Prierez históriou budovania nízkoprahových služieb v Írsku

Najprv by som rada predstavila súčasnú situáciu v Írsku a zároveň vypichla niektoré rozdiely v porovnaní so slovenským systémom. Aj keď som tiež zodpovedná za naše projekty v Severnom Írsku, zamerala by som sa najmä na situáciu v Írsku, keďže každá krajina má odlišné právne predpisy a systém financovania.

Podľa posledných údajov je v Írsku okolo 5000 bezdomovcov, z ktorých okolo 2300 žije v Dubline a okolitých oblastiach. Vláda ročne minie na riešenie otázky bezdomovectva v Dubline približne 62 miliónov EUR pochádzajúcich z Ministerstva životného prostredia a Ministerstva zdravotníctva. Okrem toho funguje viacero mimovládnych organizácii, ktorí tiež zbierajú peniaze na tento účel a hľadajú dobrovoľníkov ochotných stráviť nespočetné množstvo hodín v dobrovoľníckej službe po celom meste. V Dubline funguje viac ako 20 mimovládnych organizácii.

Situácia nebola vždy taká vážna. Počas 70. a 80. rokov 20. storočia v Írsku patril problém bezdomovectva medzi okrajové politické záležitosti. Postihnutí boli vtedy odkázaní na pomoc jednotlivých skupín dobrovoľníkov, ktorí ich podporovali a obhajovali. V roku 1988 Zákon o bývaní so sebou priniesol nové právomoci pre miestne autority, ktoré mohli riešiť bytové potreby bezdomovcov. Bolo povinnosťou štátu zriadiť a viesť Špeciálne oddelenie, na ktoré sa mohli ľudia bez prístrešia obrátiť. Ako náhle si overili, že sa jedná o bezdomovca, oddelenie mu bolo povinné zabezpečiť dočasné ubytovanie. Úlohou oddelenia bolo tiež poskytnúť týmto ľuďom žijúcim v okolí Dublinu základné životné potreby. V skutočnosti postupne došlo k profesionalizácii služieb a bezdomovci začali byť vnímaní, ako ľudia, ktorí si zaslúžia kvalitnú starostlivosť.

Napriek tomu prax však bola úplne odlišná. V 90 rokoch sa v Dubline postavilo pre tento účel niekoľko ubytovní, kde ale vyžadovali, aby ich obyvatelia nepili a nebrali drogy. Takže ak niekto prišiel a smrdel alkoholom alebo nemohol poskytnúť čistú vzorku moču, nemohol sa v takomto zariadení ubytovať, čo v praxi znamenalo, že tí, čo najviac potrebovali ubytovanie, boli s najväčšou pravdepodobnosťou odmietnutí.
Všetky tieto argumenty mi pripomínajú, ako a prečo vlastne začal Depaul pôsobiť na území Írska. Áno, prístup bol značne profesionálnejší a štát bol zodpovedný za týchto ľudí, no mnohokrát sa stalo, že štát preniesol túto zodpovednosť na mimovládne organizácie, ktoré sú schopné riešiť tieto problémy flexibilnejšie a inovatívnejšie nehovoriac o lepšej finančnej efektívnosti. Avšak ešte stále existovalo veľa marginalizovaných skupín, ktorých potreby mesto nedokázalo pokryť.

V roku 2001 počas zimy 3 mladí ľudia, ktorí brali heroín, zomreli v uliciach Dublinu. Zomreli na ulici hlavne preto, že o nich bolo známe, že užívajú drogy a preto ich nechceli prijať do žiadnej z ubytovní. Je známy fakt, že v Írsku 60-70% ľudí bez prístrešia je závislých na drogách alebo alkohole a niečo medzi 20-30% potrebuje súrne pomôcť so zmenou životného štýlu, ktorý si sami vybrali.

V čase, keď generálny riaditeľ našej skupiny Depaul Mark McGreevy bol na návšteve Írska, požiadali ho, či by Depaul nemohol urobiť niečo preto, aby takíto mladí ľudia neboli vylúčení zo spoločnosti. Samozrejme by sme mohli, odpovedal Marc, no zároveň dodal, že by to asi nebolo príliš vhodné, keďže v tom čase existovalo v Írsku viacero podobne zameraných organizácii. Preto bol na túto službu vyhlásený tender, do ktorého sa však nik neprihlásil. A tak nás znova oslovili a my sme si povedali: Áno, my máme na to, aby sme pracovali s touto skupinou klientov. Vtedy Nocľaháreň Clancy – nízkoprahové zariadenie pre drogovo závislých – otvorilo svoje brány. Nocľaháreň funguje dodnes a každý deň je jej kapacita plne využitá. Je potrebné, aby sme týmto ľuďom poskytli aspoň základné životné potreby, čím im môžme značne pomôcť aj po citovej stránke.

Tak ako Vincent de Paul pred 400 rokmi, jedným z našich hlavných princípov je fakt, že chceme niesť riziká – nie nezvládnuteľné riziká, ale také ktoré sa dajú odmerať a vypočítať. Áno, zriadenie takejto služby bolo riskantné, no výsledkom toho všetkého je zmena, ale hlavne ovocie nášho úsilia, ktoré dnes môžme pozorovať v uliciach Dublinu.
V roku 2003 sme založili ďalšie nízkoprahové zariadenie Aungier Street určené najmä pre ľudí žijúcich na ulici závislých na alkohole. Zariadenie, ktoré sa často označuje ako ‘wet house’ (mokrý dom) bolo opäť prvé svojho druhu v Írsku. Vďaka Aungier Street sa zmenil aj náš postoj k práci s ľuďmi. Depaul Írsko dnes prevádzkuje 12 projektov v Írsku a viac ako 70 % našej práce je založených na sociálnej filozofii, ktorá sa zvykne označovať ako zníženie rizík.
Aktivity Depaul Ireland sú do veľkej miery (približne 90 %) financované vládou. S tým súvisí aj možnosť vytvárať väčší počet menších nízkoprahových zariadení a tiež adekvátne finančne motivovať zamestnancov. Aj na Slovensku by podľa môjho názoru malo vzniknúť radšej viacero menších zariadení, ktoré by sa zamerali na konkrétne skupiny ľudí bez domova. Je to ale späté hlavne s podporou od vlády a samosprávy, bez ktorých financovanie takýchto projektov v súčasnej ekonomickej situácii nebude možné a tiež s vhodnou legislatívou, ktorá zabezpečí stabilitu.

Nízkoprahový prístup a zníženie rizík
Nízkoprahový prístup v podstate znamená vysokú mieru tolerancie najmä pri práci s tými najbiednejšími, ktorí z rôznych dôvodov potrebujú veľkú starostlivosť. V nízkoprahových zariadeniach sú pravidlá a predpisy obmedzené na minimum, aby mohli slúžiť a byť prístupné pre každého, kto ich najviac potrebuje a aby došlo k odmietnutiu, čo najmenšieho počtu ľudí.
V rámci nášho nízkoprahového prístupu, či už sa jedná o ubytovacie alebo terénne služby, sa snažíme pracovať v rámci filozofie znižovania rizík. Nízkoprahový prístup nie je o pozorovaní rizík, ale o aktívnom zapájaní ľudí do rôznych činností, aby sme ich tak podporovali a zároveň znižovali škody, ktoré by mohli spôsobiť sebe alebo ostatným.

Znižovanie rizík (harm reduction) je odborný prístup, kedy ľudí neodsudzujeme a uznávame, že každý má právo vybrať si svoj životný štýl, aj keď je nie vždy pre človeka prospešný. Klientov nenútime, aby ho zmenili, pretože veríme, že každý má svoje práva. Podľa nášho názoru tento prístup podporuje ľudí v tom, aby znížili škody, ktoré si sami pôsobia, či už ide o škody fyzické alebo psychické. Výsledný efekt prijatia takéhoto prístupu uplatňovaného u jednotlivcov má veľký vplyv na širšiu spoločnosť. V súlade s hodnotami našej organizácie, tento model uznáva, že je možné, aby sa človek zmenil. No reálna zmena prichádza väčšinou veľmi pomaly. Tento model všeobecne platí pre prácu s drogovo závislými, ale sme presvedčení, že je možné ho použiť aj pri práci s ľuďmi vo vzťahu k iným aspektom ich života.

Veríme, že tieto druhy služieb sú nevyhnutné pre poskytovanie životných potrieb pre tých najnúdznejších nachádzajúcich sa na okraji spoločnosti. Poskytnutím služieb, ktoré sú kľúčové a dôležité pre ďalšiu starostlivosť a kontinuum, sa nielen snažíme odpovedať na potreby ľudí bez domova, ale aj otvorene vyzývame druhých, aby zhodnotil svoje pracovné postupy a videli, že niekedy sa predsa len oplatí riskovať.

Tým nechcem povedať, že poskytovanie takýchto služieb je jednoduché, práve naopak, zahŕňa zvládanie viacerých náročných fenoménov, procesov a úloh:
1. Problémové správanie
2. Zamestnanecká morálka
3. Práca s ľuďmi, ktorí nie sú na tom dobre po zdravotnej stránke
4. Pozorovanie rizík ich znižovanie a ich meranie
5. Prístup k viacerým možnostiam ubytovania
6. Vnímanie verejnosti
7. Skutočné vzťahy na pracovisku a efektívna komunikácia
8. Zapojenie klientov do rozhodovacích procesov týkajúcich sa jednotlivých služieb
9. Duálna diagnóza
A ešte oveľa viac... Sú to všetko nevyhnutné služby, ktoré je potrebné vykonávať pri akejkoľvek práci s ľuďmi bez domova.
Samozrejme, že pri našej práci sa stretávame s problémami a smutnými situáciami. No vždy máme nádej. Našou úlohou je udržiavať nádej v našich klientoch, dokonca aj vtedy, keď ju oni sami nemajú. Musíme si pamätať, že každý sa môže zmeniť a podporovať ich v napĺňaní ich cieľov.

Potreba systémovej zmeny

Keď som si pripravovala túto prezentáciu, potešilo ma koľko sa toho v Dubline za tých 8 rokov zmenilo. Už sa len nečinne neprizeráme a nehádžeme mince do pokladničky nejakej charirtatívnej zbierky. To však neznamená, že nepotrebujeme finančnú podporu. Naša úloha je oveľa náročnejšia. Niekto mi raz povedal, že ľudia radšej hovoria o spravodlivosti ako o charite, ale charitu považujú za prostriedok ako dosiahnuť spravodlivosť. Táto myšlienka sa mi veľmi páčila.
V rámci vincentínskej rodiny často hovoríme o vytváraní systémovej zmeny. Keď som pred troma rokmi navštívila vaše projekty, uvedomila som si, že vy práve tieto zmeny začínate uskutočňovať. Samozrejme každá zmena je dlhodobý proces, ktorý si vyžaduje svoj čas, podobne ako u nás v Írsku. Nielenže máte vplyv na jednotlivcov, s ktorými každý deň pracujete, ale vaša práca má aj širší spoločenský dosah, kedy môžte ostatných povzbudzovať v tom, aby zmenili svoje zmýšľanie.

Depaul ako organizácia potrebuje v práci neustále nové výzvy, no položme si otázku: Nenafukujeme našou prehnanou usilovnosťou príliš problém bezdomovectva? Alebo sa v skutočnosti len snažíme o systémovú zmenu? Tým mám na mysli najmä prácu na riešení základných príčin bezdomovectva na štrukturálnej úrovni. Robiť veci inak – brať na seba riziko a zdieľať problémy spoločne s ostatnými, vedieť objektívne posúdiť naše služby a neustále sa snažiť ich prispôsobovať novým potrebám. Vďaka zriadeniu takých projektov ako je Clancy a Aungier street, ktoré som Vám už spomínala, nastal posun aj vo fungovaní ostatných poskytovateľov služieb pre ľudí bez domova. Tieto organizácie sú dnes oveľa viac začlenené. Tým, že sme na seba vzali riziko, podnietili sme tiež zmeny, ktoré sa v našom sektore udiali. Pre mňa sú práve títo ľudia, tí do ktorých sa oplatí investovať naše služby.
Samozrejme vždy je potrebné spätne zhodnotiť, ako sa naše služby zlepšili a zmenili. V Dubline práve takýmto procesom prechádzame. Sme pripravení posunúť sa ďalej v podporovaní ľudí bez prístrešia a chceme sa pokúsiť skoncovať s týmto problémom, čo je vlastne naším hlavným cieľom.

Autor: Kerry Anthony, MBE / Depaul Ireland

______________________________________
Príspevok bol publikovaný v zborníku z konferencie ,,Inklúzia sociálne vylúčených a modely fungovania nízkoprahových zariadení na Slovensku', ktorú zorganizovala Depaul Slovensko, nezisková organizácia v Bratislave dňa 26.októbra 2010.
Recenzenti zborníka: Ing. Mgr. Juraj Barát, Mgr. Jaroslava Poloňová, PhD.
Vydavateľ: DEPAUL SLOVENSKO, nezisková organizácia, Bratislava 2010
ISBN: 978-80-970578-2-4