Theoretical basis of clinical social work in health care facilities with persons with Alzheimer´s disease
Abstrakt: Autori sa v príspevku orientujú na významný zdravotno-sociálny fenomén Alzheimerovej choroby v súvislosti s klinickou sociálnou prácou v zdravotníckych zariadeniach. Cieľom príspevku je prepojenie teoretických východísk jednotlivých autorov s problematikou Alzheimerovej choroby a náhľad možností pre klinickú sociálnu prácu. V prvej časti teoreticky vymedzujú demenciu, Alzheimerovu chorobu a jej klinický obraz. V ďalšej sa zameriavajú na vymedzenie sociálnej práce, klinickej sociálnej práce, sociálnej práce v zdravotníckych zariadeniach a zároveň poukazujú na ich potrebu pri starostlivosti o osoby s Alzheimerovou chorobou.
Kľúčové slová: alzheimerova choroba, demencia, klinická sociálna práca, zdravotnícke zariadenie

Abstract: The authors in this paper are oriented to important health-social phenomenon of Alzheimer´s disease in the context of clinical social work in health care facilities. The paper links the theoretical background of the individual authors to the issue of Alzheimer´s disease and preview options for clinical social work. In the first part theoretically define dementia, Alzheimer´s disease and its clinical picture. The next focus on the definition of social work, clinical social work, social work in health facilities and at the same time point to the need to care for people with Alzheimer´s disease.
Keywords: alzheimer´s disease, dementia, clinical social work, medical equipment

Úvod

Prirodzenou súčasťou životného cyklu, ako aj významnou etapou ontogenetického vývinu jednotlivca, je starnutie a staroba. Sú nielen javom individuálnym, ale aj spoločenským (Žiaková, 2005). Fyziologické faktory, zdravotné problémy, genetické predispozície, ale taktiež aj to ako človek psychicky príjme a prežíva vyšší vek, mu môže priniesť čas nerušenej, harmonickej staroby, ale aj psychický a fyzický úpadok, ktorý je bolestný ako pre neho, tak aj pre jeho okolie (Pribišová, 2007). Môžeme teda povedať, že starnutie a staroba je skutočnosť, ktorá sa dotýka nielen samotného človeka, ale zároveň ovplyvňuje aj jeho okolie, predovšetkým však rodinu. V súčasnej postmodernej dobe sa stretávame so situáciami, kedy sa menia tradičné hodnoty a postoje rodiny najmä vo vzťahu k starým rodičom a starostlivosti o nich. V minulosti bolo bežné a prirodzené, že sa o starých rodičov starali ich deti. Posledné chvíle svojho života mali teda možnosť prežiť v kruhu svojich najbližších. V súčasnosti sa však mení poslanie a funkcie rodiny a zároveň sa aj mení možnosť odkázaného seniora prežiť svoj život v rodinnom kruhu (Gallová, 2011). Z dôvodu pracovnej vyťaženosti, finančnej situácie, ale mnohokrát aj neochoty a nezáujmu detí, prestávajú preberať zodpovednosť za svojho odkázaného rodiča a umiestňujú ho do zariadenia sociálnych služieb.

Práve praktická sociálna práca sústredí svoju pozornosť na skupinu starších ľudí, čo má svoj význam hlavne v súčasnosti, keď sa priemerný vek obyvateľov zvyšuje a stále viac starších ľudí je odkázaných na podporu a pomoc iných spoluobčanov. Ide predovšetkým o podporu a rozvoj takých aktivít, ktoré umožňujú seniorom prežiť ich starobu dôstojne, nakoľko staroba pre nich prináša veľa zmien. Mnohokrát sa zdá, akoby odchodom do dôchodku, ako aj postupnou stratou ich duševných schopností a fyzických síl, strácali seniori zo strany iných ľudí a inštitúcií rešpekt, úctu a stávali sa akousi príťažou. Tento postoj je však priveľmi diskriminujúci a nie je vôbec voči starším osobám spravodlivý. Jednou z možností ako vyriešiť túto situáciu je zlepšiť ich život a postavenie v prostredí, v ktorom žijú, ktoré je pre nich známe, teda vo vlastnej komunite (Hrozenská a kol., 2008).

Nakoľko sa však stále zvyšuje počet starších ľudí, vrátane ľudí s Alzheimerovou chorobou, ktorí sú umiestňovaní do inštitucionálnych, zdravotníckych zariadení a sú odkázaní na pomoc iných, je priam nevyhnutné vytvoriť pozíciu klinického sociálneho pracovníka, ktorý by vedel adekvátne pristupovať k problematike starostlivosti o daného klienta-pacienta.

Alzheimerova demencia

S pribúdajúcim vekom sa objavuje a zvyšuje riziko alikvotne širokého spektra rozličných duševných porúch. Organickými duševnými poruchami, a z nich zväčša rôznymi druhmi demencie, trpí viac ako 10% populácie a s pribúdajúcim vekom nastáva aj prudký nárast incidencie (Novotná, Magurová, Balková, 2008). Zároveň rastie aj výskyt demencie, pričom vo veku nad 65 rokov ňou trpí 3-7% populácie, 15% populácie po 75 roku, po 80 roku života sa vyskytuje u 20-40% jedincov a tzv. presenilná demencia sa vyskytuje u 10% jedincov, ktorí sú mladší ako 65 rokov (Németh, Hudáková, 2009).

Pri demencii ide o chronické progredujúce ochorenie centrálnej nervovej sústavy s vysokým invalidizujúcim potenciálom, ale aj celospoločenským dopadom. V pokročilých štádiách je nevyhnutná nepretržitá pomoc druhej osoby, jako aj ústavná starostlivosť. Demencia je syndróm, nie samostatná nozologická jednotka (Németh, Hudáková, 2009). V posledných rokoch sa práve syndróm demencie stal v priemyselne vyspelých krajinách, vrátane Slovenska, významným zdravotno-sociálnym fenoménom, ktorý postihuje hlavne seniorov a závažným spôsobom, tým zasahuje ich rodinných príslušníkov, profesionálnych opatrovateľov, ako aj celú spoločnosť (Fertaľová, 2012). M. Vojtěchovský (In Tavel, 2009) poukazuje na fakt, že demencia je jednou zo štyroch najčastejšie sa vyskytujúcich duševných chorôb v starobe. Podľa I. Stuarta – Hemiltona (1999) znamená demencia komplexný úbytok psychických funkcií, ktorý spôsobuje atrofia centrálneho nervového systému. Termín demencia predstavuje určitý súbor príznakov, ktoré môžu spôsobiť početné poruchy mozgu. Medzi charakteristické poruchy intelektuálnych funkcií môžeme zaradiť hlavne porušenie pamäte, schopnosti učiť sa novým veciam, porušenie abstrakcie, orientácie, priestorového vnímania, a taktiež aj schopnosti vykonávať niektoré praktické činnosti, ktoré sú dôležité pre normálnu aktivitu človeka. Demenciu a jej diagnózu je možné určiť len v prípade, ak sú poškodené dve, prípadne viaceré kognitívne funkcie mozgu ako je reč, pamäť, vnímanie a podobne (Majerníková, Cmorejová, Klímová, 2012).

Jednou z najrozšírenejších foriem demencií, ktorá mení život ako postihnutého, tak celej jeho rodiny je Alzheimerová choroba (Fertaľová, 2012). V posledných pätnástich rokoch má jej výskyt rastúcu tendenciu, pričom hlavnou príčinou tohto stavu je starnutie populácie a v súčasnosti postihuje v Európe minimálne päť miliónov ľudí. Alzheimerova choroba je spojená s výrazným psychologickým, sociálnym a telesným postihnutím klientov-pacientov a je závažným ekonomickým problémom. Táto choroba predstavuje 50-60% všetkých demencií, ktoré sú na celom svete diagnostikované u tisícok jedincov (Majerníková, Cmorejová, Klímová, 2012).

V závislosti od začiatku vzniku tohto ochorenia sa v klinickej praxi stretávame s jeho dvomi formami.

• Forma so skorým začiatkom (do 65 rokov) – jej výskyt je menej častý, avšak je pre ňu charakteristický relatívne rýchly začiatok ako aj progresia ochorenia. Je pre ňu typické zhoršenie pamäte, alexia, agrafia, akalkúlia, apraxia, senzorická alebo amnestická afázia.
• Forma s neskorým začiatkom (nad 65 rokov) – jej začiatok a progresia je pomalá a postupná. Typické je postihnutie mnestických funkcií (pamäťových schopností) a zhoršenie intelektu (Pribišová, 2007).

Podľa Americkej psychiatrickej asociácie ide pri demencii Alzheimerového typu o vývoj mnohopočetných kognitívnych porúch, ktoré sa prejavujú ako poruchy výkonu činností (napr. organizovanie, plánovanie), poruchy pamäte (ide tu o stratu schopnosti učiť sa novým veciam resp. informáciám alebo vybavovať si informácie a veci už naučené), porucha reči (afázia), porucha hybnosti resp. strata naučených alebo vžitých pohybov (apraxia) a porucha poznávania (agnózia). Všetky tieto poruchy spôsobujú problémy v pracovnom a spoločenskom živote, avšak aj napriek tomu, že osoba stratí schopnosti, ktoré jej pomáhali pri jej dospelom fungovaní, jej vedomie seba samej sa nemení (Zgola, 2003).

Klinický obraz Alzheimerovej choroby

Vývoj Alzheimerovej choroby môže prebiehať 8-20 rokov a závisí ako od sociálnych podmienok, tak aj zdravotného stavu jedinca (Callone, Kuclacek, Vasiloff a kol., 2008). Keďže sa však toto ochorenie objavuje predovšetkým vo vyššom veku často sa stáva, že uniká pozornosti a jeho príznaky sa posudzujú ako znak prirodzeného starnutia človeka (Bartko, Čombor, Madarász, Luliak, 2008).

Klinický obraz ako aj symptomatológia zdravotného stavu je u každého klienta-pacienta individuálna, nakoľko progresia choroby má svoje vlastné tempo a zhoršenie sa u ľudí neobjavuje v rovnakej forme a zároveň nemá ani rovnaké príznaky. Každý kto sa stretol s týmto druhom demencie, či už je to samotný klient-pacient, ošetrovateľ, lekár alebo príbuzný, prechádza spočiatku fázou popierania. Ak je u osoby podozrenie, že trpí Alzheimerovou chorobou, musí podstúpiť viacero vyšetrení, aby sa zistilo prečo u osoby nastávajú zmeny správania (Callone, Kuclacek, Vasiloff a kol., 2008). Alzheimerovu demenciu od začiatku charakterizuje hlavne rozrastajúca sa demencia s poklesom pamäte, rozumových funkcií, porúch reči (Bartko, Čombor, Madarász, Luliak, 2008) a podľa R. P. Calloneho, C. Kuclaceka, B. C. Vasiloffa a kol. (2008) je možné ju rozdeliť do troch štádií.

• Ranné štádium (doba trvania je 3-5 rokov) – prvou oblasťou mozgu, v ktorej dochádza v tomto štádiu v dôsledku choroby k odumieraniu mozgových buniek, je pamäť. Ak sú však sociálne zručnosti, logické myslenie a úsudok v poriadku je možné, že sa chorý človek vyrovná so stratou pamäte tým, že si vytvorí náhradné spôsoby. Podľa L. Etters, D. Goodall a kol. (In Majerníková, Cmorejová, Klímová, 2012) môže v tomto štádiu väčšina jedincov ešte stále robiť viaceré denné aktivity, avšak pri ich organizácií môžu potrebovať pomoc. Pre toto štádium je charakteristické strácanie sa aj v známom prostredí, pociťovanie depresie, smútku a úzkosti, problémy s komunikáciou, problémy so zabúdaním mien, stretnutí, ľudí a podobne.
• Mierne štádium (doba trvania 2-10 rokov) – do celého mozgu sa šíri odumieranie mozgových buniek a v tomto štádiu má jedinec problémy s obliekaním, orientáciou a nedokáže si často krát spomenúť, ako sa používajú predmety bežnej dennej potreby (Callone, Kuclacek, Vasiloff a kol., 2008). Podvečer až večer majú jedinci pocity nepokoja, sú zmätení a taktiež trpia hnevom, nedôverčivosťou a majú problém pochopiť druhých a správne sa vyjadrovať (Majerníková, Cmorejová, Klímová, 2012).
• Pokročilé alebo neskoré štádium (doba trvania 1-3 roky) – klienti-pacienti sú v tomto štádiu podľa L. Ettersa, D. Goodalla a kol. (In Majerníková, Cmorejová, Klímová, 2012) odkázaní pri každodennej starostlivosti na pomoc inej osoby, častejšie spia, menej komunikujú a na osobu, ktorá sa o nich stará nijako nereagujú. Podľa D. Bartka, I. Čombora, Š. Madarásza a M. Luliaka (2008) sa u jedincov prejavujú bludy, halucinácie, sú viac emočne labilní, agresívni a z neurologických príznakov sa u nich objavuje inkontinencia stolice a moču, ataxia a apraxia.

Klinická sociálna práca v zdravotníckych zariadeniach

Od začiatku ľudskej histórie je sociálna práca považovaná za spoločensky akceptovanú formu pomoci jednotlivcovi, skupine aj celej spoločnosti (Levická, 2002). I. Tomeš a kol. (In Mojtová, Sedlárová, Šrank, 2013, s. 15) uvádza, že: ,,sociálna práca je špecifická odborná činnosť, ktorá smeruje k zlepšovaniu vzájomného prispôsobovania sa jednotlivcov, rodín, skupín a sociálneho prostredia, v ktorom žijú a k rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej zodpovednosti jednotlivcov s využitím zdrojov schopností osôb, medziľudských vzťahov a zdrojov poskytovaných spoločnosťou“.

Profesionálnou aplikáciou sociálnej práce ako aj metód v diagnostike, liečbe a predchádzaní psychosociálnych disfunkcií, zdravotných postihnutí, vrátane emocionálnej a psychickej poruchy správania, je klinická sociálna práca (Barker, 2003). Dnes je klinická sociálna práca neodmysliteľnou súčasťou sociálnej práce. V systéme všeobecnej sociálnej práce prešiel jej vývoj určitým procesom v rámci rozvoja ako teoretickej, tak aj praktickej a akademickej sociálnej práce. Teóriu a prax klinickej sociálnej práce významne rozvinulo v 90. rokoch anglosaské prostredie a mnohí autori poukazujú na spoločenskú požiadavku doby, ktorou je práve formovanie klinickej sociálnej práce (Balogová, 2012). Ide o špecifickú profesiu v oblasti duševného zdravia a vykonávajú ju vzdelaní sociálni pracovníci, ktorí sa následne musia zúčastniť špeciálneho vzdelávania a praxe pod supervíziou. Základným cieľom klinickej sociálnej práce je nielen hodnotiť, ale predovšetkým pozitívne ovplyvňovať bio-psycho-sociálno-spirituálne fungovanie jednotlivcov, rodín, ale aj skupín v ich sociotope (Ptáček, Pemová, 2012). Podľa M. Mojtovej, K. Sedlárovej a M. Šranka (2013) je klinická sociálna práca oblasťou, kde sa sociálna starostlivosť prelína so zdravotnou a je dôležitou súčasťou ošetrovateľského a liečebného procesu. K danej komplexnosti liečby teda bezodkladne patrí aj pomoc pri riešení sociálnych problémov pacienta v takých prípadoch, kedy toho nie je schopný samostatne s pomocou vlastných zdrojov alebo jeho rodina nechce, prípadne nemôže túto starostlivosť poskytnúť sama, alebo pokiaľ pacient nemá rodinu. Klinická sociálna práca sa sústredí na individuálny prístup ku každému klientovi-pacientovi, nakoľko tak, ako je každý človek singulárny a nenapodobiteľný, tak jedinečná je aj práca s nim. Tým, že je človek holistická bytosť nemôžeme zabudnúť ani na jednu zložku bio-psycho-sociálno-spirituálnej dimenzie. Vo svojej práci teda klinický sociálny pracovník vychádza z holistického modelu, ktorý chápe človeka ako bio-psycho-sociálno-spirituálnu bytosť a tento model je založený na schopnosti človeka prispôsobiť sa novým (zmeneným) podmienkam. Možno teda povedať, že holistický prístup je filozofia uplatňovaná v starostlivosti o klienta-pacienta, pričom sa táto starostlivosť orientuje aj na rodinu klienta-pacienta, na ich problémy, potreby, ako aj vzájomné vzťahy.

V súčasnej dobe neexistuje na Slovensku legislatíva, ktorá by vymedzila činnosť klinického sociálneho pracovníka. Naopak v Českej republike zákon upravuje činnosť sociálneho pracovníka v zdravotníctve, hlavne v rámci diagnostickej, preventívnej, rehabilitačnej a ošetrovateľskej starostlivosti, kde sa podieľa najmä v oblasti uspokojovania potrieb klienta-pacienta (Mojtová, Sedlárová, Šrank, 2013). V nemocnici pôsobí sociálny pracovník podľa N. Špatenkovej (In Mojtová, Sedlárová, Šrank, 2013) na oddelení sociálnych služieb a jeho pomoc má väčšinou povahu sociálno-právneho poradenstva, sociálnej agendy a sprostredkovania. Činnosť sociálneho pracovníka však nemusí mať, na základe jeho vzdelania a ďalšieho výcviku v nemocnici, len administratívny charakter. Klinický sociálny pracovník v zdravotníckych zariadeniach, ako sú hospice, nemocnice, psychiatrické nemocnice je podľa M. Mojtovej, K. Sedlárovej a M. Šranka (2013) významným členom multidisciplinárneho tímu (psychológ, sestra, lekár) a jeho činnosť smeruje ako ku klientovi-pacientovi, tak aj k jeho sociálnemu prostrediu. Jeho profesionálna činnosť je orientovaná na svet človeka, ktorý sa v dôsledku choroby, prípadne úrazu, dostal do zdravotníckeho zariadenia, kde si vyžaduje odborný prístup zdravotníckych pracovníkov, ale taktiež aj klinického sociálneho pracovníka. V zdravotníckych zariadeniach sa môžeme stretnúť s rozličnými pomenovaniami sociálneho pracovníka ako napríklad sociálny pracovník, sociálna sestra, klinicko-sociálny pracovník alebo sestra pre sociálnu službu.

Sociálny pracovník teda dostáva svoj priestor aj v zdravotníckych zariadeniach, nakoľko taktiež prispieva ku klientovmu-pacientovmu uzdraveniu, ale zároveň aj k jeho skorému návratu k rodine, tým že sa vyriešia jeho sociálne problémy. Práve klinická sociálna práca si vyžaduje odlišný prístup k chorým starším jedincom. Je potrebné im preukázať predovšetkým porozumenie, slušnosť, empatiu, úctu a vyhýbať sa neprimeranej zvedavosti až násilnosti (Hrozenská a kol., 2008). M. Šustrová (2012) uvádza, že sociálna práca v zdravotníctve je špecifická činnosť, ktorej cieľom je zlepšiť celkový zdravotný stav jedincov, skupín, jako aj celej populácie. Poskytovať sa musí bez ohľadu na sexuálnu orientáciu, pohlavie, vek, národnosť, zdravotný stav, kultúru, rasu, vierovyznanie a ďalšie socio-demografické odlišnosti jednotlivca, skupiny či komunity. Pri výkone sociálnej práce v zdravotníctve sa stanovuje sociálna diagnóza, a taktiež sa realizuje sociálna terapia, pričom jej súčasťou je celkové hodnotenie výsledkov starostlivosti, ktorá sa poskytuje. Zdravie, chápe ako stav úplnej fyzickej, psychickej a sociálnej pohody a jej hlavným cieľom je riešenie sociálneho problému či už pri chorobe, zdravotnom postihnutí alebo v starobe. Sociálna práca v zdravotníctve zároveň rieši sociálne dôsledky danej choroby a postihnutia na sociálnu situáciu ako jednotlivca, tak aj jeho rodiny.

Cieľom sociálnej práce v zdravotníctve je poskytovať pre človeka, ktorý je v dôsledku svojej choroby nejakým spôsobom znevýhodňovaný, ako podporu, tak aj oporu, sprevádzanie a pomoc pri zlepšovaní možností jeho života (Kovalčíková, 2005 In Mojtová, 2008). Aj práca v zdravotníckych zariadeniach je podľa M. Mojtovej (In Mojtová, Sedlárová, Šrank, 2013) multidisciplinárna, nakoľko klient-pacient sa tiež chápe ako bio-psycho-sociálna bytosť. V rámci vzájomného prepojenia sociálnej a zdravotnej starostlivosti je veľmi významná a oprávnená pozícia sociálneho pracovníka v tíme zdravotníckych profesionálov. Podľa typu zdravotníckeho zariadenia, podľa množstva klientov-pacientov a typu oddelenia, rieši sociálny pracovník v zdravotníctve špecifické úlohy. Jeho prácu možno zhrnúť do 5 základných etáp:

1. oboznámenie sa s chorobopisom,
2. sociálna diagnóza,
3. návrh riešení a plán sociálnej pomoci,
4. sociálna terapia,
5. overovanie výsledkov (Hrozenská a kol., 2008).

Nakoľko sa v starobe vyskytujú poruchy správania súčasne s poruchami kognitívnych procesov alebo s poruchami intelektu, môže u prirodzene starnúceho jedinca poukázať diagnostika na prítomnosť primárnej degeneratívnej demencie (demencia s prítomnosťou Lewyho teliesok, Alzheimerova choroba, Frontotemporálna demencia alebo Pickova choroba, Parkinsonova choroba, Huntingtonová choroba a pod.) alebo sekundárnej demencie u seniorov s nezdravým životným štýlom, prípadne u mladších ľudí (Multiinfarktová demencia, Vaskulárna demencia, Alkoholová demencia, Poúrazová demencia a iné). Klinický sociálny pracovník je z hľadiska týchto východísk postavený pred otázku, akými spôsobilosťami musí disponovať a zároveň aké kompetencie mu voči postihnutému seniorovi a jeho blízkym plynú z výkonu jeho práce (Balogová, 2012). M. Mojtová, K. Sedlárová a M. Šrank (2013) uvádzajú, že kompeteancie, zameranie a odborná činnosť klinického sociálneho pracovníka vyplýva zo základného chápania zdravia ako stavu úplnej duševnej a telesnej pohody človeka, v našom chápaní pacienta. Každá táto zložka zdravia zasahuje do rodinného, pracovného a osobného prostredia jednotlivca. Základnou kompetenciou v praxi klinického sociálneho pracovníka je zistenie sociálnej anamnézy u ambulantného (hospitalizovaného) klienta-pacienta, pričom sa zameriava na analýzu jeho zdravotnej a sociálnej situácie počas a pred hospitalizáciou, prípadne počas jeho ambulantnej návštevy zdravotníckeho zariadenia:

• na základe rozhovoru (s klientom-pacientom, s jeho príbuznými, známymi) vyhodnocuje jeho životnú situáciu,
• pozoruje ako sa vyvíja klientova-pacientova hospitalizácia v zdravotníckom zariadení a ako vplýva choroba na jeho potreby, pričom pomáha klientovi-pacientovi riešiť problémy vyplývajúce zo zlého zdravotného stavu,
• poskytuje základné, ale taktiež aj špecializované sociálne poradenstvo a klientom-pacientom a príbuzným môže poskytovať aj odborné rady, usmernenia, sociálnu intervenciu a podobne,
• vypracováva návrh sociálnej pomoci v spolupráci so samotným klientom-pacientom, rodinnými príslušníkmi a v súvislosti s ďalšími zdravotníckymi zariadeniami (Mojtová, Sedlárová, Šrank, 2013).

Za svojich klientov-pacientov nesie klinický sociálny pracovník zodpovednosť a keďže má prístup k zdravotnej dokumentácií, musí byť za každých okolností dôveryhodný a všetky informácie, ktoré o klientovi-pacientovi získal musí dôverne chrániť. Okrem profesionálnych kompetencii musí disponovať aj komplexnou osobnostnou výbavou, ktorá sa odvíja od jeho vzdelania, povahových čŕt, komunikačných a iných zručností a schopností, od ochoty na sebe pracovať a od nim uznávaných hodnôt (Mojtová, 2008).

Klinická sociálna práca so seniormi

Klinická sociálna práca v zdravotníctve sa orientuje na komplexný sociálny prístup ku všetkým svojim klientom-pacientom bez ohľadu na vek. Až v extraordinárnych situáciách spôsobených predovšetkým zdravotnými a sociálnymi faktormi, sa objavuje potreba sociálnej práce so seniormi a svoju pozornosť zameriava na oblasť starostlivosti o takých seniorov, u ktorých je zdravotný stav spojený so zníženými funkčnými schopnosťami a nezávislosťou (Janečková, 2005). V každodennej praxi sa podľa V. Pidrmana (In Balogová, 2012) klinický sociálny pracovník stretáva s klinickým klientom-pacientom trpiacim vážnou demenciou, pričom 75% klientov-pacientov sú voči svojmu okoliu podozrievaví, 40% a viac klientov-pacientov trpí bludmi, že ich niekto okráda, 25% klientov-pacientov trpí halucináciami, u 80% klientov-pacientov sa prejavuje vysoký rozsah chorobného nepokoja a agresivity, 50% z týchto klientov-pacientov trpí poruchou spánku a 40% depresiami.

Práve seniori sú významnými klientmi-pacientmi sociálnej práce. K týmto klientom-pacientom musí pomáhajúca profesia pristupovať veľmi pozorne a ľudsky. Seniori sú klinickým sociálnym pracovníkom vnímaní v dvoch základných rovinách:

• zdravotná rovina – seniori s demenciou, po úrazoch, s duševnými chorobami, somaticky chorí, imobilní, zomierajúci, postihnutí,
• sociálno – ekonomická rovina – osamelí starší klienti-pacienti, invalidní a inštitucionalizovaní klienti-pacienti (v zdravotníckych zariadeniach, v zariadeniach sociálnych služieb).

Sociálna práca so seniormi so sebou prináša aj určité kritické momenty a problémy, kedy je nemožné určiť ostrú hranicu medzi sociálnou prácou a zdravotnou starostlivosťou. K ich prieniku by malo dochádzať ako v sociálnych službách, tak aj v zdravotníckych zariadeniach, nakoľko zhoršenie zdravia so sebou prináša potrebu sociálnych služieb. Oba tieto typy služieb je nutné poskytovať súbežne, teda klinický sociálny pracovník musí pracovať v tíme so zdravotníckym personálom. Je však aj opačný vzťah, kedy z hľadiska zdravia predstavujú sociálne zmeny pre seniora určitú záťaž a riziko, a práve klinický sociálny pracovník musí klientovi-pacientovi pomáhať adaptovať sa na zmenu, pracovať s klientovým-pacientovým životným príbehom a podporovať jeho kvalitu života a zdravie. Klinická sociálna práca so seniorom sa musí vykonávať kvalitne aj v prípade klientových-pacientových komunikačných problémov v dôsledku demencie. Klinický sociálny pracovník musí preto disponovať zručnosťami, ktoré sú potrebné na nadviazanie kontaktu a rozpoznaniu ich potrieb, musí taktiež pracovať s dôverou a vzťahom, vytvoriť pocit istoty a bezpečia a zároveň pracovať s klientovou-pacientovou rodinou (Janečková, 2005). Z hľadiska vzťahových a komunikačných problémov možno povedať, ako uvádza M. Hrozenská a kol. (2008), že komunikácia je prvou podmienkou uskutočnenia ako aj fungovania medziľudských vzťahov. V praxi sa častokrát stretávame s tým, že klienti-pacienti, predovšetkým vo vyššom veku, reagujú maladaptívne na hospitalizáciu. Podľa E. Žiakovej (2005) môže teda vzniknúť tzv. ,,geriatrický maladaptačný syndróm“, ktorý spôsobujú faktory, ktoré podmieňujú adaptačnú reakciu u staršieho jedinca. Aby však senior, teda aj klient-pacient s Alzheimerovou chorobou, spolupracoval, musí byť komunikácia podľa M. Hrozenskej a kol. (2008) nielen efektívna, ale aj pozitívna a aktívna. Jednou z podmienok poskytovania kvalitnej starostlivosti je práve efektívna komunikácia s osobami s Alzheimerovou chorobou. Tá od poskytovateľov požaduje ako komunikačné zručnosti a odborné vedomosti, tak aj obrovskú dávku empatie, trpezlivosti a schopnosti načúvať nielen sluchom, ale taktiež aj zrakom (pozorovanie neverbálnej komunikácie) a srdcom (prejavovanie empatie).

V tejto súvislosti možno povedať, že práca klinického sociálneho pracovníka je širokospektrálna, pričom v procese sociálnej práce sa riadi tými najnovšími metódami a pri riešení klientovej-pacientovej problémovej situácie, vrátane prístupu k nemu, využíva tiež tie najnovšie pracovné prístupy. Pri výkone svojej práce musí klinický sociálny pracovník dodržiavať základné etické princípy, je taktiež povinný rešpektovať všeobecné záväzné právne normy, základné ľudské práva a s rešpektovaním týchto základných ľudských práv a slobôd musí byť jednoznačne v súlade (Mojtová, Sedlárová, Šrank, 2013). Svoju prácu je teda povinný vykonávať v súlade s etickými princípmi, ktoré sa vzťahujú na všetky role, ktoré plní klinický sociálny pracovník. Za hlavné etické princípy klinickej sociálnej práce možno považovať:

• autonómiu - je nutné pristupovať ku každému klientovi-pacientovi a zúčastneným osobám ako k rovnocenným partnerom a rešpektovať ich slobodné rozhodnutie,
• advokáciu – úsilie zdôrazniť požiadavku etickej správnosti citlivosti a hľadaného riešenia pre také východiská, o ktoré je možné sa oprieť v navrhovaných riešeniach,
• cieľavedomosť - schopnosť nájsť, hodnotiť a nepretržite sledovať ciele, ktoré nie sú na dosah ruky,
• dôvernosť – ide o vzťah medzi klientom-pacientom a klinickým sociálnym pracovníkom,
• dôstojnosť – ide o uznanie práv človeka v spoločnosti, zdôrazňovanie jeho významu a chránenie ho pred takým zaobchádzaním, ktoré by znižovalo jeho dôstojnosť,
• mlčanlivosť – aby sa upevnila dôvera medzi profesionálom a klientom-pacientom je nevyhnutné, aby zachoval mlčanlivosť,
• prospešnosť - konať v prospech iných, pre ich maximálne dobro,
• neškodiť – tento princíp zabraňuje škodeniu v záujme klienta-pacienta a zabraňuje rizikám, ktoré by mohli viesť k poškodeniu,
• spravodlivosť – úcta a rešpekt ku klientom-pacientom, nerobiť medzi klientmi-pacientmi žiadne rozdiely a zdravotno-sociálnu starostlivosť poskytovať každému kto ju potrebuje (Mojtová, Sedlárová a Šrank, 2013).

M. Mojtová (2008) tvrdí, že aj v priamej sociálnej práci musí spĺňať sociálny pracovník ako profesionál, ktorý disponuje odbornými vedomosťami a všeobecným prehľadom v dianí spoločnosti, osobné predpoklady, pričom by si mal osvojiť tieto etické princípy pri výkone svojho povolania:

• beneficiencia (prospešnosť) – znamená konať pre konkrétneho jedinca maximálne dobro,
• non-maleficencia (neškodnosť) – vyžaduje vylúčiť akékoľvek úmyselné aj neúmyselné ublíženie, prípadne poškodenie, pričom sociálny pracovník musí dodržiavať pravidlo – nikdy neškodiť,
• samostatnosť (autonómia) – rešpektovať klientove-pacientove rozhodnutie na základe jeho vlastného presvedčenia,
• justice (spravodlivosť) – so všetkými zaobchádzať rovnako spravodlivo, nerobiť medzi klientmi-pacientmi žiadne rozdiely,
• veracita (pravdovravnosť) – neklamať iných a hovoriť im vždy pravdu,
• dôveryhodnosť – rešpektovať dôverné informácie a činy klienta-pacienta,
• tolerancia/porozumenie – porozumieť a prijať názory iných,
• rešpektovanie klienta – oceniť práva a zodpovednosť iných, pretože tým, že rešpektujeme iných znamená, že s nimi nezaobchádzame ako s prostriedkom, ktorý slúži k naplneniu nášho účelu,
• transparentnosť – konať v súlade s etickými štandardmi, ktoré rešpektujú všetci zúčastnení,
• finalita-definitívnosť (konečnosť) – konať takými spôsobom, ktorý môže mať prioritu pred požiadavkami náboženstva, zákona a zvyklostí spoločnosti.

Zároveň je nutné poukázať aj na etické požiadavky na sociálnych pracovníkov v zdravotníckych zariadeniach:

• fyzicky a psychicky zdraví,
• osobnostne a odborne zdatní:
  a.) svedomie,
  b.) sebavedomie,
  c.) odborná úroveň,
  d.) komunikatívnosť,
  e.) solidárnosť,
  f.) prosociálnosť,
  g.) empatia,
  h.) stavovské cnosti a
  i.) sympatia (Mojtová, 2008).

Každý klinický sociálny pracovník si musí uvedomovať svoje kompetencie a pomocou uvedomovania si vlastných schopností a introspekcie je schopný nielen že lepšie plánovať, ale tiež aj uskutočňovať prácu s inými ľuďmi. Tým, sú pomáhajúce profesie zodpovedné za aktivity pri uspokojovaní ich vlastných potrieb, ako aj potrieb klientov-pacientov (Kutnohorská, Cichá, Goldman, 2011).

Záver

Starnutie a staroba je prirodzenou etapou života a nie je možné im predchádzať. Populácia starne a čoraz viac seniorov sa nachádza v situácií, kedy sú odkázaní na pomoc iných. V takýchto prípadoch sa dostávajú do niektorého zo zariadenia sociálnych služieb, kde im poskytujú pomoc a starostlivosť jedinci z radu profesionálov. Doposiaľ sme sa v odbornej literatúre mohli stretnúť s ich pomenovaním ako sociálni pracovníci, sociálne sestry, sestry sociálnych služieb. Dnes sa však stretávame aj s pomenovaním klinický sociálny pracovník a pokladáme za nevyhnutné poukázať v spoločnosti na nutnosť jeho profesionalizácie ako aj aplikácie klinickej sociálnej práce do praxe. Klinická sociálna práca je vo svete, ale v súčasnosti aj na Slovensku, veľmi aktuálnou a zaujímavou témou aj napriek tomu, že sa tento druh vedného odboru doposiaľ na Slovensku neštuduje. Aktuálnym problémom postmodernej doby je však starostlivosť o osoby vyššieho veku a preto je nevyhnutná integrácia zdravotnej a sociálnej starostlivosti. Práve v tejto súvislosti je, ako sme v príspevku poukázali, potreba klinickej sociálnej práce a starostlivosť klinických sociálnych pracovníkov o seniorov, vrátane osôb s Alzheimerovou chorobou. Predovšetkým v zdravotníckych zariadeniach má nenahraditeľné miesto klinický sociálny pracovník, ktorý pomáha klientovi-pacientovi adaptovať sa na nové prostredie a zabezpečuje mu ako sociálnu, tak aj zdravotnú starostlivosť s ohľadom na jeho zdravie a vek.

Autori: Mgr. Zuzana Šoltésová,
doc. JUDr. Mgr. Dušan Šlosár
Zoznam bibliografických odkazov

BALOGOVÁ, B. 2012. Klinická sociálna práca ako koncept medzigeneračného premostenia. In Medzigeneračné mosty – vstupujeme do roka medzigeneračnej solidarity: zborník príspevkov z konferencie s medzigeneračnou účasťou 10. 11. 2012 v Prešove. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2012, s. 13-25, ISBN 978-80-555-0644-9.

BARKER, R. I. 2003. The social work dictionary. Washington, DC : National Association of Social Workers Press, 2003. 493 s. ISBN 978-0871013552.

BARTKO, D. - ČOMBOR, I. – MADARÁSZ, Š. - LULIAK, M. 2008. Demencia Alzheimeroveho typu. In Via practica. ISSN 14142032, 2008, roč. 5, č. 10, s. 398-402.

CALLONE, R. P. - KUCLACEK, C. – VASILOFF, B. C. a kol. 2008. Alzheimerova nemoc, 300 tipů a rad, jak ji zvládat lépe. Praha : Grada Publishing, 2008. 192 s. ISBN 978-80-247-2320-4.

FERTAĽOVÁ, T. a kol. 2012. Starostlivosť o pacienta s Alzheimerovou chorobou v domácom prostredí. In Molisa 9: medicínsko-ošetrovateľské listy Šariša. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, 2012, s. 16-24. ISBN: 978-80-555-1041-5.

GALLOVÁ, I. 2011. Starostlivosť o staršieho človeka v rodine ako záťažová situácia. In KOZOŇ, A. – HEJDIŠ, M. a kol. Sociálna a ekonomická integrácia a dezintegrácia v bezpečenosti jedinca a spoločnosti. Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety, 2011, s. 273-279. ISBN 978-80-89533-02-2.

HROZENSKÁ, M. a kol. 2008. Sociálna práca so staršími ľuďmi a jej teoreticko-praktické východiská. Martin : Osveta, 2008. 181 s. ISBN 978-80-8063-282-3.

JANEČKOVÁ, H. 2005. Sociální práce se starými lidmi. In MATOUŠEK, O., - KOLÁČKOVÁ, J. - KODYMOVÁ, P. Sociální práce v praxi : specifika různych cílových skupin a práce s nimi. Praha: Portal, 2005, s. 163-194. ISBN 978-80-7367-818-0.

KUTNOHORSKÁ, J. – CICHÁ, M. - GOLDMANN, R. 2011. Etika pro zdravotně sociální pracovníky. Praha : Grada, 2011. 192 s. ISBN 978-80-247-3843-7.

MAJERNÍKOVÁ, Ľ. – CMOREJOVÁ, V. - KLÍMOVÁ, E. 2012. Rodina a pacient s Alzheimerovou chorobou v kontexte potreby vytvárania medzigeneračných mostov. In Medzigeneračné mosty – vstupujeme do roka medzigeneračnej solidarity: zborník príspevkov z konferencie s medzigeneračnou účasťou 10. 11. 2012 v Prešove. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2012, s. 473-482. ISBN 978-80-555-0644-9.

MOJTOVÁ, M. 2008. Sociálna práca v zdravotníctve. Bratislava : Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, 2008. 137 s. ISBN 978-80-89271-45-0.

MOJTOVÁ, M. – SEDLÁROVÁ, K. - ŠRANK, M. 2013. Klinický sociálny pracovník. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2013. 263 s. ISBN 978-80-558-0269-5.

NÉMETH, F. – HUDÁKOVÁ, A. 2009. Neuropsychiatrické choroby. In NÉMETH, F. a kol. Geriatria a geriatrické ošetrovateľstvo. Martin : Osveta, 2009, s. 102-117. ISBN 978-80-8063-314-1.

NOVOTNÁ, Z. – MAGUROVÁ, D. - BALKOVÁ, D. 2008. Demencia – aktuálny problém staroby. In ŠANTA, M. - RYBÁROVÁ, Ľ. – DERŇÁROVÁ, Ľ. Molisa 5. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, 2008, s. 147-149. ISBN 978-80-8068-882-0.

PRIBIŠOVÁ, K. 2007. Klinická psychológia vyššieho veku. In HERERIK, A. – HERETIK, A., jr. a kol. Klinická psychológia. Nové Zámky: PSYCHOPROF, 2007, s. 401-438. ISBN 978-80-89322-00-8.

PTÁČEK, R. - PEMOVÁ, T. 2012. Forenzní sociální práce a její význam pro praxi. In Právo a rodina : rodina, manželství, děti a mládež, dědictví. ISSN 1212-866X, 2012, roč. 13, č. 8, s. 1-5.

STUART – HEMILTON, I. 1999. Psychologie starnutí. Praha : Portál, 1999. 320 s. ISBN 80-7178-274-2.

ŠUSTROVÁ, M. 2012. Sociálna práca v zdravotníctve. Bratislava : Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, 2012. 122 s. ISBN 978-80-8132-041-5.

TAVEL, P. 2009. Psychologické problémy v starobe. Pusté Úľany : Schola Philoshopica, 2009. 278 s. ISBN 978-80-969823-7-0.

ZGOLA, J. M. 2003. Úspěšná péče o člověka s demencí. Praha : Grada, 2003. 232 s. ISBN 80-2470183-9.

ŽIAKOVÁ, E. 2005. Psychosociálne aspekty sociálnej práce. 2. vyd. Prešov : AKCENT PRINT, 2005. 232 s. ISBN 80-969274-2-6.