On the normative sources of John Stuart Mill's personal freedom: between individual and collective autonomy

Abstrakt: Článok sa zameriava na interpretáciu normatívnych zdrojov osobnej slobody vo filozofii Johna Stuarta Milla. Ukazuje, že Millovo poňatie slobody nemožno vtesnať do rámca klasického liberalizmu, ale treba ho chápať ako výsledok prekrývania utilitaristického konceptu úžitku, epistemologického falibilizmu a sociálnoontologickej predstavy človeka ako bytosti formovanej spoločenskou interakciou. Text zároveň argumentuje, že napätie medzi individuálnou autonómiou a kolektívnymi nárokmi spoločnosti nepredstavuje pre Milla deficit, ale jeden zo základných prvkov občiansko-politickej spoločnosti. Analýza sa napokon dotýka aj súčasných diskusií o osobnej slobode a poukazuje na to, že Millova koncepcia poskytuje vhodný konceptuálny základ pre úvahy o sociálnej zodpovednosti jednotlivcov a o legitímnych medziach verejných zásahov do osobnej slobody.
Kľúčové slová: individuálna autonómia, kolektívna autonómia, normativita, osobná sloboda, sociálny liberalizmus

Abstract: The article focuses on an interpretation of the normative sources of personal liberty in the philosophy of John Stuart Mill. It argues that Mill’s conception of liberty cannot be confined within the framework of classical liberalism, but should instead be understood as the result of an overlap between the utilitarian concept of utility, epistemological fallibilism, and a social-ontological view of the human being as an entity shaped by social interaction. The article further contends that the tension between individual autonomy and the collective claims of society does not represent a deficit in Mill’s thought, but rather constitutes one of the fundamental features of civil and political society. Finally, the analysis engages with contemporary debates on personal liberty and suggests that Mill’s conception provides a valuable conceptual framework for addressing questions of social responsibility and the legitimate limits of public interference in individual freedom.
Keywords: individual autonomy, collective autonomy, normativity, personal freedom, social liberalism

Úvod

Problematika osobnej slobody predstavuje jednu z ústredných tém moderného politicko-filozofického diskurzu, pričom práve v prostredí liberálneho myslenia zohrávajú normatívne zdroje tohto pojmu osobitnú a v mnohých ohľadoch stále nedostatočne docenenú úlohu. Diskusie o pôvode, legitimite a rozsahu osobnej slobody nás opakovane vracajú okrem diel klasikov (John Locke, Thomas Hobbes, Jean-Jacques Rousseau) k dielu Johna Stuarta Milla O slobode, v ktorom koncepcia osobnej slobody tvorí jeden zo základných pilierov sociálneho liberalizmu. Napätie medzi individuálnymi nárokmi slobody a kolektívnymi požiadavkami spoločnosti sa tak javí ako trvalo prítomná filozofická výzva, ktorá je imanentnou súčasťou aj modernej liberálnej reflexie. V kontexte týchto úvah je potrebné pripomenúť, že otázka slobody sa v dnešných debatách, ak má zostať konceptuálne konzistentná, nesmie izolovať od dimenzie sociálnej zodpovednosti, ktorá dopĺňa liberálne pojmy autonómie a nezávislosti o aspekt spoločenskej previazanosti indivídua s komunitou (Švec, 2022). Liberalizmus sa neprejavuje iba ako ochranca individuálnych oprávnení pred zásahmi autority, ale aj ako normatívny rámec reflektujúci nevyhnutnosť sociálnej kooperácie, redistribúcie či solidarity. V tomto zmysle predstavuje Millovo myslenie príklad napätia medzi individualistickým a sociálnym rozmerom slobody. Viaceré interpretácie, vrátane jeho utilitaristickej reflexie spravodlivosti, poukazujú na to, že konflikt medzi osobnou slobodou a kolektívnymi nárokmi nie je prejavom akejsi „nedotiahnutosti“ argumentácie, ale inherentným znakom sociálneho liberalizmu (Kahn, 2012).

Skúmanie normatívnych zdrojov osobnej slobody u Milla preto prirodzene smeruje k otázke, do akej miery možno individuálnu autonómiu chápať ako hodnotu nadradenú kolektívnemu dobru, alebo či naopak existujú spoločenské situácie, v ktorých je legitímne, aby kolektívne záujmy obmedzovali osobnú slobodu jednotlivca. Moderné pluralitné demokracie sú v posledných desaťročiach opakovane konfrontované s týmto napätím, od problémov verejného zdravia a sociálnej spravodlivosti, cez reguláciu prejavu až po otázky ekonomických externalít. Aj preto zostáva Millovo dielo predmetom nestálej reinterpretácie a jeho koncepcia slobody ponúka široký potenciál pre obhajobu z pozícií tak klasického ako aj sociálneho liberalizmu. Vzhľadom na uvedené kladieme v texte otázku, aké sú normatívne zdroje Millovej koncepcie osobnej slobody a akým spôsobom tieto zdroje formujú v jeho teórii napätie medzi individuálnou a kolektívnou autonómiou. Uvedené napätie nadobúda osobitnú relevanciu vďaka skutočnosti, že Millovo rané chápanie individuálnej slobody bolo výrazne individualistické a elitárske, zatiaľ čo v neskoršej tvorbe možno pozorovať postupný prerod k sociálnej a kolektívnej zodpovednosti. Takéto interpretácie podporujú záver, že Mill nie je filozofom rigidného individualizmu, ale autorom, ktorý do liberálnej tradície vnáša pluralizmus, v ktorom kladie dôraz na individualitu, na utilitaristické hľadisko spoločenského dobra, na epistemologický rozmer hľadania pravdy a zároveň na sociálny rozmer založený na kooperácií.

Cieľom tohto príspevku je preto predstaviť interpretáciu, ktorá prepojí uvedené normatívne zdroje, vysvetlí ich vnútorné súvislosti a následne analyzuje konflikt medzi individuálnou a kolektívnou autonómiou ako konštitutívny prvok sociálneho liberalizmu.

Millov sociálny liberalizmus a úloha slobody

Mill predstavuje kľúčovú osobnosť pri snahe pochopiť prechod od klasického elitárskeho liberalizmu 19. storočia k jeho sociálnej podobe, ktorá začína reflektovať nielen negatívne vymedzenia slobody, ale aj tie sociálne predpoklady, bez ktorých nemožno hovoriť o reálnom uplatnení autonómie v živote jednotlivca. Hovoríme o rozvoji koncepcie pozitívnej či účinnej slobody, o ktorej hovorili už Rousseau, Humboldt, Constant, Tocqueville či Saint-Simon, pričom posledný menovaný a síce nebol liberál, no ku konceptu potreby sociálneho rozmeru liberalizmu zaiste prispieval. Mill v druhej polovici svojej tvorby akcentoval predovšetkým v diele Kapitoly o socializme, že liberalizmus nemožno redukovať na čisto individualistickú doktrínu, pretože popri ochrane individuálnych oprávnení zahŕňa aj prvky sociálnej kooperácie, solidarity a zodpovednosti voči druhým. Mill sa v tomto zmysle javí ako paradigmatický predstaviteľ toho typu liberálneho myslenia, ktoré presahuje hranice striktne vymedzenej negatívnej slobody a rozvíja hlbší koncept individuality a spoločenského rozvoja.

Jeho dielo ranej tvorby On Liberty predstavuje najvýraznejšie formulovanú podobu koncepcie slobody, ktorá sa stala jedným zo základných referenčných bodov liberálneho myslenia. Mill v tomto diele chápe slobodu predovšetkým ako ochranu jednotlivca pred neprimeranými zásahmi spoločnosti či politickej autority v otázkach, ktoré sa dotýkajú jeho vlastnej osoby. V úvodnej kapitole pritom výslovne uvádza, že predmetom jeho záujmu nie je metafyzická sloboda vôle (Mill, 2001). „Jediná časť správania kohokoľvek, za ktorú je zodpovedný spoločnosti, je tá, ktorá sa týka ostatných (...) Nad sebou samým, nad svojím vlastným telom a mysľou je jednotlivec zvrchovaný“ (Mill, 2001, s. 14). Je preto otázkou ako normatívne zdôvodniť takéto hranice spoločenskej kontroly, ktoré sú kompatibilné s maximálnym rozvojom ľudskej individuality a zároveň pôsobia na pozadí liberálnej tradície spojenej s utilitaristickým chápaním blaha jednotlivca i spoločnosti, pričom nemáme na mysli rýdzi utilitarizmus Benthama, od ktorého sa Mill odklonil.

Je potrebné zároveň pripomenúť, že Millovo myslenie vychádza z konkrétneho historického kontextu. Devätnáste storočie bolo poznačené zásadnými transformáciami politických a spoločenských štruktúr, a to individualizáciou a formovaním občianskej spoločnosti, pričom Mill tieto zmeny reflektuje ako filozof, ktorý síce nadväzuje na klasický liberalizmus, no zároveň reaguje na nové formy spoločenských hrozieb, ktoré nazýva „zlá kapitalizmu“. Jednou z najvýraznejších obáv, ktoré artikuluje, je tzv. sociálna tyrania väčšiny, ktorá sa môže prejavovať nielen prostredníctvom štátnych zásahov, ale aj subtílnejšími formami spoločenského tlaku a konformity. „Spoločnosť môže vykonávať a aj vykonáva svoje vlastné príkazy (...) praktizuje sociálnu tyraniu, ktorá je oveľa hrozivejšia ako mnohé druhy politického útlaku, pretože hoci zvyčajne nie je podporovaná takýmito extrémnymi trestami, ponecháva menej možností úniku, preniká oveľa hlbšie do detailov života a zotročuje samotnú dušu“ (Mill, 2001, s. 9). „Pri tomto argumente sa filozof opiera o pojem ‚tyrania väčšiny‘ ktorý preberá od Alexisa de Tocquevilla. Podľa autora teda nestačí len jednoduchá ochrana jednotlivca prostredníctvom inštitúcií – tie vedia ochrániť pred porušovaním zákona, ale nevedia ochrániť pred dominanciou jedného ‚správneho‘ názoru, ktorého vykonávateľom sa podľa Milla štátne inštitúcie stávajú“ (Švec, 2022, s. 95). Ochrana individuality v jeho ranom diele O slobode preto nadobúda nový rozmer. Nejde iba o obmedzenie autority štátu, ale aj obranu pred mocou spoločenského usudzovania.

Súčasná sekundárna literatúra (napríklad Riley či Kahn) pritom upozorňuje, že Millovu teóriu spravodlivosti a slobody nemožno pochopiť bez kontextu jeho špecifického typu utilitarizmu (Kahn, 2012). V tomto ohľade Mill nekopíruje tradičný (benthamovský – pozn. autora) utilitaristický rozhodovací postup, ktorý by sa opieral o mimoriadne bohaté informácie o úžitku a smeroval k výpočtu súboru pravidiel maximalizujúcich celkový pocit úžitku. Skôr sa zdá, že má na mysli demokratický spoločenský rozhodovací proces, v rámci ktorého sa agregujú rozmanité preferenčné poradia, aké možno očakávať od rozumných, hoci omylných jednotlivcov usilujúcich sa o bezpečie, a ktoré títo jednotlivci formujú a vyjadrujú vo vzťahu k rôznym možným súborom pravidiel (Riley, 2012, s. 161).

Millova predstava slobody stojí v schematickej podobe na troch hlavných normatívnych pilieroch, ktoré vychádzajú zo základného predpokladu o tom, že: „(...) Jediným účelom, pre ktorý možno oprávnene uplatňovať moc nad ktorýmkoľvek členom civilizovanej spoločnosti proti jeho vôli, je zabrániť ujme iných“ (Mill, 2001, s. 13). Pre Millovu koncepciu slobody z toho vyplýva, že:

a) Prvý pilierom je princíp, podľa ktorého jediným oprávneným dôvodom zasahovať do slobody jednotlivca je zabránenie škode druhým. Mill v druhej kapitole diela O slobode formuluje známu tézu: „Jediným cieľom, pre ktorý možno spravodlivo obmedziť slobodu konania jednotlivca, je sebazáchova ostatných“ (Mill, 2001, s. 69).

b) Druhým pilierom je individualita, ktorej Mill pripisuje zásadný význam. Individualita je nielen prejavom slobody, ale tiež aj hlavným zdrojom morálneho a intelektuálneho rozvoja človeka. V tretej kapitole O slobode explicitne konštatuje, že individualita patrí medzi prvky blahobytu (Mill, 2001). Jeho chápanie individuality výrazne presahuje súkromný rozmer, je vnímaná ako spoločenský produktívny zdroj, ktorý sa neskôr stane kľúčovým bodom sociálno-liberálnej argumentácie.

c) Tretím pilierom, je rozmer spoločenského bytia. Mill nevidí jednotlivca ako izolovanú bytosť, ale ako člena spoločnosti, v ktorej rozmanitosť životných štýlov a pluralita foriem života predstavujú nevyhnutné predpoklady civilizačného rozvoja. Ako ukazuje Mousourakis, tento postoj úzko súvisí s Millovým falibizmom, teda presvedčením, že človek je omylný, jeho poznanie je neúplné a preto pluralita predstavuje nielen spoločenskú devíziu, ale epistemickú nevyhnutnosť (Mousourakis, 2013). „Z Millovho pohľadu sú neistota, otvorenosť a nepriehľadnosť súčasťou konceptu človeka; na každom jednotlivcovi bude vždy niečo neisté a nepochopiteľné“ (Mousourakis, 2013, s. 392).

K sociálnemu rozmeru Millovej filozofie pripájame ešte jeden dôležitý dodatok. Existujú dva relevantné argumenty, ktoré zdôvodňujú Millov prechod z klasického k sociálnemu liberalizmu. Prvý je v zásade neakademický, spojený s manželským zväzkom s Harriet Taylor Millovou, ktorá v autorovi prebudila istú mieru citu pre spravodlivosť a rovnosť – tak sociálnu ako aj v otázkach rovnosti pohlaví. Udáva sa, že mnohé diela by bez Harriet Taylorovej buď nevznikli, alebo vznikli v úplne inej podobe. Druhým argumentom, ktorý je v sekundárnej literatúre opomínaný, no my ho považujeme za absolútne kľúčový, dokonca taký, ktorý predchádza argumentu prvému, je akceptácia fenoménu „prírodnej lotérie“, ktorú väčšmi preslávil John Rawls, avšak tento terminus technicus nevymyslel ani nebol jeho pôvodným strojcom. Bol ním práve John Stuart Mill a práve toto je argument, ktorým dal za pravdu aj socialistom, a ktorý výrazne mení klasicko-liberálny postoj autora na postoj sociálneho liberála. Mill sa k prírodnej lotérii vyjadruje na viacerých miestach, pričom odcitujeme najrelevantnejšie z nich: „Najsilnejšou spomedzi všetkých určujúcich okolností je narodenie. Veľká väčšina je tým, čím sa narodila. Popri narodení sú ďalšou hlavnou príčinou úspechu v živote náhoda a príležitosť (...) pracovitosť a šikovnosť by nestačili, keby tiež nespolupôsobili príležitosti a šťastné náhody, ktoré sa pritrafia iba malej skupine ľudí“ (Mill, 2005, s. 684). A ďalej taktiež tvrdí: „Iba málo ľudí sa narodí do veľkého bohatstva a mnohí sa narodia do chudoby (...) väčšina ľudí už nie je zotročená (...) mocou zákona, ale chudoby (...) (ľudia sú – pozn. autora) vylúčení náhodnosťou narodenia tak z radostí, ako aj duševných a morálnych výhod, ktoré iní dedia bez námahy a nezávisle od zásluh“ (Mill, 2005, s. 677).

Normatívne zdroje osobnej slobody vo filozofii J. S. Milla

Normatívne zdroje osobnej slobody v Millovej filozofii nepramenia z jedného princípu, ale z viacvrstvovej a vzájomne previazanej štruktúry jeho morálno-politického myslenia. Mill neobhajuje slobodu výlučne ako prirodzené právo subjektu, hoci niektoré pasáže jeho diela O slobode môžu na prvý pohľad pôsobiť takmer naturalisticky. V Millovom prípade ide o zdroj normativity, vyplývajúci z prelínaní utilitaristicko-morálnych a socio-ekonomických premenných, ktoré Millovu teóriu výrazne odlišujú od klasických obhajcov prirodzených práv, ako aj od striktne hedonistických či ekonomizujúcich verzií utilitarizmu či klasického liberalizmu (Jeremy Bentham, Adam Smith). Mill nie je mysliteľom jednostranného výkladu slobody „od“, ale autorom, ktorý v rámci liberalizmu presadzuje prepojenie individuálnej autonómie, utilitaristického úžitku, sociálnej zodpovednosti a verejného záujmu. Pravdepodobne aj z tohto dôvodu je Millova filozofia označovaná za eklektickú. S týmto tvrdením kritikov však nesúhlasíme s argumentom, ktorý neraz využívame na obranu Rawlsovej teórie v iných textoch. Mimochodom, hovoríme o tom Johnovi Rawlsovi, ktorý od Milla prebral dva princípy spravodlivosti ako aj terminus technicus „prírodná lotéria“ a taktiež mal v úvode svojej najvýznamnejšej práce Teória spravodlivosti podľa kritikov príliš ambiciózne plány v zmysle spojenia egalitarizmu, deontológie a liberalizmu. Spomínanú kritiku považujeme skôr za nedostatok morálnej fantázie a kánonické či ideologizujúce predstavy o významoch uvedených pojmov (deontológia, egalitarizmus, sociálna spravodlivosť, rovnosť). Zjavne nemožné spojenia Mill vo svojich dielach mimoriadne vyčerpávajúco vysvetľuje a obhajuje do najprvotnejších dôsledkov, pričom často vedie polemiku sám so sebou a pri oponovaní samému sebe využíva všetok svoj argumentačný aparát.

I. normatívny zdroj: Sloboda ako dlhodobé (maximalizované) dobro a rozvoj človeka a spoločnosti

Diskusia o normatívnych zdrojoch, resp. o utilitaristickom odôvodnení slobody v Millovej filozofii je v sekundárnej literatúre prítomná už desaťročia. Mill v diele O slobode sám zdôrazňuje, že jeho argumentácia sa neopiera o abstraktné právo, ale o dlhodobé dobro rozvíjajúceho sa človeka v čo najširšom zmysle (Mill, 2001). Millov utilitarizmus však nie je redukovaný na maximalizáciu potešenia, zakladá sa na rozlišovaní medzi vyššími a nižšími pôžitkami, pričom sloboda, individualita a rozvoj ľudských schopností patria medzi tie najkvalitnejšie formy dobra. Tarrant v tejto súvislosti ukazuje, že Mill rozumie utilite ako hierarchickej a mnohovrstevnej kategórií, ktorá umožňuje obhájiť aj zdanlivo absolútny princíp slobody bez toho, aby sa dostal do rozporu s vlastným utilitaristickým východiskom (Tarrant, 2004). „Millova koncepcia užitočnosti nie je ani redukcionistická, ani čisto agregatívna; je štruktúrovaná kvalitatívnymi rozdielmi, ktoré umožňujú slobode fungovať ako princíp odolný voči jednoduchej maximalizácii“ (Tarrant, 2004, s. 5)

Pre Milla má osobná sloboda dvojaký utilitaristický rozmer, na jednej strane individuálny, pretože jednotlivec môže dosiahnuť plnohodnotný rozvoj svojho potenciálu iba v prostredí, v ktorom je autonómny, na druhej strane celo-spoločenský, pretože spoločnosť ako celok profituje z rozmanitosti životných experimentov, hoci aj tých chybných (Mill, 2001). „Rýdzo liberálnym prvkom autorovej filozofie je fakt, že v opozícii voči niektorým kolegom, predovšetkým z konzervatívnych radov, presadzuje John Stuart Mill ochranu aj ‚zlých‘ alebo inak spoločensky nepohodlných názorov“ (Švec, 2023, s. 5). Jeho argumentácia sa zakladá na presvedčení, že potlačovaním názorov autorita (štát) pripravuje spoločnosť o nové pohľady na rôzne problémy „Iba pestovanie individuality produkuje alebo môže produkovať dobre rozvinutie ľudských bytostí (...) a tie sú hlavnými ingredienciami spoločenského pokroku“ (Mill, 2001, s. 58-59). Tým pádom pre Milla sloboda nie je iba individuálnym právom, ale zároveň mechanizmom produkcie vyššej formy spoločenskej utility. Riley napríklad interpretuje tento aspekt nasledovne: Millov utilitarizmus sa v analyzovaných pasážach vyznačuje výrazným perfekcionistickým posunom, keďže ľudské šťastie viaže na rozvoj vyšších intelektuálnych, morálnych a estetických schopností. Vyššie pôžitky, ktoré sú neoddeliteľné od uplatňovania týchto schopností, majú podľa Milla kvalitatívnu nadradenosť nad všetkými formami telesného alebo čisto zmyslového uspokojenia a zakladajú normatívne chápanie dôstojného ľudského života (Riley, 2012, s. 158-161).

II. normatívny zdroj: sloboda ako otvorenosť voči spochybňovaniu

Druhý zdroj normativity nadväzuje na Millov epistemologický falibilizmus, ktorý zdôrazňuje Mousourakis (2013). Mill podľa neho vychádza z presvedčenia, že ľudské poznanie je trvalo neúplné a omylné, a preto musí zostať otvorené neustálemu spochybňovaniu a revízii, čo sa u neho stáva normatívnou požiadavkou spoločenského a politického života (Mousourakis, 2013, s. 387).

Z tejto epistemologickej pozície vyplývajú tri normatívne tézy.

a) Po prvé, nikto nemá privilegovaný prístup k pravde; pluralita názorov a sloboda prejavu sú preto nevyhnutné nielen z hľadiska individuálnej autonómie, ale aj z hľadiska spoločenského poznania. Mill opakovane zdôrazňuje, že aj chybný názor môže obsahovať časť pravdy alebo byť nevyhnutný na jej objasnenie, ako napríklad v tejto časti: „Aj názory, ktoré sú čiastočne chybné, obsahujú časti pravdy; a len zrážkou protichodných názorov má zvyšok pravdy šancu byť doplnený“ (Mill, 2001, s. 18).

b) Po druhé, rozvoj poznania je možný iba v podmienkach otvorenej diskusie, pričom monopol na pravdu vedie k stagnácií čo Mill považuje za jeden z najvážnejších spoločenských problémov.

c) Po tretie, individuálne životné experimenty predstavujú zdroj nových poznatkov, inovácií a morálneho pokroku, kde sloboda tak nie je iba ochranou individuálneho priestoru, ale zároveň epistemologickým predpokladom spoločenskej dynamiky.

Sloboda prejavu, otvorená diskusia a možnosť experimentovania so spôsobmi života u Milla nepredstavujú len individuálne práva, ale plnia zásadnú epistemologickú funkciu v spoločnosti. Potláčanie názorovej plurality vedie nielen k obmedzeniu jednotlivca, ale predovšetkým k oslabeniu kolektívnej schopnosti rozlišovať pravdu od omylu a korigovať vlastné presvedčenia. Mill preto odmieta akýkoľvek nárok na definitívne uzavretie diskusie a zdôrazňuje, že umlčanie názoru poškodzuje spoločnosť ako celok. „Ak je názor správny, ľudia sa okrádajú o možnosť napraviť chybu pravdou; ak je nesprávny - a to je nemenej dôležité -, strácajú jasné chápanie a lepšie uvedomenie si pravdy, ktorá sa rodí v konfrontácii s omylom“ (Mill, 2005, s. 66). Práve v tomto zmysle sa sloboda u Milla stáva normatívnou podmienkou epistemologického pokroku a spoločenského vývoja.

III. normatívny zdroj: človek ako bytosť, ktorá sa rozvíja v rámci spoločnosti

Sloboda nie je individualistickou izoláciou, ale spôsobom, akým sa jednotlivec môže zúčastňovať na kolektívnom civilizačnom procese. Mill uvádza, že: „Ľudia nie sú ako ovce; ich dobrota nie je otázkou iba poslušnosti, ale rozvoja vnútorných zdrojov konania“ (Mill, 2001, s. 63). Millovo chápanie slobody sa nevyčerpáva v negatívnom zmysle nezasahovania, ale zahŕňa aj aktívny rozmer rozvoja ľudskej individuality v rámci občianskej spoločnosti. Spoločnosť má prirodzený záujem na rozvoji individuality, pretože profituje z talentov, kreativity a kritickej reflexie svojich členov. Millovo chápanie slobody sa postupne posúva od čisto individualistického modelu k sociálne orientovanému liberalizmu, v ktorom sa rozvoj jednotlivca uskutočňuje v nevyhnutnom vzťahu k spoločnosti. Sloboda už nie je chápaná výlučne ako ochrana pred zásahmi, ale ako podmienka rozvoja ľudských schopností v rámci spoločenských štruktúr. Mill rozlišuje sféru, v ktorej má jednotlivec plnú autonómiu, od sféry, ktorá „sa týka jej prospechu“, čím zakladá normatívny vzťah medzi individuálnym seba-rozvojom a spoločenským dobrom. „Jednotlivcovi by mala patriť tá časť ľudského života, v ktorej ide hlavne oňho samého; spoločnosti zasa tá časť, ktorá sa týka jej prospechu“ (Mill, 2005, s. 136). Tento posun umožňuje chápať slobodu aj v jej pozitívnom význame – ako schopnosť jednotlivca uplatňovať svoje možnosti v rámci občianskej spoločnosti, čím sa Millovo myslenie stáva jedným z východísk sociálneho liberalizmu. Mill zároveň upozorňuje, že rozvoj individuality si vyžaduje isté spoločenské obmedzenia, ktoré však nepredstavujú popretie slobody, ale jej predpoklad. Ako výslovne uvádza: „Určité obmedzenia sú však potrebné – aby sme predišli zasahovaniu silných pováh do práv iných (…) pre jednotlivca však existuje ich plná náhrada, spočívajúca v rozvoji spoločenskej stránky jeho podstaty“ (Mill, 2005, s. 121). Sloboda jednotlivca je tak u Milla neoddeliteľná od sociálneho rámca, ktorý umožňuje rozvoj schopností všetkých členov spoločnosti a bráni dominancii jedných nad druhými.

Konflikt medzi individuálnou a kolektívnou autonómiou v sociálnom liberalizme

Konflikt medzi individuálnou a kolektívnou autonómiou nemožno v Millovej filozofii interpretovať ako náhodné napätie či dôsledok nedotiahnutých argumentačných línií, skôr ide o imanentnú vlastnosť sociálne-liberálneho myslenia, ktorá prirodzene vyplýva zo spôsobu, akým Mill chápe jednotlivca, spoločnosť a vzťahy medzi nimi. Individuálna sloboda predstavuje pre Milla základný predpoklad rozvoja človeka, no zároveň uznáva, a to dokonca už v ranom diele O slobode, že spoločnosť disponuje legitímnymi záujmami, ktoré môžu za určitých okolností oprávnene zasahovať do autonómie jednotlivca. Zopakujeme teda citát z predošlem podkapitoly: „Jednotlivcovi by mala patriť tá časť ľudského života, v ktorej ide hlavne oňho samého; spoločnosti zasa tá časť, ktorá sa týka jej prospechu“ (Mill, 2005, s. 136). Respektíve: „Existuje však oblasť konania, v ktorej má spoločnosť – na rozdiel od jednotlivca – nanajvýš len nepriamy záujem, ak vôbec nejaký. Táto oblasť zahŕňa všetky tie časti života a správania človeka, ktoré sa dotýkajú výlučne jeho samotného, alebo – ak sa dotýkajú aj iných – len s ich slobodným, dobrovoľným a neoklamaným súhlasom a účasťou. Keď hovorím ,len jeho samotného‘, myslím tým priamo a v prvom rade; pretože čokoľvek, čo sa dotýka samotného jednotlivca, môže prostredníctvom neho ovplyvniť aj iných, a námietka, ktorá by sa mohla zakladať na tejto súvislosti, bude posúdená neskôr“ (Mill, 2002, s. 35).

Mill v tejto súvislosti nikdy netvrdí, že individuálna autonómia je absolútnou hodnotou. Jej hranice vymedzuje jednak princíp neškodenia a jednak širšie spoločenské dôsledky konania jednotlivca na ostatných jednotlivcov a na spoločnosť. Práve v týchto konzekvenciách vzniká priestor pre konflikt medzi osobnou slobodou a kolektívnou autonómiou, pretože spoločnosť nie je a ani nemôže byť chápaná ako súbor izolovaných jednotiek, ale ako štruktúra vzájomne previazaných jednotlivcov, ktorá vyžaduje určitú mieru disciplíny, kooperácie, predvídateľnosti a vzájomnej koordinácie so zreteľom na Millov cieľ – rozvoj indivídua.

V úvode diela O slobode opakovane upozorňuje, že spoločnosť môže byť nebezpečnejšia než formálna politická autorita. Na druhej strane však Mill (časovo chronologicky) čím ďalej tým viac akcentuje na potrebu pozitívnej slobody a spochybňuje absolutórium nedotknuteľnosti osobnej slobody. Tradičné interpretácie princípu nezasahovania do slobody jednotlivca síce predpokladajú zdanlivo jasnú hranicu medzi legitímnym a nelegitímnym zásahom do jeho slobody, avšak táto hranica je v skutočnosti výrazne variabilná a v mnohých oblastiach sporná, čo si autor dostatočne uvedomuje. Mill síce obhajuje takmer absolútnu slobodu slova, no zároveň pripúšťa, že existujú situácie, v ktorých môže byť obmedzenie odôvodnené poškodením záujmu verejnosti.

Osobitným problémom, ktorý Mill explicitne nerozpracúva, je skutočnosť, že mnohé formy konania nemajú škodlivé následky na konkrétnych jednotlivcov, ale na spoločnosť ako celok. Ide o tzv. kolektívne externality, ktoré sa prejavujú kumulatívne a často oneskorene. Millova koncepcia spoločnosti ako dynamického systému, v ktorom sa jednotlivci nepretržite ovplyvňujú, znamená, že slobodu nemožno chápať izolovane, jej normativita je nevyhnutne previazaná so sociálnymi normami. Na zvýraznenie napätia uvádzame niekoľko priamych citácii z originálov Millových diel: „Každý, kto od spoločnosti prijíma ochranu, je jej za toto dobrodenie dlžníkom“ (Mill, 2005. s. 136). V dodržiavaní tejto zásady dokonca Mill pritvrdzuje, keď prichádza s dvomi princípmi správania jednotlivcov v spoločnosti:

„(A) Jednotlivci vzájomne nepoškodzujú svoje záujmy, ktoré sú podľa zákonov alebo nepísanej dohody právami.

(B) „Každý bude znášať svoj podiel (pevne stanovený podľa nejakého spravodlivého princípu) na prácach i obetách, potrebných na ochranu spoločnosti alebo jej členov pred škodami a útrapami. Spoločnosť má právo vymáhať dodržiavanie týchto podmienok od tých, ktorí sa pokúšajú odopierať ich plnenie“ (Mill, 2005, s. 136).

Mimochodom, keď sme spomínali dva princípy spravodlivosti Johna Rawlsa, pri ktorých sa inšpiroval práve Johnom Stuartom Millom (a čomu sa v súčasnej politickej filozofii nepripisuje potrebná vážnosť ani pozornosť), jedná sa o práve tieto dva body. Mill tu jednoznačne hovorí, že za ochranu a možnosti, ktoré spoločnosť ponúka, jednotlivec jednoducho musí spoločnosti niečo odovzdať podľa spravodlivého princípu. To, čo je spravodlivý princíp a síce Mill nevyriešil, no na túto otázku odpovedá jeho nasledovateľ Rawls o sto rokov neskôr s princípom redistribúcie v Teórii spravodlivosti.

V obmedzovaní slobody však autor rozhodne nekončí. Uviedli sme, že to, čo sa týka jednotlivca, je podľa autora jeho záležitosťou a v prípade, ak si aj škodí, spoločnosť nie je oprávnená mu v tom brániť. A práve tu dochádza k ďalšiemu prípadu eklekticizmu, kedy Mill na inom mieste priznáva, že: „Ak aj človek svojimi neresťami a pochabosťou nespôsobuje priamu ujmu iným, napriek tomu škodí svojím príkladom a mali by ho prinútiť kontrolovať sa kvôli tým, ktorých by pohľad naň, prípadne odhalenie jeho správania, mohli pokaziť alebo zmiasť“ (Mill, 2005, s.142 - 143).

V štvrtej kapitole diela O slobode Mill uvádza, že jednotlivec je povinný niesť následky svojho konania, pokiaľ zasahuje do záujmov iných, pričom spoločnosť má právo stanoviť normy aj tam, kde ide o kolektívnu zodpovednosť. „Človek je zodpovedný spoločnosti za tie svoje činy, ktoré sa týkajú záujmov iných; v týchto prípadoch je jednotlivec zodpovedný spoločnosti“ (Mill, 2001, s. 72). Mill uznáva, že individuálna sloboda musí byť zasadená do širších sociálnych podmienok, ktoré umožňujú jej realizáciu a robia z nej skutočnú, nie iba formálnu možnosť.

Súčasné diskusie však ukazujú, že Millov princíp vyvoláva otázky, na ktoré neexistuje jednoznačná odpoveď. Mill zásadne odmieta tzv. tvrdý paternalizmus, keďže jeho argumentácia, opierajúca sa o uvedené normatívne zdroje slobody jednotlivca, poukazuje na to, že zásahy do autonómie oslabujú individuálne aj spoločenské dobro, že nikto nemá privilegovaný prístup k pravde o dobrom živote lepšie než samotný jednotlivec a že spoločnosť ako celok profituje z rôznorodosti životných foriem, ktorú paternalistické politiky systematicky potláčajú.

Millovo chápanie slobody, jeho normatívne zdôvodnenie individuality a princíp neškodenia sa stali predmetom rozsiahlej filozofickej diskusie, ktorá neslabne ani v 21. storočí. Súčasné interpretácie (Kahn, Švec, Riley, West...) totiž ukazujú, že Millova teória nepredstavuje iba historický príspevok k formovaniu liberálneho myslenia, ale zostáva živým a analytickým zdrojom argumentov v sporoch o hranice osobnej slobody, o kompetencie štátu či podobu občianskej spoločnosti. Mill je z uvedených dôvodov (kombinácia klasického a sociálneho liberalizmu, utilitarizmu, elitárstvu) vystavený kritike z viacerých smerov, ktoré spochybňujú jeho dôraz na individualizmus, na utilitaristické východiská a aplikovateľnosť princípu neškodenia v moderných komplikovaných spoločnostiach.

Komunitaristi v tejto súvislosti tvrdia, že Millova koncepcia individuality nedostatočne reflektuje sociálnu previaznutosť človeka. Identita podľa nich nie je voľbou ani projektom automného subjektu, ale je formovaná historickými, kultúrnymi a komunitnými väzbami.

Na opačnom konci kritického spektra stoja libertariánske výhrady, podľa ktorých Mill nie je dostatočne liberálny v striktne negatívnom chápaní slobody. Libertariáni kritizujú Milla za utilitaristický základ jeho argumentácie, ktorý podľa nich relativizuje slobodu a jej deontologické východiská tým, že ju chápe ako prostriedok k individuálnemu či spoločenskému dobru, nie ako absolútne právo, ktoré nemožno porušiť ani v mene individuálneho či kolektívneho prospechu. Rovnako tak z liberálneho hľadiska pramení kritika o tom, že princíp neškodenia je príliš široký a ponecháva priestor pre nebezpečné interpretácie. Napríklad argument, že akékoľvek správanie s negatívnymi externalitami možno regulovať, môže mať za následok podľa liberálov socialistické riešenia, ku ktorým sa Mill skutočne na konci svojho života v Kapitolách o socializme prikláňa.

Moderný sociálny liberalizmus je preto v mnohých ohľadoch možné chápať ako pokračovanie Millovej tradície po linke Rousseau – Mill – Hobhouse – Dewey – Rawls. A to napriek tomu, že Mill je ako jediný z uvedených utilitarista a väčšina uvádzaných autorov by sa v základných otázkach o slobode jednotlivca zhodla len v tom, že mu formálne deklarovaná (negatívna) sloboda v občiansko-politickej spoločnosti nepostačuje a spoločnosť či štát má zohrávať aktívnu úlohu. Zatiaľ čo libertariáni odmietali jeho utilitaristické východiská ako ohrozenie osobnej autonómie (Nozick), sociálni liberáli sa usilovali rozšíriť jeho konceptuálny rámec o teórie spravodlivosti (Rawls). Tieto reinterpretácie ukazujú, že Millova teória slobody ponúka dostatočne pružný normatívny základ, ktorý nám umožňuje uvažovať o rovnováhe medzi individuálnou autonómiou a sociálnymi záväzkami aj v podmienkach súčasných demokratických spoločností.

Záver

Predložená štúdia sa snažila preukázať, že normatívne zdroje osobnej slobody v myslení Johna Stuarta Milla nemožno adekvátne uchopiť ani v rámci reduktívneho výkladu klasického liberalizmu, ani prostredníctvom zjednodušeného utilitarizmu. Millova koncepcia slobody sa opiera o viacvrstvovú normatívnu štruktúru, v ktorej sa systematicky prepájajú utilitaristické chápanie dlhodobého ľudského rozvoja, epistemologický falibilizmus a sociálno-ontologické vymedzenie človeka ako bytosti formovanej pluralitou spoločenských vzťahov. Sloboda tak u Milla nepredstavuje izolované individuálne oprávnenie, ale normatívny mechanizmus umožňujúci individuálny aj spoločenský pokrok.

Analýza zároveň preukázala, že Millov utilitarizmus nemožno redukovať na maximalizáciu okamžitého úžitku. Ide o perfekcionisticky štruktúrované chápanie dobra, v ktorom sloboda, individualita a rozvoj vyšších ľudských schopností nadobúdajú kvalitatívnu prioritu. Epistemologický falibilizmus zohráva kľúčovú úlohu tým, že zbavuje jednotlivcov aj kolektív nároku na definitívne poznanie pravdy, čím zakladá normatívnu potrebu slobody prejavu, otvorenej diskusie a pluralizmu životných foriem ako podmienok spoločenského učenia a korekcie omylov.

Ukázalo sa tiež, že Millovo chápanie individuality nie je atomistické. Jednotlivec je vždy situovaný do spoločenského rámca, ktorý jeho slobodu umožňuje aj limituje. Napätie medzi individuálnou a kolektívnou autonómiou preto nepredstavuje teoretický deficit, ale imanentný znak sociálneho liberalizmu, ktorý reflektuje štrukturálnu ambivalenciu moderných pluralitných spoločností. Millova filozofia slobody tak presahuje rámec klasického liberalizmu a ponúka normatívny model, v ktorom sa individuálna autonómia a sociálna zodpovednosť navzájom podmieňujú. Práve táto integrácia robí z Millovho myslenia trvalo relevantný konceptuálny zdroj pre reflexiu súčasných sporov o hranice osobnej slobody a legitímnosť verejných zásahov v demokratických spoločnostiach

Autor: Mgr. Jakub Švec, PhD.
Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied, v. v. i., Oddelenie výskumu normativity a ľudských práv

Dedikácia projektu: Článok vznikol v rámci projektu VEGA2/0118/24 – Sociálna povaha normativity ako východisko vysvetlenia vzťahu individuálnej a kolektívnej autonómie.

Zoznam bibliografických odkazov:

KAHN, L. 2012. Mill on Justice. USA: United States Air Force Academy. 233 s.
ISBN 978-1-349-36681-1.

MILL, J. S. 2001. On Liberty. Kanada: Batoche Books Limited. 109 s.
ISBN 978-0-375-75918-5.

MILL, J. S. 2002. On Liberty. In: The Basic Writings of John Stuart Mill. (Poznámky a komentáre: Dale E. Miller, predhovor: J. B. Schneewind). New York: The Modern Library, 2002, 400 s. ISBN 978-0-375-75918-5.

MILL, J. S. 2005. Logika liberalizmu. (prel. E. Višňovský). Bratislava: Kalligram. 882 s. ISBN 80-7149-783-5.

MOUSOURAKIS, G. 2013. Human Fallibilism and Individual Self-Development in John Stuart Mill’s Theory of Liberty. In: Etica & Politica / Ethics & Politics, roč. XV., č. 2,
str. 386-396.

RILEY, J. 2012. Happiness and the Moral Sentiment of Justice. In: Kahn, L. (ed.). Mill on Justice. Colorado: United States Air Force Academy. ISBN 978-1-349-36681-1.

ŠVEC, J. 2022. Sloboda ako spoločenská zodpovednosť (aj) v kontexte sociálneho liberalizmu Johna Stuarta Milla. In: ŠVIHURA, L. (ed.) Filozofické cesty z neistoty – podoby zodpovednosti. Bratislava: Slovenské filozofické združenie pri SAV, 2022, 239 s.
ISBN 978-80-974367-0-4.

ŠVEC, J. 2023. K problematike možností a limitov obmedzení slobody prejavu v raných filozofických reflexiách liberalizmu Johna Stuarta Milla - Paradoxy a perspektívy In: MKD revue, roč. X., č. 2, str. 1-10. ISSN: 1339-777X.

TARRANT, I. 2004. Did John Stuart Mill Reconcile Commitment to Liberty with Admittance of a Single Value Utility? Working Paper. University of Sheffield: Department of Economics. 28 s. ISSN 1749-8368.