Love is a story: Sternberg’s Narrative Theory of Romantic Relationships

Abstrakt: Nasledujúci článok sa venuje analýze vzťahovej teórie Láska je príbeh amerického psychológa Roberta J. Sternberga. Podľa jeho teórie, romantická láska nie je len akýmsi pominuteľným citom či sériou náhodných udalostí, ale má skôr naratívny charakter – podobne ako príbehy, ktoré poznáme z románov či filmov. Tieto príbehy následne určujú výber partnerov a dynamiku našich vzťahov. Zároveň, vzájomná kompatibilita v romantických vzťahoch je ovplyvnená tým, či a do akej miery sa jednotlivé príbehy partnerov spájajú a dopĺňajú. Článok situuje Sternbergovu teóriu do širšieho kontextu sociálno-kultúrneho chápania lásky a skúma jej prepojenie s naratívnou psychológiou a teóriou pripútania. Približuje proces konštruovania ľúbostných príbehov, pričom analyzuje tri vybrané príbehy lásky (príbeh učiteľ-študent, príbeh uzdravenia, vojnový príbeh). V závere kriticky hodnotí transformačný potenciál teórie rovnako ako jej limity.
Kľúčové slová: Robert J. Sternberg, romantická láska, partnerské vzťahy, vzťahová teória, príbehy lásky, naratívna psychológia, teória pripútania

Abstract: The following article analyses the relationship theory Love Is a Story by American psychologist Robert J. Sternberg. According to his theory, romantic love is not merely a fleeting emotion or a series of random events, rather, it possesses a narrative character – similar to the stories we encounter in novels or films. These stories subsequently shape our partner choices and the dynamics of our relationships. At the same time, mutual compatibility in romantic relationships is influenced by whether and to what extent the individual stories of partners merge and complement each other. The article situates Sternberg’s theory within a broader socio-cultural understanding of love and explores its connections with narrative psychology and attachment theory. It further elucidates the process of constructing love stories by analysing three selected stories (the teacher–student story, the healing story, the war story). In the conclusion, it critically evaluates both the transformative potential of the theory and its limitations.
Keywords: Robert J. Sternberg, romantic love, romantic relationships, relationship theory, love stories, narrative psychology, attachment theory

Ilustrácia: Vytvorené AI (2025)

Úvod

Láska je nadčasový a spletitý fenomén, ktorý nás sprevádza a uchvacuje naše poznanie od počiatkov ľudskej histórie. Už celé stáročia je predmetom filozofických úvah a v posledných desaťročiach aj predmetom psychologického a sociologického výskumu. Najmä romantická láska patrí k tým najzložitejším a najkomplexnejším prejavom, pričom mnohokrát, zdá sa, akoby postrádala akýsi logický rozmer. Spájajú sa v nej nielen city a emócie vyplývajúce z ľudskej túžby a potreby po spojení, ale aj psychologické a sociálne aspekty, ktoré ju ovplyvňujú.

Teória amerického psychológa Roberta J. Sternberga romantickú lásku chápe ako naratívne konštruovanú, pričom predpokladá, že každý jednotlivec je ovplyvnený svojim vlastným príbehom lásky, ku ktorému inklinuje. Romantická láska už od vekov inšpirovala umelcov a stala sa tak námetom pre ich tvorbu. Výsledkom je nespočetné množstvo piesní, filmov, básní či románov, ktorých ústrednou témou je práve romantická láska. Rovnako, ako láska inšpiruje ľúbostné príbehy pretavené do filmov, piesní či literárnych diel, tieto ľúbostné príbehy zároveň inšpirujú nás. Vedome, no častejšie nevedome, ovplyvňujú naše prežívanie lásky a formujú naše očakávania spojené s fungovaním partnerských vzťahov.

Hoci Sternberg svoju teóriu Láska je príbeh po prvýkrát predstavil už v roku 1995, jej prínos pre chápanie partnerských vzťahov zostáva aktuálny aj v súčasnosti. V nasledujúcom článku analyzujeme túto teóriu a vybrané príbehy lásky, ktoré ponúka.

Romantická láska v socio-kultúrnych kontextoch

Socio-kultúrne a historické kontexty významne ovplyvňujú ľudské prežívanie a porozumenie lásky. Hoci láska ako emocionálny jav sprevádzala ľudstvo po celú históriu, jej význam a konkrétne prejavy sa líšili v závislosti od dobového a kultúrneho kontextu. Západný koncept romantickej lásky však možno považovať za pomerne nový fenomén. Podľa Stonea (1989, In: Gaylin, Person, 1989, s.15-26) majú západné kultúry tendenciu romantickú lásku idealizovať a považovať ju za univerzálnu normu. Často však prehliadajú, že v iných, nezápadných kultúrach sa láska v takejto podobe nevyskytuje.

Ako uvádza Ogolsky (2023, s.29-35), za zásadný rozdiel možno považovať to, že zatiaľ čo západné kultúry kladú v rámci partnerských vzťahov dôraz na individualizmus a potrebu osobného naplnenia, mnohé iné, napríklad ázijské kultúry inklinujú skôr k zachovávaniu všeobecne uznávaných spoločenských hodnôt, rovnako ako k potrebe schvaľovania partnerského vzťahu rodinou. Ešte aj v súčasnosti, a to najmä v mnohých častiach Indie či Nepálu, sa praktizujú vopred dohodnuté manželstvá, čo možno len ťažko zlúčiť so západnou predstavou o romantickej láske založenej na osobnej voľbe.

Kultúrnu podmienenosť zdôrazňuje aj teória „sexuálnych scenárov" Gagnona a Simona (1973), podľa ktorej je romantické prežívanie a sexuálne správanie primárne ovplyvňované kultúrnymi reprezentáciami a spoločenskými normami. Tento koncept kultúrnych skriptov je blízky Sternbergovej predstave o príbehoch lásky – obe teórie predpokladajú, že naše romantické prežívanie je organizované prostredníctvom kultúrne sprostredkovaných naratívnych štruktúr.

Spoločenský vplyv na formovanie predstáv o láske reflektuje aj Michel Foucault (1999), ktorý tvrdí, že diskurzy o sexualite sú historicky a kultúrne konštruované, pričom sú úzko späté s mocenskými vzťahmi. Moc sa podľa neho prejavuje nielen cez represiu a zákazy, ale aj cez to, ako sa definuje, čo je v láske a sexualite "normálne" či "prirodzené". Z tejto perspektívy teda možno západný koncept romantickej lásky chápať ako historicky špecifický konštrukt spojený s modernými predstavami o monogamii, manželstve či heteronormativite.

Uvedené prístupy spoločne ukazujú, že láska je sociálne konštruovaná, teda formovaná kultúrnymi diskurzmi, historickými kontextami a mocenskými vzťahmi. Práve tento sociálno-konštruktivistický pohľad na lásku sa odráža aj v Sternbergovej teórii. Sternberg (2008) lásku chápe ako príbeh, ktorý partneri spolu vytvárajú na základe vnútorných naratívnych štruktúr. Tieto štruktúry však nie sú čisto individuálne, ale vznikajú pod vplyvom kultúrnych vzorcov, literárnych či filmových reprezentácií, historických predstáv a spoločenských noriem. Láska tak podľa neho nie je iba súkromnou emóciou, ale aj prežívaním vopred internalizovaných kultúrnych scenárov. Sternbergova teória tak ilustruje, ako sa spoločenské predstavy o láske premietajú do osobnej skúsenosti jednotlivca.

Interpretačné rámce Sternbergovej teórie

Sternbergovu teóriu možno interpretovať prostredníctvom dvoch kľúčových teoretických východísk – naratívnej psychológie a teórie pripútania. Tieto prístupy poskytujú užitočný rámec pre pochopenie toho, ako a prečo si jednotlivci konštruujú svoje príbehy o láske. Zatiaľ čo naratívna psychológia objasňuje mechanizmus utvárania príbehov a ich funkciu pri konštruovaní identity, teória pripútania ukazuje, ako naše rané skúsenosti vo vzťahoch s rodičmi formujú vzorce, ktoré sa neskôr premietajú do romantických vzťahov, ktoré si utvárame v dospelosti.

Naratívna psychológia a konštruovanie životných príbehov

Základným predpokladom naratívnej psychológie je, že ľudia organizujú svoju identitu, skúsenosti a správanie prostredníctvom príbehov. Americký psychológ Dan McAdams (2001), popredný predstaviteľ naratívnej psychológie, tvrdí, že naše identity sú v podstate príbehmi, ktoré si o sebe rozprávame, pričom v nich prepájame minulosť, prítomnosť a budúcnosť do zmysluplného celku. Tieto príbehy nie sú len pasívnym opisom toho, čo sa stalo, ale aktívne formujú to, ako sa vnímame a ako konáme.

Naratívne štruktúry fungujú ako interpretačné rámce, ktoré určujú, aké udalosti považujeme za významné, ako ich chápeme a aké im pripisujeme významy. Ako vo svojom výskume ukázala americká psychologička Kate McLean, ľudia schopní vytvoriť koherentný a logicky prepojený životný príbeh s konzistentnými témami vykazujú väčšiu vnútornú stabilitu a jasnejšie chápu svoje hodnoty, ciele a motivácie. Tento proces však neprebieha v izolácii – naše príbehy sa formujú v neustálej interakcii s kultúrnymi naratívmi a s ľuďmi v našom okolí. Spätná väzba, validácia alebo aj konfrontácia našich interpretácií s ostatnými pomáha upevňovať alebo korigovať naše chápanie seba samých a sveta okolo nás (McLean, 2005).

Sternberg (2008) aplikuje podobný princíp na oblasť romantickej lásky. Tvrdí, že si vytvárame naratívy o láske – teda o tom, čo láska predstavuje, ako by mala vyzerať a ako by sa mali ľudia vo vzťahoch správať. Tieto príbehy fungujú ako kognitívne schémy, ktoré aktívne určujú, koho považujeme za potenciálneho partnera, ako interpretujeme jeho správanie a aké očakávania máme od vzťahu.

Teória pripútania a formovanie vzťahových vzorcov

Zatiaľ čo naratívna psychológia vysvetľuje, ako si konštruujeme príbehy o láske, teória pripútania pomáha pochopiť, odkiaľ tieto príbehy pochádzajú. Britský psychológ John Bowlby v druhej polovici 20. storočia rozvinul myšlienku, že kvalita vzťahu medzi dieťaťom a jeho primárnym opatrovateľom zásadne ovplyvňuje neskorší vývin osobnosti a medziľudských vzťahov (Bowlby, 1969).

Na tieto myšlienky nadviazala americká vývinová psychologička Mary Ainsworthová, ktorá vo svojom experimente Strange Situation skúmala interakcie medzi matkou a dieťaťom. Na základe pozorovaní správania detí pri odlúčení od matky a po jej návrate identifikovala tri hlavné štýly pripútania: bezpečný, úzkostlivo-ambivalentný a vyhýbavý (Ainsworth et al., 1978).

Deti, ktorých rodičia reagujú na ich potreby citlivo a konzistentne, si vytvárajú tzv. vnútorné pracovné modely vzťahov – naučia sa, že blízkym ľuďom možno dôverovať, že ich potreby budú napĺňané a že vzťahová blízkosť je bezpečná. Naopak, deti, ktoré zažívajú odmietanie, zanedbávanie alebo nepredvídateľné správanie, si vytvárajú modely spojené s neistotou, strachom z opustenia alebo zvýšenou potrebou uisťovania (Bowlby, 1969; Ainsworth et al., 1978).

Teóriu pripútania po prvýkrát aplikovali na partnerské vzťahy Hazanová a Shaver (1987). Zistili, že vzorce správania a emocionálne reakcie, ktoré si človek osvojí v detstve, sa často prenášajú do romantických vzťahov v dospelosti. Ľudia s bezpečným typom pripútania, ktorí vyrastali v láskyplnom a stabilnom prostredí, majú tendenciu vytvárať dôverné, stabilné a spokojnejšie partnerstvá. Naopak, úzkostlivo-ambivalentní jedinci, ktorí vyrastali v prostredí nepredvídateľnej alebo striedajúcej sa pozornosti, často prežívajú obavy zo straty partnera a neustále hľadajú uistenie. Vyhýbavo pripútaní ľudia, ktorí sa v detstve stretávali s odmietaním či zanedbávaním, si udržiavajú emocionálny odstup a blízkosti sa vyhýbajú. (Hazan, Shaver, 1987; Fraley, Shaver, 2000).

V kontexte Sternbergovej teórie to znamená, že skúsenosti z detstva a vzťah s rodičmi tvoria základ, z ktorého čerpáme pri formovaní vlastných „príbehov o láske“. Zároveň, dieťa sa učí nielen z vlastnej interakcie s rodičom, ale aj z pozorovania vzťahu medzi rodičmi. Ak vidí nerovnosť, odmietanie či hádky, môže si neskôr vytvoriť obraz lásky ako vzťahu, v ktorom je moc nevyvážená alebo konflikt vnímaný ako bežná súčasť intimity.

Konštrukcie ľúbostných príbehov

Ako sme už priblížili v predchádzajúcej časti, naše príbehy o láske sú do veľkej miery formované prostredníctvom naratívnych štruktúr a štýlov pripútania ukotvených v ranom detstve.

Sternberg (2008) tento proces ďalej konkretizuje a vymedzuje zdroje, z ktorých jednotlivci pri ich konštruovaní vychádzajú. Patria sem rozprávky, ktoré sme počuli v detstve, modely vzťahov, ktoré sme vypozorovali u rodičov a príbuzných, televízia a filmy, či rozhovory s inými ľuďmi o ich vzťahoch. Vedome či nevedome si tak časom vytvoríme vlastné predstavy o tom, čo je láska a ako by mala vyzerať. Témy našich príbehov často vychádzajú práve z našich skúseností z detstva a dospievania. Napríklad, ak bol vzťah našich rodičov dysfunkčný, násilnícky, či poznačený nejakou závislosťou, je veľmi pravdepodobné, že tieto skúsenosti budú tvoriť významnú časť našich vlastných príbehov, ktoré si počas života budeme vytvárať.

Kultúrna podmienenosť príbehov lásky sa prejavuje vo viacerých rovinách. Ako Sternberg (2008, s.40) zdôrazňuje, napriek tomu, že si príbehy vytvárame sami, rešpektujeme pri tom kontext kultúrnych zvyklostí. Neustále sme pod určitým, často nepatrným tlakom, aby sme vytvárali iba také príbehy, ktoré možno považovať za kultúrne akceptovateľné. V určitom historickom či spoločenskom kontexte by mohol byť napríklad príbeh zahŕňajúci cudzoložstvo neprijateľný a prísne potrestaný, zatiaľ čo v inom kontexte je úplne bežný. Zároveň, zatiaľ čo jedna kultúra považuje lásku za nevyhnutný predpoklad manželstva, druhá to vôbec nemusí požadovať (Sternberg, 2008, s.13).

Rôzni ľudia môžu do našich príbehov zapadať vo väčšej alebo menšej miere. Predstavy partnerov o tom, ako by mala láska vyzerať sa môžu, no nemusia zhodovať. Ak sa však jednotlivé príbehy partnerov výrazne líšia, existuje len malá šanca, že vzťah bude fungovať dlhodobo (Sternberg, 2008, s.10). Napríklad, ak má človek tendenciu byť žiarlivý, môže zistiť, že nedokáže byť vo vzťahu s niekým, kto nerád informuje o tom, kde a s kým trávi čas (Sternberg, 2008, s.23).

Zároveň, jednotlivé ľúbostné príbehy majú komplementárne roly (Sternberg, 2008, s.28). Napríklad, v policajnom príbehu jeden zohráva rolu „policajta", ktorý má potrebu sledovať každý partnerov pohyb, mať ho pod dohľadom a udržiavať vo vzťahu určitý poriadok. Druhý partner zohráva rolu „podozrivého" či „zločinca", ktorý je pod neustálym drobnohľadom – partner ho drží nakrátko, často ho kontroluje a vypytuje sa, čo práve robí. Obaja partneri teda majú policajné príbehy, no plnia rozdielne úlohy (Sternberg, 2008, s.59-61).

Ako Sternberg (2008) ďalej upozorňuje, pri vytváraní nových príbehov často využívame časti tých starých tak, aby vyhovovali novému vzťahu. Ak sme v minulosti zažili pocit odmietnutia, môže sa stať, že si partnerovo správanie budeme vysvetľovať ako odmietnutie, aj keď taký úmysel v skutočnosti nemalo. Vedome či nevedome sa tak odmietnutie stane hlavnou témou našich ľúbostných príbehov. Kvôli problémom s dôverou z minulosti tak budeme hľadať dôvody, prečo by sme nemali dôverovať ani súčasnému partnerovi. Preto sa mnohým ľuďom stáva, že do vzťahov opakovane projektujú tie isté vzorce a obavy z minulosti, hoci sa súčasný partner v skutočnosti správa inak a nemá zlý úmysel.

Kategorizácia príbehov lásky

Sternberg (2008) na základe empirického výskumu identifikoval 26 typov príbehov lásky, ktoré zoskupil do piatich hlavných kategórií:
1. Asymetrické príbehy – založené na nerovnováhe moci medzi partnermi (príbeh učiteľ-študent, príbeh sebaobetovania, mocenský príbeh, policajný príbeh, pornografický príbeh, hororový príbeh)
2. Predmetné príbehy – partner alebo vzťah je prostriedkom na dosiahnutie určitého cieľa, nachádzajúceho sa mimo vzťahu (vedecko-fantastický príbeh, zberateľský príbeh, umelecký príbeh, domácky príbeh, príbeh uzdravenia, náboženský príbeh, hráčsky príbeh)
3. Spolupracovnícke príbehy – partneri chcú spolu niečo vytvoriť alebo zachovať (cestovateľský príbeh, krajčírsky príbeh, záhradný príbeh, obchodný príbeh, príbeh závislosti)
4. Rozprávačské príbehy – čerpajú z myšlienky, že mimo vzťahu existuje určitý text, ktorý predpisuje spôsob, akým by sa mal vzťah uberať (rozprávkový príbeh, historický príbeh, vedecký príbeh, kuchársky príbeh)
5. Žánrové príbehy – zdôrazňujú štýl či spôsob bytia vo vzťahu (vojnový príbeh, divadelný príbeh, humorný príbeh, mysteriózny príbeh)

Analýza vybraných príbehov lásky

V nasledujúcej časti sa podrobnejšie venujeme trom vybraným príbehom lásky. Každý z nich reprezentuje odlišný typ naratívu a ilustruje, ako môžu príbehy formovať dynamiku partnerských vzťahov.

Príbeh učiteľ – študent

Príbeh učiteľ-študent sa zakladá na predstave, že asymetria medzi partnermi by mala tvoriť základ vzťahu. V tomto príbehu si jeden partner užíva svoju rolu učiteľa, zatiaľ čo druhý sa ocitá v pozícii učiaceho sa, pričom ho však táto pozícia uspokojuje. Vo väčšine prípadov býva jeden z partnerov starší, profesionálne zrelší či spoločensky vyššie postavený (Sternberg, 2008, s.44-45).

V tomto vzťahu sú komplementárnymi rolami „učiteľ" a „študent". Ak sú partneri schopní si svoje roly vymieňať, môžu sa jeden od druhého veľa naučiť a zachovať vo vzťahu určitú rovnováhu moci. Ak je však v roli učiteľa vždy len jeden partner, s veľkou pravdepodobnosťou v tomto vzťahu vznikne výrazná nerovnováha moci v jeho prospech. Navyše, tento typ vzťahu sa nezriedka skutočne realizuje medzi učiteľmi a študentmi alebo medzi nadriadenými a podriadenými, kde je výmena rolí prakticky nemožná a nerovnováha moci takmer nevyhnutná (Sternberg 2008, s.45-49).

Ďalším problémom je, čo bude nasledovať, keď „študent" vyrastie. Ak sa vzťah zakladá na tom, že jeden učí a druhý sa učí od neho, čo sa stane, keď „študent" už nepotrebuje vedenie? Vzťah môže stratiť svoju dynamiku a obaja partneri sa tak môžu cítiť stratení.

V kontexte teórie pripútania možno tento príbeh chápať ako výsledok rozdielnych vzorcov z detstva. Partner v roli „učiteľa“ mohol vyrastať v prostredí, kde sa musel emocionálne prispôsobovať potrebám rodičov alebo zvládať ich úzkosť – napríklad mal nezrelých alebo závislých rodičov. Vo vzťahu preto prirodzene preberá pozíciu toho, kto vedie a poskytuje oporu. Nejde pritom nevyhnutne o vyhýbanie sa blízkosti, ale skôr o naučený spôsob, ako udržať stabilitu a kontrolu v citových väzbách. Naopak, partner v roli „študenta“ mohol vyrastať v prostredí, kde o ňom rozhodovali iní – napríklad s dominantnými alebo ochranárskymi rodičmi. Vo vzťahu preto inklinuje k pozícii toho, kto hľadá vedenie a podporu, čo môže odrážať potrebu istoty a opory typickú pre úzkostnejší štýl pripútania.

Príbeh uzdravenia

Príbeh uzdravenia patrí k predmetným príbehom, v ktorých samotný vzťah existuje ako predmet. V takomto vzťahu jeden z partnerov prešiel určitou traumatickou skúsenosťou – závislosť na omamných látkach, sexuálne zneužívanie, väzenie či vojna – a hľadá uzdravenie prostredníctvom vzťahu. V skutočnosti je však takmer nemožné, aby nám niekto iný dal to, čo nedokážeme nájsť sami v sebe. V tomto príbehu sa človek usilujúci o uzdravenie a „spoluzávislý" obaja stávajú vo svojom vzťahu závislí od minulosti (Sternberg, 2008, s.99-104).

Typické komplementárne roly v tomto vzťahu sú „človek, ktorý sa uzdravuje" a „spoluzávislý", ktorý partnerovi pomáha uzdraviť sa. Niekedy sa partneri uzdravujú navzájom, takže obaja hrajú obe roly súčasne. Takéto vzťahy sú o to náročnejšie, pretože obaja partneri sú veľmi zraniteľní (Sternberg, 2008, s.104).
Najvýraznejším problémom je však to, že vzťah môže prestať fungovať práve v momente uzdravenia – vymizne totiž dôvod, pre ktorý vzťah vznikol. Preto je príbeh uzdravenia riskantný pre oboch. Spoluzávislý môže uviaznuť v nekonečnom príbehu opätovného uzdravovania, ktoré je vždy len krátkodobé. Ak sa však človek skutočne uzdraví, rola spoluzávislého, rovnako ako samotný vzťah, stratí svoj zmysel (Sternberg, 2008, s.103-104).

Z pohľadu teórie pripútania môžu byť obe roly ovplyvnené vzorcami neistého pripútania, ktoré sa formovali v ranom detstve, no môžu sa aktivovať a zosilniť pri traumách v dospelosti. Partner, ktorý hľadá uzdravenie, typicky prešiel traumou, ktorá narušila jeho schopnosť dôverovať a cítiť sa vo vzťahoch bezpečne. Hľadá vo vzťahu niečo, čo mu dá pocit bezpečia a stability, ktorý mu chýbal. Partner v roli záchrancu môže mať históriu, kde sa musel starať o iných – možno mal závislých alebo chorých rodičov – a jeho identita je postavená na tom, že je potrebný a že pomáha. Takáto kombinácia predispozícií a životných skúseností môže vysvetľovať, prečo obaja partneri vo vzťahu nevedome opakujú vzorce vyplývajúce z vlastných potrieb a prežitých skúseností, a tým utvárajú dynamiku, v ktorej sú obaja emocionálne zraniteľní.

Vojnový príbeh

Vo vojnovom príbehu partneri svoju lásku a svoj vzťah považujú za vojnu. Ako uvádza Sternberg (2008, s.160), pokiaľ to takto vnímajú obaja, môžu byť vo svojom vzťahu vcelku šťastní, hoci na okolie môže ich vzťah pôsobiť ako strašný. Niektoré páry sú však vo svojich vzťahoch najšťastnejšie, keď sa ocitajú v dobrom súboji. Ak by spolu prestali bojovať, nevedeli by, ako vo vzťahu pokračovať. Ak má však vojnový príbeh len jeden z partnerov, druhému môže týmto spôsobom zo vzťahu aj života urobiť peklo. Ak je vzťah s vojnovým príbehom úspešný, obaja partneri sú „bojovníci". Pri každej z hádok môže vyhrať niekto iný, najväčšie potešenie však každému z nich prináša ich vlastné víťazstvo. Tento vzťah môže byť skutočne úspešný len vtedy, ak chcú obaja partneri jednoznačne to isté.

Pri takýchto vzťahoch je bežné vzájomné vyhrážanie sa rozchodom či rozvodom, prípadne niečím horším. Ani jeden partner to však nemyslí vážne a vôbec nad rozchodom neuvažuje. Obaja sú totiž vo vzťahu spokojní a dobre sa pri tom bavia. Ak však vojnový príbeh vyhovuje iba jednému, je viac než isté, že partner túžiaci po boji bude frustrovaný z mierumilovného partnera, a naopak – mierumilovný partner sa v takomto vzťahu bude cítiť ako v pasci (Sternberg, 2008, s.164).

V súlade s teóriou pripútania môže tento príbeh súvisieť s úzkostlivým štýlom. Ľudia s týmto štýlom pripútania vo vzťahoch často vytvárajú „drámu“ – potrebujú totiž intenzívne emocionálne reakcie partnera. Hádka sa tak paradoxne stáva spôsobom, ako si zabezpečiť pozornosť (Hazan, Shaver, 1987). Tento príbeh môže byť zároveň výsledkom vzorcov z detstva. Ak dieťa vyrastalo v prostredí neustálych hádok alebo konfliktov medzi rodičmi, môže si vytvoriť predstavu, že takéto správanie je vo vzťahoch normálne a že intenzívne konflikty patria k láske (Fraley, Shaver, 2000).

Záver

Sternbergova teória lásky ako príbehu ponúka inovatívny pohľad na partnerské vzťahy. Jej hlavným prínosom je, že posúva pozornosť od individuálnych čŕt osobnosti alebo konkrétnych problémov ku komplexnejšiemu chápaniu vzťahov ako naratívnych konštruktov. Tento posun pomáha vysvetliť, prečo partneri často opakujú tie isté vzorce naprieč rôznymi vzťahmi – nie je to len o „zlej voľbe" partnera, ale o príbehu, ktorý si v sebe nesieme a ktorý riadi naše voľby.

Transformačný potenciál teórie spočíva v tom, že uvedomenie si vlastného príbehu môže byť prvým krokom k jeho zmene. Zmena osobného naratívu je možná, ale vyžaduje kritickú reflexiu a odvahu prehodnotiť to, čo sme považovali za samozrejmé. Ak si partneri dokážu uvedomiť svoje príbehy, môžu spoločne pracovať na vytvorení nového, zdieľaného príbehu, ktorý integruje potreby oboch.

Teória však má aj významné limity. Prvým je nevedomý charakter príbehov. Väčšina ľudí si totiž neuvedomuje, aké príbehy v sebe nesú a ako ovplyvňujú ich vzťahy. Sternberg (2008) tvrdí, že konvenčné párové terapie často zlyhávajú, pretože sa zaoberajú symptómami, teda konkrétnymi konfliktmi partnerov, a nie príčinami, ktorými sú samotné príbehy. Druhým limitom je otázka zmeny – aj keď si niekto svoj príbeh uvedomí, nemusí ho vedieť alebo chcieť zmeniť. Niektoré príbehy sú tak hlboko zakorenené v našej identite, že ich zmena by znamenala zásadnú rekonštrukciu toho, kým sme.

Napriek uvedeným limitom Sternbergova teória poskytuje cenný rámec pre pochopenie toho, ako kultúrne scenáre, osobné skúsenosti a psychologické potreby spoluvytvárajú naše prežívanie lásky. Jej prínos spočíva najmä v tom, že otvára priestor pre hlbšiu reflexiu naratívnych základov romantických vzťahov a ponúka alternatívny pohľad na partnerské problémy, ktorý presahuje tradičné terapeutické prístupy či jednostranné psychologické vysvetlenia.

Autorka: Mgr. Stanislava Baranová
Katedra etiky a estetiky, Filozofická fakulta, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre
Príspevok vznikol vďaka podpore projektu VEGA 1/0158/23: Nenáboženská spirituálna gramotnosť: vznik, rozvíjanie v detstve a význam v dospelosti a vďaka podpore projektu UGA II/1/2025: Mocenská dynamika partnerských vzťahov v rodových a etických kontextoch.

Zoznam použitej literatúry

AINSWORTH, M. D. S. – BLEHAR, M. C. – WATERS, E. – WALL, S., 1978. Patterns of Attachment: A Psychological Study of the Strange Situation. Hillsdale, NJ: Lawrence Erlbaum. ISBN 978-08-985-9461-4.

BOWLBY, J. 1969. Attachment and Loss. Vol. 1: Attachment. London: Hogarth Press. ISBN 978-0-465-00543-7.

FOUCAULT, M. 1999. Dějiny sexuality I. Vůle k vědění. Herrmann & synové. 1999. 192 s. ISBN 80-238-5090-3.

FRALEY, C. R. – SHAVER, P. 2000. Adult Romantic Attachment: Theoretical Developments, Emerging Controversies, and Unanswered Questions. Review of General Psychology, 4(2), 132–154. https://doi.org/10.1037/1089-2680.4.2.132

GAGNON, J. H. – SIMON, W. 1973. Sexual Conduct: The Social Sources of Human Sexuality. Chicago: Aldine Publishing Company, 1973. 316 s. ISBN 0-202-30261-X.

GAYLIN, W. – PERSON, E. 1989. Passionate Attachments: Thinking About Love. New York: Touchstone, 1989. 136 s. ISBN 978-0029114315.

HAZAN, C. – SHAVER, P., 1987. Romantic love conceptualized as an attachment process. Journal of Personality and Social Psychology, 52(3), 511–524. https://doi.org/10.1037/0022-3514.52.3.511

MCADAMS, D. P. 2001. The psychology of life stories. Review of General Psychology, 5(2), 100-122. https://doi.org/10.1037/1089-2680.5.2.100

MCLEAN, K. C. 2005. Late adolescent identity development: Narrative meaning making and memory telling. Developmental Psychology, 41(4), 683-691. https://doi.org/10.1037/0012-1649.41.4.683

OGOLSKY, B. G. 2023. The Sociocultural Context of Romantic Relationships (Advances in Personal Relationships). Cambridge: Cambridge University Press, 2023, 300 s. ISBN 978-1009158664.

STERNBERG, R. J. 2008. Láska je príbeh: Nová teória vzťahov. Bratislava: Ikar, 2008. 200 s. ISBN 979-98-551-1643-3.