Edita Bednárová: Peniaze bez vzdelania nič neznamenajú. Ani v Keni

feb 23 2011

„Začiatok tréningu sa posúva. Mali sme začať už pred dvomi hodinami, ale polovica účastníkov stále chýba. Okrem toho, že tu v Keni plynie čas úplne inak ako u nás (a to značne pomalšie), ešte ako naschvál prší. To môže znamenať aj to, že nakoniec tí, na ktorých čakáme, neprídu vôbec.

Busia

V Keni žijem a pracujem už druhý rok. Ako terénna pracovníčka združenia Človek v ohrození mám na starosti projekt na podporu rozvoja vidieka v Západnej Keni prostredníctvom budovania kapacít v oblasti podnikania, rozvoja zamestnanosti a posilňovania komunitnej participácie. Výrazy sú to možno trochu trochu zložité, ale cieľ je jednoduchý a jasný: vzdelávať miestnych ľudí, aby sa vedeli napriek zložitým životným podmienkam lepšie postarať o seba i svoju rodinu. Naučiť ich „chytať ryby“.

Keňa je síce jednou z najnavštevovanejších krajín Afriky a obľúbenou turistickou destináciou, ale v dištrikte Busia, kde momentálne pôsobím, veľa turistov nenájdete.

Tento región sa borí s viacerými problémami a hoci sa kenská vláda snaží, stále to nestačí. Pracovných príležitostí nie je dostatok, mzdy sú nízke, počiatočný kapitál na začatie podnikania je nedostupný. Úroveň vzdelania je tiež veľmi slabá. Ľudia sa orientujú prevažne na poľnohospodársku výrobu, avšak s ňou sú spojené problémy s nízkou produktivitou, degradáciou pôdy ako aj s nejasnými vlastníckymi vzťahmi k pôde samotnej.

Zdravotné služby sú drahé a ťažko dostupné, cestná infraštruktúra takmer neexistuje. Navyše sa ku všetkým týmto problémom pridávajú vžité tradície ako rodová nerovnosť a následná zraniteľnosť žien. A akoby toho ešte stále nebolo dosť, aj percento populácie trpiacej HIV/AIDS je vysoko nad celoštátnym priemerom.

Trénujeme

Po vyše ročnom pôsobení v inom dištrikte Západnej Kene, Emuhaya, kde sme ženám poskytovali mikropôžičky na rozbehnutie či rozšírenie svojho drobného podnikania, sme rozbehli projekt v Busii.

Odštartovali sme ho tréningom. Trval šesť dní a bol zameraný na podnikateľské zručnosti. Školili sme budúcich trénerov, ktorí boli vybraní vlastnými komunitami, aby sa potom vrátili späť a podelili sa o nadobudnuté vzdelanie. Takto sa vedomosti od vyškolených tridsiatich trénerov dostanú k približne 600 ľuďom, prevažne ženám. Práve ne je projekt zameraný.

Áno, tréning sa nakoniec vydaril, aj keď to možno (z úvodu môjho článku) tak nevyzeralo. Už som sa však naučila prijať fakt, že hodnota času tu je nízka. ,„Hakuna matata“ v praxi. S tým súvisí aj to, že miestni ľudia skutočne žijú pre daný deň, nepozerajú sa na to, čo bude zajtra. Najdôležitejšie je ísť spať najedený a potom sa uvidí… Ak by získali väčšiu sumu peňazí, zrejme by ho použili na bohaté jedlo pre blízku a vzdialenú rodinu, zaplatenie školného, či nákup oblečenia. Šetriť na horšie časy sa tu veľmi nenosí…

Aj o šetrení je však podnikanie a aj o tom bol náš prvý tréning. Začali sme síce s niekoľkohodinovým meškaním, nakoniec však v plnom počte.

Škola hrou

Ako to celé prebiehalo? Hneď na začiatku som účastníkov rozdelila do štyroch skupín a každá z nich mala počas tréningu podnikať. Ako počiatočný kapitál každá skupina dostala pôžičku 2,5 € (za tieto peniaze tu možno kúpiť 6 bochníkov chleba), ktorú mala na konci tréningu vrátiť.

Celý tréning sa tak stal veľkou vzdelávacou hrou. Jednotlivé skupiny postupne prezentovali svoje podnikateľské plány a rozpočty, cash-flow, výkaz ziskov a strát, súvah. Cez prestávky živo propagovali a predávali svoje produkty.

Ich nápady skutočne prekvapili. Ponúkali všeličo - od donášky novín, cez predaj sladkostí a telefónneho kreditu, umývanie áut, večerné hranie divadla a premietanie filmov, až po zásobovanie hotela ovocím. Všetky skupiny pôžičku úspešne splatili a na konci tréningu si delili čistý zisk od 5 do 10 EUR.

Bola som rada, že prvotné očakávania účastníkov typu dostať certifikát, dobre sa najesť či hneď obdržať mikropôžičku, sa po tréningu zmenili na spokojnosť nad novými poznatkami. Bez nich by sa mikropôžičky, ktoré komunite plánujeme poskytovať, nemohli „premeniť“ na tú slávnu udicu, s ktorou sa dá chytať každý deň toľko rýb, koľko treba…

Autorka pracuje ako terénna pracovníčka o. z. Človek v ohrození v Keni
Blogy terénnych pracovníkov o. z. Človek v ohrození z Kene, Gruzínska a Haiti nájdete na:
http://blog.pelikan.sk/?s=clovek+v+ohrozeni

_________________________________________

Článok vyšiel v bulletine Rozvojová pomoc - Jar 2010. Vydáva ho Platforma mimovládnych rozvojových organizácií (MVRO), ktorá je združením právnických osôb - strešnou organizáciou 31 (23 riadnych členov a 8 pozorovateľov) slovenských mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú najmä zahraničnou rozvojovou a humanitárnou pomocou.