Human rights and freedoms in social assessment activity and application of the Convention on the rights of persons with disabilities

Abstrakt: Sociálna posudková činnosť je oblasť sociálnej práce, ktorá keď má byť vykonávaná kvalitne, vyžaduje profesionálne kompetencie odborníka, ktorý okrem teoretických poznatkov a aplikovania základných metód a prístupov sociálnej práce využíva aj znalosti z oblasti základných ľudských práv a slobôd. Znalosť ľudských práv je potrebná najmä pri správnej aplikácii ľudsko-právnych dokumentov, vrátane Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. V príspevku poukazujeme na skutočnosť, že bez týchto znalostí sociálnu posudkovú činnosť nemožno vykonávať kvalitne. Nadobudnutie poznatkov z tejto oblasti má byť súčasťou celoživotného vzdelávania sociálneho pracovníka.
Kľúčové slová: Integrácia, Kompenzačné príspevky, Ľudské práva, Nezávislý život, Sociálna posudková činnosť.

Abstract: Social assessment activity is a field of social work which, if it is to be carried out with quality, requires the professional competence of an expert who, in addition to theoretical knowledge and the application of basic methods and approaches of social work, also uses knowledge from the field of basic human rights and freedoms. Knowledge of human rights is especially necessary for the correct application of human rights documents, including the Convention on the Rights of Persons with Disabilities. In the contribution, we point out the fact that without this knowledge, social assessment activities cannot be carried out in a high-quality manner. Acquiring knowledge in this area should be part of the lifelong education of a social worker.
Key words: Compensation contributions, Human rights, Independent life, Integration, Social assessment activity.

Ľudské práva sú oprávnenia ktoré prislúchajú každej ľudskej bytosti od narodenia až po smrť. Štát je povinný ľudské práva garantovať a prijať nevyhnutné opatrenia na ich ochranu. Dôležitosť dodržiavania ľudských práv a slobôd v sociálnej práci má byť nielen samozrejmosťou, ale aj povinnosťou.

Štát svoje kompetencie vykonáva prostredníctvom správnych orgánov, pričom v mene správneho orgánu konajú konkrétni zamestnanci, ktorí sú poverení výkonom štátnej správy. Všetky štátne orgány sú povinné implementovať ľudsko-právne princípy a chrániť základné práva a slobody občanov. Každý štátny zamestnanec je povinný dodržiavať Ústavu Slovenskej republiky, zákony ako aj právne záväzné medzinárodné zmluvy a dohovory, zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť jeho nestrannosť. Je potrebné zabezpečiť, aby každý štátny zamestnanec, bol oboznámený aj s ľudskými právami, pričom ich povinnosťou je dbať na to, aby nikdy nedošlo k ich porušeniu. Znalosť ľudských práv má mimoriadny význam v sociálnej práci a rovnako to platí pri sociálnej posudkovej činnosti.

Sociálna posudková činnosť je oblasť, kde sociálni pracovníci rozhodujú o potrebách ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Sociálny pracovník sa má riadiť princípmi kresťanského humanizmu, má konať v súlade s etickým kódexom sociálneho pracovníka, hájiť ľudské práva a slobody sociálne slabších jedincov, má konať spravodlivo, v súlade s morálnymi a etickými princípmi.

Vzhľadom na aktuálnosť danej problematiky - reforma sociálnej posudkovej činnosti, poukazujeme na niektoré princípy, ktoré majú byť súčasťou sociálnej posudkovej činnosti, pričom sa venujeme najmä oblasti ľudských práv. Spravodlivé posudzovanie má značný vplyv na kvalitu života posudzovanej osoby, preto táto činnosť vyžaduje kvalifikovaného odborníka na posudkovú činnosť.

Ľudské práva v sociálnej práci a v posudkovej činnosti

Profesia sociálnej práce úzko súvisí s ľudskými právami, nakoľko uznáva základné hodnoty ako sociálna spravodlivosť, rešpekt, ľudská dôstojnosť a sebaurčenie. Význam ľudských práv v sociálnej práci je nepochybná. Pomocou nich môže každý jednotlivec žiť plnohodnotne a ľudsky dôstojne.

Z filozofického hľadiska prácu sociálneho pracovníka môžeme charakterizovať ako lásku k múdrosti a hľadanie pravdy. Sociálny pracovník pri práci s klientom sa stretáva nielen s druhým človekom, jeho problémami a ich riešením ale aj sám so sebou. Reprezentuje spoločnosť a mal by sa usilovať byť morálnou autoritou. Predstavuje prostredníka medzi klientom a spoločnosťou, najdôležitejším prvkom v práci sociálneho pracovníka je však odhaliť v sebe, aj v klientovi človeka hodného úcty, rešpektu a dôvery. Z postoja k sebe samému sa odvíja postoj k druhému človeku ako aj k spoločnosti a celému ľudstvu. (Glasová, 2008).

Rešpektovanie základných práv a slobôd je základom moderného demokratického a právneho štátu. Dodržiavanie a garancia ľudských práv je záväzkom štátu, ktorý je povinný ľudské práva chrániť, pričom jednotlivec má právo vyžadovať, aby štát jeho právo rešpektoval a chránil.

Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948 je jeden z najdôležitejších zdrojov hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv. V článku 22 uznáva právo na sociálne zabezpečenie, v článku 25 právo na primeranú životnú úroveň. Článok 7 uznáva rovnosť všetkých pred zákonom, právo každému na ochranu bez akejkoľvek diskriminácie.

Európska sociálna charta chráni hospodárske, sociálne a kultúrne práva, v článku 12 upravuje právo na sociálne zabezpečenie. Charta je prepojená s Európskym dohovorom ľudských práv, ktorý chráni najmä občianske a politické práva. Hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktoré sú upravené v medzinárodných a regionálnych ľudsko-právnych dokumentoch sú právne záväzné. Zmluvné strany, teda štáty majú právny záväzok tieto práva rešpektovať, chrániť a napĺňať. (Hetteš, 2015).

Charta základných práv Európskej únie v článku 34 uznáva a rešpektuje právo na sociálne zabezpečenie a právo na sociálnu pomoc. Článok 20 Charty upravuje rovnosť pred zákonom, článok 21 Charty zakazuje akúkoľvek diskrimináciu z rôznych dôvodov, vrátane z dôvodu zdravotného postihnutia.

Základné práva a slobody sú upravené aj v druhej hlave Ústavy SR. Podľa čl. 12 ods. 1) Ústavy SR „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné ľudské práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“. Princíp rovnakého zaobchádzania je upravený v čl. 12 ods. 2) Ústavy SR kde je uvedené, že práva a slobody sa zaručujú všetkým bez ohľadu na rôzne dôvody. Síce dôvod zdravotné postihnutie tam nie je upravené výslovne, z pojmu iné postavenie možno vyvodiť, že tento pojem zahŕňa aj dôvod zdravotného postihnutia.

Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím bol prijatý Valným zhromaždením OSN v roku 2006. V roku 2010 bol tento Dohovor ratifikovaný Slovenskou republikou a tým sa stal právne záväzným dokumentom, ktorý má prednosť pred našimi zákonmi. Cieľom Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím podľa čl. 1 je „presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti“.

V článku 5 je upravená rovnosť a nediskriminácia, kde je uvedené, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona. V čl. 5 ods. 2) je uvedené, že je zakázaná akákoľvek diskriminácia na základe zdravotného postihnutia a zaručuje sa účinná právna ochrana pred diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov.

Zákaz diskriminácie je upravený aj v zákone č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Tento zákon priamo ustanovuje diskriminačné dôvody, upravuje rôzne pojmy, ako priamu, nepriamu diskrimináciu a ďalšie.

Podľa §2a ods. 2) „priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.“ Nepriama diskriminácia je upravená v odseku 3, podľa ktorého nepriamou diskrimináciou je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie alebo pokyn, ktoré znevýhodňuje, alebo môže znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou. Zásada rovného zaobchádzania neznamená len zákaz diskriminácie, ale aj to, že je potrebné dbať na to, aby k diskriminácii nikdy nedošlo, teda vykonať aj preventívne opatrenie na zabránenie diskriminácie. Podľa antidiskriminačného zákona každý má právo aj na ochranu pred diskrimináciou a právo domáhať sa svojich práv na súde.

Medzi základné zásady prístupu k osobe so zdravotným postihnutím patria rešpektovanie autonómie klienta, jeho jedinečnosti, akceptácia, humánnosť, konanie dobra, nehodnotiaci postoj, nepoškodzovanie a spravodlivé zaobchádzanie.

Problematika ľudských práv v zákone č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách sa nachádza v prílohe č. 2 zákona, kde sú upravené podmienky kvality poskytovanej sociálnej služby. Okrem toho celý zákon o sociálnych službách vychádza z ľudsko-právnych záväzkoch.

Ľudsko-právne záväzky sú obsiahnuté aj v rôznych medzinárodných dokumentoch, národných programoch ako napríklad aj v dokumente Národné priority rozvoja sociálnych služieb na roky 2021 – 2030. Na samosprávnej úrovni by sme mohli spomenúť dokument koncepciu rozvoja sociálnych služieb vypracované vyššími územnými celkami a komunitné plány na úrovni miest a obcí. Záväzky spočívajú v tom, aby ľudia so zdravotným postihnutím mohli viesť samostatný, nezávislý život a aby bolo zabezpečené ich plné začlenenie do spoločnosti.

Slovenská republika sa zaviazala k ľudsko-právnemu prístupu, má zabezpečiť podmienky pre slobodný, nezávislý život hlavne pre ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím, odkázaných na pomoc iných.

Nezávislý spôsob života je upravená v článku 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Tento článok zaväzuje zmluvné strany k uznaniu rovnakých práv pre všetky osoby so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami na rovnoprávnom základe s ostatnými. Upravuje práva osôb so zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie sa a zapojenie sa do spoločnosti.

Pri zákone č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia nezávislý spôsob života sa prejavuje najmä pri príspevku na osobnú asistenciu, ktorá je základným nástrojom na zabezpečenie nezávislého života. Osobná asistencia je ľudským právom.

Každá ľudská bytosť má právo participovať v spoločnosti, byť rovnocenným partnerom, rozhodovať o svojom živote, vyvíjať rôzne aktivity podľa vlastného výberu, nikoho nemožno obmedzovať v tom, kde ako a s kým chce žiť, nakoľko všetci ľudia sú si rovný v dôstojnosti a v právach. Je potrebné im zabezpečiť aj prístup k službám, k potrebným pomôckam a dbať na to, aby nedošlo k ich segregácii a izolácii v spoločnosti.

Podpora sociálnej inklúzie

Najdôležitejším medzinárodným dokumentom, ktorý upravuje integráciu do spoločnosti je Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý medzi všeobecné zásady dohovoru v článku 3 uvádza rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti, nezávislosti, nediskriminácie ako aj plné a účinné zapojenie sa a začlenenie do spoločnosti a ďalšie zásady. Následne v článku 19 Dohovoru je upravený nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti, ktorý uznáva rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve na rovnoprávnom základe s ostatnými.

Okrem medzinárodných dokumentoch ochrana práv osôb so zdravotným postihnutím a ich integrácia je upravená aj rámci Európskej únii. Charta základných práv Európskej únie z 7. decembra 2000, upravená 12. 12. 2007 pôvodne nemala postavenie primárneho prameňa práva Únie, až Lisabonskou zmluvou došlo k tejto zmene. Medzi primárne pramene európskeho práva teda patrí aj Charta základných práv Európskej únie, kde v článku 26 je upravená aj integrácia osôb so zdravotným postihnutím nasledovne: „únia uznáva a rešpektuje právo osôb so zdravotným postihnutím využívať opatrenia, ktoré sú určené na zabezpečenie ich nezávislosti, sociálnej integrácie a integrácie v zamestnaní a účasti na spoločenskom živote.“

Integrácia osôb so zdravotným postihnutím je upravená aj v rôznych dokumentoch na národnej úrovni. Jedným z ich je aj Národný program rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím na roky 2021 – 2030 a mnohé ďalšie. Treba však poukazovať na skutočnosť, že integrácia ťažko zdravotne postihnutých osôb do spoločnosti nebude možné dovtedy, kým štát nezabezpečí vhodné podmienky a prístup k službám, kým nebudú odstránené bariéry, či už fyzické ako aj psychické, ktoré sú v spoločnosti ako aj v ľuďoch, a kým osoby s ťažkým zdravotným postihnutím nedostanú rovnakú šancu na integráciu do spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými. Práve tu hrá dôležitú rolu kompenzácia sociálnych dôsledkov osôb so zdravotným postihnutím, pomocou ktorých aj osoby s ťažkým zdravotným postihnutím sa môžu stať rovnocennými partnermi. Moderná a demokratická spoločnosť je iba taká spoločnosť, ktorá akceptuje všetky ľudské práva, vrátane práva na integráciu, v ktorej majú prístup k službám všetky osoby rovnako a kde nie sú žiadne rozdiely.

V minulosti všeobecne a aj v rámci posudkovej činnosti prevládal medicínsky prístup, ktorý na človeka pozeral ako na pacienta, zdravotné postihnutie vnímal ako chorobu, ktorú treba liečiť. V medicínskom modeli prevládali pojmy ako choroba, diagnóza, pacient, liečba, starostlivosť, neschopnosť. Medicínsky model sociálnej práci reprezentuje orientáciu sociálnych pracovníkov na oblasť zdravia v kontexte sociálnej práce. V medicínsky orientovanej sociálnej práci v minulosti sociálny pracovník pracoval s klientom-pacientom a s jeho prostredím, pričom bol chápaný ako súčasť liečebného procesu. Sociálny pracovník sám seba chápal ako toho, kto je povolený nájsť odpovede na problémy vyplývajúce z dysfunkcie sociálneho systému. V klasickom (medicínskom) modeli okrem termínu sociálny prípad, ktorý sa používal na označenie jedinca, alebo rodiny, sme sa stretli s termínom pacient. Medicínsky model zdôrazňoval význam troch základných elementov sociálnej práce, ktorými sú liečba, prevencia, pomáhanie, ale orientoval sa prevažne na dve zložky a to na liečbu a pomáhanie. Termín medicínska sociálna práca je v súčasnosti nahradený termínom biomedicínsky diskurz v sociálnej práci. Zdravie je vnímané ako želateľný stav jednoty psycho-sociálnych faktorov pôsobiacich na jedinca. Biomedicínsky diskurz zdôrazňuje, že na rozdiel od klasického medicínskeho prístupu, súčasnú sociálnu prácu je možné charakterizovať ako sociálnu prácu v službe zdraviu. (Levická, 2016).

Sociálny model sa zameriava hlavne na človeka a až potom na postihnutie. Slová, ktoré sa najčastejšie používajú v sociálnom modeli sú spôsobilosť, potreba, práva, odlišnosť, schopnosť.

Bio-psycho-sociálny model bol vytvorený Svetovou zdravotníckou organizáciou, poskytuje ucelený pohľad na rôzne aspekty zdravia, je kombináciou predchádzajúcich dvoch.
Moderný prístup k zdravotnému postihnutiu na ľudí sa nahliada tak, že ich postihnutými urobila skôr spoločnosť, než ich telo.

Moderný prístup v sociálnej práci vychádza z humanistického prístupu, má ísť o rovnocenný partnerský vzťah a rovnako to platí aj v sociálnej posudkovej činnosti, kde pracujeme primárne s človekom, ktorý má určité znevýhodnenie. Každá ľudská bytosť si zaslúži úctu a uznanie, štát je povinný plniť si záväzky ku ktorým sa zaviazal v rôznych medzinárodných dokumentoch. Na integráciu do spoločnosti ťažko zdravotne postihnutý človek, ktorý je odkázaný na pomoc inej osoby potrebuje aj pomoc štátu napríklad vo forme kompenzačných príspevkov alebo poskytnutím potrebných sociálnych služieb.
Filozofia nezávislého života prináša iný prístup k uspokojovaniu potrieb osôb so zdravotným postihnutím. Vychádza z predpokladu, že k základným potrebám každého človeka patrí túžba po samostatnom a zmysluplnom živote. Nezávislý život vedie k dosiahnutiu rovnoprávnosti.

Tak ako ľudia bez zdravotného postihnutia aj osoby s ťažkým zdravotným postihnutím chcú žiť ľudsky dôstojne, chcú mať vlastnú rodinu, domov, potrebujú okolo seba ľudí ku ktorým patria, potrebujú lásku a istotu, uznanie a pokoj, k dosiahnutiu základných životných potrieb však potrebujú aj niečo viac, ako osoby bez zdravotného postihnutia, potrebujú pomoc inej osoby, prípadne ďalšie pomôcky, ktoré im umožnia, aby mohli žiť podobne ako ostatní ľudia.

Integrácia do spoločnosti až inklúzia je základným ľudským právom každého človeka. Pri posudzovaní treba vychádzať z holistického ponímania, ktoré človeka vníma ako celistvú bio-psycho-socio-spirituálnu bytosť s individuálnymi potrebami. Je dôležité garantovať rovnako každému právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, rovnaké príležitosti. Iba postupným odstránením všetkých bariér - fyzických aj psychických, môžeme dosiahnuť plnú participáciu do spoločnosti.

Sociálna posudková činnosť

Sociálna posudková činnosť je činnosť, ktorej cieľom je podpora sociálneho začlenenia osôb so zdravotným postihnutím, pričom ide o posudzovanie individuálnych predpokladov fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, posudzovanie rodinného prostredia a prostredia, ktoré ovplyvňuje začlenenie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti.

Pojem sociálna posudková činnosť sa explicitne používa len v legislatíve peňažnej pomoci a pomoci formou sociálnych služieb pre osoby, ktoré z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia, dlhodobo nepriaznivého stavu alebo z dôvodu vyššieho veku sú odkázané na osobnú pomoc niekoho iného. (Repková, 2022).

Pri sociálnych službách hovoríme o poskytovaní pomoci na riešenie nepriaznivého zdravotného stavu z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia, nepriaznivého zdravotného stavu alebo dovŕšenia dôchodkového veku. Pri kompenzácii ťažkého zdravotného postihnutia ide o postihnutie, ktoré osoba má v dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia, pričom ide o poskytovanie peňažných príspevkov na kompenzáciu, poskytovanie preukazu osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a parkovacieho preukazu.

Podľa § 48 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách posudkovou činnosťou je zdravotná a sociálna posudková činnosť. Posudkovou činnosťou sa zisťuje odkázanosť fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím alebo s nepriaznivým zdravotným stavom na sociálnu službu v zariadení pre fyzické osoby, ktoré sú odkázané na pomoc inej fyzickej osoby a na opatrovateľskú službu.

Posudková činnosť podľa § 10 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia je lekárska posudková činnosť a sociálna posudková činnosť. Ťažké zdravotné postihnutie na účely tohto zákona je zdravotné postihnutie s mierou funkčnej poruchy najmenej 50%.

Snahy o reformu posudkovej činnosti boli témou odbornej verejnosti už niekoľko rokov. V roku 2022 sa začali vyvíjať konkrétne aktivity v tejto oblasti, pričom ide hlavne o zjednotenie sociálnej posudkovej činnosti. Podľa § 46 zákona č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov sociálni pracovníci do 31.12.2023 musia spĺňať podmienku osobitného kvalifikačného predpokladu na výkon špecializovanej odbornej činnosti ustanovenú nariadením č. 5/2016 Z. z., podľa ktorého sociálna posudková činnosť je špecializovanou odbornou činnosťou. Novelou zákona č. 116/2023 Z. z. došlo k zmene v tom zmysle, že podmienka odbornej spôsobilosti sa považuje za splnenú najdlhšie do 4 rokov odo dňa výkonu špecializovanej odbornej činnosti a sociálnym pracovníkom, ktorí túto prácu už vykonávajú, táto lehota uplynie 31.12.2027. Osobitným kvalifikačným predpokladom pre výkon sociálnej posudkovej činnosti je pritom podľa § 5 ods. 2 zákona o sociálnej práci absolvovanie akreditačného špecializačného vzdelávacieho programu sociálna posudková činnosť.

Cieľom reformy sociálnej posudkovej činnosti je vytvoriť efektívny a jednotný systém posudzovania, pričom posudzovanie na účely zákona o sociálnych službách a zákona o peňažných príspevkoch na kompenzácie budú vykonávať úrady práce, sociálnych vecí a rodiny. Posudzovanie má byť komplexné, má byť zavedená digitalizácia posudkovej činnosti, posudková činnosť má byť efektívnejšia vďaka lepšiemu financovaniu posudkových lekárov, pričom sa odstránila potreba kvalifikačných predpokladov na výkon lekárskej posudkovej činnosti. (Repková, 2022).

Čo sa týka digitalizácie posudkovej činnosti a využívania systému e-zdravie a verejných registrov v posudkovej činnosti, bude potrebné upraviť viaceré zákony, ako napríklad aj zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Z dôvodu nedostatkov posudkových lekárov a narastajúceho počtu klientov zo zákona bola odstránená potreba kvalifikačných predpokladov na výkon lekárskej posudkovej činnosti. Vzniká tu otázka či odstránením tejto požiadavky bude kvalita posudkovej činnosti dostatočná, nakoľko aj v doterajšej praxi práve otázka činnosti posudkových lekárov bola často predmetom diskusie a namietala sa skutočnosť, že proti lekárskemu posudku nemožno podať odvolanie a na posudkových lekárov abstinuje kontrola, a osobná zodpovednosť kompetentných, preto práve táto oblasť môže byť neefektívna a ľahko môže dôjsť aj k jej zneužitiu. Zdravotne ťažko postihnuté osoby patria medzi skupiny ľudí, ktorých zákon má chrániť, keď však následkom chybného posudku dochádza k nerešpektovaniu ich zdravotného stavu alebo ak dôjde k vydaniu nezákonného posudku, podmienky obrany sú mimoriadne ťažké. Odvolanie a následné vymáhanie zákonných nárokov často vyústia do súdnych sporov, ktoré sú finančne náročné a zdĺhavé, nakoľko takéto konania trvajú niekoľko rokov, pričom pomoc musí byť poskytnutá vzhľadom na situáciu a potrebu pomoci riešenia ťažkej životnej situácie okamžite. Rôzne dokumenty, či už národné alebo medzinárodné garantujú právo na plné začlenenie sa do spoločnosti a nediskrimináciu, na druhej strane však tieto osoby majú slabú ochranu v prípade ak dochádza k nerovnakému zaobchádzaniu.

Dôležitá otázka je posudzovanie zo strany posudkového lekára, nakoľko v súčasnosti väčšina výsledkov posudzovania vychádza výlučne z lekárskeho posudku, je potrebné zdôrazniť, že takéto posudzovanie je nedostatočné, nakoľko zákon aj v súčasnosti uvádza kombináciu posudzovania, ktorá pozostáva z lekárskej/zdravotnej a sociálnej posudkovej činnosti a až ich výsledkom má byť komplexný posudok/posudok o odkázanosti na sociálnu službu. Dôležité pritom je, aby výsledkom bol skutočne zistený stav veci, ktorý tvorí základ každého rozhodnutia. Rozhodnutie je zákonné, ak spĺňa všetky predpoklady správneho konania, pričom je dôležitým faktom, aby bol dodržiavaný princíp materiálnej pravdy. Ak je vydané rozhodnutie, kde abstinuje dodržiavanie základných zásad správneho konania, tak takéto rozhodnutie je nezákonné a je dôvodom na vrátenie na nové konanie.

Na dôležitosť dokazovania poukazuje aj Fedorová (2019), ktorá upozorňuje na skutočnosť, že dokazovanie vo veciach ťažkého zdravotného postihnutia rozhodne nemožno zredukovať na posúdenie zdravotného stavu účastníka konania posudkovým lekárom. Odkazuje pritom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso 6/2015 z 28. 6. 2016, podľa ktorého jednoznačne vyplýva povinnosť úradov práce sociálnych vecí a rodiny vysporiadať sa s otázkou, či podklady na vypracovanie komplexného posudku boli úplné, objektívne a presvedčivo odôvodnené a ak tomu tak nie je, je potrebné komplexný posudok doplniť a rozpory odstrániť. Posudok pritom nepredstavuje a ani nemôže predstavovať jediný podklad rozhodnutia podľa zákona č. 447/2008 Z. z.

Ohľadom lekárskej posudkovej činnosti môžeme poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/32/2013 zo dňa 15. 4. 2014, ktorý tiež poukazuje na skutočnosť, že „hoci zák. č. 447/2008 Z. z. pripúšťa lekársku posudkovú činnosť, a to najmä za účelom hodnotenia a posudzovania zdravotného stavu, jeho zmien a porúch podmieňujúcich zdravotné postihnutie fyzickej osoby, ktorej vykonanie v prípadoch, keď toto posúdenie vyžaduje osobitné odborné znalosti, však neoprávňuje v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy žalovaného, aby upustil, resp. vôbec nevykonal podrobnú analýzu zistených záverov v svojom rozhodnutí s vyhodnotením, prečo neprihliadol k námietkam žalobcu, resp. prečo závery obsiahnuté v komplexnom posudku vyhovujú kritériu spoľahlivo zisteného stavu veci v zmysle zásady súčinnostného hľadania materiálnej pravdy v správnom konaní (§ 3 ods. 2 a 4 Správneho poriadku)... Najvyšší súd nemôže podporovať žalovaným judikovaný názor, že odborní lekári nie sú oprávnení vysloviť svoj názor na druh a spôsob kompenzácie z hľadiska svojej zdravotníckej špecializácie. V súvislosti s uvedeným musí Najvyšší súd poukázať práve na úlohu odborných správ vyslovených odbornými lekármi v prejedávanej veci s odporúčajúcimi závermi, ktoré však žalovaný v rozhodnutí ani neakceptoval a ani sa s nimi nevysporiadal, hoci súdna judikatúra na nich kladie dôraz.“

Ako aj z vyššie uvedených zistení, z množstva súdnych konaní, z počtu odvolaní na druhostupňovom správnom orgáne ako aj z osobných skúseností autorky vyplýva, v posudkovej činnosti často dochádza k rozporom, následkom čoho je vydanie nezákonného rozhodnutia, bolo by treba vykonať určité kroky aj na zvýšenie celkovej odbornosti, prípadne aj zavedením kontroly alebo supervízie v tejto oblasti, aby sme v budúcnosti zredukovali vydanie nezákonných rozhodnutí.

Moderná spoločnosť plne uznáva postavenie ťažko zdravotne postihnutých osôb ako rovnocenných bytostí a ich plnú integráciu do spoločnosti, ich práva sú garantované viacerými zákonmi, ale zároveň nedošlo k žiadnemu posunu v tom smere, aby mohli efektívnejšie uplatniť svoje práva, ktoré sú garantované okrem iných dokumentov aj Ústavou SR a ktoré štát zaviazal uznať a plne rešpektovať.

Ak upravujeme zákony a chceme dosiahnuť efektívne a spravodlivé posudzovanie, ktoré bude adresné , vznikne tu otázka či bude stačiť zjednotenie posudkovej činnosti a či by nebolo treba zaviesť aj účinné kontrolné mechanizmy ohľadom posudkových lekárov a celkovo v posudkovej činnosti.

Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím zaručuje osobám so zdravotným postihnutím rovnaké práva a právo na nezávislý život, ale práve oblasť posudkovej činnosti je potrebné upraviť tak, aby nikdy nemohlo dôjsť k zneužitiu tejto činnosti a aby následne osoby, ktoré vzhľadom na ich ťažké zdravotné postihnutie nemuseli bojovať aj niekoľko rokov za základné príspevky, ktoré by umožnili im zabezpečiť nezávislý život a participáciu do spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými.

Záväzky, ktoré vyplývajú z OSN Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím sú založené na ľudsko-právnom prístupe. V ňom sa nepristupuje k zdravotnému postihnutiu ako k fixnému statusu určenému prítomnosťou medicínskej diagnózy, ale ako k výsledku interakcií medzi jednotlivcom a bariérami v postojoch spoločnosti a v prostredí, ktoré limitujú možnosti jeho účasti na spoločenskom živote na rovnakom základe s ostatnými. Ľudsko-právny prístup v posudkovej činnosti má vychádzať z rešpektovania princípov dôstojnosti, autonómie a nezávislosti, práva voľby posudzovanej osoby, nediskriminácie a rovnosti príležitostí, rešpektovania ľudskej rozmanitosti a humánnosti. V posudkovej činnosti majú byť rešpektované práva posudzovanej osoby, jej predstavy, vôľa a preferencie k riešeniam. Proces a výsledky posudkovej činnosti musia byť spravodlivé a musia rešpektovať telesnú i psychickú integritu osoby so zdravotným postihnutím, bez akýchkoľvek prejavov zlého zaobchádzania s ňou. Sociálne aspekty posudkovej činnosti sú ukotvené v rešpekte k právam človeka žiť nezávisle a inkluzívne v komunite, k čomu je poskytnutá všetka podpora a pomoc. (Repková, 2022).

Štát sociálne práva zabezpečuje aj v zmysle Všeobecnej deklarácie ľudských práv, štát preberá na seba záväzky a povinnosti na základe medzinárodného práva realizovať, rešpektovať a chrániť ľudské práva. Záväzok realizovať znamená, že štát musí urobiť všetky opatrenia na uľahčenie užívania ľudských práv. Ľudské práva a sociálna spravodlivosť sú základom sociálnej práce a sociálnej politiky. Zodpovednosť za vykonávanie sociálnej politiky má najmä Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.

ZÁVER

Cieľom nášho príspevku bolo poukázať na základné ľudské práva a slobody, ktoré sú základom posudkovej činnosti, pričom pozornosť sme venovali najmä sociálnej posudkovej činnosti. Poukazovali sme na niektoré základné dokumenty, kde je právo na nezávislý život a rovnaké zaobchádzanie garantované a že štát musí dbať na ich dodržiavanie.

Načrtli sme niektoré oblasti zjednotenia posudkovej činnosti, pričom sme si kládli otázky, či takáto novela bude účinná aj v súvislosti s osobami so zdravotným postihnutím, nakoľko problémy v tejto oblasti vyplývajú práve z toho, že posudková činnosť je nejednotná a roztrieštená, pričom jej kvalita je často namietaná aj v súdnych konaniach.

Podľa nášho názoru väčšiu pozornosť by bolo treba venovať aj na ochranu práv osôb so zdravotným postihnutím, hlavne čo sa týka adresnosti a aby sme predišli zneužitiu aj na druhej strane mince a to v posudkovej činnosti, kde veľmi ľahko môžu byť poškodené práve osoby, ktoré by zaslúžili ochranu a rovnaké zaobchádzanie.

Autorka: PhDr. Bc. Mária Szegfüová
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave - doktorandka.
Univerzita Komenského – právnická fakulta, Bratislava.
Autorka pôsobí ako sociálna pracovníčka, lektorka, supervízorka. Svoju vedeckú a odbornú činnosť venuje témam ľudských práv, spravodlivosti, verejnej správe, sociálnej politiky. Dlhodobo poukazuje na problémy integrácie a aplikácii Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.

Zoznam bibliografických odkazov

Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím. 2010. [online]. Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 317/2010 Z. z. 2010. [cit. 2023-02-23]. Dostupné z: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/317/

FEDOROVÁ, K. 2019. Ochrana práv osôb so zdravotným postihnutím. Bratislava: Wolters Kluwer SR s.r.o., 2019. 128 s. ISBN 978-80-571-0027-0.

GLASOVÁ, K. 2008. Filozofia v praxi sociálneho pracovníka. Bratislava: Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce Sv. Alžbety, n. o., 2008. 116 s. ISBN 978-80-89271-44-3.

Charta základných práv Európskej únie 2016. [online]. Úradný vestník Európskej únie. (2016/C 202/02) [cit. 2023-02-21]. Dostupné na: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/PDF/?uri=CELEX:12016P/TXT...

HETTEŠ, M. 2015. Ľudské práva a sociálna ochrana v sociálnej práci. Bratislava: Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, 2015. 242 s. ISBN 978-80-8132-128-3.

LEVICKÁ, J. 2016. Teoretické východiská sociálnej práce. Trnava: Fakulta zdravotníctva sociálnej práce. 2016. 88 s. ISBN: 978-80-8082-962-9.

Nariadenie vlády č. 5/2015 Z. z. Nariadenie vlády SR, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

REPKOVÁ, K. 2022. Sociálna posudková činnosť. Bratislava: Inštitút pre výskum práce a rodiny, 2022. 132 s. ISBN 978-80-7138-179-2.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/32/2013 zo dňa 15.4.2014

SZEGFÜOVÁ, M. 2023. The significance of human rights and freedoms in social assessment activities In MAZUR, S. - CINTULOVÁ, L. - BRÉDOVÁ, S. 2023. Research studies and theoretical analysis of the actual problems in multidimensional sphere. Kraków: SAE, 2023. ISBN 978-83-65547-22-4. p. 101-116.

Všeobecná deklarácia základných práv a slobôd 1948. [online]. New York. [cit. 23.02.2023]. Dostupné na: https://www.ustavnysud.sk/documents/10182/992240/DE01_48.pdf/0d4bbd21-24...

Zákon č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

Zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách

Ústava SR č. 460/1992 Zb.