Migrácia jej umožnila absolvovať zahraničné pobyty aj nájdenie nového domova – na Slovensku. Projektová manažérka európskeho projektu MIND, Irina Adamova, v rozhovore vysvetľuje, aké prijatie sa jej dostáva od nášho obyvateľstva, aj aké výzvy prekonáva pri finalizovaní veľkej charitnej kampane o migrácii ‚Čo je domov?‘.

Živá knižnica z dielne SKCH v realite

Názov projektu MIND dielne Slovenskej katolíckej charity (SKCH) – sa dá rozložiť do konkrétnych pojmov: Migration / Migrácia, INterconnectedness / Prepojenie a Development / Rozvoj. Jeho projektová manažérka, Irina Adamova, v čom spočíva podstata MIND-u: „Predstavte si, že si chcete prenajať byt a zavoláte na konkrétny inzerát. Na opačnom konci súhlasia s prehliadkou a len akoby náhodou sa opýtajú: ‘Ale pochádzate zo Slovenska, že?‘. Popravde poviete, že nepochádzate. Tak vám zložia telefón so slovami: ‘Prepáčte, takýchto si tu neprajeme‘. Cieľom projektu MIND je pomôcť všetkým, čo sú ovplyvnení negatívnou proti-migračnou rétorikou.“

Letná kampaň o podstate domova

Projekt MIND sa nachádza v treťom, a teda finálnom roku implementácie. Tím SKCH preto na jeho záver pripravuje a realizuje ešte verejné diskusie o migračných mýtoch, tzv. ‘živé knižnice‘ (moderované stretnutie širokej verejnosti s cudzincami a cudzinkami). Zároveň počas celého leta prebieha paneurópska kampaň na sociálnych sieťach, ktorú možno nájsť pod heštegmi: #whatishome alebo #cojedomov. „Dôležité sú pre nás stretnutia so širokou paletou organizácii a obyvateľstva po celom Slovensku. Potrebná je totiž účasť všetkých skupín v spoločnosti pri vytváraní ‘spoločného domova‘ – teda miesta, kde je každý vítaný. Verím, že v rámci všetkých našich aktivít prispievame k lepšiemu porozumeniu fenoménu migrácie na Slovensku,“ vysvetľuje Irina Adamova.

Každý človek sa najlepšie cíti v bezpečí svojho domova – a to buď v krajine, z ktorej pochádza, alebo v krajine, do ktorej prišiel a chce sa v nej usadiť. Často sa ale stáva, že vlastný domov ľudia neopúšťajú dobrovoľne, ale až vtedy, keď sa z neho stane smrteľná hrozba. Čoraz väčší počet osôb je nútený opustiť svoje krajiny – nielen kvôli vojenským konfliktom a prenasledovaniu, ale aj pre iné existenčné hrozby, ako je: chudoba, hlad, nezamestnanosť, nedostatok prístupu ku vzdelávaniu a k zdravotnej starostlivosti, ako aj pre negatívne dosahy zmeny klímy. „Pre väčšinu ľudí domov predstavuje najmä rodina, priatelia, dobré jedlo… Tak sa v rámci projektu MIND a kampane ‘Čo je domov?’ denne pýtame: ‚Prečo sa toľko ľudí necíti byť vítanými vo svojom novom domove, napríklad pre odlišnú farbu pleti či svoju vieru?’,“ zamýšľa sa projektová manažérka charity.

Najväčšie výzvy projektu o migrácii

Rozporuplný ‘feedback‘ od verejnosti dostáva na tento projekt i kampaň tím SKCH každodenne. Práve v tom vidí obrovské poslanie – ukázať verejnosti fakty o udeľovaní azylu, čísla o remitenciách, priebehy migrácie atď.. A to všetko preto, aby ľudia zapojili svoje kritické myslenie, vyhodnotili objektívne situáciu a možno potom prišli k záveru, že migrácia tu bola vždy a má veľa rôznych foriem a príčin. „Žiaľ, súčasný verejný diskurz o migrácii na Slovensku ignoruje skutočnosť, že cudzinci a cudzinky môžu významne prispieť k rozvoju a fungovaniu našej krajiny. Na to poukazujeme našimi príbehmi v rámci kampane #cojedomov,“ objasňuje Irina Adamova.

Tím SKCH sa nemôže ľahostajne prizerať tomu, ako sa topia bezbranné deti v Stredozemnom mori; nemôže pasívne sledovať, keď ľudia riskujú svoj vlastný život a zomierajú v chladiacich boxoch. Práve preto implementuje projekt MIND. „Podľa slov pápeža Františka musíme bojovať proti ‚globalizácii ľahostajnosti‘. Napríklad terajšia detská utečenecká kríza je najhoršia od druhej svetovej vojny – ide o humanitárnu krízu, ktorá si vyžaduje okamžité kroky. Na celom svete bolo takmer päťdesiat miliónov detí vykorisťovaných, nútených utiecť pred brutálnym konfliktom a extrémnou chudobou. V Charite preto naozaj nemôžeme privierať oči,“ vysvetľuje manažérka z tímu SKCH.

Migrant nie je zlý človek, ani nadávka

Irina Adamova je sama migrantka, pôvodne pochádza z Ruska. Na Slovensku sa ocitla po vysokej škole – v rámci zjednotenia rodiny. Skúsenosti mala rôzne, no prevažujú našťastie dobré skúsenosti. Pred príchodom na Slovensko absolvovala niekoľko výmenných zahraničných pobytov v rôznych krajinách, vďaka čomu bola pripravená na potenciálny kultúrny šok, aj otvorenejšia nasať tunajšie zvyky, tradície; adaptovala sa teda rýchlo. „Nikdy nezačínam rozhovor tým, že som tu iná a že som migrantka. Nepoukazujem na odlišnosti. Väčšinou na to začnú poukazovať druhí a pýtať sa, prečo nemám ten ‘pravý‘ slovenský prízvuk, odkiaľ teda som. Ale som o niečo horšia ako domáci? Dúfam, že nie. Naviac mám na Slovensku rodinu, ovládam jazyk, pracujem tu a platím dane,“ spomína Irina Adamova.

Podľa Iriny „označenie migrant / migrantka nie je nálepka, je to vždy živá bytosť so svojím vlastným príbehom, ako je napríklad ten môj. Je dôležité v prvom rade vidieť človeka a až neskôr ‚migranta‘, ‚utečenca‘, ‚Rusa‘, ‚Róma‘ a podobne. Ľudia sú tu však dobrí aj zlí, ako všade inde. No väčšina z nás (vrátane migrujúcich ľudí) chce žiť pokojne obyčajný život, mať dôstojnú prácu a dobré vzťahy“.

Silné osobné príbehy ‚živých knižníc’

V rámci charitných organizovania diskusií a živých knižníc za prítomnosti ľudí, ktorí v SR našli nový domov, ju osobne najviac zaujal príbeh pani Oleksandry, pochádzajúcej z Luhanska, ktorá na Slovensku získala azyl. Jej syn bol v júni 2014 kamsi odvlečený a surovo zbitý. Dôvodom bolo verejné vystupovanie proti ruskej okupácii. Domov sa vrátil, ale s ultimátom: buď sa rodina do dvadsaťštyri hodín vysťahuje z mesta, alebo všetkých postrieľajú. Pani Oleksandre zároveň v tom období diagnostikovali rakovinu. Počas vrcholu konfliktu absolvovala operáciu. V SR získala tzv. humanitárny azyl, ktorý sa udeľuje len výnimočne. „Počas ‚Živej knižnice’ na jednej košickej škole mala pani Oleksandra veľmi jasný a stručný odkaz pre mladú generáciu: ‘Nech je nad vami čistá modrá obloha a svieti na vás jasné slnko; nech nikdy nezažijete na vlastnej koži vojnu‘,“ spomína projektová manažérka projektu MIND.

Irina dodáva, že najlepšou aktivitou projektu je poskytnutie priestoru pre dialóg – či už v podobe spomínaných ‘živých knižníc‘ alebo rôznych diskusií na festivaloch a vo farnostiach. Ďalej počas prednášok na školách, otvorenia mobilnej foto-expozície, alebo počas rozhovorov v médiách. „Každá naša aktivita preto ponúka presne takýto priestor na pokojnú výmenu názorov, rozhovory a zodpovedanie si doteraz nezodpovedaných otázok,“ dodáva na záver a za celý tím charity Irina Adamova.

Text: Boba Markovič Baluchová (šéf-editorka portálu ‘Media about Development’ a komunikačná manažérka Platformy rozvojových organizácií – Ambrela),
Foto: www.charita.sk, archív I. Adamovej a projektu MIND