkach zdravia.

Zdravie ako hodnota

Obsah pojmu zdravie je neobyčajne široký. Možno naň nazerať z rôznych hľadísk - objektívnych i subjektívnych, profesionálnych i laických, individuálnych i spoločenských. Podať jednotnú definíciu zdravia je v súčasnosti takmer nemožné: lekár napríklad pod pojmom zdravie rozumie neprítomnosť ochorenia alebo úrazu, sociológ pod pojmom zdravý človek rozumie človeka, schopného dobre fungovať vo všetkých jemu príslušných sociálnych rolách, humanista slovami zdravý človek označí človeka schopného pozitívne sa vyrovnávať so životnými úlohami, idealista si pod pojmom zdravý človek predstaví človeka, ktorému je dobre - telesne, duševne, duchovne i sociálne (Křivohlavý, 2001). Stály záujem o problematiku zdravia sprevádza ľudstvo od najstarších čias Do pojatia múdreho spôsobu života v antike patrilo i pojatie zdravia - žiť zdravo znamenalo „žiť múdro a dobre. Gréckym slovom ischio sa rozumelo byť zdravý a silný. Podobne grécke hygiaio známe z dnešného termínu hygiena, znamená byť zdravý a schopný života. Patrí sem i grécky termín holokteria - dokonalé zdravie. Terminológia pojmu zdravie zahŕňa i termíny choroby. V gréčtine astheneia znamená slabosť a astheneo zoslabnúť (podobný termín máme aj v slovenčine s významom astenický, slabý ). Do oblasti gréckych výrazov pre ľudí mierne chorých patrí arrostos - ten, kto nie je zdatný (schopný niečo urobiť). Nosos znamenalo„chorobu. Patrí sem aj terminológia uzdravovania. Grécke herapeuo (odvodený slovenský termín terapia), prípadne iaomai a apokathistemi znamenajú uzdravovať. Výraz sothein v sebe niesol tri významy:

1. zachrániť človeka v ohrození života – či už straty fyzického tela lebo v ohrození straty zmyslu života,
2. pomoc človeku, aby bol „celým“ človekom, zdravým nielen telesne, ale i duševne a duchovne,
3. uzdraviť trpiaceho.

S podobným širším pojatím zdravia a uzdravovania sa stretávame aj v iných jazykoch. Napríklad v hebrejčine pozdrav - želanie šalom – znamenalo nielen celé zdravie, ale aj vnútorný pokoj a mier, človeka ako nedeliteľného telesného, duševného a duchovného celku. Znamenalo tiež tendenciu k zrelosti a prosperite, charakteristiku„bezpečného počínania si v živote a uskutočňovaní toho, čo si človek predsavzal. Pri významných príležitostiach si dodnes prajeme na zdravie a veľa zdravia ako najdôležitejšiu hodnotu v živote. V dvadsiatom storočí sa stretávame so širokou škálou významov pojmu zdravie. Niektoré definície sa zameriavajú na zdravie tela, iné chápu zdravie ako tovar, alebo ako tajomnú silu, ktorú človek dostáva pri narodení a s ktorou musí v živote opatrne hospodáriť (Brukkerová, 2005, 2008a, Křivohlavý, 2001). V odbornej literatúre je najčastejšie uvádzanou definícia zdravia ústava Svetovej zdravotníckej organizácie z roku 1948: „Zdravie je stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody, nie len neprítomnosť choroby a neduživosti (Constitution, 1978).“. Jej význam spočíva v tom, že nesleduje výhradne objektívne zdravotné ukazovatele, opiera sa i o subjektívne vnímanie zdravia jednotlivcom. Nevýhodou je naznačenie ideálneho stavu, než presné a formálne vymedzenie pojmu (Liba, 2002).

Posun vo vymedzení pojmu zdravie prináša neskoršia výzva WHO Zdravie pre všetkých do roku 2000, v ktorej sa objavuje definícia zdravia ako „schopnosť viesť sociálne a ekonomicky produktívny život“ (Dunovský et al., 1999). Zdravie tak prestáva byť cieľom samo o sebe, ale stáva sa prostriedkom na uskutočnenie harmonického života človeka. Uvedené definície možno chápať ako isté úsilie o spojenie objektívnych ukazovateľov s údajmi subjektívnymi a sociálnymi. Cieľom je sledovať komplexne celkový stav jedinca. Zdôraznenie jedného prístupu - buď len objektívnych, alebo subjektívnych faktorov - vedie k zjednodušovaniu, ktoré môže jedinca poškodiť. Preventívne lekárstvo usiluje o kvantifikovanie rizikových symptómov, ktoré sa môžu dostať do rozporu so subjektívnymi pocitmi človeka (Liba, 2002).

Zdravie človeka teda možno chápať ako určitý okamžitý stav, ale i ako prebiehajúci proces, ktorý má svoju dynamiku. Z vedeckého hľadiska rozlišujeme rôzne stupne zdravia, rovnako ako rôzne stupne choroby. Želateľný stav je tzv. pozitívne zdravie. Jeho dosiahnutie je dlhodobým cieľom najmä preventívnych vedných odborov, ale aj preventívnych snáh a opatrení spoločnosti. Pozitívny aspekt zdravia sa zameriava na podporu momentov, ktoré udržujú a posilňujú dobrý stav jedinca. Vychádza podľa Břicháčka (1987) z nasledujúcich skúseností:

1. špecifické formy správania zvyšujú riziká vzniku závažných ochorení (nevhodný spôsob života, nesprávna životospráva, fajčenie a pod.),
2. správanie jedinca sa môže systematicky a zámerne meniť a tým znižovať účinnosť rizikových faktorov,
3. účelne volené programy, zamerané na zmeny správania sú ekonomicky menej náročné ako dodatočné liečenie už vzniknutých alebo rozvinutých porúch, či ochorení.

Zdravie človeka má rad aspektov, ktoré sa premietajú do teoretických úvah. S istým zjednodušením môžeme vymedziť štyri kategórie, kedy uvedené kategórie sa v skutočnosti prelínajú a naznačujú, že zjednodušené pohľady na kategóriu zdravie sa míňajú účinkom. (Dunovský et al., 1999):

1. prístup holistický, ktorý zdôrazňuje pojatie človeka (i sociálnych skupín) ako nedeliteľného a integrovaného celku s akceptovaním biologických, psychologických i sociálnych zložiek,
2. prístup dynamický, ktorý analyzuje premenlivosť zdravotného stavu v čase a zdravie chápe ako premenlivý jav, ktorý sa presadzuje v celoživotnej perspektíve,
3. prístup sociálny, ktorý zaraďuje jedinca do širšej siete sociálnych vzťahov rodinných a skupinových a uvažuje o zdraví v sociálnych súvislostiach,
4. princíp interaktívny, ktorý sleduje človeka v jeho širšom (prírodnom a politickom) prostredí.

Výchova k zdraviu

Aktuálne vytváranie terminológie je nevyhnutné pre výmenu skúseností, hodnotenie dosiahnutej úrovne, ako i ďalší rozvoj teórie a praxe každej vednej disciplíny. Vytvorenie jednotnej terminológie je nielen mimoriadne potrebné, ale i zložité. Terminologický aparát v oblasti zdravotnej výchovy obsahuje veľa pojmov prevzatých z hraničných disciplín (psychológie, pedagogiky, sociológie, umenia a i.). Niekedy sa používajú archaické a viacvýznamové pojmy a vymedzenia, čo môže viesť k nedorozumeniu vo vedeckej a praktickej práci. Už Medzinárodný slovník zdravotnej výchovy (1983) bol výsledkom snahy o unifikáciu a usporiadanie terminológie, vytvorenie „spoločného jazyka“ odborníkov a všetkých, ktorí sa podieľajú na práci v zdravotnej výchove. Zjednotenie terminológie môže podporiť racionálnejšie využívanie možností zdravotnej výchovy vo zvyšovaní zdravotného uvedomenia, zároveň prispieť k zvýšeniu potenciálu zdravia obyvateľov. Zdravotná výchova historicky dlhodobo predstavovala organickú súčasť výchovy a vzdelávania dospelých. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že heslo „zdravotná výchova“ sme našli relatívne široko rozpracované v nám dostupných pedagogických slovníkoch, resp. v slovníkoch výchovy a vzdelávania dospelých, ako sú Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985), terminologický a výkladový slovník Výchova a vzdelávanie dospelých – Andragogika (2000) a Výkladový slovník vzdělávání dospělých (Palán, 1997).

Okrem pojmu zdravotná výchova sa v odbornej literatúre používali ďalšie termíny prakticky ako synonymá. V staršej literatúre je to najmä termín zdravotnícka osveta a zdravotnícka výchova. (napr. Ganický et al., 1962) V súčasnej zdravotníckej literatúre sa najčastejšie objavuje termín zdravotná výchova, v poslednom období predovšetkým termín výchova k zdraviu. Do 80-tych rokov minulého storočia sa u nás viac zaužívalo označenie zdravotná / zdravotnícka výchova. Išlo o zdôraznenie významu zdravotných opatrení, ako napr. očkovanie, zvýraznenie medicínskej stránky problematiky. V súčasnosti sa kladie dôraz nielen na získavanie zdravotníckych informácií, ale predovšetkým utváranie aktívneho postoja človeka k ochrane a podpore svojho zdravia, mnohým súčasným autorom sa preto javí vhodnejšie označenie výchova k zdraviu (Beniak, Beniaková, 2003, MZ SR, 1996). V medzinárodnej terminológii nájdeme: v angličtine Health Education, vo francúzštine Éducation pour la santé, v nemčine Gesundheitserziehung a v ruštine Sanitarnoje prosveščenije (Medzinárodný, 1983).

Zdravotná výchova je dynamickým pojmom, definícia tohto pojmu je preto veľmi zložitá a pre svoj extenzívny záber nie vždy jednotná. Ďalší termín s príbuzným obsahom, ktorý je v ostatných rokoch preferovaný predovšetkým v zdravotníckej literatúre je podpora zdravia -Health Promotion. Podpora zdravia je definovaná ako proces, umožňujúci ľudom prevziať kontrolu nad svojím zdravotným stavom. V spoločenskej rovine ide o súbor legislatívnych opatrení a celospoločenských a komunitných programov, slúžiacich k uchovaniu alebo zlepšeniu zdravia. (Hegyi, et. al., 2004) Výchova k zdraviu je príbuzný termín, ktorý označuje proces vedúci k zodpovednému využívaniu zdravotných informácií. V súčasnosti je však potrené vnímať výchovu k zdraviu nielen ako odovzdávanie informácií, ale i ako proces zameraný na zmenu správania (Wiegerová, 2000). Rozpracovanejšiu definíciu zdravotnej výchovy nájdeme v Terminologickom slovníku andragogiky (2000), ktorý na zdravotnú výchovu nazerá v troch rovinách. Chápe ju ako:

1. interdisciplinárny medicínsky odbor, ktorého poslaním je poskytovať a rozširovať vedomosti, postoje a návyky zamerané na ochranu a podporu zdravia u jednotlivcov a populačných skupín.
2. medicínsko-andragogicko-pedagogický odbor multidisciplinárneho charakteru, ktorého poslaním je rozširovať a formovať vedomosti, postoje a návyky obyvateľov, zamerané na ochranu a podporu zdravia.
3. výchovno-vzdelávaciu osvetovú činnosť, zameranú na aktívny postoj k zdraviu, zvyšovanie zdravotného uvedomenia a zdravotných poznatkov, rozširovanie starostlivosti o zdravý spôsob života ľudí a tvorbu zdravého životného prostredia s cieľom zvyšovať kvalitu života.

Prvá rovina uvedenej definície predstavuje špecifický medicínsky odbor. Je to rovina nenahraditeľná pre obsahovú kvalitu zdravotno-výchovných aktivít. Vzťahuje sa predovšetkým na lekárov - prednášateľov na aktivitách zdravotnej výchovy. Druhá rovina rozširuje medicínsky aspekt o aspekty andragogicko-pedagogické v rámci odboru multidisciplinárneho charakteru, ktorého poslaním je rozširovať a formovať vedomosti, postoje a návyky obyvateľov, zamerané na ochranu a podporu zdravia. Obe uvedené definície akcentujú vedný základ zdravotnej výchovy. Z pohľadu andragogiky je rovnako dôležitá tretia rovina tohto definičného vymedzenia. Zdravotnú výchovu môžeme definovať i ako proces, prostredníctvom ktorého sa jednotlivci a skupiny ľudí učia správať spôsobom, ktorý vedie k podpore, udržiavaniu alebo k obnoveniu zdravia. Zdravotnú výchovu teda môžeme vymedziť i ako „výchovno-vzdelávacie aktivity, ktoré podporujú porozumenie zdravotným problémom, rozvíjajú postoje k zdravému spôsobu života, hygienické návyky a zdravotné praktiky v súlade so zdravotnými potrebami jednotlivca, rodiny a komunity“ (Švec, 2002).

Škola podporujúca zdravie

Výchova a vzdelávanie k zdravému životnému štýlu má svoj význam v celoživotnom kontexte. V odbornej literatúre je daná problematika najrozpracovanejšia vo vzťahu k mladším vekovým kategóriám.
Projekt Škôl podporujúcich zdravie sa v Slovenskej republike realizuje od roku 1992. Vznikol z podnetu Svetovej zdravotníckej organizácie, Rady Európy a Európskeho parlamentu. Cieľom projektu je predovšetkým podpora zdravia na školách a prevencia ochorení v zmysle stratégií ochrany zdravia, výchovy k zdraviu a zdravotnej prevencie.
Zdravá škola sa zameriava na to, aby žiaci, učitelia i zamestnanci viedli zdravý spôsob života. Koncept ponúka možnosti vytvárať bezpečné a zdravie posilňujúce sociálne a fyzické prostredie pre život všetkých zúčastnených strán.

Hlavné ciele projektu sú:

• vytváranie zdravého životného prostredia a jeho ochrana, starostlivosť o osobné zdravie a environmentálna výchova,
• humanizácia a demokratizácia výchovno-vzdelávacieho procesu,
• podpora duševného, fyzického a sociálneho zdravia,
• racionálna životospráva, pitný režim, zdravý životný štýl,
• podpora a ochrana zdravia, otužovanie, prevencia ochorení,
• podpora pohybových aktivít a športu, rozvíjanie telesnej zdatnosti a aktívne využívanie voľného času,
• zvyšovanie bezpečnosti pri práci, znižovanie rizika úrazov,
• prevencia závislostí. (Tomková, 2009)

Výchova k zdraviu v školách ako prostriedok účinnej primárnej prevencie zdravotných problémov a sociálno-patologických javov nie je v súčasnosti štruktúrovaná ako samostatný vyučovací predmet. V rámci kurikula sú témy o zdraví a prevencii súčasťou predmetov ako napr.: prírodoveda, vlastiveda, etická výchova, dejepis, občianska výchova, telesná výchova, biológia, a i. Postihujú širokú oblasť edukačného pôsobenia s cieľom saturovať primerané penzum informácií, poznatkov a zručností spolu s utváraním a stabilizáciou očakávaných postojov, záujmov a hodnotových kritérií. (Liba, 2007)
Kurikulárnym otázkam zdravotnej výchovy sa venuje predovšetkým A. Wiegerová (2005), ktorá vo svojej práci presadzuje etablovanie výchovy k zdraviu ako samostatného predmetu v inštitucionálnom systéme výchovy a vzdelávania na Slovensku
Slovenská sieť škôl podporujúcich zdravie sa opiera o inovovaný Národný program podpory zdravia a o celosvetové programy Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) a jeho súčasný program „Zdravie 21“. V rovnakom duchu sa nesie národný projekt Zdravá materská škola.

Ciele a úlohy výchovy k zdraviu

Podľa Koncepcie odboru Výchovy k zdraviu, ktorú vydalo Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky 7. mája 1996, je hlavným cieľom výchovy k zdraviu upevňovať, ochraňovať, podporovať a motivovať aktívnu účasť obyvateľstva na starostlivosti o svoje zdravie a tým aj zdravie celej spoločnosti. Koncepcia zároveň stanovuje čiastkové ciele výchovy k zdraviu, podľa ktorých treba dosiahnuť, aby obyvatelia získali správne vedomosti o svojom zdraví, nadobudli správne postoje a návyky, vyvíjali aktívnu, vedomú, osobnú a efektívnu ochranu individuálneho a spoločenského zdravia (Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, 1996). Beniak a Beniaková (2003) považujú za dominantnú úlohu zdravotnej výchovy zvyšovanie zdravotného uvedomenia, ktorého úroveň je podmienená objektívnymi i subjektívnymi faktormi. Zdravotná výchova pôsobí v smere utvárania vedomého vzťahu k zdraviu, napomáha formovanie zdravotnej kultúry a predovšetkým prospektívneho zdravotného správania. Zdravotné správanie je odrazom zdravotných postojov. Môže byť pozitívne - také, kde nie je potrebná zmena v smere upevnenia zdravia a negatívne - také, kde je treba hľadať adekvátne metódy a formy na zmenu správania v smere posilnenia zdravia.
Pozitívne zdravotné správanie sa podľa Wiegerovej (2000) vyznačuje:

• aktivitami zameranými na zlepšenie svojho fyzického a psychického stavu,
• zrieknutím sa takých foriem správania, ktoré poškodzujú vlastné zdravie i zdravie ostatných ľudí,
• účasťou na podpore zdravia, na formovaní prostredia, ktoré zdravie podporuje,
• vytváraním adekvátnych pracovných a životných podmienok, formovaním pozitívneho postoja k životnému prostrediu.

Sumarizujúc možno konštatovať, že výchovu k zdraviu považujeme predovšetkým za cieľavedomú, systematickú výchovno-vzdelávacia činnosť, zameranú na vytváranie správnych vedomostí, zručností, návykov a postojov v otázkach ochrany a upevňovania zdravia. Je významným prostriedkom rozvoja zdravia a prevencie ochorení (Brukkerová, 2006). Cieľom výchovy k zdraviu je vybaviť jedincov tak, aby sa dokázali rozhodovať v záležitostiach, ktoré ovplyvňujú ich zdravie a pocit životnej pohody, rozšírenie ich vedomostí, vytváranie a zmena ich životných postojov, hodnôt, názorov a vytváranie správnych zručností a návykov. Plnenie tohto cieľa závisí od vonkajších (materiálne a sociálne prostredie človeka) a vnútorných podmienok (samotné zdravotné uvedomenie človeka). Obsah výchovy k zdraviu tvoria vybrané medicínske informácie súvisiace s ochranou a rozvojom zdravia, ktoré sa líšia podľa toho, či ide o primárnu zdravotnú výchovu (zameranú skôr na zdravú populáciu, cieľom je prevencia a zvyšovanie kvality života), sekundárnu zdravotnú výchovu (poučenie pacienta o jeho stave a zmenách v jeho správaní pre dodržiavanie liečebného režimu) alebo terciárnu zdravotnú výchovu (umožňujúcu pacientom a ich príbuzným čo najlepšie využitie aktuálnych možností zdravotného stavu a prevenciu komplikácií). Cieľom zdravotnej výchovy nie je medicínske vzdelávanie laikov, ale ich výchova k vhodnému zdraviu prospešnému konaniu (Jarošová, 1998). Kvalitná výchova k zdraviu s preukázateľnými výsledkami je možná len pri vzájomnej spolupráci všetkých zúčastnených realizátorov zdravotno-výchovných aktivít - zdravotníckych, pedagogických, kultúrno-osvetových pracovníkov, vládnych i mimovládnych inštitúcií, cirkevných organizácií a profesijných združení aktivizujúcich sa v oblasti rozvoja ľudského zdravia (Brukkerová, 2006, 2008b).

Záver

Ak máme v krátkosti zhrnúť povedané - zdravie je východiskovým predpokladom existencie a fungovania ostatných hodnôt. Osobné správanie považujú mnohí autori za jednu z najdôležitejších determinánt zdravia. Vypestovanie a interiorizácia návykov zdravého životného štýlu predstavuje jednu z určujúcich úloh výchovy k zdraviu v rodine, škole a ďalších participujúcich zložkách spoločnosti. Zreteľný je všeobecný posun k názoru, že zdravie je predovšetkým záležitosť vlastnej zodpovednosti k životu. Antoine de Saint-Exupèry svojho času vyjadril myšlienku:„Človek je veľký tým, že pociťuje zodpovednosť.“ Táto idea nadobúda osobitný význam vo vzťahu k zdraviu. Tým ako žijeme zodpovedáme predovšetkým sebe a svojim blízkym. Zodpovednosť je harmonickým doplnkom našej slobody (Schultz, 2002). V kontexte uvedeného je úloha celoživotnej výchovy a vzdelávania vo vzťahu k zdraviu nenahraditeľná.

Autori: Zuzana Filípková, Darina Brukkerová
Fakulta verejného zdravotníctva, Slovenská zdravotnícka univerzita, Bratislava
Literatúra

BENIAK, M., BENIAKOVÁ, J. Zdravotná výchova. In Vademecum Medici. Martin: Osveta, 2003, s. 67 - 70. ISBN 80-8063-115-8.
BRUKKEROVÁ, D. Sociológia zdravia a choroby. Bratislava: Slovenská zdravotnícka univerzita, HERBA s.r.o., 2005. 64 s. ISBN 80-89171-29-X.
BRUKKEROVÁ D. Sociologická analýza starostlivosti o svoje zdravie. In Zborník z 2. medzinárodnej vedeckej konferencie, 24. a 25. november 2006, Deficit starostlivosti o seba a jeho vplyv na zdravie. Bratislava: Slovenská zdravotnícka univerzita, 2006, s. 88 - 97. ISBN 80-969611-0-1.
BRUKKEROVÁ, D. Zdravie očami sociológa. Bedeker zdravia, 2008a, č. 4, s. 107.
BRUKKEROVÁ D., GAJDOŠÍK J., KNEZOVIČ R. Formovanie postoja k podpore zdravia v rodine. In Selko D. Psychológia zdravia v praxi. Bratislava: MAURO Slovakia s.r.o., 2008b, s. 74 - 82. ISBN 978-80-968092-5-7.
BŘICHÁČEK, V. Zdraví jako biosociální proces. Čs. pediatrie, 1987, 42, s. 390-394.
DUNOVSKÝ, J. et al. Sociální pediatri : vybrané kapitoly. Praha: Grada Publishing, 1999. 284 s. ISBN 80-7169-254-9.
GANICKÝ, B., VANČUROVÁ, Ľ. Zdravotnická osvěta. Praha: SZN, 1962. 176 s.
HEGYI, L., TAKÁČOVÁ, Z., BRUKKEROVÁ, D. Výchova k zdraviu a podpora zdravia. Bratislava: SZU, Herba, s.r.o., 2004. 149 s. ISBN 80-89171-20-6.
JAROŠOVÁ, D. Zdravotní výchova v práci sestry. In Zborník príspevkov z 3. medzinárodnej konferencie o vzdelávaní v ošetrovateľstve Komunitné ošetrovateľstvo v primárnej zdravotnej starostlivosti. Martin: JLF UK v Martine, 1998, s. 27 - 28. ISBN 80-88866-06-5.
KŘIVOHLAVÝ, J. Psychologie zdraví. Praha: Portál, 2001. 280 s. ISBN 80-7178-551-2.
LIBA, J. Výchova k zdraviu a prevencia drogových závislostí. Prešov: MPC, FHPV PU, 2002. 121 s. ISBN 80-8045-271-7.
LIBA, J. Zdravie v kontexte edukácie. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, pedagogická fakulta, 2007. 255s. ISBN 978-80-8068-539-3
Medzinárodný slovník zdravotnej výchovy. Bratislava: Ústav zdravotnej výchovy, 1983. 100 s.
Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky. Koncepcia odboru Výchova k zdraviu. In Vestník MZ SR, 1996, čiastka 14 - 15, č. SOZO-2297/1996-8/04/Mi, s. 169-171.
PALÁN, Z. Výkladový slovník vzdělávaní dospělých. Olomouc: DAHA, 1997. 159 s. ISBN 80-902232-1-4.
Pedagogická encyklopédia Slovensk : P-Ž : II. diel. Bratislava: Veda, 1985. 704 s.
SCHULTZ, J. Vlídná povzbuzení na každý den. Praha: Portál, 2002. 384 s. ISBN 80-7178-704-3.
ŠVEC, Š. Základné pojmy v pedagogike a andragogike. Bratislava: Iris, 2002, s. 154 - 273. ISBN 80-89018-31-9.
TOMKOVÁ, E. Podpora zdravia v rezorte školstva. In Moderná škola. Dostupné na webovej stránke: http://www.modernaskola.sk/Index,c394/Podpora-zdravia-v-rezorte-skolstva [12.11. 2009]
Výchova a vzdelávanie dospelých - andragogika: terminologický a výkladový slovník. Bratislava: SPN, 2000. 554 s. ISBN 80-08-02814-9.
WIEGEROVÁ, A. et al. Na ceste za zdraví. Bratislava: Iuventa, 2000. 64 s. ISBN 80-88893-47-X.
WIEGEROVÁ, A. Učiteľ - škola – zdravie. Bratislava: Regent, 2005. 163. ISBN-80-88904-37-4.
World Health Organization. Constitution of the World Health Organization : Basic Documents. Geneve : WHO, 28-th Edition, 1978, p. 1 - 3.

Zborník príspevkov z 5. konferencie psychológie zdravia, Bratislava, 2010 bol vydaný iba v elektronickej forme
Dostupnosť: http://www.prohuman.sk/psychologia/zbornik-prispevkov-z-konferencie-psyc...