Social Dimension of Ageing Population
Abstrakt: Príspevok sa zaoberá sociálnym rozmerom starnutia slovenskej populácie. Predstavuje priebeh adaptačného procesu na starnutie a starobu s dôrazom na zmenu sociálneho statusu (samotný odchod do dôchodku, na proces aktívneho starnutia a s tým súvisiacej edukácie a formy prípravy na aktívne a hodnotové starnutie).
Kľúčové slová: Starnutie, staroba, sociálny rozmer, sociálna adaptácia, sociálna dezorientácia, aktívne starnutie.

Abstract: Contribution is devoted to social dimension of ageing of the Slovak population. It introduces an adaptation of the process of ageing and old age with an emphasis on the change of social status (the retirement age, on the process of active ageing and related education and training for active ageing and its value).
Keywords: Aging, old age, social dimension, social adaptation, social disorientation, active ageing

Adaptácia na starnutie a starobu

Sociálna adaptácia nemôže byť plnohodnotná bez aktívneho vzťahu seniora k sociálnemu prostrediu. Adaptácia seniora súvisí s tým, ako zachováva, plní a rozvíja svoju zmenenú funkciu, ako sa zúčastňuje na živote rodiny, aké má kontakty s inými ľuďmi, ako udržiava svoje fyzické a duchovné schopnosti na základe uspokojovania vlastných potrieb. Ako uvádza Koval (2005), adaptácia človeka je univerzálna a v starobe má celý rad zvláštností. V mladosti je tento proces ovplyvňovaný pracovnou činnosťou a za aktívnej účasti vedomia, no v starobe tieto faktory zanikajú. Adaptácia seniora často pripomína pud sebazáchovy. Morfologicko-fyziologické zvláštnosti seniora, ktoré sú podmienené procesom starnutia, sa nemôžu meniť tak rýchlo ako okolité prostredie. V tomto dôsledku vzniká nezhoda týchto procesov, ktorej prejavom býva zmena spôsobu správania, zmena medziľudských vzťahov a sociálneho prostredia vôbec. Subjektom sociálnej adaptácie môže byť tak spoločnosť, ako celok, sociálna skupina, ako aj osobnosť. V zhode s týmto obsahom je stupeň sociálnej dezadaptácie rôzny. Môže to byť porucha jednotlivca v skupine, ale tiež skupinová porucha prispôsobenia, čiže nedostatočné spoločenské vzťahy. Sociálna dezadaptácia je nebezpečná, pretože jej príčina spočíva v rozporoch medziľudských, skupinových, politických, náboženských, ekonomických a podobne. Dôležitou podmienkou adaptácie je optimalizácia vzťahov, ktoré možno dosiahnuť na základe hlbokého vzájomného emocionálneho pochopenia. Za začiatok sociálnej, ale aj psychologickej staroby treba považovať rok odchodu ženy a muža do starobného dôchodku, teda okolo 60. roku života. Tento vek je podmienený vznikajúcim sociálnym statusom muža a ženy pri odchode do dôchodku. Status dôchodcu má predovšetkým výrazný psychologický a emocionálny dosah pre jednotlivca a jeho okolie, ale tiež predstavuje zmenu jeho spoločenského postavenia danú nielen obmedzením spoločenských aktivít, ale aj ekonomického obmedzenia. Možno povedať, že v tomto veku sa začína sociálna staroba jedinca. Sociálna pozícia seniora je určená jeho postavením, ktoré zaujíma vo vzťahu k ostatným sociálnym pozíciám. Sociálna pozícia sa skladá zo sociálneho statusu a sociálnej roly. Získaná sociálna pozícia sa nadobúda vlastným úsilím jedinca. Pripísaná je vrodená, pridelená je príslušnosťou k určitej spoločenskej vrstve. S odchodom do dôchodku každá sociálna pozícia nadobúda na dynamike vzťahov a v súčasnosti sa s narastajúcim vekom len ťažko udržiava. V starobe často prevláda pridelená sociálna pozícia vyjadrená sociálnym statusom seniora odkázaného na dôchodok. Práve z tohto dôvodu senior stráca prestíž. Materiálne chudobná spoločnosť podmieňuje stratu sociálnej pozície dôchodcu, na úroveň ktorej ho dostáva výška dôchodku a materiálne zabezpečenie seniora. Pre seniora, ktorý sa usiluje o zdravú a pozitívnu starobu ,je dôležité, ako vidí sám seba a ako ho vnímame my. Sociálny status predstavuje termín, ktorý označuje postavenie jedinca v určitej vzorke spoločnosti, ako „súbor práv a povinnosti“, na rozdiel od termínu „rola“, ktorá je zavedením týchto práv a povinností do činnosti, čo znamená, že je dynamickým aspektom statusu. Sociálna rola je správanie očakávané od osoby v istom spoločenskom postavení. Sociálna rola úzko súvisí jednak so spoločenskými normami správania, ktoré sú zakotvené v spoločenských zvykoch, obyčajach, zákonoch a tabu, jednak s formami sociálnej kontroly správania indivídua. V starobe počet úloh, a tým aj sociálnych pozícií, ubúda. Senior často už neplní ani úlohu starého rodiča v rodine. V dôsledku narušených generačných vzťahov, zlej sociálnej adaptácie a iných faktorov sa stáva osamelým (Koval 2005).

Ako ďalej vyššie uvedený autor uvádza, sociálna adaptácia je interakčný proces, diferencovaného a v podstate celý život prebiehajúceho prispôsobovania meniacemu sa spoločenského a hmotnému prostrediu života subpopulácie seniorov, v ktorej starý človek žije a kde sa starý človek vyrovnáva s novými alebo zmenenými faktormi svojho sociálneho prostredia, do ktorého je včlenený. Konečnou fázou adaptačného procesu je úplné vyrovnanie, včlenenie nových podmienok, parciálna adaptabilita alebo inadaptabilita. Sociálna adaptabilita je závislá od štruktúry subjektu, veľkosti zmien, priaznivých podmienkach adaptácie a od ochoty pomôcť. Na základe týchto podmienok,človeku odchádzajúcemu do dôchodku by mali byť vytvorené vhodné podmienky na adaptáciu na nový životný štýl, nové sociálne postavenie, status a rolu, ktorú bude v danom spoločenstve zohrávať. Akceptácia nového stavu môže seniora pozitívne aktivizovať v prospech jeho nového života. Ľudia na dôchodku sa často dostávajú do úlohy odložených, aj napriek tomu, že sú materiálne saturovaní, zostávajú osamotení a odcudzení. V našej spoločnosti je vytvorený model staroby, ktorý práve starým ľuďom vyhovuje. Seniori sa musia aktívne a s príznačnou múdrosťou usilovať o obojstranne dobré vzťahy s deťmi a vnukmi. Chcú byť užitočnými a zanechať spomienku ako lúč večnosti, ktorý bude sprevádzať mladšiu generáciu celým pozemským životom.

Podľa Hamiltona (1999) adaptácia na starobu by mohla u niektorých jedincov prebiehať lepšie, pokiaľ by starší človek mal možnosť zapojiť sa buď do dobrovoľníckych aktivít, alebo do pracovného procesu. Vzrástli by mu príjmy, pociťoval by väčší pocit stability, životného smerovania a užitočnosti.
Situácia, v ktorej sa človek ocitol na prahu 21. storočia ,pripomína novú historickú križovatku, na ktorej musí globalizované ľudstvo nájsť nový zmysel svojej existencie i nový smer svojho rozvoja. V podmienkach globalizácie ľudský zmysel nestratil svoj zmysel. Zmysel stráca len život, ktorý žijeme bez predstáv, ktoré nám vnútila moderná spoločnosť (Balogová a kol. 2009).

Proces starnutia je spojený s výraznými zmenami v sociálnej oblasti. K podstatným zmenám dochádza predovšetkým v rodine. Starnúci rodičia, ktorých deti už dospeli a opustili domácnosť, žijú väčšinou sami. Strácajú nielen rodičovskú, ale i prarodičovskú funkciu, predovšetkým však i významnú materiálnu, sociálnu a psychickú podporu svojich detí v starobe (Žumarová, Balogová 2009).

Adaptácia na odchod do dôchodku

Odchod do dôchodku je nielen kritickým zlomom, ale aj krízovým obdobím. Začína sa strácať sebadôvera a sebaistota. Je to psychicky náročné obdobie, v ktorom človek stráca dosahovanie sociálneho postavenia. Mnohí sa horšie adaptujú na penzijné obdobie. Hovorí sa preto o dôchodkovej kríze, penzijnom debakli alebo penzijnej chorobe. Starnúci človek sa ešte snaží dohnať to, čo predtým zameškal, ale už sa nesnaží napodobňovať svoje ideály. Počiatočný zmätok sa strieda s uspokojením prítomnosti, ale vzápätí sa vtiera nedôvera. Aby sa zabránilo úpadku sociálneho a ekonomického postavenia, je nutné sústrediť sa na cielené zvládnutie takých rizík. Človek očakáva pomerne dlhodobé obdobie medzi ukončením ekonomickej aktivity a začínajúcej závislosti od staroby. Je žiaduce naplniť ju hodnotnou činnosťou, novým programom a perspektívou života.

Starší človek, ako uvádza Balogová (2005), stráca určité sociálne úlohy, stráca skôr nadobudnuté kontakty, menia sa jeho perspektívy a hodnotový systém. Jedinec žijúci doterajším pracovným a rodinným režimom sa musí preorientovať na inú činnosť, na oblasť kultúry, športu a vlastné záujmy. Tieto zmeny v živote seniora by však mali byť postupné a nenásilné. V tomto období je senior konfrontovaný s neustále chudobnejším sociálnym prostredím, keď sa musí vyrovnávať s odchodom detí z domu, stratou životného partnera, ale aj priateľov a známych, čím sa prehlbuje sociálna izolácia. Mení sa finančná situácia, zhoršuje sa zdravotný stav a často sa starší človek nedokáže postarať o seba, a tým sa narúša kvalita života. U seniorov vzniká obava zo samoty.

Poláchová (2007) rozlišuje z hľadiska prispôsobovania sa seniorskému veku päť kategórií ako sa vyrovnať s vlastním starnutím:

• Konštruktivizmus je optimálnou stratégiou. Ľudia majú optimistický postoj k životu, sú tolerantní a nadväzujú vzťahy s ostatnými. Sú zmierení s faktom starnutia a uvedomujú si možnosti svojich výkonov a ich dimenzií.
• Obranný postoj je stratégia typická pre ľudí, ktorí majú strach z akejkoľvek závislosti a z hroziacej straty aktívneho života a z tohto dôvodu odmietajú akúkoľvek pomoc.
• Sklon k závislosti v starobe majú ľudia, ktorí boli celý život pasívni a spoliehali sa hlavne na druhých. Aj teraz očakávajú, že ich potreby uspokojí niekto iný. Svoje problémy často zveličujú, čo im umožňuje ľahšiu manipuláciu s okolím.
• Ďalej sú to ľudia, ktorí starobu vnímajú ako nepriazeň osudu. Majú sklon zvaľovať vinu na iných, často bývajú agresívni, podráždení a nespokojní. Títo ľudia sa považujú za akúsi obeť svojho osudu, sú ľútostiví a pesimistickí. Cítia sa veľmi osamelí, ale na druhej strane ani žiadny sociálny kontakt s inými ľuďmi nevyhľadávajú.

Spôsob zvládnutia všetkých zmien spojených so starobu je vždy individuálny. Stretávame sa s rôznou kombináciou týchto reakcií (Žumarová, Balogová 2009).
Adaptácia na starobu je ovplyvňovaná celým komplexom činiteľov. Okrem už spomínanej osobnosti človeka a jeho fyzického stavu tu zo sociálneho aspektu patria činitele ako spoločenská atmosféra, preferovaný životný štýl, vstup do dôchodku, zmena spoločenského statusu, strata životného partnera či partnerky, rodina, respektíve to, či sa v nej uprednostňovalo kresťanské zmýšľanie alebo nie. Všetky tieto faktory sa podieľajú na tom, prečo sa niekto lepšie adaptuje na starobu a iný menej. Na vytvorenie mravného vzťahu k starším ľuďom je dôležitá celková spoločenská atmosféra. Dôležitým sociálnym faktorom, ktorý ovplyvňuje život staršieho človeka, je vstup do dôchodku. Vtedy dochádza k obmedzeniu rozsahu činností, k strate dovtedajšieho programu a k zúženiu styku s ostatnými ľuďmi. Senior začína sústreďovať pozornosť na svoje problémy, pripisuje im veľký význam. Takéto správanie môže viesť k sociálnej izolácii. K izolácii môže viesť aj to, že senior prestáva byť príslušníkom sociálnych skupín, ktorých bol doteraz členom. Osobná nespokojnosť (najčastejšie u muža) môže spočívať v tom, že senior nevie čo s časom, ako ho vyplniť. Povolanie mu doteraz poskytovalo životný obsah a odchodom zo zamestnania mu vzniká dlhá chvíľa a prázdnota. Pracujúci šesťdesiatroční muži s pozitívnym postojom k vstupu do dôchodku majú viac plánov a ich pohľad do budúcnosti je optimistickejší než u tých mužov, ktorí vo svojom odchode vidia prevažne negatívne aspekty. Rýchlejšie sa prispôsobujú tí dôchodcovia, ktorí si robia plány do budúcnosti ešte v čase pracovnej aktivity. A tu je priestor, ktorý by seniorom - pre dobro spoločnosti, farských spoločenstiev i pre ich sebarealizáciu - mohla poskytnúť charita, cirkev a iné inštitúcie (Balogová 2005).

Každý senior je jedinečnou bytosťou prežívajúcou v určitom ekosystéme, v ktorom pôsobí užšia či širšia rodina, priatelia, známi, kolegovia, ale aj sídelná komunita, štát so svojimi právnymi a morálnymi normami, dokonca aj európske či svetové spoločenstvo. Thomas Campanella (in Bilasová 2008) zdôrazňuje, že východiskom a oporou ľudského poznania je u človeka vedomie vlastnej existencie, teda sebavnímanie. Sebahodnotenie a sebaponímanie sa v priebehu dejín mení a mení sa aj zmysel života.

Fenomén aktívneho starnutia

Predpokladá sa, že v roku 2030 bude štvrtina populácie v ekonomicky rozvinutom svete vo veku nad 65 rokov a v takmer polovici západnej Európy vo veku nad 50 rokov. Odborníci z viacerých oblastí výskumu sa venujú otázkam starnutia a staroby z viacerých uhlov pohľadov. Prvý odborný záujem o starnutie vychádzal z medicínskych kruhov. Záujem o starnutie a starobu zo strany lekárov je známy už zo staroveku a stredoveku. No medicína v tomto období prinášala prevažne kvalitatívny opis pozorovaných javov a empirických skúseností.

Dnešná gerontológia vznikla na začiatku 20. storočia. Zhromaždila množstvo materiálu a vyslovila viacero hypotéz o podstate starnutia a staroby. Predĺžil sa priemerný vek, znížila sa úmrtnosť, ale maximálna dĺžka života a tempo starnutia zostali rovnaké. Hrozenská (2008) v tejto súvislosti hovorí o tom, že súčasná veda dokáže podstatne znížiť úmrtnosť v strednom veku, ale riziko úmrtia vo vysokých vekových skupinách neovplyvnila. Akýkoľvek pokrok medicíny, akékoľvek zlepšenie životných podmienok, akékoľvek zlepšenie v hygiene, to všetko podstatne znížilo riziko smrti u mladých a stredne starých ľudí, nepomohlo to však zraniteľnému organizmu starcov.

Ako uvádza Holmerová (2006), v minulosti sa otázkam aktívneho starnutia nevenovala takmer žiadna pozornosť. Vyššieho, či vysokého veku v dobrom zdravotnom stave sa nedožívalo mnoho ľudí, čo znamenalo, že nebolo dôležité riešiť podobnú problematiku. Situácia sa ale celkom zmenila. V súčasnosti je dôležité propagovať celoživotný aktívny prístup k životu a zvyšovať informovanosť verejnosti o formách zdravého života v starobe. Na Slovensku sa zatiaľ tento postoj nestal bežnou súčasťou života dnešných seniorov. Myšlienka aktívneho starnutia môže byť do budúcnosti riešením nielen pre spoločnosť, ale aj samotného seniora. Je nesmierne dôležité, aby človek vyššieho veku nachádzal zmysluplnosť svojho života, a aby bola čo najdlhšie zachovávaná jeho autonómia. V minulosti neboli seniori zvyknutí uvažovať o príprave na starobu, ani rozmýšľať nad starnutím ako aktívnej časti svojho života. Skôr sa od starnutia očakávalo pasívne trávenie voľného času. V poslednom čase však dochádza k veľkým zmenám, ľudia si začínajú uvedomovať, že situácia sa mení. Budúci seniori by preto mali pozerať na toto životné obdobie úplne inak. Je síce pravda, že na zmenu nikdy nie je neskoro, ale nie je možné ľuďom prikazovať, akým spôsobom majú žiť. Niektorým vyhovuje väčší podiel aktivity v priebehu života, iným zasa naopak. Napríklad introvert môže dokonca aktívny štýl života priam neznášať a bude spokojný s opačným prístupom k životu v starobe. Určite by bolo dobré, keby si všetci seniori uvedomovali, že nečinnosť má negatívne dôsledky a nakoniec môže vyústiť až do rozpadu psychiky celej osobnosti. Len veľmi ťažko sa stane z celoživotne pasívneho človeka jedinec žijúci vo vyššom veku aktívnym spôsobom života. Vo väčšine je starnutie pokračovaním predchádzajúceho štýlu života a preto je nutné začať s aktívnym prístupom čo najskôr (Hamilton 1999).

Ľudia musia poznať dôležitosť včasnej prípravy na starnutie, rozvíjať mimopracovné aktivity, vzdelávanie, prínos zdravého životného štýlu a preventívne opatrenia. Je značná súvislosť medzi aktívnym štýlom života a zdravotným stavom človeka. Rovnako má na prežívanie aktívneho života značný vplyv vzdelanie, partnerské spolužitie a celoživotný optimistický postoj k životu. Z prieskumov uskutočnených v posledných rokov jasne vyplýva, že existuje priama súvislosť medzi životnou spokojnosťou a schopnosťou aktívneho prístupu k životu. Celková spokojnosť seniora je vyššia, ak zostáva optimistom, venuje sa rôznorodým činnostiam a koníčkom, a ak u neho prebehla aspoň neplánovaná príprava na starobu (Kuchařová a kol. 2002).

Symbol nového, aktívneho, cieľavedomého a informovaného prístupu samotného seniora k svojmu životu, predstavuje podľa Čoraničovej (2007) edukácia seniorov. Po prvýkrát sa edukačné aktivity objavili v 70. rokoch minulého storočia ako nový fenomén vo výchove a vzdelávaní. Dnes tiež existuje vedná disciplína, označovaná termínom geragogika, ktorá je zameraná na výchovu seniorov. Značný nárast seniorov v našej spoločnosti vyžaduje ďalší rozvoj edukácie seniorov, ale v súčasnosti na mnohých miestach táto forma výchovy a vzdelávania chýba. Ďalšími faktormi potrebnosti edukácie je predlžujúci sa čas života seniorov v starobe a snaha o hľadanie nových modelov starnutia. Dnešní seniori majú iné požiadavky na život na dôchodku, než mali seniori v minulosti. V súčasnej dobe je stále viac požadovaná kvalita a dôstojnosť života vo vyššom veku. Práve edukácia môže prispieť k zlepšeniu existencie starších generácií. Aj napriek tomu, že edukácia nepatrí k základným potrebám človeka, radíme ju k vyšším potrebám, svoj význam určite má. Môže starému človeku priniesť mnoho nových podnetov do ďalších rokov v jeho osobnom záujme. A to nie je zas málo, veď prispieva k celkovej životnej spokojnosti seniorov.

Poslanie edukácie môžeme chápať, ako vo vzťahu k jednotlivcovi, tak k celej našej spoločnosti. Seniorom môže vhodná edukácia uľahčiť chápanie zmyslu ľudského života, úlohu jednotlivých životných fáz a tým sa zaslúžiť o lepšiu adaptáciu života v starobe. Ďalšou úlohou edukačných činnosti je umožniť ľuďom vyššieho veku nadväzovať, stimulovať a udržiavať vývojový potenciál, rozvíjať uspokojovanie vzdelávacích a záujmových potrieb, ovplyvňovať správne správanie, postoje a hodnoty človeka a tiež aj prostriedky na navodenie optimizmu a obohatenia starších ľudí. Pre spoločnosť edukácia seniorov znamená možnosť spoločenskej podpory života v starobe, môže meniť názory ostatných ľudí na vyšší vek a zvyšovať medzigeneračnú solidaritu a úctu k starším jedincom. Samozrejme ,musíme brať do úvahy individualitu každého človeka. Nie každý bude edukačné programy vyhľadávať, či o ne prejavovať záujem. Inak to bude u človeka s pozitívnym pohľadom do budúcnosti, s celoživotným záujmom o vzdelávanie, ktorý nemá žiadne starosti, a inak bude edukácia chápaná jedincom, ktorý sa všetkého vzdal a v dôchodkovom veku sa oddáva nečinnosti, alebo je vážne chorý. Vhodná osveta by mala začať už omnoho skôr a na ňu by edukácia mala zmysluplne nadväzovať. Rovnako si treba uvedomiť, že senior žijúci na dedine bude mať pravdepodobne omnoho menšie možnosti sa edukácie zúčastniť, než človek žijúci v meste. Edukácia sa zatiaľ nestala obvyklou súčasťou života našich seniorov a seniori ani nemusia vedieť, že edukačné aktivity sa niekde uskutočňujú. Edukácia seniorov bude v budúcnosti neoddeliteľnou súčasťou života seniorov, ale aj tak sa nedostane ku všetkým (Čoraničová, 2007).
Ako uvádzajú Bragdon a Gamon (2002), väčšina edukačných programov prebieha v rámci vzdelávania na univerzitách tretieho veku. Tieto univerzity nie sú však schopné pojať celú skupinu seniorov. Treba preto edukačnú aktivitu zviditeľniť aj na iných miestach a sprístupniť ju aj seniorom v odľahlejších oblastiach krajiny. Vzdelávanie ľudí akéhokoľvek veku je dôležité, pretože je známa skutočnosť, že čo človek nepoužíva, tak o to časom príde. Stúpajúci výskyt demencií seniorov je alarmujúcou skutočnosťou pre našu spoločnosť.

Záver

Akékoľvek formy sebavzdelávania, získavania nových vedomostí a poznatkov, ale aj pravidelné stretávanie sa ľudí dôchodkového veku, prispievajú k plnohodnotnému prežitiu života v starobe, a preto by sa celá spoločnosť mala snažiť všetky zmienené aktivity sprístupniť čo najväčšiemu počtu seniorov. Prostredníctvom edukačných programov môžu ľudia vyššieho veku získať vyššie ohodnotenie a pocit uspokojenia z prevádzaných činností. Taktiež môžu nadväzovať nové priateľstvá, kvalitne tráviť voľné chvíle, zlepšiť si predpoklady pre mimopracovné aktivity a vyhnúť sa pocitom osamelosti či nepotrebnosti pre spoločnosť (Haškovcová 2000).

Autori:
PhDr. Monika Stojáková
Doc. RNDr. Jaroslava Pavelková, CSc.
Zoznam bibliografických odkazov:
BALOGOVÁ, B. 2005. Seniori. Prešov: Akcent Print, 2005. 157 s. ISBN 80-969274-1-8.
BALOGOVÁ, B. et al. 2009. Múdrosť veku – vek múdrosti. Prešov: FF PU, 2009. 101 s. ISBN 978-80-555-0084-3.
BILASOVÁ, V. 2008. Výzvy pre etiku v súčasnosti. Prešov: FF PU, 2008. 203 s.
BRAGDON, D. - GAMON, D. 2002. Nedovolte mozku stárnout. Praha: Portál, 2002. 109 s. ISBN 80-7178-567-9.
ČORNANIČOVÁ, R. 2007. Edukácia seniorov. Bratislava: FF UK, 2007. 153 s. ISBN 978-80-223-2287-4.
HAMILTON, I.S. 1999. Psychologie strárnutí. Praha: Portál, 1999. 320 s.
ISBN 80-7178-274-2.
HAŠKOVCOVÁ, H. 2000. Thanatologie. Praha: Galen, 2000. 191 s. ISBN
80-7262-034-7.
HOLMEROVÁ, I. et al. 2006. Aktívní stárnutí. Česká geriatrická revue. 2006, roč. 4, č. 3, 163-168 s. ISSN 1214-0732.
HROZENSKÁ, M. et al. 2008. Sociálna práca so staršími ľuďmi a jej teoreticko-praktické východiská. Martin: Osveta, 2008. 182 s. ISBN 978-80-8063-282-3.
KOVAL, Š. 2005. Gerontológia a geriatria pre sociálnych pracovníkov. Učebné texty pre bakalárske a magisterské štúdium sociálnej práce. Trnava: FZaSP, 2005.
KUCHAŘOVÁ, V. 2002. Život ve stáří. Praha: Výskumný ústav práce a sociálních věcí, 2002. 89 s. [ cit. 11.01.2010]. Dostupné na htt://www.vupsv.cz/.
POLÁCHOVÁ, E. 2007. Adaptace a příprava na stáří. Sestra. 2007, roč. 17, č. 5, s. 59 - 63. ISSN 1210-0404.
ŽUMAROVÁ, M. - BALOGOVÁ, B. 2009. Medzigeneračné mosty. Svidník: Menta Media, 2009. 112 s. ISBN 978-80-89392-08-7.