Cieľom publikácie je pozdvihnúť kvalitu sociálnej práce s obeťami a páchateľmi sexuálneho zneužívania detí (CSA) v podmienkach Slovenska. Autorka ponúka najprv stručný úvod do forenznej sociálnej práce a následne prechádza k analýze systému, do ktorého je forenzná sociálna práca „votkaná“ v podmienkach Slovenska. Analýza zároveň upozorňuje na nedostatky týkajúce sa forenznej sociálnej práce s páchateľmi a obeťami CSA na Slovensku. Ďalej sa zameriava na páchateľov CSA, pričom uvádza kľúčové poznatky, ktorými by mali disponovať (nielen) sociálni pracovníci, prichádzajúci do kontaktu s touto klientelou. Zároveň navrhuje model multidisciplinárneho prístupu k týmto jedincom a podrobnejšie popisuje intervencie, ktorých sa môžu zhostiť špecializovaní sociálni pracovníci. Pozornosť venuje aj obetiam CSA, pričom zhromažďuje kľúčové poznatky nevyhnutné pre porozumenie tejto obzvlášť zraniteľnej klientele. Ponúka taktiež model komplexnej starostlivosti o obete, s dôrazom na rolu špecializovaných sociálnych pracovníkov. Napokon navrhuje súbor opatrení pre skvalitnenie forenznej sociálnej práce všeobecne i špecificky vo vzťahu k problematike CSA.

Osobitne treba oceniť autorkinu snahu koncipovať intervencie voči páchateľom týchto ohavných zločinov tak, aby boli efektívne a zároveň vysoko humánne. Autorkin model multidisciplinárneho prístupu k týmto jedincom (vyvažujúci prvky kontroly i podpory), je návodom na to, ako by malo riešenie predmetnej problematiky v civilizovanom svete vyzerať. (...) V autorkinom prístupe sa výnimočne prepája záujem a starostlivosť o obe zainteresované strany: autorka poukazuje na to, že nestačí pomáhať obetiam, ale že je potrebné efektívnymi metódami pomáhať aj páchateľom k tomu, aby nerecidivovali, ba čo viac - aby zaujali postoje, ktoré budú odzrkadľovať akceptáciu zodpovednosti za spôsobené škody a zmysluplným spôsobom prispievať k náprave týchto škôd. Týmto autorka potvrdzuje svoj príklon k filozofii restoratívnej spravodlivosti, ktorá je v súčasnosti aktuálnym trendom v prístupe k riešeniu problémov navodených zločinom. (...)

Predkladaná monografia prezentuje nielen teoretickú analýzu problematiky, ale predovšetkým prezentuje vedecké a praktické impulzy pre rozvoj sociálnej práce s páchateľmi a obeťami sexuálneho zneužívania. Práca má svoj jednoznačný prínos nielen pre odbornú, ale aj pre širšiu verejnosť, keďže doposiaľ nebola na Slovensku (ba ani v Čechách) publikovaná práca takéhoto charakteru. / doc. Kamil Kardis, PhD.

ÚVOD
Zlo potrebuje k svojmu víťazstvu jedinú vec: aby dobrí ľudia nerobili nič.
Citát pripisovaný britskému politikovi, rečníkovi, politickému teoretikovi a filozofovi írskeho pôvodu menom Edmund Burke (* 1729 – † 1797)

Jedno z piatich detí (teda 20% detí) v Európe je obeťou nejakej formy sexuálneho násilia. Z toho je podľa odhadov 70 až 85% prípadov takých, kde páchateľom je niekto, koho dieťa pozná a komu dôveruje (Council of Europe, 2012).

Taktiež sa odhaduje, že až 90 % všetkých prípadov sexuálneho zneužívania detí (CSA) zostáva utajených (Cheit a Freyd, 2005), teda neohlási sa orgánom činným v trestnom konaní. A ešte aj z tých málo prípadov, ktoré sú ohlásené, ostanú mnohé neobjasnené. Pritom experti na problematiku CSA upozorňujú, že celý rad súvislostí, ktoré podporujú mlčanie obetí (vrátane pocitov hanby, strachu či lojality obete voči páchateľovi) nielenže robia falošné udania nepravdepodobnými, ale naopak zvyšujú pravdepodobnosť popierania aj tých zločinov CSA, ktoré sa reálne stali (Hoyano a Keenan, 2010). V reakciách okolia na prípady CSA prevažuje tendencia priklánať sa k princípu prezumpcie neviny vo vzťahu k podozrivému, zatiaľ čo povinnosť chrániť pravdepodobnú obeť sa hrubo zanedbáva. To mnohokrát vedie k chronifikácii traumy a k rozvoju dlhodobých negatívnych následkov, ktoré sa môžu prejavovať v rôznych sférach života obete. Neodhalení a neliečení páchatelia sú zas nositeľmi rizika, že v ubližovaní budú pokračovať.

Stretla som sa s množstvom smutných príbehov dospelých, ktorí si bremeno traumy zo sexuálneho zneužívania v detstve niesli po celé roky samé, buď preto, že sa nikdy nikomu nezdôverili, alebo pri svojich pokusoch o hľadanie pomoci narazili na nepochopenie, tabuizáciu, tendenciu prípad ututlať. Žiadne opatrenia na ich ochranu a rehabilitáciu prijaté neboli.

Pri iných druhoch tráum, napríklad pri živelných pohromách, je typické, že ich sprevádza silná vlna solidarity. Pri traumách spôsobených trestnými činmi, obzvlášť pri CSA, však solidarita takmer vždy chýba. Prečo? Nuž predovšetkým preto, že ľudia majú naivné predstavy o páchateľoch a nedokážu pripustiť, že by takýto skutok mohla spáchať osoba, ktorú možno dlhé roky poznajú, ako dobrú, dôveryhodnú, spoľahlivú. Ak nedokážu identifikovať páchateľa ako páchateľa, potom nevidia ani v obeti niekoho, komu prináleží pomoc a ochrana.

Zlyhanie laikov sa azda dá ospravedlniť nedostatočným verejným povedomím o problematike, nechápaním súvislostí a možných dôsledkov, nedostatočnou etickou reflexiou a viacerými psychologickými fenoménmi. (1) Ale ako sa vysporiadať s tým, ak zlyhávajú jedinci, ktorí by mali byť v pozícii profesionálov? Kto bude skúmať a odčiňovať pochybenia kolíznych opatrovníkov, policajných vyšetrovateľov, súdnych znalcov, a ďalších kľúčových zložiek systému, ktorý má chrániť práva a najlepšie záujmy zranených a zraniteľných detí?

Práve v čase, kedy som začala pripravovať túto knihu do tlače, som bola dôkladne oboznámená s prípadom, ktorý mnou hlboko otriasol. Ešte stále nedoriešený prípad je ukážkou celej série profesionálnych zlyhaní. Od podania trestného oznámenia do vypočúvania maloletého dieťaťa uplynuli tri mesiace! Výsluch dieťaťa prebiehal za prítomnosti hlavnej podozrivej osoby. Napriek tomu, že pri výsluchu bola prítomná aj detská psychologička a kolízny opatrovník, prítomní odborníci akosi svorne opomenuli, že vypočúvanie dieťaťa v prítomnosti (hoci len údajného) páchateľa je nanajvýš nevhodné. Manipulácia obetí zo strany páchateľov CSA môže byť totiž natoľko sofistikovaná, že samotná prítomnosť páchateľa pri výsluchu môže úplne pozmeňovať obsah výpovede maloletej obete. Nehovoriac o tom, že („vďaka“ zvláštnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorý zrušil tzv. predbežné opatrenie) dieťa žilo opäť vyše mesiaca v domácnosti práve s tým rodičom, na ktorého bolo podané trestné oznámenie, a mohlo byť už beztak manipulované. Samozrejme, dieťa pri výsluchu neuviedlo nič, čo by mohlo poškodiť toho rodiča, na ktorom je aktuálne existenčne závislé. To, čo mohlo slúžiť ako najrelevantnejší dôkaz, bolo nevhodným postupom celkom zmarené. Bola to nepozornosť? Nekompetencia? Či azda úmysel?

Dôkazná hodnota ďalšieho úkonu, ktorým bolo súdnoznalecké posúdenie maloletého dieťaťa, je taktiež otázna. Psychologička totiž prijala rolu súdnej znalkyne, hoci sa poznala s niekoľkými pokrvnými príbuznými hlavnej podozrivej osoby a dokonca aj osobne s hlavnou podozrivou osobou. Navyše pred súdnoznaleckým úkonom s ňou komunikovala a bola oboznámená len s jej verziou príbehu. Mohla byť za takýchto okolností objektívna, nestranná či nezaujatá? Ľudsky i profesionálne pochybujem. Majúc na zreteli množstvo informácií súvisiacich s prípadom, som pri dôkladnej analýze textu súdnoznaleckého posudku narazila na viaceré znaky zjavnej predpojatosti znalkyne. Nehovoriac o mojich pochybnostiach o dostatočnej úrovni jej vedomostí, týkajúcich sa problematiky CSA. Každopádne, aj na základe vyjadrení v súdnoznaleckom posudku, bolo trestné stíhanie zastavené.

Rodič, ktorý trestné oznámenie podal, nemá oprávnenie sa sťažovať kompetentným inštitúciám, pretože paradoxne – i keď ide o osud jeho dieťaťa – nie je účastníkom konania. Dieťa zastupuje kolízny opatrovník, a ten si doposiaľ žiadne pochybenia v procese riešenia prípadu zrejme nevšimol (alebo azda nechcel všimnúť?). Čí najlepší záujem sledoval a sleduje kolízny opatrovník vo svojich pracovných postupoch?

Kolízny opatrovník má chrániť záujmy maloletého dieťaťa a má jedinečnú možnosť a kompetenciu urobiť šetrenie v teréne, stretnúť sa s oboma rodičmi, posúdiť, čo je v najlepšom záujme dieťaťa a predostrieť svoje zistenia a odporúčania súdu. Je zarážajúce, že odvolací súd, ktorý zrušil tzv. predbežné opatrenie, rozhodol bez vyjadrenia kolízneho opatrovníka. Zatiaľ čo Okresný súd vyhodnotil situáciu ako potenciálne ohrozujúcu a vydaním predbežného opatrenia chcel chrániť práva obete, odvolací súd toto predbežné opatrenie zrušil, pričom sa dokonca snažil ospravedlniť konanie podozrivého rodiča. Pri analýze odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vzniká podozrenie, že súd prikladal neúmerne väčšiu váhu tým argumentom, ktoré predostrel rodič podozrivý zo zneužívania vlastného dieťaťa, než argumentom, ktoré predkladal rodič usilujúci sa chrániť vlastné dieťa. Obava z možného falošného obvinenia zo sexuálneho zneužívania, prevážila obavu z možného ohrozenia dieťaťa. Nuž a dieťa žije v domácnosti rodiča, ktorý možno (v negatívnom zmysle) nezvratne poznamenal jeho vývin. Zatiaľ čo druhý rodič, ktorý nabral odvahu podať trestné oznámenie na blízku osobu pre dôvodné podozrenie zo sexuálneho zneužívania vlastného dieťaťa, čelí nefunkčnému systému. Danému rodičovi pritom nikto a nič nevymaže z pamäte to, čo od vlastného dieťaťa v jeho spontánnej výpovedi opakovane počul a čo dokonca na vlastné oči aj neskôr videl. Denne ho sprevádza obava, aký dopad bude mať všetko, čo sa odohralo a odohráva na vývoj jeho dieťaťa.

Tento príbeh ešte nemá jasný koniec. Ale doterajšie postupy kompetentných orgánov a inštitúcií ma hlboko znepokojujú. Čie dieťa bude ďalšou obeťou nekompetencie (ak nie až korupcie) v radoch tých, ktorí by mali postupovať profesionálne a eticky? Zmení sa niečo azda až vtedy, ak sa podozrenie zo sexuálneho zneužívania bude týkať ich detí či vnúčat?

Neviem sa zmieriť ani s nekompetenciou, ani s ľudskou pasivitou, ktorá je akoby až súčasťou našej národnej povahy. Nemyslím si, že mnohoraké podoby zlyhania systému (ktorý by mal v prvom rade chrániť deti pred porušovaním ich práv) sú odrazom vedomého úmyslu škodiť. Ale i ľudská nečinnosť alebo nedôslednosť v situáciách, kedy sa treba postaviť zlu, môže mať fatálne následky.

Vždy keď znejú tóny Slovenskej hymny, premýšľam nad tou jej časťou, ktorá nás tak vystihuje: „to Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo. Ale blesky hromu vzbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo.“ Myslím, že dôvodom na to, aby sme sa prebudili, je každý smutný príbeh, ktorý sa dostane na svetlo sveta.

V priebehu jesene 2010 bol medializovaný prípad väzneného sexuálneho delikventa, ktorý počas vychádzky recidivoval. Kauza poukázala na zlyhanie kompetentných orgánov a naznačila nedostatky v systéme intervencií voči tejto skupine delikventov (vrátane absencie takej dôležitej inštitúcie, akou je detenčný ústav). V septembri 2012 média prostredníctvom tzv. kauzy Lucka (predškoláčky, ktorú na smrť utýral jej otčim, zatiaľ čo úradníkom ani pediatrovi nechýbala tri roky), upozornili na problémy v systéme sociálno-právnej ochrany detí. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny vtedy poverilo Výbor pre deti a mládež k vypracovaniu Národnej stratégie pre ochranu detí pred násilím. Koncom októbra 2013 bol návrh tejto stratégie zverejnený spolu s výsledkami národného prieskumu prevalencie rôznych foriem násilia na deťoch.

Text návrhu spomínanej Národnej stratégie len potvrdil to, čo mnohí dávno tušili: máme síce solídnu legislatívnu úpravu ochrany detí a inštitúcie poverené výkonom ochrany práv detí – problémom je však samotný praktický výkon. V praxi mnohokrát dochádza k inštitucionálnemu a systémovému porušovania práv dieťaťa na ochranu pred násilím, nevhodným vykonávaním zákonov a iných predpisov, resp. ich nevykonávaním, čím sa dieťaťu spôsobuje ďalšie násilie a ujma. Okrem nedostatku erudovaných odborníkov je našim problémom aj nekomplexnosť a nesystematičnosť prevencie a intervencie, nedostatočné zabezpečenie materiálnych, technických a ľudských zdrojov a kapacít. Najväčšie nedostatky sú najmä v spoločných postupoch zodpovedných subjektov. Nie je teda prekvapivé, že jedným z piatich strategických cieľov Národnej stratégie pre ochranu detí pred násilím (2013) je „Predchádzanie inštitucionálnemu a systémovému porušovaniu práv dieťaťa“.

Dávno predtým než bol text návrhu Národnej stratégie pre ochranu detí pred násilím zverejnený, som pociťovala potrebu podeliť sa s vedomosťami, ktoré som nadobudla v priebehu dvanástich rokov intenzívneho štúdia, výskumu a praxe. Pôvodná verzia tejto publikácie bola dokončená ešte v auguste 2012. O niekoľko mesiacov neskôr, v máji 2013 bola úspešne obhájená ako habilitačná práca pod názvom Forenzná sociálna práca vo vzťahu k problematike sexuálneho zneužívania detí. V priebehu septembra a októbra 2013 som pôvodný text doplnila o nové poznatky, ktoré som z hľadiska ich významu vyhodnotila ako nevyhnutnú súčasť základného balíka informácií pre tých, ktorým je táto publikácia určená.

S pojmom forenzná sociálna práca sa na Slovensku stretávame ojedinele (viď napr. Lulei, 2011), avšak to, čo v sebe tento pojem zahŕňa sa čiastočne realizuje aj u nás, v rámci rôznych rezortov, kde sociálni pracovníci prichádzajú do kontaktu s obeťami a páchateľmi trestných činov. Pokiaľ sa však trestná činnosť týka sexuálneho zneužívania detí, v praxi sociálnej práce s dotknutou klientelou sa objavujú závažné nedostatky, z ktorých najmarkantnejším je nedostatočná odborná príprava pracovní-kov pre činnosti, ktoré by mali vykonávať. Úroveň vzdelania a odborných zručností sa nevyhnutne odráža aj v kvalite vykonávaných opatrení a poskytovaných služieb.

Jedinci, ktorí sa už stali obeťami CSA i tí, ktorí sú v pozícii ohrozenia, si však zaslúžia profesionálny prístup k riešeniu problematiky. Jeho súčasťou musí byť aj efektívny systém kontroly a terapie sexuálnych delikventov. Motívom k napísaniu a uverejneniu tejto monografie, je moja túžba prispieť k zvýšeniu bezpečia a celkovej kvality života jedincov, ktorí sú zločinom a traumou CSA zasiahnutí. Z toho vyplýva aj cieľ mojej práce, ktorým je zvýšenie kvality forenznej sociálnej práce s páchateľmi a obeťami CSA na Slovensku. Takto široko definovaný cieľ svedčí o tom, že sociálna práca s uvedenou klientelou je na Slovensku značne zanedbávanou oblasťou, a odborne ďaleko zaostáva za štandardami uplatňovaný-mi vo vyspelých krajinách sveta.

Predkladaná monografia pozostáva z troch kapitol. Prvá kapitola po-núka najprv stručný úvod do forenznej sociálnej práce a následne prechádza k analýze systému, do ktorého je forenzná sociálna práca „votkaná“ v podmienkach Slovenska. Analýza zároveň upozorňuje na nedostatky týkajúce sa forenznej sociálnej práce a páchateľmi a obeťami CSA na Slovensku. Druhá kapitola sa zameriava na páchateľov CSA, pričom uvádza kľúčové poznatky, ktorými by mali forenzní sociálni pracovníci, prichádzajúci do kontaktu s touto klientelou, disponovať. Zároveň navrhuje model multidisciplinárneho prístupu k týmto jedincom a podrobnejšie popisuje intervencie, ktorých sa môžu zhostiť špecializovaní forenzní sociálni pracovníci. Tretia kapitola sústreďuje pozornosť na obete CSA, zhromažďuje kľúčové poznatky nevyhnutné pre porozumenie tejto obzvlášť zraniteľnej klientele. Ponúka taktiež model komplexnej starostlivosti o obete, s dôrazom na rolu špecializovaných forenzných sociálnych pracovníkov. V závere monografie predkladám súbor odporúčaní pre skvalitnenie forenznej sociálnej práce všeobecne i špecificky vo vzťahu k problematike CSA.

Hlavnými metódami pri koncipovaní práce boli: analýza, komparácia a syntéza poznatkov nadobudnutých zo štúdia relevantnej odbornej a vedeckej literatúry, legislatívnych dokumentov, interných smerníc a ďalších dostupných materiálov. Vzhľadom na multidisciplinárny charakter zdrojov, z ktorých som čerpala, sú aj najfrekventovanejšie výrazy v tejto publikácii – páchateľ a obeť – používané v širšom význame, než je vlastný právnej terminológii. Pokiaľ ide o osobu páchateľa, v právnom svete sa rozlišuje medzi: podozrivým (jedincom, ktorý je vyšetrovaný políciou pre údajný zločin), obžalovaným (ktorý je trestne stíhaný) a páchateľom (ktorý bol súdom uznaný vinným). V tejto publikácii slovo páchateľ zahŕňa všetky tri významy, čo však neznamená, že sa tým zamieta prezumpcia neviny. Jedným z dôvodov je to, že z perspektívy obetí, páchateľ je páchateľom bez ohľadu na to, či bol identifikovaný, stíhaný a uznaný vinným. Podobne aj slovo obeť je v tejto publikácii používané v zmysle presahujúcom právne ponímanie. Z pohľadu práva, sú obete považované iba za údajné obete (v predbežných fázach vyšetrovania), keďže sa predpokladá, že nič nie je stanovené, pokiaľ to súd nepreukáže. V publikácii je však používaný otvorenejší význam slova obeť, rešpektujúci osobnú perspektívu tých, ktorí zažili viktimizáciu (bez ohľadu na to, či páchateľ bol identifikovaný a uznaný vinným). Je dôležité pamätať na to, že nie všetky obete spĺňajú právnu definíciu slova obeť.

Táto publikácia je určená predovšetkým sociálnym pracovníkom povereným výkonom sociálnoprávnej ochrany detí, ktorí sú v jedinečnej pozícii vo vzťahu k výkonom týkajúcim sa vyšetrovania prípadov CSA ako aj trestného či civilného súdneho procesu – a v závislosti od toho, nakoľko kompetentný výkon podajú, môžu prispieť buď k účinnej ochrane práv dieťaťa alebo k jeho ďalšiemu poškodzovaniu. Z obdobných dôvodov je publikácia adresovaná aj policajným vyšetrovateľom, súdnym znalcom, prokurátorom a sudcom. Vzhľadom na nevyhnutnosť multidisciplinárneho prístupu tak k obetiam ako aj k páchateľom CSA, má publikácia slúžiť aj pracovníkom ďalších pomáhajúcich profesií: sociálnym pracovníkom pôsobiacim vo väzniciach, probačným a mediačným úradníkom, mediátorom, psychológom, psychoterapeutom, pastoračným pracovníkom, pedagógom, vzdelávateľom v sociálnej práci, či politikom. V neposlednom rade je publikácia určená aj širokej verejnosti, najmä rodičom, príbuzným a priateľom jedincov, ktorých život je zasiahnutý zločinom a traumou CSA.

Kiež je táto kniha podnetom k reflexii v radoch pomáhajúcich profesií a príspevkom k náprave neadekvátnych postupov, ktoré majú dopad na osudy konkrétnych detí a ich rodín.

OBJEDNAŤ KNIHU
OBSAH

1 Forenzná sociálna práca
1.1 Vymedzenie forenznej sociálnej práce
1.2 Teoretické východiská, hodnoty a etické aspekty forenznej sociálnej práce
1.3 Miesto forenznej sociálnej práce v našom systéme a jeho nedostatky vo vzťahu k problematike CSA
1.3.1 Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny
1.3.2 Zbor väzenskej a justičnej stráže
1.3.3 Inštitút probácie a mediácie v systéme trestnej justície
1.3.4 Forenzná sociálna práca mimo uvedených inštitúcií
1.3.5 Spolupracujúce profesie

2 Sociálna práca s páchateľm i C S A
2.1 Právne aspekty CSA ako orientačný bod pre forenzných sociálnych pracovníkov
2.2 Charakteristika páchateľov CSA, ich konania a myslenia
2.3 Riziko a jeho posudzovanie ako predpoklad adekvátnych intervencií
2.4 Multidisciplinárny rámec intervencií a rola forenzných sociálnych pracovníkov
2.4.1 Intervenčné programy vo väzniciach
2.4.2 Probácia
2.4.3 Socioterapia
2.4.4 Mediácia

3 Sociálna práca s obeťami C S A
3.1 Právna ochrana obetí CSA
3.2 Charakteristika obetí CSA, ich reakcií, symptómov a dlhodobých dôsledkov
3.3 Forenzná diagnostika ako predpoklad a kompas ďalších intervencií
3.4 Komplexná starostlivosť o obete CSA a rola forenzných sociálnych pracovníkov
3.4.1 Socioterapia
3.4.2 Mediácia

Doc. ThDr. Mgr. Slávka Karkošková, PhD. vyštudovala odbor katolícka teológia a odbor sociálna práca (v ktorom aj habilitovala). Absolvovala tiež výcvik v Gestalt psychoterapii, výcvik v terapii psychickej traumy a seminár zameraný na prácu s komplexne traumatizovanými a disociatívnymi klientami pomocou EMDR. Pracuje ako vysokoškolská pedagogička. Pôsobí aj ako lektorka v kurzoch odbornej prípravy a ďalšieho vzdelávania mediátorov. Je zakladateľkou a riaditeľkou občianskeho združenia ASCEND, ktoré sa zameriava na poradenstvo a vzdelávanie v problematike sexuálneho zneužívania detí. Je členkou Európskej spoločnosti pre traumu a disociáciu (ESTD). Ako prvá ašpirantka zo Slovenska bola v roku 2013 prijatá aj medzi členov Medzinárodnej asociácie pre liečbu sexuálnych delikventov (IATSO).

Recenzenti: doc. PhDr. Markéta Rusnáková, PhD. (Katolícka univerzita v Ružomberku, Pedagogická fakulta, Katedra sociálnej práce)
doc. Kamil Kardis, PhD. (Uniwersytet Kardynała Stefana Wyszyńskiego w Warszawie, Instytut Socjologii)
dr hab. Małgorzata Duda (Uniwersytet Papieski Jana Pawła II w Krakowie, Instytut Pracy Socjalnej)
prof. PhDr. Pavol Dancák, PhD. (Prešovská univerzita v Prešove, Katedra filozofie a religionistiky)

Vydavateľ: ASCEND
Miesto vydania: Veľký Šariš – Kanaš
Rok vydania: 2013
ISBN 978-80-971470-0-6

www.sexualne-zneuzivanie.sk