Ageism as the new negative phenomenon in health care services. (Casuistry)
Abstrakt: Súčasná moderná spoločnosť vníma starobu prevažne negatívne, čo následne determinuje skutočnosť, že táto negativita staroby a starnutia sa v mnohých prípadoch integruje do povedomia starších jedincov. Veková diskriminácia - ageizmus sa pritom čoraz častejšie dáva do súvisu so zdravotnou, prípadne sociálnou starostlivosťou. Cieľom predkladaného príspevku bolo poukázať na ageizmus v zdravotníctve a to v kontexte reálnych vedeckých výskumov, ktoré boli v posledných rokoch realizované v krajinách západnej Európy a Ameriky. Zároveň sme sa snažili upriamiť pozornosť na to, ako môže zdravotnícky personál prispieť ku komplexnej rehabilitácii seniora a to v kontexte psycho-sociálneho pôsobenia na staršieho jedinca v paradigme odmietania ageizmu.
Metódy: Kvalitatívna analýza a interpretácia dostupnej odbornej literatúry, ktorá sa zaoberá ageizmom v zdravotníctve, doplnená o naratívnu prípadovú štúdiu, ktorú uvádzame ako kazuistiku. V závere sme použili dedukciu, na základe ktorej sme zo všeobecne prezentovanej teórie vyvodili konkrétne závery.
Záver: Skúmaním negatívnych dôsledkov ageizmu prichádzame k poznaniu, že je nevyhnutné vyvinúť také terapeutické prístupy, ktoré budú súčasťou komplexnej rehabilitácie a prostredníctvom ktorých môžeme priamo čeliť vplyvu negatívnych stereotypov. Do popredia sa totiž v súvislosti s ageizmom dostáva kvalita interakcií medzi starším jedincom a poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti, pričom sa začína objavovať nový pojem a to terapeutické spojenectvo.
Kľúčové slová: Ageizmus. Stereotypy. Zdravotníctvo. Pacient. Vek. Rehabilitácia.

Abstract: Modern society perceives old age mostly negatively, what subsequently determines the fact, that this negativity of old age and ageing is in many cases integrated into elder people´s awareness. Age discrimination – ageism is more often connected to health or social care services. The aim of this contribution was to point to ageism in health care in the context of actual scientific researches, performed in Western Europe countries and the USA in recent years. We also tried to define options by which a medical staff can contribute to a complex rehabilitation in connection with psychosocial effect on a senior in paradigm of ageism denial.
Methods: Qualitative analysis and interpretation of available reference books about ageism in health care services, complemented by a narrative case study, which we present as a casuistry. In the conclusion we used a deduction, based on which we deduced specific findings from a generally presented theory.
Conclusion: By examining the negative consequencies of ageism we come to realize that it is necessary to develop such therapeutic approaches, through which we are able to face the impact of negative stereotypes. When speaking of ageism, the quality of interactions between an elder person and a health care provider comes to the foreground, while the new „therapeutic alliance“ term begins to appear.
Key words: Ageism. Stereotypes. Health care service. Patient. Age. Rehabilitation.

Úvod

Prvýkrát použil termín ageizmus v roku 1960 lekár Róbert Butler, ktorý ageizmus definoval ako proces systematických stereotypov a diskriminácie voči ľuďom, pretože sú starí. O starnutí sa spomínaný autor vyjadril v kontexte toho, že starnutie je vlastne prirodzená časť ľudského životného cyklu a že sme síce začali skúmať smrť, ale jedno obdobie sme ako keby preskočili, pričom ide o dlhý časový úsek predchádzajúci smrti. Sám autor pripisoval toto zanedbanie práve ageizmu a to vzhľadom k tomu, že starší ľudia sú často vnímaní ako univerzálne obete pre zdieľanie určitých negatívnych atribútov, vrátane senility. Ak však nedôjde v živote človeka k skorej smrti, vek je osudom každého ľudského jedinca. V niektorých ohľadoch dokonca môžeme povedať, že vek nás vedie k smrti. (Aronson, 2015) Ucelený koncept ageizmu bol následne predstavený až v roku 1969 a to s odkazom na odpor k starobe, chorobe, slabosti, strachu, bezmocnosti, ale i zbytočnosti a smrti a to v dôsledku toho, že starší ľudia sú často považovaní za slabých, netolerantných na zmeny a trpiacich na kognitívne poruchy. Dôkazy tohto negatívneho pohľadu na starnutie boli a sú predkladané rôznymi štúdiami. Z toho dôvodu môžeme bez obáv povedať, že najčastejšie citovaný dôvod pre diskrimináciu v Európe je tak vek - presnejšie povedané stav, kedy sme u konca života. (Schroyen, 2015) Pri skúmaní ageizmu prichádzame k zisteniu, že sa jedná o spoločenský fenomén, ktorý do značnej miery poškodzuje starších jedincov tým, že ich dáva stranou, rovnako ako pohŕda hodnotou ich skúsenosti a znalostí. (Ferreira, 2015) Starším jedincom sa pripisuje nízka hodnota, sú podceňovaní, odmietaní, zosmiešňovaní, stávajú sa menej významní, chápaní ako príťaž pre spoločnosť. Veľa potrebujú, ale málo dávajú. (Lešková, 2009) Starší ľudia sa pritom stretávajú s ageizmom v rôznych formách a to v pravidelných alebo nepravidelných intervaloch. Ich skúsenosti s vekovou stigmou sa môžu pohybovať od tých menej benevolentných zážitkov, v ktorých dostávajú tzv. nežiaducu pomoc, k tým viac nepriateľským, v ktorých čelia odmietnutiu. (Chasteen, Lindsey, 2015) Stereotypy na základe veku sú napr. jedným z najviac tolerovaných foriem sociálnej diskriminácie v Kanade a USA. Tieto diskriminačné postoje a predpoklady môžu mať negatívny vplyv na mnoho aspektov života, a to najmä vtedy, ak sú tieto predpoklady internalizované a prijímané ako realita. (Genoe, White, 2015, Štefaňák, 2009) Negatívne ponímanie starnutia prestupuje väčšinu spoločnosti a rastúce množstvo dôkazov zároveň naznačuje, že negatívne názory na starnutie sú pretrvávajúce a môžu mať škodlivé účinky tak pre jednotlivcov, ako aj pre spoločnosť. (Miche, 2015) Dôkazy o ageizme vidno podľa Irvinga na každom kroku. V úvodníku New York Times, Karpf povedal: „Starší ľudia sú pravdepodobne videní ako záťaž a záťaž to sú zdroje.“ Takáto „gerontophobia' je pritom škodlivá, pretože sme ju internalizovali. Ageizmus je totiž popisovaný ako súbor predsudkov voči nášmu budúcemu ja. Tento fakt nám zároveň hovorí, že vek je definovanie našej vlastnej charakteristiky. (Irving, 2015) Je pravdou, že existujú robustné dôkazy, že starší ľudia sa fyziologicky líšia od mladších dospelých, avšak medzi samotnými staršími jedincami existuje vysoká rozdielnosť v ich zdraví, funkčnom stave, životných prioritách a lekárskych preferenciách. Napriek tomu sa napr. vo Veľkej Británii v rámci zdravotnej politiky predpokladá, že staroba nevyhnutne prináša neschopnosť. (Aronson, 2015) Trentham napr. v súvislosti s ageizmom poukazuje aj na to, že seniori vo svojej snahe ovplyvniť politiku v štáte zostávajú značne frustrovaní. Sociálne média totiž často vylučujú seniorov z rôznych verejných diskusii, čo je vo svojej podstate takisto prejavom ageizmu. (Trentham, 2015) Na spoločenskej úrovni sa negatívne pohľady na starnutie prejavujú v podobe vekových stereotypov, ktoré vedú k predsudkom a diskriminácii voči starším jedincom. Na osobnej úrovni negatívny výhľad na vlastné starnutie súvisí, okrem iného, so zlým zdravotným stavom, so zlou životnou pohodou a dokonca aj s kratšou dobou prežitia. (Kotter-Grühn, 2015) Je zrejmé, že prejavy ageizmu v spoločnosti prispievajú k zhoršovaniu zdravotného stavu starších jedincov a preto by tieto prejavy vekovej diskriminácie mali byť minimalizované a to nielen v rámci spoločnosti, ale aj v kontexte poskytovania zdravotnej starostlivosti, lebo iba tak môžeme úspešne realizovať komplexnú rehabilitáciu staršieho jedinca. Komplexná rehabilitácia je pritom vzájomne koordinovaný, previazaný a zároveň cielený proces, ktorý zahŕňa okrem liečebnej rehabilitácie aj rehabilitáciu pracovnú, pedagogickú a sociálno – psychologickú. Odstránenie vekovej diskriminácie v zdravotníctve vnímame pritom ako silné posilnenie sociálno-psychologickej rehabilitácie.

Ageizmus ako predmet výskumu

Ak sa pozrieme na teóriu sociálneho očakávania, tak vidíme, že táto teória predpokladá, že vzhľad jedinca ovplyvňuje to, ako sa jedinci sami hodnotia., preto ageizmus môže u starších jedincov vytvárať pocit nižšieho sebahodnotenia. O tomto fenoméne svedčia aj výsledky výskumu, ktorý v roku 2015 realizoval Sabik. Výskumu sa zúčastnilo 244 afrických, amerických a európskych žien, ktoré dovŕšili vek 60 rokov. Úcta k telu výrazne sprostredkovala vzťah medzi diskrimináciou za základe veku a psychickou pohodou predovšetkým v kultúre západnej spoločnosti, pričom táto diskriminácia bola spojená s nižšou psychickou pohodou. Africké ženy svoju psychickú pohodu s vyšším vekom nespájali. (Sabik, 2015) V roku 2014 bola realizovaná štúdia, cieľom ktorej bolo zistiť, akú úlohu zohrávajú osobnostné rysy a empatia na rozvoji ageistických postojov. Zaujímavým zistením je fakt, že respondenti, ktorí vykazovali väčšiu úzkosť a strach z procesu starnutia, boli viac náchylní k samotnému osobnému vytváraniu ageistických postojov. (Alan, Johnson, Emerson, 2014) S ageizmom sa v súčasnej dobe do značnej miery prelína aj diskriminácia na základe pohlavia. Objavuje sa tak pojem rodový ageizmus a to predovšetkým v zamestnaní. Jyrkinem skúmal názory manažérok v súkromných firmách a v treťom sektore, pričom prezentuje tvrdenia, že ženy sa na pracovisku v oveľa väčšej miere stretávajú s prejavmi ageizmu ako muži. Genderovaný ageizmus môže prebiehať na mnohých úrovniach profesionálneho rozvoja, pričom zahŕňa rôzne pripomienky k ženským rolám, k výzoru, sexualite a dokonca aj k menopauze. (Jyrkinen, 2014) Ďalšia štúdia skúmala vzťah medzi zmenami vo vnímaní diskriminácie a zmenami v rámci depresívnych symptómov u starších ľudí. Súvislosť medzi vnímanou diskrimináciou na základe veku a depresívnymi príznakmi sa analyzovala pozdĺžne spolu s testami, ktoré určujú, či self-vnímanie starnutia sprostredkuje asociáciu. Zmeny vo vnímaní diskriminácie boli významne spájané so zmenami v náraste depresívnych symptómov a to v priebehu času. Vnímanie diskriminácie na základe veku výrazne súvisí s nárastom depresívnych symptómov. Nálezy poukazujú na význam rozpoznávania vnímanej diskriminácie a negatívneho self-vnímania starnutia a na to, ako môžu negatívne účinky diskriminácie na základe veku vplývať na self-vnímanie starnutia a môžu sa tak stať rizikovými faktormi pre rozvoj depresívnych príznakov na konci života. (Richardson, H, Richardson, J, Virginia, E, 2015) Pridržiavanie sa negatívnych stereotypov, ktoré sa týkajú staroby, môže mať mnoho škodlivých účinkov na fyzické zdravie v dlhodobom horizonte, ale i v paradigme dĺžky dožitia. Schroyen uvádza, že na základe dlhodobého pozorovania môže s určitosťou povedať, že subjekty s negatívnym vnímaním starnutia žijú v priemere o 7,5 roka menej, ako jedinci s pozitívnym vnímaním staroby. Dokonca niektoré štúdie podľa Schroyena preukázali, že pozitívne stereotypy starnutia majú dobrý vplyv na obnovu zdravia v rámci komplexnej rehabilitácie; u starších osôb s ťažkým zdravotným postihnutím bola o 44% väčšia pravdepodobnosť, že sa plne zotavia v každodenných aktivitách - kúpanie, obliekanie, prenášanie a chôdza a pod., a to práve vtedy, ak budú vystavení pozitívnym stereotypom. (Schroyen, 2015)

Ageizmus v zdravotníctve

Skirbvekk a Nortvedt zverejnili v roku 2014 štúdiu, v ktorej skúmali etické aspekty zdravotnej starostlivosti a to medzi zdravotníkmi pri liečbe a pri stanovení priorít liečby u starších pacientov v Nórsku. Názory lekárov a sestier boli analyzované pomocou kvalitatívnych metód. Vykonalo sa 21 hĺbkových rozhovorov a 3 focus group rozhovory v nemocniciach a ordináciách praktických lekárov. Všetci účastníci výskumu - zdravotné sestry a lekári - uviedli, že zaobchádzanie so staršími pacientmi sa líši od zaobchádzania s mladšími pacientmi, dokonca liečba starších pacientov má nižšie priority, ako liečba pacientov v nižších vekových skupinách. Tento fenomén pripisovali rôznym výkonným smerniciam a rozpočtovým obmedzeniam. (Skirbekk, Nortvedt, 2014) Keď vidíme takéto negatívne dôsledky ageizmu v nonpathologickom kontexte, môžeme sa oprávnene pýtať, či tento vplyv sa uplatňuje aj v konkrétnom kontexte geriatrickej onkológie. V skutočnosti, ak existuje predstava, že naše vnímanie staroby ovplyvňuje naše fyzické i duševné zdravie v normálnom procese starnutia, potom v situácii, keď je zdravotný stav už zasiahnutý chorobou, môžeme predpokladať, že pacienti budú ešte citlivejší k názoru, že majú vysoký vek. (Schroyen, 2015) Aj podľa Sumwaya a Hamstra je veková diskriminácia fenoménom, ktorý sa čoraz častejšie objavuje v zdravotníctve, nevynímajúc onkologicky chorých jedincov. U starších pacientov, ktorí trpia onkologickým ochorením je menej pravdepodobné, že budú vystavení chirurgickým zákrokom alebo rádioterapii. Pri karcinóme rekta sú pacienti starší ako 65 rokov menej často odosielaní na predoperačnú rádioterapiu, pričom bolo preukázané, že zníženie lokálnych recidív je považované za štandard starostlivosti aj pre vekovo pokročilých pacientov. Je znepokojujúce, že diskriminácia na základe veku prevláda obzvlášť u mužov s rakovinou prostaty. Niektorí lekári poznamenávajú, že u mužov starších ako 75 rokov s rakovinou prostaty, je liečba vysokým rizikom, a tak 67% z nich je naordinovaná primárna androgénna terapia (ADT) alebo žiadna liečba. (Shumway, Hamstra, 2015) Je nutné podotknúť, že významný podiel pacientov s nádorovým ochorením tvoria práve starší ľudia, pretože vek je rizikovým faktorom pre mnoho chorôb, samozrejme vrátane rakoviny. Odhaduje sa pritom, že v roku 2030 až 70% diagnostikovaných nádorov v Spojených štátoch bude mať práve veková skupina nad 65 rokov. Vnímanie a liečba starších onkologických pacientov je pritom u zdravotníckych pracovníkov, vrátane lekárov, pretrvávajúco negatívna. Navyše je dokázané, že starší pacienti sú často vylučovaní z klinických štúdii. V rokoch 1996 až 2002 bolo do klinických štúdii v rámci rakoviny zahrnutých 68% pacientov vo veku 30-64 rokov, zatiaľ čo iba 8, 3% ľudí bolo vo veku 65-74 rokov. Existuje samozrejme veľa poskytovaných hodnoverných dôvodov, prečo ospravedlniť vylúčenie starších jedincov z klinických štúdii, ako je napr. vysoká úmrtnosť, premiestňovanie, zdravotná dekompenzácia a pod. Dostupné údaje rôznych významných štúdii, ktoré sa týkajú rakoviny, tak nie je možné vo všeobecnosti aplikovať na starších jedincov a to predovšetkým vzhľadom na povahu fyziologických zmien, spojených s vekom. Okrem toho je dôležité poznamenať, že systémová onkologická liečba je stále drahšia a drahšia. Práve preto je napr. národný systém zdravotníckej starostlivosti v Belgicku pri liečbe onkologického pacienta založený nielen na charakteristike nádoru a samotnej línii liečby, ale aj na charakteristike pacienta pri zohľadnení kritérií oprávnenosti samotnej liečby vzhľadom práve na strednú dĺžku života. Diskriminácia voči starším pacientom sa tak neobmedzuje iba na výskum, ale je badateľná aj v klinickej praxi. Ukázalo sa, že pre chemoterapiu rakoviny prsníka lekári odporúčajú 99% pacientiek do 55 rokov, ale len 60, 4% osôb starších ako 70 rokov, pričom klinické situácie sú rovnaké, alebo veľmi porovnateľné. Okrem toho 71% lekárov odôvodňuje svoje rozhodnutie na základe charakteristiky nádoru a 14% na základe vysokého veku. Podobný výskum vo Veľkej Británii ukázal, že intenzita liečby rakoviny je ovplyvnená v 49% vekom. (Schroyen, 2015)

Graf č. 1 a 2: Liečba onkologického ochorenia


Graf č. 3.: Dôvody odmietnutia chemoterapie

Ďalšie výskumné štúdie preukázali, že u starších pacientov je okrem onkologických ochorení nedôsledne liečená aj bolesť. Tieto štúdie však neriešili fakt, prečo toľko starších ľudí aj naďalej trpí bolesťou, napr. bolesťou chrbta. Je možné, že poskytovatelia zdravotnej starostlivosti sa pri liečbe bolesti zameriavajú na akútne problémy alebo merateľné posúdenie, ako sú biomarkery alebo stupnice závažnosti ochorení. Vzhľadom na nedostatok údajov o príčinám nedostatočnej liečby bolesti chrbta u starších osôb, kvalitatívne štúdie ukázali konkrétne prekážky, ktoré sú nevyhnutné pre identifikáciu budúcich cieľov pre intervenciu. Za základnú prekážku vnímame práve rozvoj negatívnych postojov a predsudkov za strany zdravotníckeho personálu. (Makris, 2015) Bolesť chrbta je pritom najčastejším typom bolestí pohybového aparátu hlásenej u starších dospelých a druhou najčastejšou sťažnosťou, kvôli ktorej pacienti navštívia ordináciu primárnej zdravotnej starostlivosti. Cieľom štúdie, ktorá bola realizovaná v roku 2015 bolo porozumieť názorom a pohľadom starších osôb, týkajúcej sa zdravotnej starostlivosti, pri hľadaní liečby práve pri bolesti chrbta. V štúdii boli použité dáta z rôznorodej vzorky 93 starších dospelých (medián veku 83), ktorí uvádzali bolesti chrbta počas posledných 3 mesiacoch. Z výskumu je zrejmé, že interakcie starších pacientov s poskytovateľmi zdravotných služieb môžu ovplyvniť samotnú ochotu starších osôb podstúpiť liečbu, alebo liečbu vyhľadávať. Analýza dát odhalila niekoľko možných dôvodov nedostatočnej starostlivosti, pričom príbehy ukazujú, že povaha interakcie s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti prispieva k centrálnym postojom účastníkov smerom k stratégií hľadania ďalšej následnej starostlivosti. Účastníci boli veľmi často vystavení názoru poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, že bolesť chrbta je vo vyššom veku nevyhnutná (túto skutočnosť uviedlo 74% účastníkov rozhovorov a 75% účastníkov focus groups). Povaha interakcie s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti prispievala k centrálnym postojom účastníkov výskumu smerom k stratégií hľadania ďalšej starostlivosti. To znamená, že účastníci často hovorili, že ich poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nebol ochotný načúvať ich obavám, alebo nebol ochotný zvažovať rôzne alternatívy liečby. Mnohí účastníci cítili, že poskytovatelia zdravotnej starostlivosti buď nemali čo ponúknuť, alebo neboli ochotní ponúknuť niečo nové. Tento prístup vytváral u pacientov negatívne konotácie spojené s ďalším liečením bolesti chrbta. Autor štúdie uvádza, že výsledky naznačujú, že interakcia medzi pacientom a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, môže slúžiť ako silne odstrašujúca pre budúce hľadanie zdravotnej starostlivosti. Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti bol pritom identifikovaný ako významná prekážka v rámci komplexnej rehabilitácie starších jedincov. Toto zistenie podčiarkuje riešenie daného problému v kontexte zlepšenia komunikácie medzi pacientom a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v paradigme vytvárania takého modelu liečby seniora, ktorá bude založená na spoločnom chápaní cieľov liečby, prípadne stanovenia spoločných priorít a zároveň ponúkne nové cesty pre integrované zásahy. Význam interakcií pacienta a poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a jej vplyv na výsledky liečby vytvára priestor pre zavedenie termínu „terapeutické spojenectvo'. Realizovaný výskum tak zdôrazňuje význam vytvorenia účinného partnerstva, vrátane potreby zlepšiť komunikačné zručnosti zdravotníkov a ochotu zapojiť starších dospelých v rámci ich vlastnej starostlivosti smerom k vytváraniu a úprave spoločných cieľov. (Makris, 2015) Výskumná štúdia, výsledky ktorej boli zverejnené v roku 2015 ukázala, že zvýšenie úmrtnosti v súvislosti s vekom je možné vysledovať u žien s rakovinou prsníka, pričom tento fenomén je zapríčinený práve undertreatmentom. Napriek tomu je potrebné mať na pamäti, že „pokročilý' vek sám o sebe by nemal byť kontraindikáciou liečby, ktorá môže zvýšiť kvalitu života pacienta. Platí to, aj vzhľadom na nedostatok dôkazov, že starší ľudia sú slabší pri tolerovaní chemoterapie, rádioterapie, alebo chirurgickej liečby. Pokiaľ ide o rádioterapiu, bolo preukázané, že starší jedinci vykazujú veľmi dobrú toleranciu. Ďalšie štúdie ukázali, že miera prežitia po chirurgickom odstránení nádoru nie je závislá od veku pacienta. Okrem toho bolo zistené, že starší jedinci dostávajú často iba konzervatívnu liečbu napr. pri rakovine prsníka, kedy im lekári neodporúčajú následné rekonštrukčné postupy. Lekári odporúčajú rekonštrukcie prsníka v 95% prípadov u pacientiek pod 31 rokov, v porovnaní s iba 65% prípadmi u pacientiek starších ako 59 rokov. Vyvstáva preto otázka - Ako je možné vysvetliť také rozdielne postoje k starším ľuďom, ak nie stigmatizáciou spojenou s vekom? (Schroyen, 2015) Podľa Kagana a Melendeza predstavuje ageizmus v poskytovaní zdravotnej a ošetrovateľskej starostlivosti zásadnú hrozbu pre zdravie a spoločnosť. Skúmanie fenoménu ageizmu pritom naznačuje, že veková diskriminácia negatívne ovplyvňuje zdravie a má za následok zlé skúsenosti občanov so zdravotnou starostlivosťou. Spoločnosť pritom čelí budúcnosti, v ktorej budeme musieť nevyhnutne porozumieť starnúcej spoločnosti a čeliť ageizmu vypracovávaním rôznych modelovo-adaptovateľných programov, ktoré ageizmu zabránia, poprípade ho obmedzia. (Kagan, Melendez‐Torres, 2015)

Kazuistika
Diagnostická anamnéza: Ján P.
Povolanie: nástrojár, vo veku 63 odišiel do dôchodku; Abusus: alkohol pije príležitostne, cigarety vyfajčí 2-3 denne, kávu nepije; Prvotná diagnóza: Instabilita, porucha chôdze, VAS LS chrbtice; Konečná diagnóza stanovená po troch rokoch: Zmiešaná porucha chôdze na podklade spinálnej lumbálnej stenózy, multiinfarktové lézie na mozgu, diabetická polyneuropatia, celiakia, zatiaľ nepotvrdená biopsiou tenkého čreva; AA: Alergie na lieky, potraviny a iné látky neudáva; LA: Agen 1/2-0-1/2, Prenessa 1-0-0, Inzulín Lantus 0-0-16j, Gabagamma 0-0-1, Thiogamma 1-0-0, Melyd 1-0-1/2, Stadamet 1-0-1.; Terapia: Infúzna liečba.

Diagnostický rozhovor:
„Nikdy som nemal problémy s nohami, prišlo to náhle a stav sa mi začal rapídne zhoršovať pred tromi rokmi. Začala tak moja cesta plná utrpenia a nepochopenia zo strany zdravotníkov. Pri prvej návšteve obvodného lekára mi bolo povedané zo strany lekára – Myslím si, že je to prirodzená súčasť starnutia, s tým sa už nič nedá robiť... Táto predstava o nevyhnutnosti môjho utrpenia na staré kolená ma gniavila, nemohol som spať a pridružovali sa aj psychické problémy, ako nervozita a strach z budúcnosti. Na osobnú žiadosť ma obvodný lekár poslal na neurologické vyšetrenie, ktoré nič vážne nepreukázalo, aspoň nie v tom zmysle, prečo ma tak veľmi bolia nohy, a strácam stabilitu pri chôdzi. Situáciu som začal vnímať tak, že moje telo je opotrebované a že každý starý človek má takto trpieť. Na ortopedickom vyšetrení som sa stretol s podobným prístupom, môj rozhovor mám vo veľmi živej pamäti: Pozrite sa na mňa, veď nemôžem chodiť, čo si počnem, čo mám robiť? Som v zúfalej situácii... Lekár na to: Koľko máte vlastne rokov? Ja, že sedemdesiat a on nato: Čo očakávate? Ste predsa starý muž, s tým sa musíte vyrovnať, najlepšie roky máte za sebou... Bolo to stále dookola to isté. Zmieriť sa so starobou. To som sa predsa zmieril, ale nikto mi nemôže pomôcť, aby som tak netrpel? Chôdza bola čoraz neistejšia, nedokázal som prekročiť prah do obývacieho pokoja, váha sa mi neustále znižovala, bol som vychudnutý na kosť, slabý a nevládny. Objavovali sa hnačky a nechutenstvo do jedla, nafukovalo ma. Jedol som len preto, aby som žil. Následne, bolo to pred Veľkonočnými sviatkami, vybral som sa na záhradu, aby som sa nadýchal čerstvého vzduchu, neudržal som stabilitu, spadol som a zostal som ležať na zemi, kým ma syn nenašiel, bolo to asi dvadsať minút. Pri páde som si zlomil tri rebrá, nasledovala hospitalizácia na chirurgii, kde ma dopovali liekmi a podávali mi infúzie. Ja nechcem lieky, ja chcem vedieť čo mi je! To bola moja prosba na zdravotníkov. Mne nestačí odpoveď, že som starý, alebo stačí? V tej chvíli na nemocničnom lôžku som pociťoval túžbu zomrieť, odísť z tohto sveta a hlavne vtedy, keď mi lekár začal znova vykladať, že ja si už nemôžem dovoliť vybrať sa sám do záhrady. Máte už svoj vek, pán Ján... Uvedomte si to, to boli časté slová zo strany lekárov. Lekára, ktorý bol môj ošetrujúci lekár som videl cca päť minút denne. Potreboval som sa s niekým rozprávať, s odborníkom, ktorému by som mohol povedať o svojich obavách. Bude sa mi to zhoršovať? Je to naozaj spojené s vekom? Po mojej hospitalizácii prevzala starostlivosť o moju osobu najstaršia dcéra. Pod nátlakom na lekára vybavila ďalšiu hospitalizáciu na neurologickom oddelení, kde som ležal desať dní. Počítal som s tým, že moja choroba je niečo, s čím sa budem musieť pravdepodobne naučiť žiť. Trápilo ma aj to neustále znižovanie hmotnosti, lekár mi však vysvetlil, že vekom automaticky strácame svalovú hmotu, preto som tak schudol, a že to je individuálne, niektorí stratia svalovej hmoty viac, iní menej. Pomaličky vo mne začali vytvárať predstavu života na invalidnom vozíku, vraj to bude najlepšie riešenie do budúcnosti. Bolesť som nejako dokázal zvládať, ale prečo ta veľká neistota pri chôdzi? Lekári to samozrejme pripisovali veku a nejakým vekovým zmenám na chrbtici a mozgu, dokonca to dávali do súvisu s cukrovkou, tú som však mal pod kontrolou... Zmena prístupu k mojej osobe prišla náhle. Neviem, či to bol zásah z neba, alebo len obyčajná náhoda. Pred tým však spomeniem ešte jedno moje ochorenie, ak to môžem tak nazvať. Nikdy som to ochorenie neriešil a lekári, ak som im to ukázal, len pokrčili plecami a neriešili to, tak som to neriešil ani ja. Mal som pod lakťami drobné pľuzgieriky, ktoré ma niekedy neskutočne svrbeli, zoškrabal som si ich až do krvi, boli dni, keď to bolo celkom v pohode, no niekedy som nemohol vydržať, hlavne v noci som sa škrabal. Tento problém mala aj moja stredná dcéra, tá však začala chodiť po vyšetreniach a nakoniec jej bola zistená celiakia. Práve vtedy som ešte ležal na už spomínanom neurologickom oddelení. Dcéra prišla a trvala na rozhovore s primárom, oznámila mu, že vyzerá to tak, že máme v rodine celiakiu a že či všetky tie problémy, ktoré mám a ktoré sa pripisujú môjmu veku nemôžu byť spôsobené trocha aj celiakiou. Od tej doby som začal cítiť zmenu správania voči mojej osobe. Zrazu tu bola možnosť diagnózy, ktorá nesúvisí s vekom. Bola mi odobraná krv na protilátky, myslím že sa to volá lepok, lekári okolo mňa žartovali, vraj vyberte si, čo budete jesť radšej - zemiaky alebo múku, tak ja vravím, že zemiaky, vedel som, že ak sa mi celiakia potvrdí, nebudem môcť jesť nič z múky. Zrazu som však pocítil úľavu, nie preto, že by som bol rád, že môžem mať celiakiu, každá choroba je zlá, ale preto, že ja som vo svojom podvedomí vždy tušil, že mi je vek vyčítaný možno neprávom a že ma mali posielať po ďalších vyšetreniach. Protilátky na lepok vyšli pozitívne, avšak musím aj napriek tomu absolvovať biopsiu z tenkého čreva. Lekár mi povedal, že po nasadení bezlepkovej diéty predpokladajú celkové zlepšenie môjho stavu, pretože celiakia je systémové ochorenie, avšak nikdy už nebudem celkom zdravý. Neviem, ako veľmi mám poškodené tenké črevo, vravia, že je niekoľko stupňov poškodenia a či sa mi to tenké črevo vôbec niekedy zahojí. A či niektoré moje príznaky odznejú, keď nasadím diétu, ani to neviem s určitosťou. Je pravdou, vysvetlil mi to lekár na neurologii, že vraj súčasná forma celiakie a hlavne u dospelých sa správa ako chameleón a že ju je naozaj ťažko odhaliť. Akosi im verím, pretože keď s touto hypotézou prišla do nemocnice moja dcéra, konali veľmi rýchlo... Pozerali mi na lakte a pýtali sa mňa na to, v akej dobe som takto schudol a či mi chutí jedlo. Čo ma však mrzí najviac to je to, že som bol ako pacient často odmietaný kvôli môjmu veku. Myslíte si, že 70 ročný človek je až taký starý? Ja si myslím, že nie. Na neurológii som sa stretol s mladým lekárom, ktorý bol ochotný so mnou rozprávať úprimne a na rovinu. Bol to úžasný človek – lekár, veľmi súcitný a milý, som mu vďačný, že mi bol aspoň na krátky čas k dispozícii a že počas nášho rozhovoru nespomínal a nenarážal tak často na môj vek. Vysvetlil mi vekové zmeny, ktoré sa v mojom prípade udiali možno trocha skôr ako u iných, veď je pravda, že každý starneme ináč, avšak pýtal sa ma aj na môj osobný život, či nemám nejaké osobné starosti a problémy a či sa často neznervózňujem, vysvetlil mi, že psychika tiež robí svoje a že by som mal niektoré veci zľahčovať a nebrať ich tak vážne. Toto však bola iba jedna pozitívna skúsenosť s lekárom počas troch rokov mojej liečby...

Diagnostický záver:
Kazuistika nasvedčuje, že interakcia pacienta s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti môže byť často tak odstrašujúca, že starší pacient ďalšiu lekársku starostlivosť ani nebude vyhľadávať. Pán Ján P., v podstate vo svojom rozhovore hovoril o kvalite interakcií medzi starším pacientom a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti zo svojho pohľadu. Je možné, že sa u pána Jána P., vytvorila vysoká miera senzibility voči narážkam na jeho vek, a preto túžil po inom správaní a po iných postojoch zo strany ošetrujúceho personálu. Dokonca sme si pozorovaním všimli, že pacient prejavoval až averziu k vyhláseniam, ktoré sa týkali starnutia a vysokého veku.

Záver

Schopnosť vyrovnávať sa so zdravotným postihnutím je u každého jednotlivca rozdielna a existuje vo väzbe na okolnosti, za ktorých k vzniku zdravotného postihnutia došlo. (Bienertová, 2014) Je zrejmé, že veľmi často k postojom jedinca, u ktorého sa objaví zdravotné postihnutie prispieva aj chovanie intaktných jedincov, ktorý postihnuté osoby svojim správaním marginalizujú. (Bienertová, 2012) K intaktným osobám, teda k osobám, ktoré prichádzajú do styku so starším jedincom patrí jednoznačne ošetrujúci personál. Dnešný moderný pacient a tým aj senior, by však mal byť partnerom, ktorý sa spolupodieľa na samotnom ošetrovateľskom procese, mal by spolurozhodovať o svojom zdraví, pričom by mal mať zaistené svoje potreby a práva. (Vaňharová, Mauritzová, 2015) Výrazom „ageizmus v zdravotníctve“ máme pritom na mysli zjavné a dôvtipné spôsoby, ktorými starší ľudia môžu byť nespravodlivo ohodnotení a liečení poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, alebo sú vystavení nedôstojnému zaobchádzaniu jednoducho preto, že sú v pokročilom veku. Vieme, že ageizmus alebo negatívne stereotypy závislé na veku sú priamo zahrnuté do nepriaznivých alebo dokonca nesprávnych liečebných výsledkov. Napriek úsiliu v boji proti negatívnemu vnímaniu seniorov, negatívny vplyv ageizmu na fyzické a psychické zdravie starších ľudí pretrváva. (Makris, 2015, Štefaňák, 2013) Väčšina štúdií, ktoré boli k tejto téme realizované, odporúča jednotlivcom, ktorí pracujú v zdravotníctve, vzdelávať sa v odbore gerontológia, rozvíjať presné znalosti o procese starnutia a zvyšovať svoj záujem o prácu so staršími ľuďmi. (Coffey, 2015) William Hazlitt, opísal predsudok ako „dieťa nevedomosti'. Kým odstránenie predsudkov je utopická záležitosť, prvým krokom k prekonaniu ageizmu v medicíne je uznanie problému. (Aronson, 2015) Kvalita ucelenej zdravotnej starostlivosti o narastajúcu populáciu starších ľudí by mala v sebe zahŕňať aj psychosociálnu intervenciu, ktorá by bola založená na odmietaní ageizmu, ktoré sa nám v kontexte zistených poznatkov javí ako silná sociálna bariéra, ktorá znemožňuje komplexnú rehabilitáciu staršieho jedinca. Starší ľudia pritom hovoria o kvalite interakcií ako o významnom faktore v rozhodovaní o potenciálnej budúcej zdravotnej starostlivosti. Zistenia vo všeobecnosti naznačujú, že starší dospelí v rámci poskytovanej zdravotnej starostlivosti usilujú o také správanie a také postoje zo strany zdravotníkov, ktoré prispejú k zlepšeniu komunikácie medzi pacientom a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti práve v kontexte tzv. terapeutického spojenectva, ktoré nebude poznačené ageistickými postojmi alebo predsudkami voči vysokému veku. Terapeutické spojenectvo medzi ošetrujúcim personálom a starším jedincom sa nám javí ako správna cesta v rámci komplexnej rehabilitácie staršieho jedinca, pričom súčasťou tejto komplexnej rehabilitácie sa stáva aj zdravotnícky a ošetrujúci personál prvého kontaktu. Interakcia medzi seniorom a zdravotníckym personálom, ktorá bude založená na terapeutickom spojenectve, základom ktorého bude odmietanie vekovej diskriminácie, citlivý prístup a ucelený pohľad na zdravotnú anamnézu seniora, prispeje ku komplexnej rehabilitácii staršieho jedinca v kontexte pozitívneho psycho-sociálneho pôsobenia.

Autorka: Mgr. Katarína Kotradyová, PhD.
OZ Deti slnka
Literatúra

1.ALLAN, L. J. –JOHNSON, J. A. – EMERSON, S. D.: 2014. The role of individual difference variables in ageism. Personality and Individual Differences. 2014, roč. 59, s. 32-37.
2.ARONSON, L.: 2015. The human lifecycle's neglected stepchild. The Lancet. 2015, roč. 385, č. 9967, s. 500-501.
3. BIENERTOVÁ, J.: 2014. Sociální rehabilitace – Rodina a její vliv na integraci disabilního jedince. Rehabilitácia č. 4, ročník LI, 2014, s. 240 – 247.
4. BIENERTOVÁ, J.: 2012. Rehabilitace – psychosociální aspekty ovlivňující integraci osob s disabilitou mezi ekonomicky aktivní. In: Rehabilitacia, 2012, 49, č. 4, s. 232-237
5.COFFEY, A., et al.: 2015. Beliefs of students about growing older and perceptions of working in gerontology: educators in health and social care could do more to overcome the stereotypical views that deter trainees from choosing a career in the specialty, say Alice Coffey and colleagues. Nursing older people. 2015, roč. 27, č. 1, s. 33-37.
6.FERREIRA, V. A.: 2015. Older workers: some critical societal and organizational challenges. Journal of Management Development. 2015, roč. 34, č. 3, s. 352-372.
7.GENOE, M. R. – WHYTE, C.: 2015. Confronting ageism through therapeutic recreation practice. Leisure/Loisir. 2015, roč. 39, č. 2, s. 235-252.
8.CHASTEEN, A. L. – CARY, L. S.: 2015. Age stereotypes and age stigma: connections to research on subjective aging. Annual Review of Gerontology and Geriatrics. 2015, roč. 35, č. 1, s. 99-119.
9.IRVING, P.: 2015. Self-empowerment in Later Life as a Response to Ageism. Generations. 2015, roč. 39, č. 1, s. 72.
10.JYRKINEN, M.: 2014. Women managers, careers and gendered ageism. Scandinavian Journal of Management. 2014, roč. 30, č. 2, s. 175-185.
11.KAGAN - SARAH, H. - G. J. MELENDEZ‐TORRES.: 2015. Ageism in nursing. Journal of nursing management. 2015, roč. 23, č. 5, s. 644-650.
12. KOTRADYOVÁ, K.: Ageizmus ako nový negatívny fenomén v zdravotníctve. Rehabilitácia. NO. LIII. Vol. (4), 2016, ISSN 0375-0922, s. 248-259.
13.KOTTER-GRÜN, D.: 2015. Changing negative views of aging: Implications for intervention and translational research. Annual Review of Gerontology and Geriatrics. 2015, roč. 35, č. 1, s. 167-186.
14.LEŠKOVÁ, L.: 2009. Polia sociálnej práce. Vybrané kapitoly III. Košice: Vienala, 2009. 118 s. ISBN 978-80-89232-63-5.
15.MAKRIS, UNA E., et al.: 2015. Ageism, negative attitudes, and competing co-morbidities–why older adults may not seek care for restricting back pain: a qualitative study. BMC geriatrics. 2015, roč. 15, č. 1, s. 1.
16.MICHE, M., et al. 2015. The role of subjective aging within the changing ecologies of aging: perspectives for research and practice. Annual Review of Gerontology and Geriatrics. 2015, roč. 35, č. 1, s. 211-245.
17.RICHARDSON, H. – RICHARDSON, J. – VIRGINIA, E.: 2015. The relationships among perceived discrimination, self-perceptions of aging, and depressive symptoms: a longitudinal examination of age discrimination. Aging & mental health. 2015, roč. 19, č. 8, s. 747-755.
18.SABIK, N. J.: 2015. Ageism and body esteem: Associations with psychological well-being among late middle-aged African American and European American women. The Journals of Gerontology Series B: Psychological Sciences and Social Sciences. 2015, roč. 70, č. 2, s. 189-199.
19.SHUMWAY, D. A. – HAMSTRA, D. A.: 2015. Ageism in the undertreatment of high-risk prostate cancer: How long will clinical practice patterns resist the weight of evidence? Journal of Clinical Oncology. 2015, roč. 33, č. 7 , s. 676-678.
20.SCHROYEN, S. et al.: 2015. Ageism and its clinical impact in oncogeriatry: state of knowledge and therapeutic leads. Clinical interventions in aging. 2015, roč. 10, s. 117.
21.SKIRBEKK - HELGE. - NORTVEDT, P.: 2014. Inadequate treatment for elderly patients: Professional norms and tight budgets could cause “Ageism” in hospitals. Health Care Analysis. 2014, roč. 22, č. 2, s. 192-201.
22.ŠTEFAŇAK, O.: 2009. Úvod do sociológie. Ružomberok: Pedagogická fakulta katolíckej univerzity v Ružomberku, 2009, 149 s. ISBN 978-80-8084-444-8.
23.ŠTEFAŇAK, O.: 2013. Wartości moralne maturzystów słowackich. Lublin. Norbertinum, 2013, 466 s. ISBN 978-83-7222-462-0.
24.TRENTHAM, B. et al.: 2015. Social media and senior citizen advocacy: an inclusive tool to resist ageism? Politics, Groups, and Identities. 2015, roč. 3, č. 3, s. 558-57.1
25.VAŃHAROVÁ, D., MAURITZOVÁ, I.: Dbáme dostatočne na ochranu osobných údajov v zdravotníckom zariadení? Zdravotníctvo a sociálna práca, ročník 10, 2015, č. 3, s. 43-51.