A several Notes on Authority of Social Worker
Abstrakt: Práca sa zaoberá významom autority v sociálnej práce. Východiskom je identifikácia zdrojov a legitimity úradnej autority. Autor poukazuje na dôležitosť osobnostných kvalít sociálneho pracovníka ako nevyhnutného prvku pre získanie a udržanie dôvery klienta, ale vníma ich dôležitosť i v rámci sociálnej práce ako celku. V závere sa autor zameriava na vzťah všeobecne chápanej zodpovednosti a autority.
Kľúčové slová: Autorita, sociálna práca, osobnosť, osobnostné vlastnosti, zodpovednosť.

Abstract: This paper is concerned with the sense of authority in the social works. Point of departure is the identification of the sources and legitimity of the official authority. Author suggested to the importance of personal qualities of social worker, which is the necessary constituent for acquirement and preservation for trusts of the client, however he perceived importance of this qualities also in frame of the social works en bloc. In epilogue he focuses on relationship of responsibility in general and authority.
Keywords: Authority, social works, personality, character, personal attributes, responsibility.

Úvod

Bez fenoménu autority sa nezaobíde práca v nijakom povolaní, jej význam pre sociálnu prácu je však zvlášť výrazný. Autorita sociálneho pracovníka je základom pre vybudovanie dôvery klienta a tým i základom dobre poskytnutej služby. Práve služba, snaha pomôcť charakterizujú prácu v sociálnej oblasti, preto sa nesmie sociálny pracovník spoliehať iba na „úradný“ charakter autority, ktorou je, ale mal by ju neustále budovať a podporovať.

Podstata autority

Pochopenie významu autority sa zakladá na určení jej charakteru, podstaty. Tradične je pojem autorita dávaný do súvisu s pojmom moc. Takto už Hobbes hovorí, že autorita dáva príkazy, ktoré človeku určujú, čo má alebo čo nemá robiť („command is where a man saith, Doe this or Doe not this” Hobbes, s. 112). Toto je však iba jeden rozmer autority, presnejšie dôsledok jej pôsobenia, v ktorom tento fenomén splýva s mocou ako takou. Pre pochopenie podstaty autority je však dôležité ozrejmiť si jej zdroj a charakter jej pôsobenia, teda tú oblasť, v ktorej sa autorita od moci výrazne odlišuje. Kým moc je iba formou nátlaku založeného na určitej (právnej či silovej) prevahe nositeľa moci nad svojím okolím, autorita je založená na všeobecnom súhlase tých, ktorí autorite podliehajú. Moc si tento súhlas, takým alebo onakým spôsobom vynucuje, no autorita stavia na ochote okolia s nositeľom autority súhlasiť z iných dôvodov. Je zrejmé, že podstatou autority nie je ani tak jej určitý mocenský charakter, ako skôr fenomén, či fenomény spôsobujúce pritakanie autorite, a ktoré nemajú nič spoločné s donucovaním. Odlišnosť autority od moci spočíva práve v spôsobe, ako nositeľ autority tento súhlas vyvolá. Využívanie mocenských praktík, otvoreného či skrytého nátlaku síce môže vytvoriť stav poslušnosti, čo sa môže podobať na pôsobenie autority, ide však o dôsledky pôsobenia strachu z možných sankcií vyplývajúcich z mocenskej prevahy. Takéto pôsobenie so sebou nesie celý rad závažných problémov, či už ide o problematiku vzťahu strachu a agresivity alebo dôsledky slepého vykonávania príkazov.

Mocenský rozmer autority je zrejmý, nemôže ale vyplývať len z prevahy sily. Max Weber uvádza tri základné zdroje legitímnej prevahy podľa ktorých rozlišuje tri druhy autorít. Racionálny základ, teda uznanie pravidiel, ktoré autoritu a jej pôsobenie vymedzujú, tradícia a charizma. (Weber, s. 215) Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že relevantný pre naše úvahy je iba prvý zdroj, veď práca sociálneho pracovníka je založená na existujúcom spoločenskom poriadku a vymedzená právnymi a pracovnými predpismi, ktoré v rámci usporiadania spoločnosti vznikli legálnym spôsobom. Bolo by však chybou chápať pôsobenie autority v sociálnej činnosti iba takto. Sociálny pracovník nemá byť autoritou pre klienta iba v dôsledku svojho pracovného zaradenia či odbornosti. (Koehn, s. 58, 59)

Budeme sa tu, pravdaže, zaoberať úradnou autoritou, niekedy označovanou aj ako získaná autorita. Tieto názvy už naznačujú jej odlišnosť od tzv. prirodzenej autority, ktorú možno identifikovať s Weberovymi označeniami charizmatická a tradičná autorita. Zdrojom úradnej autority je určité špecifické sociálne či profesné postavenie, v ktorom sa nositeľ autority nachádza, a ktoré môžeme zjednodušene nazvať “úradom” alebo “funkciou”. V takomto postavení sa subjekt ocitá vďaka špecifickým pravidlám (výberové konanie, voľba a pod.) platným v spoločnosti alebo v určitej profesnej oblasti. Aby subjekt týmto pravidlám vyhovel, musí spĺňať najmä profesné a odborné predpoklady. Tie stačia na získanie postavenia, na ktoré sa autorita viaže. Stačí to však?

Autoritu poslúchame (alebo aspoň počúvame), pretože jej prevaha nad nami nie je výlučne mocenská alebo vedomostná. Je zrejmé, že nositeľ úradnej autority musí spĺňať požiadavky týkajúce sa najmä jeho vzdelania a pracovných skúseností. V množstve povolaní sa však už na úrovni výberu vhodného pracovníka vyžadujú i určité charakterové a psychické vlastnosti, ktoré nadobúdajú najväčší význam v oblasti ďalšieho pôsobenia autority, pri výkone povinností jej nositeľa. Cieľom autority totiž nie iba vydávanie príkazov, ale aj motivácia osoby, na ktorú sa pôsobenie autority vzťahuje.

Osobnosť nositeľa autority

Vo filozofii a etike sa pod pojmom autority najčastejšie rozumie taký súbor vlastností, ktorý dokáže pôsobiť motivačne. V kontexte sociálnej práce má toto tvrdenie dva základné rozmery.

Prvým je primárny rozmer služby poskytovanej sociálnym pracovníkom. Jeho úlohou je pomôcť klientovi pri riešení situácie, ktorá je nad jeho sily a schopnosti. Tu sa na prvý pohľad uplatní skôr odbornosť a skúsenosť sociálneho pracovníka. Aby však takáto pomoc bola účinná, musí byť vo vzťahu sociálny pracovník – klient prítomná dôvera. Na jej vybudovanie slúžia primárne činitele, teda samotná existencia “úradu”, čiže fakt, že existuje niekto (sociálny pracovník), koho úlohou je pomáhať a na túto úlohu je kompetentný, teda má konkrétne vzdelanie a ovláda príslušné zručnosti. Klient je teda potenciálne ochotný dôverovať sociálnemu pracovníkovi ešte pred ich prvým kontaktom. Odbornosť a zručnosť potom pomáhajú dôveru klienta upevniť.

Toto však samo osebe nestačí. Vzťah sociálneho pracovníka a klienta je bezprostredný, stretávajú sa v ňom dve ľudské bytosti. Klient síce do tohto vzťahu môže vstupovať s dôverou, no nedokáže adekvátne posúdiť úroveň vzdelania sociálneho pracovníka a jeho dôvera sa utužuje, alebo rozplýva aj na základe kvality interpersonálneho vzťahu s úradníkom, čiže na základe toho, ako naňho sociálny pracovník pôsobí ako osobnosť. Sociálny pracovník by teda mal poznať tie osobnostné vlastnosti, ktoré mu jeho prácu uľahčujú a tie zvnútorňovať a rozvíjať. Naopak, musí sa vyvarovať prejavov takých vlastností, ktoré môžu klienta demotivovať alebo všeobecne narúšať dôveru.

Tu sa dostávame k druhému, sekundárnemu rozmeru sociálnej práce, ktorým je ukázať klientovi spôsoby, ako by mohol svoju situáciu riešiť sám, prípadne sa v budúcnosti vyvarovať konania, ktoré by ho do zlej situácie uvrhlo. V tomto rozmere sa motivačná funkcie autority prejavuje ešte zreteľnejšie.

Aká teda má byť osobnosť sociálneho pracovníka? Ideálnym prípadom je, samozrejme, osobnosť harmonická. Existuje viacero konceptov harmonickej osobnosti, v našej práci sústredíme pozornosť na koncept Richarda W. Coana, ktorý uvádza päť módov, ktorých sa takáto osobnosť realizuje.
Prvým je efektívnosť, pod čím Coan rozumie i psychomotorickú koordináciu, ale pripomína aj organizovanosť, plánovitosť ako súčasti osobnostnej výbavy. V kontexte sociálnej práce nadobúda veľký význam i rozmer autonómnosti a najmä nájdenie zmyslu svojej činnosti. (Coan, s. 239)
Mód tvorivosti môže viesť v sociálnej práci k hľadaniu riešenia, ktoré je pre klienta najlepšie, i nad rámec bežných povinností alebo pravidiel (nie však proti nim). Jeho význam spočíva aj ostražitosti voči rutine a vykonávaniu povinností bez reflexie. (Coan, s. 239, 240)
Ďalším módom, ktorý Coan popisuje, je vnútorná harmónia, teda vyrovnanosť osobnosti. (Coan, s. 240, 241) Jej vzťah k sociálnej práci je skôr sprostredkovaný. Osobnosť, ktorá je vyzretá môže svoju harmóniu prenášať i na druhého a tak prispievať ku kvalite vzťahu s klientom.
Veľký význam pre sociálneho pracovníka má naopak mód, ktorý Coan označuje pojmom pospolitosť. Ide tu o uvedomenie si faktu, že jednotlivec je síce autonómnou entitou, no zároveň i súčasťou vyšších celkov, či už ide o pracovnú skupinu alebo celú spoločnosť. (Coan, s. 241, 242)
Posledným módom harmonickej osobnosti je transcendencia, ktorú Coan chápe nielen v zmysle spirituálneho zážitku, ale aj vo význame, ktorý sa do veľkej miery prekrýva s pospolitosťou a so spoznávaním významu spoločnosti. (Coan s. 243)

Osobnosť sociálneho pracovníka by teda mala byť určovaná pomerom týchto módov, pričom najväčšiu pozornosť si zaslúžia efektívnosť, tvorivosť a pospolitosť. Bolo by však chybou nevenovať pozornosť ani ostatným dvom módom. Na takomto základe môže potom sociálny pracovník rozvíjať konkrétne osobnostné vlastnosti napomáhajúce jeho profesii, ako je napríklad empatia, pracovitosť, rozvážnosť, morálna bezúhonnosť, názorová konzistentnosť, presnosť, a pod. (Naagarazan, s. 8 – 20) Ak si pre ne vytvorí na základe uvedených módov dostatočné zdôvodnenie, budú v jeho správaní lepšie ukotvené.

Autorita a zodpovednosť

Význam zvnútornenia určitých pozitívnych vlastností a rozvíjania osobnosti nespočíva iba v rovine individuality. Starostlivosť o svoju osobnosť, sebarozvoj, významovo presahuje túto úroveň. Pracovník, ktorý je nielen odborníkom, ale i harmonickou osobnosťou, skutočnou autoritou, prispieva nielen ku kvalite plnenia vlastných povinností, ale môže pozitívne pôsobiť i na svoje okolie a i charakterom práce s klientom dokonca prispievať k lepšiemu menu svojej profesie v spoločnosti. Takto chápaná autorita zároveň zvyšuje i pocit zodpovednosti pracovníka. Toto je najmä oblasť pôsobenia osobnostných módov pospolitosti a transcendencie, pretože jednotlivec rozvíjajúci svoju osobnosť týmito smermi chápe seba vždy v sociálnom kontexte, ako súčasť vyššieho celku (nezabúdajúc samozrejme na svoju individualitu) a vždy bude pristupovať k riešeniu problémov z pozície všeobecného dobra.

Autor: Oliver Brezinský, PhD.
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava

Zoznam bibliografických odkazov
[1] COAN, Richard W. 1999. Optimální osobnost a duševní zdraví. Praha : Grada Publishing, 1999. 236 s. ISBN 80-7169-662-5.
[2] HOBBES, Thomas. 2003. Leviathan. Cambridge : Cambridge university press, 2003. 530 s. ISBN 0-521-56099-3.
[3] HUSBAND, Charles. 1995. The morally active practicioner and the ethics of anti racist social works. In: HUGMAN, Richard, SMITH, David. Ethical Issues of Social Work. London : Routledge, 1995. s. 84 – 103. ISBN 0-415-10109-3.
[4] KOEHN, Daryl. 1994. The Ground of Professional Ethics. London : Routledge, 1994. 226 s. ISBN 0-415-11666-X.
[5] NAAGARAZAN, R. S. A 2006. Textbook on Professional Ethics and Human Values. New Delhi : New Age Publishers, 2006. 169 s. ISBN 81-224-2301-9.
[6] WEBER, Max. 1978. Economy and Society. An outline of interpretive sociology. Berkeley and Los Angeles : University of California Press, 1978. 1533 s. ISBN 0-520-02824-4.

__________________________________________

Prednáška odznela na medzinárodnej vedeckej konferencii Aplikovaná etika v sociálnej práci a ďalších pomáhajúcich profesiách, ktorá sa konala 20. – 21. októbra 2010, v Piešťanoch a bola publikovaná v zborníku z tejto konferencie:
MÁTEL, A. – SCHAVEL, M. – MÜHLPACHR, P. – ROMAN, T. 2010. Aplikovaná etika v sociálne práci a ďalších pomáhajúcich profesiách. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety. 413 s. ISBN 978-80-89271-89-4.