Moral principles of the teacher and field social worker

Abstrakt: Spolupráca terénneho sociálneho pracovníka a učiteľa hlavne pri riešení sociálnych, ekonomických a edukačných problémov rómskych žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia považujeme za veľmi dôležitú. Uplatňovanie morálnych princípov učiteľa a terénneho sociálneho pracovníka ma osobitný význam v práci so žiakmi z rómskych komunít a môžu tak prispieť k efektívnej spolupráce spomínaných oboch profesií.
Kľúčové slova: Morálka, etika, morálne princípy, učiteľ, terénny sociálny pracovník, Rómovia.

Abstract: Cooperation of the field social worker and teacher in particular in addressing the social, economic and educational problems of Roma students from socially disadvantaged backgrounds to be very important. The application of moral principles of the teacher and field social worker of particular importance in working with students from the Roma communities and may thus contribute to the effective cooperation of the two above-mentioned professions.
Key words: Morality, ethics, moral principles, teacher, field worker, Roma.

Morálnymi princípmi sa zaoberá etika, veda o morálke, ktorá reflektuje morálku a ktorá si kladie otázky typu: Čo je dobré a čo je zlé? Aký je zmysel môjho správania a konania? Ako mám správne konať? a podobné otázky takéhoto typu. Etika sa zaoberá konaním človeka a jej predmetom skúmania sú: 1) dobro a zlo v ľudskom úsilí a konaní; 2) hodnoty a princípy a ich realizácia. Etika je potom filozofická disciplína predmetom ktorej sú hodnotiace súdy, ktoré sa týkajú rozlišovania toho čo je dobré a čo je zlé, správne a nesprávne. Etika sa prejavuje v každodennom ľudskom živote a preto by nám mala pomáhať pri rozhodovaní a konaní v ťažkých zložitých životných situáciách. Etika reguluje naše správanie tak, aby bolo morálne správne. Etiku teda môžeme vnímať ako nástroj na skúmanie toho, čo je pre človeka v praktickom živote nesmierne dôležité a zároveň aj morálne správne. Etika je aj teóriou morálky a mravnosti. Úlohou morálky je zasa určovať mieru určitých rysov správania, vymedziť ktoré druhy správania, poprípade stupne konkrétneho správania sú alebo nie sú prijateľné tak ako pre jednotlivca tak aj pre spoločnosť. Etika je preto v úzkej spojitosti s morálkou. Z ich vzťahu vyplýva, že etika je formou morálky a morálka je obsahom etiky. Práve ich úzke spojenie vytvára pravidlá správania sa. Morálku potom môžeme charakterizovať ako spoločenský jav, ktorý odráža medziľudské vzťahy a ľudskú činnosť z pohľadu dobra a zla presahujúci do všetkých ostatných oblastí života. Nájdeme ju napríklad v politike, v práve, v umení, vo filozofii, v náboženstve, ba dokonca v praktickom konaní človeka. Morálka poukazuje na vzťah človeka k svetu, k druhým ľuďom, k prírode a k spoločnosti. Morálka je komplikovaný spoločenský jav. Mravnosť je potom súhrn zmýšľaní resp. súvisiacich správaní človeka, ktoré zodpovedajú príslušným etickým a spoločenským normám. Mravnosť je súbor mravných pravidiel a noriem pre konanie človeka. Etika je potom akýsi návod na konanie ľudí v živote, rieši otázky ľudskosti a humanity.

Morálka hodnotí ľudské správanie z hľadiska dobra a zla, a to v porovnaní s ľudským svedomím. Morálne alebo morálne dobré je to konanie, ktoré je v zhode so svedomím konajúceho. A v tom smere podľa Jankovského nehovoríme o morálke, ale o mravnosti konkrétneho človeka. Ako tvrdí autor mravnosť nie je možné objektívne posudzovať, pretože žiadny človek nie je schopný nahliadnuť do svedomia iného človeka. Ak má byť konanie človeka posudzované, potom je ho možné ale len z hľadiska dodržiavania daných noriem, teda morálky. (Jankovský, 2003, s. 24) Morálka tak plní regulatívnu funkciu, hodnotiacu-normatívnu funkciu, poznávaciu funkciu, prognostickú funkciu, motivačnú, informatívnu a komunikatívnu funkciu a výchovnú funkciu.

V regulatívnej funkcii ide o morálnu reguláciu, ktorá smeruje k usmerňovaniu správania jedinca v sociálnej skupine, ktorej je členom. Hodnotiaca-normatívna sa vyznačuje svojou dvojrozmernosťou (hodnotenie – norma, resp. imperatív) pretože hodnotenie automaticky prechádza do normy (imperatívu) a imperatív je svojim spôsobom hodnotením. Poznávacia funkcia vychádza z mienky, že hodnotenie je svojim spôsobom poznaním, poznaním významu, že imperatív vychádza zo skúsenosti, a teda z poznania. Poznávacej funkcii ide hlavne o nájdenie adekvátneho, t. j. správneho konania. Prognostická funkcia pomocou ideálov umožňuje odhaliť želateľnú líniu správania sa. Jej projekcia je založená skôr na citových dynamických stereotypoch, na citových väzbách, a preto nemá vedecky pojmovo presne vyjadrený charakter. Plynie skôr z morálnej intuície ako z teoretických analýz, ale v spoločenskom procese zohráva nesmierne dôležitú úlohu, hoci dosiaľ málo docenenú. Motivačná funkcia zasa smeruje k motivovaniu ľudského správania. Správnosť správania sa človeka sa podľa tejto funkcie posudzuje z motívov a nie z činov. (Vajda, 1995, s. 19 – 21)

Na jednej strane morálka reguluje, orientuje, hodnotí, poznáva, prognostikuje, motivuje a prikazuje, na strane druhej musí svoj bohatý arzenál prostriedkov sprostredkovávať od človeka k človeku a preto plní aj informatívnu či komunikatívnu funkciu. Všetky tieto funkcie ústia do výchovnej funkcie. Morálka potom predstavuje hodnotové hierarchie a z nich plynúce imperatívy, učí človeka mravnému konaniu, stáva sa podstatným výchovným momentom pri formovaní človeka.

Etika zohráva kľúčovú úlohu v spolupráci terénneho sociálneho pracovníka a učiteľa s cieľom zvýšiť úroveň edukačných podmienok rómskych detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Edukácia rómskych detí považujeme za jednu z hlavných cieľov zvyšovania životnej úrovne Rómov na Slovensku a v Európe. V tejto súvislosti edukáciu potom vnímame ako jeden z možných nástrojov riešenia sociálnych a ekonomických problémov Rómov. Avšak rómske vzdelávanie, hlavne vzdelávanie rómskych detí so sociálne znevýhodneného prostredia si vyžaduje zapojenie široký okruh odborníkov ako je napríklad praktický lekár, učiteľ, asistent učiteľa, vychovávateľ, školský psychológ, terénny sociálny pracovník a ďalší, ktorí svojou činnosťou pozitívne determinujú životné a edukačné podmienky týchto detí.

Terénny sociálny pracovník a učiteľ sú dve profesie, ktorých aktívna spolupráca môže pozitívne vplývať nielen na sociálno-ekonomické, ale aj edukačné problémy žiakov z rómskych komunít. Učiteľ z pohľadu svojej profesie by mal žiakov vychovávať v súlade so zásadami morálky a etiky, kvalitne vzdelávať a vytvárať priaznivú atmosféru pre jeho uskutočnenie. Terénny sociálny pracovník z pohľadu svojej profesie by mal poskytovať sociálnu pomoc a pracovať s rómskou komunitou v jej prirodzenom sociálnom prostredí. Úspešnosť edukácie detí z rómskych komunít si vyžaduje kvalitne životné a edukačné podmienky, ktoré tieto komunity resp. rodiny nemajú. A práve v tejto veci by mal terénny sociálny pracovník navrhovať spôsoby riešenia ich sociálnej situácie a pomáhať rómskym komunitám riešiť ich problémy sociálneho začleňovania. Napríklad zlepšovať ich spôsob života, tak aby rómske deti predchádzali poruchám psychického, fyzického a sociálneho charakteru a vyhýbali sa tiež sociálno-patologickým javom.

„Na jednej strane naša spoločnosť vyvíja tlak na zodpovedné edukačné inštitúcie, aby pripravovali občanov pre život vo vedomostnej spoločnosti a čo najväčší počet z nich počas svojho života bolo zamestnateľných na trhu práce. na druhej strane sektor vzdelávania, ktorý vykonáva i primárne a sekundárne vzdelávanie občanov po skončení povinnej školskej dochádzky prichádza s údivom konštatovať, že školu nám každoročne opúšťajú Rómovia, z ktorých väčšia časť sa nevie napríklad podpísať, ani súvisle a s porozumením prečítať písaný text. Rómovia zo sektora povinného školského vzdelávania automaticky prechádzajú do sektora sociálnych vecí, ktoré im ďalších 50 rokov ich života poskytuje sociálne intervencie najmä v podobe poskytovania dávok v hmotnej núdzi. Namiesto toho, aby v priebehu celého obdobia poberania dávok v hmotnej núdzi aktívne preukazovali, že si pre potreby vedomostnej ekonomiky zvyšujú, zvážili svoj individuálny potenciál“. (Loran, 2010, s. 50)

Existuje celý rad sociálnych, ekonomických, kultúrnych a systémových príčin vedúce k absencii a školskej neúspešnosti rómskych detí. Medzi stále sa opakujúce príčiny patria: zlý zdravotný stav, nízka motivácia k učeniu, sexuálne správanie, podľa ktorého dievčatá čoskoro mávajú deti, a ich sociálna rola je potom vychovávať ich a starať sa o rodinu, ďalej zlé vnímanie seba samého a výsledky v škole a podobne. Napríklad podľa Lorana „prvým najvýraznejším objektívnym činiteľom podieľajúcim sa na produkcii potenciálu ľudského kapitálu Rómov je nepochybne základná škola ako edukačné prostredie. V rámci plnenia povinnej školskej dochádzky maloletých občanov – žiakov má dokonca legislatívnu povinnosť v kreovaní primárnej gramotnosti, v produkovaní a rozvíjaní potenciálu ľudského kapitálu pre potreby spoločnosti. V súčasnosti už pre potreby vedomostnej spoločnosti a ekonomiky“. (Loran, 2009, s. 48) V súvislosti s uvedeným problémom považujeme preto kooperáciu terénneho sociálneho pracovníka s učiteľom za veľmi významnú, a vnímame ju ako jeden z možných nástrojov riešenia edukačných problémov rómskych detí zo sociálne znevýhodneného prostredia.

Každá profesia v sebe nesie morálnu zodpovednosť. Napríklad laik v prípade autonehody nemôže poskytnúť obeti profesionálnu lekársku pomoc. Môže však poskytnúť prvú pomoc. V tomto prípade nenesie priamu zodpovednosť z pohľadu jeho postavenia v uvedenej situácií. A to preto, lebo nemá zodpovedajúce znalosti. Lekár profesionál je schopný v tejto situácií rýchlo a správne konať, zhotoviť diagnózu a vykonať lekársky postup. Preto si myslíme, že nemôžeme byť zodpovední z pohľadu profesie v plnej miere za to, za čo nemáme k riešeniu situácie dané kompetencie. Profesijná zodpovednosť teda zahŕňa povinnosti aktérov, aby konali profesionálnym spôsobom, dodržiavali zákon, vyhýbali sa konfliktov záujmov, a uprednostnili záujmy klientov pred svojimi vlastnými záujmami. Podľa Mátela „rola a profesia sociálneho pracovníka si vyžaduje nielen patričné vzdelanie a praktické výcviky, ale aj isté nároky na jeho osobnosť a charakter. Príliš často sa etické požiadavky voči sociálnym pracovníkom zameriavajú výlučne na zodpovednosť voči klientom zabúdajúc na to, že sociálny pracovník môže byť do tej miery zodpovedný za iných, ako dokáže byť zodpovedný sám za seba“. (Mátel, 2010, s. 88)

Byť čestný, poctivý, ohľaduplným k ostatným teda prejavovať ľudskosť a úctu, ktorá je úzko spätá s akceptáciou práv všetkých ľudí bez žiadneho rozdielu, ale aj spôsob spravodlivo rozdeľovať hodnoty v podobe pochvaly alebo trestu, odmietať akúkoľvek dvojtvárnosť, ale naopak byť pravdovravný považujeme v sociálnej práci s rómskymi komunitami za veľmi podstatné. „Spravodlivosť ako atribút osobnosti neznamená len konať spravodlivo, ale aj mať konatívnu tendenciu zmýšľania alebo presvedčenia spravodlivosti (nielen napr. zo strachu pred trestom alebo spoločenskou izolovanosťou), pretože primerané konanie je spravodlivé, ak je vedené predchádzajúcou všeobecnou ideou spravodlivosti alebo konkrétnou myšlienkou spravodlivosti.“ (Hajduk, 2009, s. 12) Taktiež vyhnúť sa zneužívaniu dôvery rómskej komunity za účelom prospechu pre seba, pretože úžitok by mal byť upriamený na klienta, ktorý potrebuje pomoc, pretože v tejto situácií si klient k aktérovi vytvára veľmi silnú dôveru. Teda môžeme z pohľadu profesijnej etiky (aplikuje všeobecné mravné normy na konkrétnu profesijnú činnosť) ako aplikovanej etiky v sociálnej práci hovoriť o princípe zodpovednosti, princípe humanizmu, princípe spravodlivosti a rovnosti, princípe čestnosti a svedomitosti, o princípe dôveryhodnosti.

Za ďalšie morálne princípy konkrétne v práci terénneho sociálneho pracovníka a učiteľa považujeme princíp dobročinnosti, princíp ľudskej dôstojnosti a princíp autonómnosti. Princíp dobročinnosti v sociálnej práci s marginalizovaným a exkludovaným rómskym spoločenstvom by mal byť predovšetkým zameraný na správanie a konanie, ktoré sa riadi zásadami altruizmu. Teda potlačiť vlastný egoizmus a vykonávať dobročinnosť na úkor vlastného dobra. Inak povedané uprednostniť dobro iných pred vlastným, teda ochotne obetovať vlastný záujem v prospech záujmu iných. Ide teda o nezištnú pomoc poskytovanú Rómom, ktorí ju potrebujú. Avšak s princípom dobročinnosti vyvstávajú otázky, ako je vôbec možné, že dobročinnosť v spoločnosti existuje, čo motivuje človeka, aby konal nezištne pre pomoc druhým? Princíp ľudskej dôstojnosti sa viaže na hodnotu života človeka a jeho správanie a konanie. Ak hovoríme o sociálnej práci poskytovanej exkludovaným Rómom, musíme zdôrazňovať a samozrejme aj dbať na vzájomnú úctu a rešpekt nielen k nim, ale zároveň dbať na to, aby úcta a rešpekt sa dodržiavali aj vo vzťahu k aktérom sociálnej práce s cieľom vybudovať pevné vzájomné vzťahy. Pod ľudskou dôstojnosťou teda rozumieme rešpekt k ľudskej bytosti a to bez ohľadu na pohlavie, vek, rasu, vzdelanie, vieru a pod. Princíp ľudskej dôstojnosti uznáva človeku vrodené právo a tiež jeho akceptovanie a etické zaobchádzanie. Ľudská dôstojnosť sa často krát používa aj v súvislosti s problémom zaobchádzania utláčaných a ohrozených skupín a národov, kultúr a subkultúr, prívržencov náboženskej viery či ideálov. Princíp autonómnosti akceptuje autonómiu človeka resp. jeho schopnosť vykonať vlastné rozhodnutia vzťahujúce sa k jeho životu. Podľa tohto princípu ľudia by mali mať kontrolu nad svojim životom v čo najväčšej miere, pretože, len oni sami vedia úplne pochopiť ich zvolený typ spôsobu života. Napríklad podľa Ferrara autonómia sa týka zodpovednosti aktéra za voľbu smeru svojho konania bez ohľadu na dôvody alebo typ racionality, ktorý túto voľbu inšpiroval. Autentické správanie je určitým spôsobom spojené s jadrom aktérovej osobnosti a v konečnom dôsledku ju aj vyjadruje. (Ferrara, 1997, s. 88) V podstate tento princíp je rozšírením etického princípu dobročinnosti, pretože osoba, ktorá je nezávislá zvyčajne uprednostňuje mať vlastnú kontrolu nad svojim životom za účelom dosiahnutia takého spôsobu života, ktorý je pre ňu čo najviac prospešný.

Záver

Na jednej strane vzhľadom k tomu, že terénny sociálny pracovník poskytuje pomoc klientovi v takej situácii, ktorú nedokáže sám zvládnuť a adekvátne vyriešiť, na strane druhej, keď klient sociálnej práce dokáže po istom čase zvládať svoju sociálnu situáciu vlastnými silami, klient sa tak stáva nezávislým od tejto pomoci. Rómska komunita si však vyžaduje práve dlhodobú pomoc sociálnych pracovníkov. Aj toto bol dôvod prečo sme v príspevku upriamili pozornosť na morálne princípy terénneho sociálneho pracovníka a učiteľa. Pretože práve hodnoty, ku ktorým sa vzťahujú morálne princípy by mali byť základom ich uznávania. Myslíme si, že obe povolania si vyžadujú pri práci s rómskou komunitou vynaloženie veľkého úsilia a ako pomoc resp. spoluprácu medzi oboma profesiami by mohla byť napríklad v tejto stručnej podobe - terénny sociálny pracovník by mal oboznamovať učiteľa o sociálnej a ekonomickej situácii konkrétneho žiaka, z toho dôvodu, aby učiteľ vedel pochopiť situáciu, v ktorej sa žiak spolu s rodinou nachádza. Terénny sociálny pracovník vzhľadom k tomu, že v tejto kooperácií vystupuje akýmsi prostredníkom medzi učiteľom a žiakom, resp. faktom je, že učiteľ nie je v každodennom kontakte s rodičom, terénny sociálny pracovník by mal učiteľovi sprostredkovávať informácie o edukačných problémov žiaka. Pretože mnoho rodičov nevedia správne interpretovať problémy s ktorými sa dieťa doma nevie vysporiadať, napríklad pri písaní si domácich úloh. Faktom je aj to, že svojim deťom napríklad pri domácich úlohách nedokážu pomôcť, a to jednoducho preto, lebo nemajú ukončené ani len základné vzdelanie resp. sami zadaniam úloh nerozumejú. Týmto by terénny sociálny pracovník prispieval k zlepšeniu situácie a nabádal by žiakov a ich rodičov i komunitu k správnym postojom k vzdelávaniu, ale aj k tomu, prečo je pre nich vzdelanie dôležité. Učiteľ by mal zasa informovať terénneho sociálneho pracovníka o školskej dochádzke príp. záškoláctva, učebnej úspešnosti resp. neúspešnosti žiaka, jeho správaní a povinnostiach v škole a v tomto zmysle spoločne kooperovať a navzájom si pomáhať. Pretože faktom, je to, že dobre zvládnutá kooperácia týchto profesií môže viesť k zlepšeniu sociálnych, ekonomických a edukačných problémov rómskych žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia.

Autor: Mgr. Jozef Facuna
Štátny pedagogický ústav

Zoznam bibliografických odkazov

[1] FERRARA, A. 1997. Autonomie a autenticita. In: Etika autonomie a autenticity. Praha: Filozofia, 1997. 215 s. ISBN 80-7007-099-4.
[2] HAJDUK, Ľ. 2009. Filozofia spravodlivosti. Bratislava : ŠPÚ, 2009. 104 s. ISBN 978-80-89225-49-1
[3] JANKOVSKÝ, J. 2003. Etika pro pomáhajíci profese. Praha : Triton, 2003. 223 s. ISBN 80-7254-329-6.
[4] LORAN, T. 2010. Andragogicko – sociálne dilemy prípravy exkludovaných pre potreby vedomostnej spoločnosti. In: Pedagogická revue. ISSN 1335-1982, 2010, roč. 62, č. 1-2, s. 42 – 54.
[5] LORAN, T. 2009. Paradigma kreovania ľudského kapitálu Rómov. Bratislava : Štátny pedagogický ústav, 2009. 170 s. ISBN 978-80-89225-56-9.
[6] MÁTEL, A. 2010. Etická zodpovednosť voči sebe a profesii. In: Etika sociálnej práce. Bratislava : Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, 2010. ISBN 978-80-89271-85-6, s. 88 – 98.
[7] VAJDA, J. 1995. Etika. Nitra: Enigma, 1995. 203 s. ISBN 80-85471-23-X.

__________________________________________

Prednáška odznela na medzinárodnej vedeckej konferencii Aplikovaná etika v sociálnej práci a ďalších pomáhajúcich profesiách, ktorá sa konala 20. – 21. októbra 2010, v Piešťanoch a bola publikovaná v zborníku z tejto konferencie:
MÁTEL, A. – SCHAVEL, M. – MÜHLPACHR, P. – ROMAN, T. 2010. Aplikovaná etika v sociálne práci a ďalších pomáhajúcich profesiách. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety. 413 s. ISBN 978-80-89271-89-4.