Začiatkom leta 2017 som sa vydala do Srbska a pôsobila tam ako dobrovoľníčka v svoch utečeneckých táboroch. Moje kroky smerovali na severozápad Srbska – do Šidu na hraniciach s Chorvátskom. Vycestovala som sem v rámci českého spolku Pomáhejme lidem na útěku (PLNU), ktorý v oblasti pomoci utečencom pôsobí už druhý rok. Jeho cieľom je zlepšovať podmienky ľudí v táboroch, zároveň šíriť osvetu o tejto problematike v Českej republike.

Oficiálne tábory Adaševciach a Principovaci

Spolok Pomáhajme lidem na útěku (alebo Czech team, pod ktorým ho skôr poznajú v táboroch miestne autority i samotní utečenci) pracuje v dvoch oficiálnych táboroch: Adaševciach (bývalý motel) a Principovaci (bývalá nemocnica). Tieto tábory sú pod správou srbského vládneho orgánu: Komisariátu pre utečencov a migráciu v Srbsku, ktorý bol zriadený už počas 90. rokov v súvislosti s vojnami prebiehajúcimi v bývalej Juhoslávii. Ľudia tu majú zabezpečený prístup k vode, pravidelnú stravu, zdravotnú starostlivosť, môžu tábory tiež na krátky čas opúšťať. Okrem PLNU tu pôsobia aj iné organizácie ako napríklad SOS detské dedinky, Operation Mobilization či Caritas.

Národnostné zastúpenie v táboroch je rôznorodé: najpočetnejšou skupinou sú Afgánci a Iračania. Ďalej sú tam ľudia zo Sýrie, z Pakistanu, ale aj z Maroka, Kamerunu či dokonca z Kuby. Rodiny s deťmi sú ubytovaní v budovách, kde niekoľko rodín zdieľa jednu izbu, zatiaľ čo muži alebo tínejdžeri, ktorí sú na ceste sami, sú ubytovaní najmä v „rub-halloch“ – vyteplených veľkých stanoch, kde sa zmestí naraz aj 100 ľudí.

Bežný deň dobrovoľníčky v tábore

Dobrovoľníci sú ubytovaní spolu s koordinátorom v dome, umiestnenom v dedinke Berkasovo, neďaleko Šidu. Zažila som v dome šesť, ale aj štrnásť ľudí naraz. V priemere to však bolo okolo osem až deväť dobrovoľníkov rôznych vekových a profesijných kategórií. Dobrovoľnícky dom je vzdialený do polhodiny autom od oboch utečeneckých táborov, v ktorých spolok PLNU pôsobí.

Počas môjho pobytu medzi hlavné činnosti dobrovoľníkov patrilo zaistenie chodu práčovne od pondelku do piatka v Adaševciach a rozdávanie hygienických balíčkov dvakrát v týždni v Principovaci. Pri vstupe a počas pobytu v táboroch sme museli mať na sebe pripnuté identifikačné kartičky. Dobrovoľníci-muži mali na starosti najmä zaistenie nočného pokoja v „rub-halloch“.

Pokiaľ ide o práčovňu, na vtedajších 1100 (momentálne 600) utečencov pripadalo len 9 práčok. Z tohto dôvodu sa perie na najkratší – tridsaťminútový program, pričom každý musí mať od komisariátu pridelený lístkok s daným časom – kedy si môže prísť vyprať. Za týždeň sme zvládali zabezpečiť 250 až 300 práčiek bielizne. Medzi dobrovoľníkmi bola často používanou vetou: „no ticket no wash“ = „bez lístka neperieme“, keďže sa neraz stávalo, že ľudia so sebou lístok nemali, alebo prišli v iný čas, než mali.

V miestnosti s práčovňou aj provizórna knižnica

V miestnosti, kde je umiestnená práčovňa, je zriadená aj provizórna knižnica. Okrem beletrie či knižiek pre deti sa tu nachádzajú aj učebnice v rôznych jazykoch: angličtina, nemčina či francúzština. Ľudia na úteku si tak môžu zmysluplne vyplniť čas čakania a naučiť sa niečo, čo sa im pri vstupe do Európy bude rozhodne hodiť. V tábore totiž nemajú veľa možností, ako sa realizovať. Svoj čas vypĺňajú rôznymi spôsobmi. Muži trávia čas na wifi alebo športujú, deti pobehujú po celom tábore a občas vbehnú aj za nami-dobrovoľníkmi a vyžadujú si pozornosť. Ženy si krátia chvíle v šijacej miestnosti, kde okrem nich majú prístup len deti. Vytvárajú tam krásne háčkované či šité výrobky a zhovárajú sa o svojich každodenných strastiach a radostiach.

Okrem práce v práčovni a rozdávania balíčkov sme pripravovali aj rôzne voľnočasové aktivity. Bola to napríklad prevádzka trampolíny, hry s deťmi, hudobné večery. Medzi najobľúbenejšiu činnosť patrilo rozhodne spustenie letného kina. Začali sme s premietaním rozprávky Vlk a zajac. Dobrovoľníci tiež pomáhajú s neformálnym doučovaním niektorých z európskych jazykov – či už detí alebo dospelých. V táboroch je mimochodom zriadená aj škola, v ktorej vyučujú učitelia z radov samotných utečencov. V septembri nastúpili utečenecké deti do miestnych srbských škôl. Chodia tam na smeny (na dve hodiny denne), pričom navštevujú predmety ako: základy cyriliky, matematika, angličtina a podobne.

Prekračovanie hraníc

Mnoho z týchto ľudí je v utečeneckých táboroch už niekoľko mesiacov a na ceste často pár rokov. Nevedia, čo ich čaká, kedy sa dostanú z tábora a či vôbec. Uzavretie hraníc v marci 2016 síce znamenalo určité upokojenie situácie a menší počet ľudí – snažiacich sa dostať do Európy. Neprinieslo však vyriešenie migračnej otázky, ako by sa mnohí mohli nazdávať. Minimálne nie pre desaťtisíce ľudí, ktorí sú zavretí v utečeneckých táboroch – umiestnených naprieč Balkánskou trasou. A rovnako nie pre krajiny, na ktorých plecia tento problém spadá.
V súčasnosti je jedinou legálnou cestou postupu – cesta cez Maďarsko. Proces sprevádza nekonečné čakanie v táboroch, až pokým na nich nepríde rad (čo môže byť o mesiac alebo o rok). Každý deň je pustených ďalej len 10 ľudí. Tento fakt v ľuďoch vyvoláva bezmocnosť a zúfalosť, preto sa snažia odtiaľ dostať i nelegálnou cestou – prekračovaním hraníc, čo má za následok aj zvýšený výskyt pašeráckych aktivít.
Po mojom mesačnom pobyte v Srbsku som sa vrátila do tepla domova, čakala ma stáž v organizácii ADRA na Slovensku a návrat na vysokú školu – Univerzitu Palackého, zatiaľ čo ľudia na úteku, ktorí sú v táboroch už niekoľko mesiacov, tam ostali naďalej. Neviem ako sa bude situácia vyvíjať ďalej a čo bude s týmito ľuďmi. Riešenie takzvanej „migračnej krízy“ nebude jednoduché a ja sama nemám správny kľúč na jej rozlúsknutie. V prvom rade je však potrebné, aby sa konfliktom predchádzalo v krajinách ich pôvodu – aby mohli ich obyvatelia žiť bezpečný a dôstojný život, a nemuseli utekať do Európy.

Autorka textu: Zuzana Daubnerová,
študentka Katedry rozvojových a environmentálnych štúdií PrF UP v Olomouci