Philosophical and ethical bases of social justice

Abstrakt: Obsah pojmu sociálna spravodlivosť prešiel v rámci dejín filozofie a etiky od svojho „objavenia“ až po súčasnosť veľmi významným vývojom. Sociálna spravodlivosť sa dnes v rámci filozofie a etiky reflektuje skôr v „hospodárskom“ význame ako problematika spravodlivého rozdelenia nedostatkových materiálnych hodnôt s relevantnými spoločenskými vzťahmi a v tomto význame je potrebné chápať ju ako čosi substanciálne. Najvýznamnejšími otázkami súčasného diskurzu o sociálnej spravodlivosti je najmä problematika politickej spravodlivosti, „individuálnej“ a „redistribučnej“ spravodlivosti v rámci rozšírených modelov riešenia týchto otázok R. Nozickom, F. A. Hayekom, J. Rawlsom, M. Walzerom a K. Marxom a ich zástancov.
Kľúčové slová: Sociálna spravodlivosť, filozofia, etika, liberalizmus, komunitarizmus.

Abstract: The concept of social justice has undergone in the history of philosophy and ethics from his 'discovery' to the present a very significant development. Social justice is now within the philosophy and ethics, rather reflects the 'economic' sense to the issue of equitable distribution of scarce material goods relevant to social relations and in that sense it should be understood as something nominal. The most important issues of the contemporary discourse on social justice is a particular issue of political justice, 'individual' and 'redistributive' justice in the currently extending the model to address these issues to the R. Nozick, F. A. Hayek, J. Rawls, M. Walzer and K. Marx and their supporters.
Key words: Social justice, philosophy, ethic, liberalism, communitarism.

„Z minulosti svojej rodiny, svojho mesta, svojho kmeňa, svojho národa si nesiem množstvo bremien, dedičstiev, oprávnených očakávaní a záväzkov. Toto sú danosti môjho života, moje morálne východisko. Toto sčasti dodáva môjmu životu morálnu výlučnosť. Modernému individualizmu sa pravdepodobne táto myšlienka bude zdať cudzia a zrejme prekvapivá. Z hľadiska individualizmu som tým, kým som si zvolil byť. Ak budem chcieť, môžem kedykoľvek spochybniť to, čo považujem iba za náhodné spoločenské črty svojej existencie.“
Alasdair MacIntyre

Koncept sociálnej spravodlivosti a jeho filozofické a etické základy je nanajvýš dôležitý pre pochopenie otázok identity Európy z hľadiska sociálnej dimenzie. Bez pochopenia súčasného filozofického a etického diskurzu o sociálnej spravodlivosti nám chýba skutočné teoretické zázemie na adekvátnu analýzu tejto problematiky.

Pojem sociálnej spravodlivosti vo význame, ktorý reflektujeme z hľadiska jeho aktuálneho diskurzu, sa objavuje až začiatkom devätnásteho storočia. Jedným z prvých, kto tento termín tematizoval bol francúzsky socialista J. P. Proudhon. Neskôr sa k tomuto významu prihlásil aj britský liberál J. S. Mill. Spomínaný koncept sociálnej spravodlivosti zaviedol do diskusie o spravodlivosti ďalší rozmer, a to požiadavku hospodárskej spravodlivosti v rozdeľovaní. Úsilie o sociálnu spravodlivosť v devätnástom storočí sprevádzal taktiež rozvoj marxizmu, ktorý takisto značne napomohol v šírení myšlienky sociálnej spravodlivosti. Samozrejme, marxizmus odmietal koncept sociálnej spravodlivosti ako „zastaranú frázu“, avšak nemožno prehliadnuť, že sociálna spravodlivosť sa implicitne objavuje aj v Marxovom diele. Na prelome 19. a 20. storočia sa pojem sociálna spravodlivosť používal v naznačenom hospodárskom význame už bežne, a tak je to dodnes.

Dva pohľady na sociálnu spravodlivosť

Skôr, ako sa dostaneme k najznámejším súčasným teoretickým pohľadom na sociálnu spravodlivosť, prenesme sa do danej problematiky jedným príznačným príkladom amerického filozofa Roberta Nozicka. Nozik rozpráva príbeh basketbalistu Wilta Chamberleina, ktorý hrá výborný basketbal a priťahuje svojou hrou všetkých fanúšikov. Zaslúži si väčší príjem, keď je najlepší? – pýta sa Nozick. Jeho odpoveď je pochopiteľne kladná. Ak Chamberlein hrá natoľko dobre, že sú ľudia ochotní za to, aby videli jeho výkon, platiť nepomerne viac, ako by ocenili ostatných jeho spoluhráčov, podľa Nozicka mu tie peniaze právom patria. (Nozick, 1974, s. 160-163)

Je podstatné si hneď na začiatku uvedomiť, že v rámci našej intuitívnej úvahy o tom, či je nepomerne vyšší príjem W. Chamberleina spravodlivý, resp. oprávnený, sa dostávame ku konfliktu dvoch veľmi bežných intuitívnych ponímaní spravodlivosti. Prvé z nich nás nabáda k tomu, aby sme prisúdili každému toľko, koľko si „zaslúži“, a teda tým, ktorí sú schopnejší, prisúdime pochopiteľne viac, prípadne všetko. Túto formu našich intuícií o spravodlivosti využíva (a do istej miery aj zneužíva) vo svojom príklade Nozick. Nazvime tento rozmer spravodlivosti spravodlivosťou výkonu, resp. „individuálnou spravodlivosťou“. Podľa nej má byť ohodnotenie jednotlivca úmerné jeho vynaloženému výkonu. Pritom však bytostne záleží na kvalite tohto výkonu, pretože schopnejší majú byť podľa spravodlivosti výkonu „podľa zásluhy“ spravodlivo odmenení. Otázka ešte znie, kto určuje kvalitu (zásluhu, resp. záslužnosť) daného výkonu? Odpoveď moderných neoliberálov, vrátane Nozicka, ale aj Hayeka znie, že trhový mechanizmus. Títo filozofi zároveň odmietajú akýkoľvek iný mechanizmus rozpoznania kvality, ako napríklad význam výkonu pre komunitu, apriórna nadradenosť výkonov privilegovaných vrstiev či morálna sila výkonu (morálna zásluha). Napokon, prvý, kto sa prestal pýtať na mechanizmus určenia kvality výkonu a obrátil pozornosť na jeho kvantitu, a teda uskutočnenú prácu, bol Marx. Ten zároveň vo svojej idei komunizmu tematizoval aj ďalší distributívny princíp, ktorý popiera mechanizmus určenia kvality výkonu – ľudské potreby.

Spomínaný rozmer spravodlivosti nazveme „individuálna spravodlivosť“, pretože vo všeobecnosti odmeňuje jednotlivca na báze jeho vlastných kvalít (akokoľvek rozpoznaných), a to bez ohľadu na iných jednotlivcov či na celok spoločnosti. Ako spravodlivý či nespravodlivý teda možno označiť len vzťah jednotlivca k jeho veciam, pričom vzťah jednotlivca a jeho vlastníctva k iným jednotlivcom s ich vlastníctvom je v tomto prípade irelevantný. Pripomeňme ešte, že v sociálno-filozofickom myslení sa stretávame v súčasnosti najmä s tromi základnými požiadavkami ohľadom „individuálnej spravodlivosti“: po prvé – spravodlivé je to, čo človek získal v súlade so súčasne platným právom a trhovým mechanizmom (Nozick, Hayek, a ďalší); po druhé – spravodlivé je zožať plody svojej práce, prípadne paušálne dostať koľko potrebujem (Marx); po tretie – spravodlivosť by mala odrážať morálne zásluhy (MacIntyre).

Druhá intuícia o spravodlivosti nás, naopak, privádza k myšlienke, že je nevyhnutné brať do úvahy aj menej schopných jednotlivcov (nech už je kritériom kvality, resp. schopnosti trh alebo čokoľvek iné) a voči nikomu by sa teda nemalo postupovať tak, aby daný človek stratil dôstojnosť či dokonca samotnú možnosť prežiť. Táto intuícia vychádza najmä z chápania spravodlivosti ako rovného prístupu a prebúdza sa v ľuďoch predovšetkým vo vyhrotených situáciách, pri pohľade na utrpenie chudobných a hladujúcich. Zjednodušene povedané, ak niekto „spravodlivo“ dospel k miliardám a iní „spravodlivo“ umierajú od hladu, „spravodlivé“ to nie je. V tomto prípade nestačí procedurálna spravodlivosť, ani „individuálna“ spravodlivosť, naopak, ponúka sa „výsledkový“ princíp sociálnej spravodlivosti. Zmyslom tohto poňatia spravodlivosti je teda vyrovnanie spoločenských podmienok pre všetkých jednotlivcov, alebo aspoň zabezpečenie dôstojného minima pre prežitie každého ľudského tvora. Vzťah jednotlivca k jeho veciam je v tomto prípade závislý od jeho vzťahu k ostatným jednotlivcom s ich vlastníctvom, resp. od jeho vzťahu k celej spoločnosti, ktorej je členom. Kým teda v poňatí „individuálnej spravodlivosti“ možno hovoriť len o spravodlivom vzťahu jednotlivca k veciam, v tomto prípade hovoríme o spravodlivom vzťahu k iným ľuďom. Tento prístup k spravodlivosti možno celkom pokojne nazvať „sociálnou spravodlivosťou“, aj keď v užšom slova zmysle. Samotné slovo „sociálny“ evokuje pohľad spoločnosti ako celku, a teda opodstatňuje nedistribučné požiadavky. V širšom slova zmysle však sociálna, resp. distributívna spravodlivosť zahŕňa aj vyššie spomenutú „individuálnu“ spravodlivosť. Aby sme diskusiu nemiatli rovnakými pojmami, nazvime túto dimenziu sociálnej spravodlivosti „redistribučnou spravodlivosťou“, pretože de facto zákonite vyžaduje redistribučnú politiku. (podobné vymedzenie dvoch základných intuícií o sociálnej spravodlivosti v modernej spoločnosti možno nájsť aj v MacIntyrovom diele Strata cnosti: MacIntyre, 2004.)

Vráťme sa po krátkom interpretačnom odbočení k Nozickovmu príkladu. Výhoda príkladu s výnimočným basketbalistom, zdá sa, spočíva v troch rozmeroch, okrem toho, že poukazuje na kooperáciu v rámci spoločenského života, uľahčuje zároveň rozpoznateľnosť kvality výkonu, pretože pri športových výkonoch je vopred určené a neodškriepiteľné, čo sa považuje za hodnotné a nakoniec, po tretie, zužuje problematiku do veľkej miery len na problém prirodzených schopností jednotlivcov, ktorý Rawls nazval prírodnou lotériou. Ak vezmeme do úvahy len rozmer „individuálnej spravodlivosti, ktorú favorizuje Nozick, odsunieme tým problematiku „prírodnej lotérie“ v prospech prirodzene schopnejších, nadanejších a „trhovo“ pripravenejších. Voči tomuto prístupu má fundamentálne námietky Rawls, ktorý tvrdí, že prirodzené schopnosti, ktoré človek má, nie sú z hľadiska morálky ničím, čo by spoločenské normy malo viesť k tomu, aby daného človeka oceňovali viac ako iných. Človek si totiž svoje prirodzené schopnosti nevyberá. Sú mu, naopak, dané, rodí sa s nimi, a to bez ohľadu na to, či si ich zaslúži alebo nie. Povedané Rawlsovými slovami, ide tu o hru prírodnej lotérie a nikto si nemôže vybrať, aký žreb mu v tejto hre pripadne.

Rawls si zároveň všíma, že nie je prípustné, aby sa o morálke, a najmä o spravodlivosti, rozhodovalo po tom, čo už sú dané schopnosti rozdelené. Mohlo by to viesť ku krajnej zaujatosti a subjektívnosti, čo v otázke o spravodlivosti nie je prípustné. Rawls teda z úvah o spravodlivosti vylučuje prirodzené schopnosti ľudí. Keď od týchto schopností abstrahujeme, môžeme sa už korektnejšie pýtať na otázku spravodlivosti. Keby sme za týchto okolností (za pôsobenia tzv. závoja nevedomosti o svojich prirodzených kvalitách) položili basketbalistovi Chamberlainovi otázku, ako by si predstavoval spravodlivosť rozdeľovania zisku za basketbalový zápas, asi by neoblomne netvrdil, že najlepší má dostať nepomerne viac ako zvyšok tímu. Sám by totiž nevedel, či to bude práve on, kto bude tým najlepším.

Na protiklade Nozickovho a Rawlsovho pohľadu možno demaskovať základné napätie medzi súčasnými pohľadmi na sociálnu spravodlivosť. Jednu by sme mohli charakterizovať ako „trhovú spravodlivosť“ (Nozick, Hayek), druhú ako „redistribučnú spravodlivosť“ (Rawls).

Spontánny poriadok a morálna záslužnosť

Hayekovo poňatie spravodlivosti vychádza z princípu, že sa so všetkým zaobchádza podľa rovnakých pravidiel (Hayek, 1991, s. 40). Ide o prístup tzv. formálnej (procedurálnej) spravodlivosti, ktorú Hayek stavia do protikladu (distributívnej, substantívnej, alebo tiež ekonomickej) spravodlivosti. Najvyššou hodnotou je pre Hayeka sloboda, a tá je podľa neho zlúčiteľná iba s formálnou spravodlivosťou, nie však so spravodlivosťou sociálnou.

Sociálna spravodlivosť podľa Hayeka vychádza z princípu „každému, čo si morálne zaslúži“ (Hayek, 1995, s. 129) a je prítomná už v prirodzených ľudských inštinktoch. Rovnako však pre Hayeka táto idea nemá žiadny zmysluplný obsah, pretože, po prvé, nemožno presne určiť morálne zásluhy, podľa ktorých by spoločenstvo malo rozdeľovať spoločensky užitočné statky, a po druhé, nemožno túto myšlienku zlúčiť s predstavou otvorenej a slobodnej spoločnosti fungujúcej na báze spontánneho poriadku, ktorým je trhový mechanizmus. V konečnom dôsledku je teda sociálna spravodlivosť iba iluzórnou predstavou – fatamorgánou, ktorá je podľa Hayeka navyše veľmi nebezpečná, pretože ohrozuje efektívne fungovanie „kvázi božskej adaptácie na ľudskú situáciu“ – trhu.

V prvej etape svojej argumentácie Hayek poukazuje na fakt, že termín sociálna spravodlivosť nemá žiadny konkrétny obsah. Samozrejme, aj Hayek si je vedomý toho, že idea sociálnej spravodlivosti nie je celkom zmysluprázdna. Sám veľmi presvedčivo nachádza konotácie pre tento termín, pričom jej obsah odhaľuje v idei morálnych zásluh. (Hayek, 1991, s. 34, 103) Ako píše: „je veľkou pravdou, že sa naša úcta k jednotlivým činnostiam často líši od hodnoty, ktorú im prisudzuje trh; a my tento pocit vyjadrujeme protestom proti jeho nespravodlivosti.“ (Hayek, 1991, s. 77) Zásadným problémom pri vymedzovaní štandardov sociálnej spravodlivosti je však podľa Hayeka práve nemožnosť určenia zásluh na báze nejakého morálneho modelu. Ako svojho času už napísal D. Hume, predstava ľudskej zásluhy je príliš neurčitá na to, aby z nej vyplynulo akékoľvek pravidlo pre rozdeľovania. Na to, aby sme vedeli určiť morálnu záslužnosť konkrétneho činu, potrebovali by sme podľa Hayeka úplný hodnotový systém. Pretože ak chýba presné vymedzenie zásluh, resp. presné morálne meradlo, redistribučný mechanizmus spočinie na svojvôli plánovača.

Zdalo by sa, že ide o veľmi presvedčivý argument, ale otázka znie, čo nám zostane, ak opustíme snahy o naplnenie sociálnej spravodlivosti. Zbavíme sa tak definitívne probléme so stanovovaním zásluhovosti? Hayek v podstate tvrdí, že áno a celkom otvorene sa prikláňa k trhovému mechanizmu, ktorý podľa neho „nestranne“ rieši problém s odmeňovaním bez toho, aby predpokladal nejakú predstavu o zásluhách. Avšak, ako možno namietať, aj trhový mechanizmus uprednostňuje niektoré činnosti pred inými, niektoré charakterové črty pred ostatnými, jedny ciele a hodnoty pred druhými. Takisto teda vytvára určitý systém „zásluh“, ktoré však, a v tom má Hayek žiaľ pravdu, nemajú s morálkou nič spoločné.

Určovanie morálnych zásluh, na ktoré poukázal Hayek, však môže byť naozaj problémom. Napriek tomu komplexný hodnotový systém azda ani nie je nevyhnutný, ak sa spoločnosť nepokúsi naprojektovať celý redistribučný systém na báze morálnych zásluh. Určiť, ktoré konanie je vo všeobecnosti morálne záslužné však, zdá sa, nie je natoľko nemožné, ako si predstavuje Hayek. Zmysel pre spravodlivosť, ako aj morálne zásluhy či predstavy o správnej miere spotreby predsa vyplývajú z morálneho rámca konkrétnej spoločnosti. Na túto skutočnosť poukazuje aj mnoho klasických liberálov, vrátane Poppera a Jouvenala (Popper, 1994, s. 11; Jouvenal, 1998, s. 31). Rovnako nie je nemožné dešifrovať záslužné povolania a záslužné činnosti podľa etických štandardov tej – ktorej spoločnosti. Veľmi vhodnou sa v tomto kontexte ukazuje najme komunitaristická argumentácia „zdieľaných presvedčení“, podľa ktorých je možné záslužnosť určitých výkonov v konkrétnej komunite definovať. Je nevyhnutné upozorniť na fakt, že trhový mechanizmus nemožno považovať za nedotknuteľné tabu, a možno doň pokojne vstupovať za účelom ocenenia tých morálne záslužných činností, ktoré tento mechanizmus sám o sebe nedokáže oceniť. Morálne zásluhy pritom v žiadnej spoločnosti nie sú celkom nerozpoznateľné, a preto je, zdá sa, celkom relevantné pokúsiť sa o naplnenie tohto rozmeru sociálnej spravodlivosti pomocou redistribučnej politiky.

Komunitaristická kritika otvára nové pole možností riešenia tohto problému. Ako si všíma Walzer, liberálna spravodlivosť ponecháva trhu priestor, aby ovládol všetky sféry spoločnosti. Stredovekú hierarchiu v moderných spoločnostiach nahrádza všeobecné úsilie a súperenie pričom základnou zásluhou je obchodnícky talent. Princípom spravodlivosti sa tak v podstate stáva „kariéra otvorená talentu“. (Walzer, 2002, s. 39) Podľa Walzera je však omnoho opodstatnejšie pýtať sa na pravidlá rozdeľovania vnútri jednotlivých sfér spoločnosti za pomoci sociálnych významov, resp. zdieľaných presvedčení vnútri pospolitostí. Túto myšlienku možno uchopiť aj tak, že ohodnotíme významnejšie tie morálne záslužné povolania, ktoré podľa zdieľaných presvedčení spoločenstva takto ohodnotiť treba. Vstupovanie do trhového mechanizmu, ak ho predpokladáme, by bolo pochopiteľne nevyhnutnosťou.

Málokto v modernej západnej spoločnosti pochybuje o tom, že morálne záslužné povolanie lekára, pedagóga či sociálneho pracovníka si zaslúžia vysokú odmenu. Jediný, kto túto pochybnosť predvádza, je neosobný trhový mechanizmus, ktorý tieto ušľachtilé povolania ohodnocuje často veľmi skromne až úboho. Avšak, ak konkrétna spoločnosť vie určiť záslužnosť určitých povolaní (a tu by sme okrem lekárov, učiteľov, sociálnych pracovníkov, umelcov a vedcov mohli pribrať náročné a nebezpečné povolania, akými sú baníctvo a iné robotnícku povolania a pod.), mala by zabezpečiť aj ich adekvátny príjem. Inými slovami, ak v spoločnosti platia hodnoty ako vzdelanie, poznanie, či zdravie, potom aj záslužnosť určitých povolaní možno odvíjať od týchto hodnôt. Aj keď na druhej strane napríklad „sektor vzdelávania obyvateľstvu zatiaľ neposkytuje také kvalitné vzdelávanie a vzdelanie, ktoré by bolo koherentné s potrebami väčšej časti zamestnávateľov. Zároveň, ktoré by väčšine populácie umožňovalo stať sa nepretržite zamestnateľnou na trhu práce...“ (Loran, 2010, s. 43) Ak spoločnosť nevie zabezpečiť, aby životná úroveň ľudí v záslužných povolaniach bola minimálne taká vysoká ako životná úroveň tých, ktorých povolania sa za morálne záslužne nepovažujú a ocenenie im dáva len trhový mechanizmus, potom nemožno hovoriť o spravodlivej spoločnosti.

Záver

V súlade s týmito myšlienkami považujem za jednu z významných alternatív otázky sociálnej spravodlivosti isté zosúladenie Marxovej „individuálnej spravodlivosti“ („každému podľa jeho práce“) a Rawlsovej „redistribučnej spravodlivosti“ (negácia, resp. oslabenie prírodnej lotérie), pričom stelesnenie Rawlsovej myšlienky „morálnej arbitrárnosti“ vidím nielen v distribučnom princípe, ktorý zabezpečuje maximálnu výhodnosť a minimálny príjem, ale v distribučnom princípe, ktorý zabezpečí čo najmenšie sociálne a ekonomické nerovnosti spoločnosti. Provizórne by teda distribučné kritérium, ktoré by sa podľa môjho názoru dalo v zásade považovať za sociálne spravodlivé, mohlo znieť asi takto: Každému podľa jeho práce, pri zabezpečení dôstojného životného minima pre dobrý život jednotlivca, ako ho interpretuje konkrétna spoločnosť a s ohľadom na znižovanie sociálnej nerovnosti na najnižšiu možnú mieru, pri zachovaní adekvátneho odmeňovania morálne záslužných činov a povolaní a pri zachovaní miery spotreby, ktorá nedevastuje životné prostredie a nerobí z človeka otroka vlastného konzumu. V takomto distribučnom kritériu by sa mohli nájsť Marx, Walzer, Rawls, ako aj Habermas či MacIntyre. V takomto distribučnom kritériu by záležalo na vhodnom zosúladení „individuálnej“ a „redistribučnej“ zložky sociálnej spravodlivosti. Takéto distribučné kritérium nie je nesplniteľné, ak nebudú úzke individuálne záujmy bohatých a mocných neustále namierené voči jeho naplneniu. Demokracia ponúka „zbrane“ na zabezpečenie sociálnej spravodlivosti, avšak bez vôle a aktivity tých, ktorí pod jarmom sociálne nespravodlivej spoločnosti trpia najviac „sa ľady nepohnú“ Bez vôle a odhodlania bežných ľudí sa nikdy nenaplní ani „ideál“ sociálnej spravodlivosti, ktorý podľa mňa spočíva v distribučnom kritériu „každému podľa jeho (skutočných) potrieb“. Obe tieto alternatívy, ktoré som predstavil, podľa môjho názoru, vyjadrujú záujem väčšiny spoločnosti a nepovažujem za nereálne dosiahnutie aspoň jednej z nich. „Spomínané skutočnosti by mali byť samozrejmou súčasťou etickej výchovy vo výchovno-vzdelávacom procese s akcentom na pochopenie a uvedomenie si každodenne používaných kategórií etickej výchovy a morálky, princípy humanizmu, spravodlivosti a rovnosti, čestnosti a svedomitosti, uvedomenie si významu mravných citov, mravných noriem a hodnôt...“ (Kyseľová, 2009, s. 143)

Autor: PhDr.Ľudovít Hajduk, PhD.
Zoznam bibliografických odkazov

[1] HAYEK, F. A. 1991. Právo, zákonodárství a svoboda: Nový výklad liberálních principů spravedlnosti a politické ekonomie. Praha : ACADEMIA, 1991. ISBN 80-200-0278-2.
[2] HAYEK, F. A. 1995. Osudná domýšlivost. Praha : SLON, 1995. 200 s. ISBN 80-85850-05-2.
[3] JOUVENEL DE, B. 1998. Etika přerozdělování. Praha: Občanský institut, 1998. 94 s. ISBN 80-901659-7-4.
[4] KYSEĽOVÁ, J. 2009. Duchovnosť, kríza v spoločnosti a význam etickej výchovy v edukačnom procese. In: LIGAS, Š. 2009. Mravná výchova v školách na Slovensku a v zahraničí. Banská Bystrica : UMB Pedagogická fakulta, 2009, s. 141-144. ISBN 978-80-8083-822-5.
[5] LORAN, T. 2010. Andragogicko – sociálne dilemy prípravy exkludovaných pre potreby vedomostnej spoločnosti. In: Pedagogická revue, ISSN 1335-1982, 2010, roč. 62, č. 1-2, s. 42-54.
[6] MACINTYRE, A. 2004. Ztráta cnosti. Praha : OIKOYMENH, 2004. 332 s. ISBN 978-80-7298-082-6.
[7] NOZICK, R. 1974. Anarchy, State and Utopia. Oxford : Basil Blackwell, 1974. 367 s. ISBN 063119780X.
[8] POPPER, K. 1994. Liberalizmus v několika tezích. In: DOERING, D. 1994. Liberalizmus v kostce. Praha : Liberální institut, 1994. s. 9-11. ISBN 80-85467-79-8.
[9] WALZER, M. 2002. Hrubý a tenký. O tolerancii. Bratislava : Kalligram, 2002. 240 s. ISBN 80-7149-440-2.

__________________________________________

Prednáška odznela na medzinárodnej vedeckej konferencii Aplikovaná etika v sociálnej práci a ďalších pomáhajúcich profesiách, ktorá sa konala 20. – 21. októbra 2010, v Piešťanoch a bola publikovaná v zborníku z tejto konferencie:
MÁTEL, A. – SCHAVEL, M. – MÜHLPACHR, P. – ROMAN, T. 2010. Aplikovaná etika v sociálne práci a ďalších pomáhajúcich profesiách. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety. 413 s. ISBN 978-80-89271-89-4.