Aj v predvianočnom období si môžete všimnúť nielen v uliciach Bratislavy ľudí, ktorí sa snažia pod hlavičkou Nota Bene predať okoloidúcim pouličný časopis, ktorý funguje na Slovensku už 12 rokov. O predaji Nota Bene skutočnými predajcami, ako aj o eliminovaní falošných predajcov, no najmä o sociálnej práci s ľuďmi bez domova, hovorí Ivan Lorenc – právnik a predovšetkým sociálny pracovník z OZ Proti prúdu.

S ľuďmi bez domova v Bratislave robíte sedem rokov. Ako sa človek rozhodne pre tento typ sociálnej práce?
Predovšetkým nešlo o žiadne premyslené rozhodnutie. Ale ako to často býva, bola to skôr zhoda šťastných okolností. Začalo to celé tuhou zimou na prelome rokov 2005-2006. Vtedy som pracoval ako čašník v jednej z bratislavských kaviarní a prišlo mi fajn – stať sa dobrovoľníkom v stanovom mestečku, postavenom ako núdzová pomoc pre ľudí na ulici (aby vonku nezamrzli).

Využívate svoje pôvodné právnické vzdelanie pri tejto práci (na pomoc núdznym ľuďom)?
Najprv som začal pomáhať so základným právnym poradenstvom a až oveľa neskôr (po absolvovaní viacerých tréningov a po získaní skúseností) sa moja práca začala viac podobať sociálnej práci. Určite aj vďaka veľmi dobrej sociálnej pracovníčke, ktorá vtedy v našom občianskom združení pôsobila. Teraz som veľmi vďačný za kombináciu vzdelania, ktorej sa mi dostalo. Umožňuje mi to vidieť problémy ľudí z viacerých uhlov pohľadu. Stále v združení pomáhame so základnými právnymi problémami, snažíme sa o ochranu práv našich klientov. Naviac so sociálnou nadstavbou, ktorá človeka vníma trochu širšie.

Aký typ programov, projektov, typov pomoci, podpory či poradenstva ponúka OZ Proti prúdu?
Ťažiskom je tá možnosť pre predajcov – zarobiť si predajom časopisu Nota Bene. Veľmi si vážim všetkých ľudí, ktorí začnú predávať pouličný časopis. Pre nich samotných (ale často aj v očiach verejnosti) je to trochu ako verejné priznanie toho, že niečo v ich živote nevyšlo tak, ako chceli. Zároveň je to však aj prvý krok k zlepšeniu kvality ich života. Predajom nášho časopisu sa všetko akoby začína. Môže nasledovať individuálne, alebo skupinové sociálne poradenstvo, ale i účasť na rôznych voľnočasových záujmových aktivitách (ako boli napríklad majstrovstvá sveta vo futbale pre ľudí bez domova). OZ Proti Prúdu je pritom aj vydavateľom viacerých kníh, ktorých autormi sú súčasní, alebo bývalí predajcovia Nota Bene. Dve z nich sú aj priamo teraz v predvianočnom predaji u našich predajcov. Niektoré projekty sa už dávno osamostatnili, alebo sú s nami spojené prostredníctvom našich predajcov. Skvelé Divadlo bez domova sa už stalo celkom známym.

Vy máte na starosti skupinové poradenstvo pre Nota Bene predajcov a predajkyne. Ako také sedenie vyzerá, čo je jeho cieľom?
So skupinovu prácou sme začali už pred pár rokmi a má rôzne formy. Najprv sme začali so skupinami pre predajcov-začiatočníkov, ktoré mali za cieľ uľahčiť ľuďom vstup do projektu a vymedziť základné pravidlá predaja, stanoviť hranice. Teraz vďaka grantovej pomoci rozvíjame skupinovú prácu, ktorá by mala zahrnúť všetkých aktívnych predajcov. Ide o stretnutia predajcov, kde sa pomocou spätnej väzby a dynamiky skupiny snažíme podporiť ich predaj, poskytnúť im iný pohľad na seba samých, a tak rozvinúť ich komunikačné a sociálne zručnosti. Zároveň sa snažíme sprostredkovať im informácie, ktoré sa môžu zísť možno neskôr alebo nepriamo. Niekedy však ide aj o povestný smiech cez slzy. Napríklad stretnutie k možnosti oddlžovania a jeho zákonnej úprave na Slovensku dopadlo nakoniec tak, že si klienti sami pre seba ujasnili, že tadiaľ cesta nevedie (paradoxne práve pre vysoké náklady samotného procesu oddlžovania) a svoju energiu môžu venovať niečomu inému...

Často ako dôvod straty domova počujeme frázu: „Za to môže kapitalizmus.“ Ako je na Slovensku vlastne definované bezdomovectvo – kto všetko sa môže nájsť v tejto definícii (a prečo)?
Človek bez domova je osoba: bez prístrešku; bez bytu; bývajúci v neistých podmienkach (nemá dostatočný príjem) či v neprimeraných podmienkach (priveľa ľudí na jednom mieste, zlý stav ubytovania – bez elektriny atď.). Definícia by však bola viac užitočná, keby sa stala súčasťou aj právneho systému. Dôležitejšie si je uvedomiť, že ľudia tvoria spoločenstvo, kde sa jednotlivci budú mať tak dobre, ako sa bude mať dobre celok – čiže individuálne slobody a úroveň života závisia aj od toho, kto všetko sa zapojí do vytvárania hodnôt. Jednoduchšie povedané: keď sa ľudia budú mať kde umyť a kde bývať; keď budú mať kde zmysluplne tráviť svoj čas a realizovať sa, pracovať, potom sa aj úroveň života zlepší pre nás všetkých. Preto považujem za smutné a pomýlené neustále poukazovanie na to, ako spoločnosť dopláca na tých druhých, tzv. asociálov… Problém môže byť v nekvalitnej sociálnej práci, ale aj vo fungovaní štátnych inštitúcií aj celej spoločnosti. Kapitalizmus ako spoločenské zriadenie za to nemôže – ide len o pojem, ktorého obsah určujú a napĺňajú konkrétni ľudia.

S čím sa na vás „vaši“ predajcovia a predajkyne najčastejšie obracajú? S čím potrebujú poradiť či pomôcť?
Problémy, s ktorými sa ľudia na nás obracujú, sú rôzne a závisia od miery zapojenia sa do projektu. Pre niektorých je najdôležitejšie riešenie ich predajného miesta. Iní považujú za dôležité: pomoc pri hľadaní ubytovania, pomoc pri vybavovaní dokladov či dávok v hmotnej núdzi, dôchodkov. U niektorých klientov je poradenstvo veľmi komplexné a zahŕňa napríklad aj rodinné vzťahy, poprípade pomoc pri riešení ich zdravotného stavu, psychických problémov či ďaľšieho životného smerovania.

Ktoré aktivity pre nich, resp. za nich odmietate robiť? Ako ich motivujete k tomu, aby sa učili pracovným návykom, novým zručnostiam?
Naša práca je založená hlavne na rozhovoroch, na ktoré (ak je to potrebné) môžu nadväzovať asistencie a intervencie v rôznych inštitúciach (úrady práce, miestne úrady alebo nemocnice). Slovensko je drsná krajina k ľuďom s hendikepom v akejkoľvek podobe. Preto je niekedy potrebná aj naša intervencia v podobe ochrany práv našich predajcov. Snažíme sa však na seba nepreberať priveľa povinností, ktoré prináležia druhej strane (nie nám). Projekt nevnímam ako charitatívny, hoci charita má svoje miesto v spoločnosti.

Môžete uviesť aj nejakú „success story“ – pozitívny príklad niektorého z vašich klientov či klientiek?
Success story je už to, že niekto začne predávať časopis! Veď naši predajcovia si ho musia najprv kúpiť za polovičnú cenu, musia sa naučiť plánovať a hospodáriť. Chodiť do práce z ulice alebo nocľahárne je naozaj veľmi ťažké. Predaj časopisu sa práci trochu podobá. Úspechom je, keď sa človek začne starať sám o seba, prípadne o svojich blízkych. Či sa mu podarí nájsť si regulérnu prácu alebo bývanie (podľa očakávaní iných), už záleží na množstve okolností. Nemožno očakávať, že v čase, keď pre mnohých ľudí v SR nie je jednoduché – nájsť si zodpovedajúcu prácu a bývanie, sa ľudia z ulice začnú v krátkom čase zamestnávať a kupovať si byty na úver... Tu sú dôležitými kritériami vek, vzdelanie, zdravotný stav, rodinné zázemie, ale určite aj stav spoločnosti. Niekedy je pozitívne i to, že naši predajcovia opätovne začnú platiť výživné na svoje deti, alebo splácať dlhy. Ale sú v združení i príklady, keď sa ľuďom naozaj podarilo výrazne si zlepšiť svoj život.

V čom spočíva princíp pomoci ľuďom prostredníctvom predaja mesačníka Nota Bene? Za koľko si časopisy vyzdvihujú, za akú sumu ich predávajú a čo z toho teda majú?
Časopis si predajca od nás kupuje za polovičnú cenu a predáva teraz za 1,40 eura. Zo zisku si musí platiť základné potreby. Cena jednej postele v dvojlôžkovej izbe sa pohybuje od 100 do 150 eur mesačne. Keď si k tomu prirátame náklady na stravu, ošatenie či zdravotné náklady, zistíme, že suma prekračuje napr. životné minimum.

Koľko momentálne registrujete skutočných predajcov a predajkýň časopisu Nota bene v SR, a koľko konkrétne v Bratislave?
V Bratislave je za 12 rokov evidovaných viac ako 2500 predajcov (dlhodobo je aktívnych okolo 160 z nich). To sú tí predajci, ktorí majú pridelené predajné miesto a aspoň raz za týždeň si k nám prídu zakúpiť časopisy.

U vás registrovaní a vyškolení predajcovia a predajkyne (s prideleným registračným číslom a predajným miestom) často hovoria o „bojoch o rajón“ s tzv. „čiernymi predajcami“. Čo to znamená?
Z časopisu Nota Bene sa postupne stala značka, preukazujúca aktívnu snahu človeka-predajcu o zlepšenie svojho života. Je mnoho ľudí, ktorí tento princíp oceňujú. To, samozrejme, láka ďaľších – aby to istým spôsobom zneužili. Preto sa stáva, že v uliciach sa pohybuje množstvo ľudí, ktorí nemajú oprávnenie predávať časopis Nota Bene (z dôvodu porušovania pravidiel predaja, alebo je pre nich samotných predaj časopisu nad ich možnosti). Často potom časopis vlastne ani nepredávajú (dostanú sa k nemu inak, často nelegálne) a využívajú ho len ako prostriedok na vzbudenie porozumenia a získanie peňazí od okoloidúcich, potenciálnych kupujúcich. Rozumiem ich situácii, mám pre ňu aj pochopenie, no na druhej strane robia projektu a oficiálnym predajcom zlé meno.

Ako môžu obyčajní kupujúci rozpoznať a pomôcť k odstraňovaniu týchto falošných predajcov?
Naše možnosti riešenia problému s čiernym predajom sú obmedzené, preto nám veľmi pomáha – ak ľudia naozaj kupujú časopis od oficiálnych predajcov, ktorí stoja na pridelených miestach s preukazom, na ktorom majú uvedené predajné miesto a registračné číslo (zhodné s číslom vytlačeným na časopise).

Koľko časopisov mesačne predajcovia a predajkyne v priemere predajú a od čoho to zavisí?
Mesačný predaj sa u jednotlivých predajcov veľmi líši. Mnohí z nich majú totiž popri predaji Nota Bene občasné brigády, prípadne ich limituje zdravotný stav, alebo vek. Keď predajca s predajom začína a za prvý mesiac predá 50 kusov, je to dobré. Každý, kto chce predávať nad 100 kusov mesačne, musí chodiť na svoje predajné miesto veľmi pravidelne a musí naozaj vedieť – ako komunikovať so zákazníkom, s kupujúcim.

Čo sa deje s časopismi na konci mesiaca, ktoré predajcovia a predajkyne už nedokážu predať (a mali by si už zadovážiť nové číslo)?
Staršie časopisy predajcovia môžu vrátiť (v pomere: dva staré za jedno nové číslo časopisu). Celkovo vrátených časopisov nie je až tak veľa (keďže takto by sami predajcovia išli do straty).

Koľko rokov predáva NB váš najdlhšie predávajúci predajca či predajkyňa (a ako sa zmenil jeho život za tie roky)?
Stále máme aktívnu predajkyňu číslo 1. Aj keď časopis predáva už len občasne. Aj tu je vidieť, že význam časopisu spočíva (okrem zarobenia peňazí) aj vo vytváraní ľudských kontaktov a sebarealizácie.

Nota Bene v týchto dňoch oslavuje svoje 12. výročie fungovania. V čom možno badať rozdiel či posun? Aké sú plány združenia do budúcna?
Táto otázka je skôr pre vedenie organizácie, ako na mňa. Som však rád, že organizácia stále existuje, že ponúka jedinečný prostriedok na pomoc ľuďom, ktorí sú istým spôsobom v núdzi – prostredníctvom časopisu Nota Bene. Páči sa mi, že kvalitou nezaostáva za inými mesačníkmi na Slovensku. Predajcovia sa nemusia hanbiť za to, čo ponúkajú. A počas dlhého obdobia poradenstva sa, verím, pomohlo množstvu predajcov (zároveň ich rodinám a okoliu, ktoré ovplyvňujú). To, ako bude organizácia vyzerať a aké služby bude poskytovať v budúcnosti, závisí rovnako od ľudí, ktorí v nej pracujú, ako aj od spoločnosti, ktorá potreby a príležitosti vytvára.

Tri predajkyne Nota Bene si v adventnom období zarábali na živobytie aj ako predajkyne zachovalého šatstva v Prvom charitatívnom blšom trhu v Bratislave (vďaka spolupráci s OZ Pluto). Ako hodnotíte takéto aktivity a typy spolupráce?
Spolupráca podobne zameraných organizácií by mohla byť určite veľkým prínosom. Jedno združenie totiž nemôže pokryť všetky potreby ľudí, ktoré sa v živote objavia. Preto aj to, že predajkyne si mohli vyskúšať predaj šatstva v charitatívnom blšom trhu, je možné chápať ako novú výzvu, novú možnosť, novú skúsenosť. Ako veľmi a akým spôsobom im to môže pomôcť, teraz možno ani netušíme.

Text: Boba Baluchová,