Abstrakt: Príspevok sa zameriava na deskriptívnu analýzu rómskej genocídy počas II. svetovej vojny. Najpálčivejšie momenty postavenia Rómov v tomto období sú v článku sumarizované chronologicky a so zreteľom na územie Slovenskej republiky 1939 – 1945. Príspevok, v kontexte dobovej situácie, poukazuje na fakt relatívne pozitívneho postavenia Rómov na Slovensku, avšak predmet záujmu nebagatelizuje. Naopak, poukazuje na mnohé tragické okamihy v etnogenéze Rómov na našom území.
Kľúčové slová: pracovné tábory, Rómovia, II. svetová vojna, genocída.

Abstract: The contribution focuses on descriptive analysis of the genocide of Roma during the II. World War. Difficult moments of the situation of Roma in the article is summarized chronologically and with emphasis to the territory of the Slovak Republic 1939-1945 . Post points to the positive position of the Roma in Slovakia, but the subject of interest does not simplify. He points also to the many tragic moments in the genesis of the Roma in Slovakia.
Key words: work camps, Roma people, II. World War, genocide.

Úvod

Dejiny mnohých národov a etnických minorít sú poznačené tragickými udalosťami. Predovšetkým Rómovia sú často vnímaní cez negatívnu prizmu predsudkov. Názory na mnohé aspekty života vo vylúčených rómskych komunitách sa udržujú mnohé stáročia.(1)

V etnogenéze Rómov existujú aj pozitívne momenty, ale postoj majoritnej spoločnosti a právne normy boli zväčša zamerané protirómsky. Problematiku sociálneho postavenia Rómov na území Slovenského štátu treba vnímať v ekonomicko–hospodárskych súvislostiach slovenského vidieka. Agrárne hospodárstvo využívalo služby tradičných rómskych remesiel. Pláca týchto služieb bola skromná, zväčša naturálna. Na vidieku fungoval symbiotický systém, vďaka ktorému mnohí „gazdovia“ odmietli hlásiť Rómov do pracovných útvarov.

Rómovia a Sinti v ríši

Sociálne postavenie Rómov v Európe na začiatku 20. storočia nebolo priaznivé. Štáty prijímali opatrenia na zamedzenie kočovania, ktoré sa v politických, ale aj laických kruhoch považovali za hlavnú príčinu vylúčenia, marginalizácie a kriminality nomádov - Rómov. V Mníchove roku 1899 vznikla Rómska informačná služba, ktorú ako výskumnú inštitúciu založil Alfred Dillman. Informačná služba sa neskôr stala základom pre vznik Ústavu pre rasovú hygienu a genetický výskum.(2) Riaditeľom ústavu bol Dr. Robert Ritter, ktorý dostal poverenie na evidenciu všetkých Rómov v Nemecku. Podľa Bessonova ústav k februáru 1941 vypracoval 20 000 kartoték a na jar roku 1942 konečný počet predstavoval celkovo 30 000 spisov. Dáta sa získavali pomocou vypočúvania, niekedy aj za účasti polície a pod hrozbou táborovej koncentrácie. Získané údaje boli zosumarizované a premietnuté v genealogických tabuľkách, ktoré slúžili na určovanie etnicity. V zozname okrem kočovných figurovali aj trvalo usadení Rómovia, ako aj tí, ktorí slúžili v armáde a dosiahli vojenské zásluhy a hodnosti.(3) Rovnako sa na zoznam dostali aj Rómovia - „miešanci“(4) a deti z detských domovov.(5)

Nacionálno-socialistická politika rasovej diskriminácie a perzekúcií sa voči Rómom začala hneď po nástupe Hitlera k moci. Zákon o ríšskom občianstve a zákon o ochrane nemeckej krvi a cti, ktoré boli prijaté v Norimbergu 15. septembra 1935, postavili Rómov na najnižšie pozície vykonštruovanej rasovej hierarchie. Za „rasovo čisté“ v intenciách ideológie boli považované iba niektoré kočovné rodiny zo skupiny Sintov a Lallerov(6), Rómovia s balkánskou historickou genézou boli označení za geneticky menejcenné a škodlivé skupiny obyvateľstva.

Výkon štátnej moci sa voči Rómom v Nemecku realizoval na základe troch hlavných praktík. R. Ritter a E. Jutinová vypracovali metodiku sterilizácie, ktorá sa najprv považovala za najschodnejšie „riešenie rómskej otázky“. Sterilizácie sa na území Nemecka praktizovali ešte v predvojnovom období, neskôr aj v koncentračných táboroch a v okupovaných častiach ríše. Na jar roku 1941 dostali poverenie „riešiť rómsku otázku“ špeciálne oddiely – Einsatzgruppen. Vojenské jednotky často využívali spoluprácu s domácim obyvateľstvom. Tretím a konečným zámerom nacistickej moci boli deportácie Rómov z územia Nemecka. Otázka „rómskych asociálov“(7) sa v ríši riešila táborovou koncentráciou a následným vyhladzovaním.

Rómovia boli prenasledovaní a rasovo diskriminovaní v každej oblasti života. Najrazantnejšie boli upravované hlavne pracovnoprávne vzťahy, návšteva školských zariadení, sloboda pohybu, cestovania a uzatváranie manželstiev.

V októbri 1942 úrad ríšskej bezpečnosti poveril „zástupcov geneticky čistých“ Sintov a Lallerov, aby spísali zoznamy „dobrých miešancov“, ktorí mali byť ušetrení pred deportáciami. Tieto pokusy o sčítanie skončili fiaskom a 16. decembra 1942 vydal H. Himmler rozkaz na nútenú koncentráciu „cigánských miešancov, rómskych Cigánov a nenemeckých príslušníkov cigánskych skupín balkánskeho pôvod“.(8) Na základe tohto rozkazu boli deportovaní aj Rómovia zo Sudet a protektorátu. Vo väčšine koncentračných táborov boli vymedzené budovy, ktoré boli striktne určené iba pre Rómov.(9) V koncentračných táboroch, ale i mimo nich, boli Rómovia tvrdo prenasledovaní a vyvražďovaní. Sú známe prípady lekárskych experimentov, ktoré taktiež sprevádzali nepredstaviteľné utrpenie a končili smrťou.

V Protektoráte platila ríšska legislatíva, osudy Rómov v Čechách boli rovnako tragické. 14. marca 1939 na našom území vznikol štátny útvar, ktorý mal vonkajšie a vnútorné charakteristiky štátneho útvaru. Sociálne postavenie Rómov v Slovenskom štáte bolo kvalitatívne lepšie ako v Nemecku a protektoráte. Príčiny tohto stavu treba hľadať v rozličnom historickom vývoji Rómov u nás a v západnej Európe. Sedentarizovaný spôsob života, relatívne stále zamestnanie a vzájomná ekonomická spätosť predstavujú hlavné historické aspekty, ktoré zachránili množstvo slovenských Rómov pred tragédiou II. svetovej vojny.

Slovenský štát bol pod silným nemeckým vplyvom. Legislatíva bola silne inšpirovaná ríšskym vzorom. Napriek tomu jej tvorba bola relatívne samostatná. Slovenská štátna moc sa prioritne zamerala na „vyriešenie židovskej otázky“, ktorú zvládla „bravúrne“ - okolo 70 000 Židov deportovaných zo slovenského územia. Rómovia spočiatku ostali mimo centra jej pozornosti, pretože chýbal základný motív na prenasledovanie – hospodársko–ekonomické benefity.(10)

Rómovia na území Slovenského štátu v rokoch 1939 – 1942

Zákon o štátnom občianstve z 25. septembra 1939 rozdelil obyvateľov Slovenského štátu na dve skupiny – štátnych občanov a cudzie živly. Medzi neplnoprávnych občanov explicitne patrili iba Židia, u Rómov sa musel sekundárne zisťovať spôsob života, zamestnanie, politické a mravné postoje. Pod pojmom „Cigán sa má podľa § 9 nariadenia s mocou zákona č. 130/1940 Sl. z. rozumieť iba ten príslušník cigánskej rasy, pochádzajúci z nej po oboch rodičoch, ktorý žije životom kočovným alebo usadlým síce, avšak vyhýba sa práci.“(11) Táto klasifikácia sa vnímala často subjektívne, čo sa odzrkadlilo najmä v súvislosti s profesiami, ktoré vyžadovali neustály presun.

V začiatkoch sa štátna moc zamerala na tie oblasti života Rómov, ktoré majoritné obyvateľstvo považovalo za nežiaduce a neprijateľné. Začala sa politika segregácie a sedentarizácie, ktorá sa v praktickej podobe realizovala odoberaním živnostenských a kočovných listov.(12) Podľa Tancoša J. a Lužicu R. vyhláška z 20. apríla 1941 „potulným Cigánom“ zrušila kočovné listy a nariadila, aby sa všetci Rómovia na území štátu do ôsmich dní vrátili do domovských obcí. Ak nemali domovskú príslušnosť ustálenú, mali sa vrátiť do obce, kde sa obvykle zdržiavali v zime. Ťažné zvieratá a povozy, ktoré Rómovia vlastnili, sa mali do 14 dní od vydania vyhlášky odpredať a získané prostriedky sa mali použiť na výstavbu rómskych osád.(13) Týmto opatrením mnoho Rómov stratilo tradičný zdroj obživy, ktorý bol viazaný na neustály presun z miesta na miesto. Príkladom sú rómski zberači odpadu, ktorí boli explicitne závislí v rámci svojej práce od neustáleho pohybu. Všetci Rómovia sa museli hlásiť v obci, kde mali svoju domovskú príslušnosť. Tento postup sa v praxi stretol s nesúhlasom, obce nariadenia všemožne obchádzali a odmietali Rómov prijať. Predpisy na zamedzenie kočovného spôsobu života Rómov na našom území neustali ani po II. svetovej vojne. Posledný antinomádny zákon na našom území bol prijatý v roku 1958.(14)

Predpis Ministerstva vnútra z 2. septembra 1942 sa už týkal trvalo usadených Rómov. Prikazoval im odstrániť svoje obydlia od obecných a štátnych ciest. Obec sa mala postarať o nový pozemok, náklady spojené s výstavbou obydlia si Rómovia mali uhrádzať sami. Presné počty presídlených Rómov nie sú známe.

Pracovné útvary pre „rómskych asociálov“

Od roku 1942 sa perzekučná politika v Nemecku sprísnila, čo sa prirodzene odzrkadlilo v koncepčných otázkach našej legislatívy. Na našom území boli tendencie vytvárať pracovné útvary ešte v čase autonómie. Podnety na výstavbu pracovných útvarov inicioval minister vnútra Alexander Mach, ktorý sa nechal inšpirovať nemeckým vzorom „riešenia rómskych asociálov“. Pracovné útvary podľa C. Nečasa boli „miesta táborovej koncentrácie s povinným pobytom a prinútením k práci. Ich úlohou bolo karantenovať a trestať osoby z politických, mravných a rasových dôvodov.“(15) Medzi hlavné dôvody vzniku pracovných táborov radíme aj resocializačné a reedukačné motívy. 2. a 8. apríla 1941 Ministerstvo vnútra rozhodlo o zriaďovaní pracovných útvarov a predložilo ich základný organizačný rámec.(16) V kontexte týchto vyhlášok a so zreteľom na cieľ boli zriaďované dva typy donucovacích útvarov – pre Židov a ostatných asociálov. Prvé pracovné útvary na území Slovenského štátu boli otvorené v lete 1941 v Očovej (okr. Zvolen) a Moste na Ostrove (okr. Senec). Ich trvanie nemalo dlhodobejší charakter.

Na pracovnú koncentráciu Rómov bolo treba zmeniť legislatívne ponímanie asociálnosti. Do týchto útvarov mali byť zaraďované osoby, ktoré narušujú pokoj a mravnosť slušného a vzdelaného človeka, opakovane porušujú verejný poriadok a svojím správaním vzbudzujú odpor majoritného obyvateľstva. Napriek výslovnému zákazu zo strany Ministerstva vnútra takto široký výklad asociálneho správania spôsoboval jeho subjektívne hodnotenie a zneužívanie.

Na území Slovenského štátu existovalo viacero pracovných útvarov, ktoré boli sekundárne, ale aj primárne zamerané na donucovanie Rómov k práci. Medzi najväčšie radíme pracovné útvary v Ilave, Revúcej, Hanušovciach nad Topľou a Dubnici nad Váhom. Všetky pracovné útvary boli zriaďované na využitie pracovného potenciálu „asociálov“ na najťažšie práce pri výstavbe vodných diel, čistení a regulácií tokov, úprave ciest a verejných priestranstiev.

V prvej polovici roku 1942 pristúpilo Ministerstvo vnútra k zriadeniu komplexu východoslovenských pracovných útvarov s administratívnym ústredím v Hanušovciach nad Topľou. Pod hlavnú administratívnu správu spadali pracovné útvary v Bystrom nad Topľou, Nižnom Hrabovci, Ptičom a v Jarabej na strednom Slovensku. Podľa P. Šafranka v týchto útvaroch bolo koncentrovaných viac ako 3 000 osôb, z toho väčšia polovica boli Rómovia.(17) Najvýznamnejšou stavbou, na ktorej pracovali Rómovia z týchto útvarov, bola železničná trať Prešov – Strážske. Trať s dĺžkou takmer 62 kilometrov bola pre vnútroštátnu dopravu strategická, hlavne po odstúpení Košíc v prospech Maďarska. Komplex pracovných útvarov zanikol likvidáciou, ktorá bola ukončená koncom júna 1943 pre dokončenie prác na spomínanej trati. Pracovné podmienky v tábore boli veľmi tvrdé. Najviac problematickou oblasťou činnosti útvaru bolo stravovanie zaradencov. Nespokojnosť vyvolávali problémy v zásobovaní, známe sú prípady krádeží potravín. V dôsledku nedostatku stravy a namáhavej práce boli zaradenci fyzicky vyčerpaní. Pokles pracovného výkonu viedol firmu, ktorá práce vykonávala, k rozdeleniu zaradencov do dvoch platových kategórií. Prvá, silnejšia a práceschopnejšia skupina, pracovala v režime hodinového vyplácania mzdy. Druhú skupinu tvorili slabší jedinci, ktorých odmeňovanie bolo viazané na výkon. Tieto dve skupiny sa podľa výkonnosti dopĺňali a menili. V takomto režime vyplácania zaradenci, ktorí nezvládali udržať vysoké pracovné tempo, si sotva vyrobili na pokrytie vlastných režijných nákladov. Bytové podmienky zaradencov taktiež neboli uspokojivé. Veľmi zlá hygiena, nedostatok pitnej vody a slabé oblečenie viedli k vysokej chorobnosti a úmrtnosti zaradencov. Ubytovne boli zahmyzené, zavšivavené a špinavé. V dôsledku týchto neuspokojivých životných podmienok mnohí zaradenci z útvarov utekali.

Krátko po otvorení východoslovenských pracovných útvarov vznikol pracovný tábor v Dubnici nad Váhom. Hlavným účelom vzniku bola výstavba vodného diela v tomto meste. Podľa K. Janasa zaradenci mali pracovať na zemných prácach. Pôvodne v pracovnom útvare malo byť zaradených maximálne 300 „asociálov“, avšak tento počet počas jeho existencie bol viackrát prekročený. Zo zaradencov približne polovicu tvorili vždy Rómovia, spolu za celé obdobie existencie tábora tu bolo zaradených približne 2 000 mužov.(18) Vzhľadom na to, že tento útvar bol neustále kapacitne podhodnotený, ubytovacie podmienky boli katastrofálne. Najviac citeľný bol nedostatok postelí. Lôžka, ktoré zaradenci mali k dispozícií, boli zamorené hmyzom, čo prakticky nedovoľovalo pokojný spánok. Medzi najväčšie problémy v čase existencie útvaru radíme nedostatok oblečenia a obuvi pre zaradencov. Zdravotný stav zaradencov bol taktiež nevyhovujúci. Úrady a zamestnávateľ sa najviac obávali rozšírenia epidémie škvrnitého týfusu.

Genocída Rómov v rokoch 1944 – 1945

Sociálne postavenie Rómov sa na našom území zmenilo až po vstupe nemeckých vojenských jednotiek na potlačenie Slovenského národného povstania a konečného „riešenia židovskej otázky“. Podľa názoru K. Janasa sa zároveň zostrili aj represívne opatrenia štátu proti Rómom. V tomto období možno sledovať dve hlavné línie, s ktorými sme sa v predchádzajúcom období nemohli stretnúť. Prvou je otvorenie tzv. zaisťovacieho tábora pre Cigánov(19), ktorý vznikol transformáciou pracovného útvaru v Dubnici nad Váhom koncom roka 1944. V priebehu transformácie mali byť všetci zaradenci „bielej rasy“ prepustení na slobodu, prísne sa zakazovalo prepúšťanie Rómov. Základným motívom násilnej koncentrácie Rómov v zaisťovacom tábore bola etnická príslušnosť, neskúmala sa „miera škodlivosti“ pre okolie alebo asociálne správanie, ako to bolo v prípade zaradenia do pracovných útvarov. Zaisťovací tábor v Dubnici nad Váhom bol zriadený ako koncentračný tábor iba pre Rómov.

V decembri 1944 v tábore bolo koncentrovaných a zaistených 700 Rómov, bez ohľadu na pohlavie alebo vek. V zaisťovacom tábore boli mizerné hygienické a zdravotné podmienky. Väčšina zaistencov spala na zemi, pretože bol akútny nedostatok lôžok. Postele, ktoré boli k dispozícii. boli zavšivené a plné hmyzu. Nedostatok stravy, pitnej vody a hygienických zariadení prispeli k vypuknutiu týfusovej epidémie v priebehu januára 1945.(20) Rómovia začali z obavy pred nákazou z tábora utekať, čo vzbudilo paniku v meste. Obyvatelia a starostovia okolitých dedín žiadali rýchlu likvidáciu tábora. Radikálne riešenie prišlo spolu s prebraním velenia tábora Nemcami, ktorí sa obávali rozšírenia nákazy medzi pracovníkmi strategicky dôležitej zbrojovky. Nakazení boli prevezení do areálu dubnickej zbrojovky, kde ich čakala spoločná smrť v šachtovej jame. Zavraždených bolo 26 Rómov, medzi nimi aj žena v pokročilom štádiu tehotenstva a chlapec vo veku 15 rokov.

Druhá línia postupu nemeckých oddielov v čase okupácie predstavovala priamu fyzickú likvidáciu a genocídu. Keďže Rómovia boli vysťahovaní z blízkosti hlavných ciest, boli často obviňovaní zo spolupráce s partizánmi. Takáto spolupráca sa trestala nemilosrdne v Žiari nad Hronom, Tisovci, Krupine a Slatine. Ďalšia tragédia sa odohrala v Čiernom Balogu, kde mužov postrieľali a ženy s deťmi zavreli v osade, ktorú poliali benzínom a zapálili. Niekoľko masových vrážd sa odohralo aj na Spiši.

Záver

Počet vypálených osád a počet perzekvovaných osôb nie je presne známy. Genocída Rómov na Slovensku nedosiahla také rozmery ako v Protektoráte Čechy a Morava, ktorý formálne patril k ríši. Na území dnešnej Českej republiky boli zriadené dva „rómske“ koncentračné tábory v Letoch (pri Písku) a Hodoníne (pri Kunštáte). V českých zemiach ostalo po II. svetovej vojne spolu okolo 500 Rómov. Po odsune sudetských Nemcov sa po vojne organizovali medzi slovenskými Rómami nábory do opusteného česko–nemeckého pohraničia. Práve v týchto oblastiach je v súčasnosti najväčšia koncentrácia Rómov.

Nasledujúce obdobie v dejinách nebolo pre Rómov priaznivé. Sociálni inžinieri socialistického režimu predkladali ideologicky zafarbené koncepcie, ktoré mali navždy pozdvihnúť „obyvateľov cigánskeho pôvodu“ na vyšší materiálny vývojový stupeň, a tak využívať všetky vymoženosti vyspelej socialistickej spoločnosti.

Autor: Mgr. Anastazij Momot
Katedra kresťanskej antropológie a sociálnej práce
Pravoslávna bohoslovecká fakulta, Prešovská univerzita v Prešove
Použitá literatúra:

БЕССОНОВ, Н.: Цыганская трагедия 1941 – 1945. Том 2 – Вооружëный отпор. 2. vydanie. Санкт – Петербург 2010. ISBN 978-5-86443-161-0.
БЕССОНОВ, Н.: История цыган – новый бзгляд. 1. vydanie. Воронеж 2000. ISBN 5-89981-180-3.
CANGÁR, J.: Ľudia z rodiny Rómov - Manuša andar e familia roma. 1. vydanie. Nové Zámky 2003. ISBN 80-88992-42-7.
JANAS, K.: Niekoľko nových poznatkov o existencii zaisťovacieho tábora v Dubnici nad Váhom. In: Romano džaniben – sborník romistických studií. Společnost přátel časopisu romano džaniben, Praha 2004, niňaj, s. 29-33. ISSN 1210-8545.
JANAS, K.: Perzekúcie Rómov v Slovenskej republike (1939 – 1945). 1. vydanie. Bratislava 2010. ISBN 978-80-89335-30-5.
JANAS, K.: Postoj slovenských orgánov pri riešení rómskej problematiky a jeho zmena po porážke SNP. In: Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov. Povstanie roku 1944. UCM Trnava, Katedra histórie FF 2004, roč. III, s. 341 – 358. ISBN 80-89034-75-6.
JANAS, K.: Zabudnuté tábory. 1. vydanie. Trenčín 2008. ISBN 978-80-8075-310-8.
KAMENEC, I.: Holocaust na Slovensku – porovnanie osudov rómskych a židovských obyvateľov. In: Neznámý holocaust. 1. vydanie. Praha 1995, s. 64-70.
KENRICK, D – PUXON, G.: Cikáni pod hákovým křížem. 2. vydanie. Olomouc 2000. ISBN 80-244-0048-0.
KUZYŠIN, B.: Špecifiká rómskeho rodinného prostredia – širokospektrálna analýza. In: Sociálna a duchovná revue: Vedecko – recenzovaný zborník. PU v Prešove, PBF 2010, roč. 1 (1), s. 61 – 66. ISBN 978–80–555-0156–7.
NEČAS, C.: Českoslovenští Romové v letech 1938 – 1945. 1. vydanie. Brno 1994. ISBN 80-210-0945-4.
ŠAFRANKO, P.: Vznik a činnosť pracovného útvaru v Hanušovciach nad Topľou v roku 1942 a riešenie otázky tzv. asociálnych osôb a Rómov v podmienkach okresu Vranov nad Topľou. In: KUMANOVÁ, Z.-MANN. A. B. a kol.: Nepriznaný holocaust – Rómovia v rokoch 1939-1945. Bratislava 2007, s. 21-25. ISBN 978-80-969798-8-2.
TANCOŠ, J. – LUŽICA, R.: Zatratení a zabudnutí. 1. vydanie. Bratislava 2002. ISBN 80-89018-26-2.

(1) Z medzivojnového obdobia sú známe protirómske iniciatívy lokálnych agrárnych komunít. V listoch županov zo Spišskej Novej Vsi, Oravy, Trenčína a iných z roku 1921, ktoré boli adresované Ministerstvu s plnou mocou pre Slovensko, vidíme negatívne postoje voči Rómom. Zo skoršieho obdobia je nám známy tzv. Hontiansky proces, ktorý sa uskutočnil 4. augusta 1782. Pri drastickom vypočúvaní sa niekoľko Rómov priznalo ku kanibalizmu. O niekoľko dní boli popravení. Podľa J. Cangára „dodatočné vyšetrovanie vyslaným cisárskym komisárom preukázalo ich nevinu: zistilo sa, že z osôb, ktoré mali byť zavraždené, žiadna nechýbala, a že priznania k vraždám a ľudožrútstvu boli na obvinených Rómov vynútené mučením. Ďalšie popravy z pôvodne 173–člennej skupiny obvinených Rómov boli zastavené.“ CANGÁR, J.: Ľudia z rodiny Rómov - Manuša andar e familia roma. Nové Zámky 2003 s.49.
(2) Rassenhygienische und Erbbiologische Forschungsstelle.
(3) K problematike Rómov v armáde pozri БЕССОНОВ, H.: Цыганская трагедия 1941 – 1945. Tom 2 – Вооружëнный отпор. 2. vydanie. Санкт – Петербург 2010. ISBN 978-5-86443-161-0.
(4) „Miešanec“ podľa definície R. Rittera bola osoba, ktorá mala medzi svojimi prarodičmi menej než troch Rómov zo šestnástich prarodičov celkovo. Pozri KENRICK, D – PUXON, G.: Cikáni pod hákovým křížem. Olomouc 2000, s. 22.
(5) Pozri БЕССОНОВ, Н.: История цыган – новый бзгляд. Воронеж 2000, s. 184.
(6) Týmto rodinám malo byť ponechané právo voľného pohybu na vymedzenom území. V prípade potreby mali slúžiť ako pracovná sila pri rôznych sezónnych prácach. Prakticky sa na základe genetickej klasifikácie zachránilo iba niekoľko rodín. Pozri NEČAS, C.: Českoslovenští Romové v letech 1938 – 1945. Brno 1994, s. 31.
(7) Niektorí autori presadzujú názor, že Rómovia boli prenasledovaní explicitne na základe asociálneho správania. Takto sekundárne negujú etnické dôvody genocídy Rómov. Tento názor je podľa nás nedostatočný. Alfou a omegou nacistických behaviorálnych teórií bolo akcentovanie genotypovej výbavy človeka. Rómovia sa považovali za jedincov, ktorých nie je možné vzdelávať. Genetická výbava jedinca predurčovala asociálne správanie, ktoré sa považovalo za záležitosť „krvi“ - etnickej príslušnosti. Rovnako aj dnes laická, ale aj odborná verejnosť vníma kultúru Rómov ako súbor vrodených a nemenných predispozícií, nie ako prostredím naučené štruktúry a vzory správania.
(8) Pozri NEČAS, C.: Českoslovenští Romové v letech 1938 – 1945. Brno 1994, s. 32.
(9) V Osvienčime to bol rodinný blok BII/e.
(10) Pozri KAMENEC, I.: Holocaust na Slovensku – porovnanie osudov rómskych a židovských obyvateľov. In: Neznámý holocaust. Praha 1995, s. 66.
(11) Zákon č. 130/1940 Sl. z. z 29. 05. 1940 o dočasnej úprave pracovnej povinnosti Židov a Cigánov.
(12) Kočovné listy sa udeľovali na základe zákona č. 117/1927 Sb. z. o potulných Cigánoch. Obsahovali presne vyznačenú cestu kočovania a miesta táborenia.
(13) Pozri TANCOŠ, J. – LUŽICA, R.: Zatratení a zabudnutí. Bratislava 2002, s. 54.
(14) Zákon č. 74/1958 Z. z o trvalom usadení kočujúcich osôb.
(15) NEČAS, C.: Českoslovenští Romové v letech 1938 – 1945. Brno 1994. s. 102-103.
(16) Pozri JANAS, K.: Perzekúcie Rómov v Slovenskej republike (1939 – 1945). Bratislava 2010, s. 33 - 34.
(17) Pozri ŠAFRANKO, P.: Vznik a činnosť pracovného útvaru v Hanušovciach nad Topľou v roku 1942 a riešenie otázky tzv. asociálnych osôb a Rómov v podmienkach okresu Vranov nad Topľou. In: KUMANOVÁ, Z. - MANN. A. B. a kol.: Nepriznaný holocaust – Rómovia v rokoch 1939 - 1945. Bratislava 2007, s. 22.
(18) Pozri JANAS, K.: Zabudnuté tábory. Trenčín 2008, s. 61.
(19) Pozri JANAS, K.: Postoj slovenských orgánov pri riešení rómskej problematiky a jeho zmena po porážke SNP. In: Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov. Povstanie roku 1944. UCM Trnava, Katedra histórie FF 2004, roč. III, s. 348.
(20) Pozri JANAS, K.: Niekoľko nových poznatkov o existencii zaisťovacieho tábora v Dubnici nad Váhom. In: Romano džaniben – sborník romistických studií. Společnost přátel časopisu romano džaniben, Praha 2004, niňaj, s. 30.