Aspekt moci v sociálnej práci

mar 22 2019

Aspect of power in social work

Abstrakt: Ak chceme hovoriť o mocenských aspektoch sociálnej práce, nie je možné tak urobiť bez zamerania pozornosti na vzájomné pôsobenie sociálnych pracovníkov a klientov. V príspevku sa zamýšľame nad symptómom moci ako prirodzeným javom vyskytujúcim sa vo vzťahu sociálneho pracovníka a klienta. Na tento mocenský vzťah sa však nepozeráme ako na akúsi odvrátenú stranu profesie sociálneho pracovníka, skôr sa zameriavame na reflektovanie negatívnych či rozporuplných javov v profesijnom pomáhaní. Cieľom je analýza mocenských aspektov sociálnej práce, ktorá by mohla prispieť k jasnejšiemu pochopeniu toho, ako moc ovplyvňuje pomáhajúci vzťah a aké môže mať tento fakt praktické konzekvencie.
Kľúčové slová: Kontrola. Moc. Pomoc. Sociálna práca. Sociálny pracovník.

Abstract: If we want to talk about the aspect of power in social work, we cannot do so without focusing on the interaction of social workers and clients. In this article, we consider the symptom of power as a natural phenomenon occurring in the relationship between social worker and client. However, we do not look at this power relationship as a kind of averted side of the social worker profession, rather we focus on reflecting this negative or contradictory phenomena in professional help. The aim of this work is to analyze the aspects of power in social work, which could contribute to a clearer understanding of how power affects the helping relationship and how this fact can have practical implications.
Keywords: Control. Power. Help. Social work. Social worker.

ÚVOD

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že zaoberať sa problematikou mocenského vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom a používať pojem moc v takom odbore ľudskej činnosti ako je sociálna práca, nie je opodstatnené. Veď samotná povaha tohto odboru leží na princípoch rovnosti a solidarity s klientmi za účelom posilnenia ich plnoprávneho zapojenia sa do spoločnosti. Napriek tomu však, rovnako ako v niektorých iných oblastiach ľudskej činnosti, tu vstupuje do hry veľké množstvo najrôznejších faktorov, ktoré zapríčiňujú vznik mocenských vzťahov.

To, prečo sa sociálny pracovník rozhoduje pre svoje ťažké a zodpovedné povolanie, má najrôznejšie psychologické príčiny, ktoré sú u každého iné. Napriek tomu je však možné nájsť určité, všetkým sociálnym pracovníkom spoločné dôvody, prečo sa chce niekto zaoberať sociálnou prácou a tiež v tomto povolaní vytrvá. Ide predovšetkým o horlivých, nadšených, až po samotné medze sa angažujúcich sociálnych pracovníkov, ktorí chcú pre svojich klientov niečo urobiť a ktorí opakovane prepadajú mocenskému tieňu. Ľahostajný sociálny pracovník zvyčajne svoje povinnosti vykonáva formálne a nie je zasiahnutý ani pozitívnou ani negatívnou stránkou svojej činnosti. V prípade nadšených a oddaných sociálnych pracovníkov sa jedná o ľudí s veľmi špecifickou psychologickou štruktúrou, ktorí si ako životnú úlohu stanovili vystavovať sa tým najrozmanitejším polaritám.

Problém moci považujeme za jeden z najdôležitejších aspektov práce s klientmi, ktorý významným spôsobom formuje proces spolupráce sociálneho pracovníka a klienta. Je veľmi dôležité, aby boli sami sociálni pracovníci schopní o tomto probléme uvažovať a na jeho základných rovinách ho reflektovať. Predpokladom úspešnej práce s konkrétnym klientom je uvedomenie si tohto rozmeru vo vzťahu sociálneho pracovníka a jeho klienta.

Moc sociálneho pracovníka

Uplatňovanie moci je v rôznych pomáhajúcich profesiách rôzne. Pohľad na jej uplatňovanie sa podľa Schmidbauera (2008) postupne mení, ale stále platí, že k niektorým profesiám patrí viac a k niektorým menej. Wildingovo (1982, s. 53) vyjadrenie, že „mnoho profesionálov disponuje priamou a bezprostrednou mocou nad ľuďmi“, nás vedie k záveru, že práve preto je jej skúmanie vo vzťahu k sociálnej práci významné.

Psychologické pozadie činov všetkých ľudí, ktorí pracujú, aby pomáhali iným ľuďom, je veľmi rozpoltené. Oficiálne a vedome je ich hlavnou motiváciou ochota pomáhať, zároveň sa však v temnej hĺbke ich duše prebúdza opak – túžba vládnuť a nutkanie k moci. Zneužitie moci, zastreté argumentmi objektívneho a morálne správneho konania, viedlo v dejinách neraz ku krutým príbehom. Zdanlivo objektívne a správne rozhodnutia, zdôvodnené pádnymi argumentmi, vytvorili v mysli pomáhajúcich taký pancier, ktorý nedokážu preraziť takmer žiadne výčitky svedomia či zlé pocity.

V našom zamyslení budeme vychádzať z toho, že moc je veľmi podstatnou dimenziou vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom. Z pohľadu pôsobenia pracovníka na klienta môžu byť v sociálnej práci významné predovšetkým oprávnenia sociálneho pracovníka dané mu zákonom a jeho pozíciou v konkrétnej inštitúcii, pôsobenie odbornosti sociálneho pracovníka na klienta a tiež vplyv pracovného komplexu konkrétneho pracoviska.

Na začiatku je užitočné pozrieť sa na to, z čoho moc sociálnych pracovníkov vlastne vyplýva. Kopřiva (1997) rozlišuje dva základné zdroje moci – moc založená na autorite pracovníka a moc inštitucionálne pridelená. Moc založená na autorite pracovníka je založená na fakte, že klient potrebuje niečo, s čím mu môže pracovník pomôcť. Disponuje totiž určitými informáciami, vedomosťami a skúsenosťami. Pracovník rozhoduje o tom, či a do akej miery použije tieto svoje schopnosti v prospech klienta a aký mu dá priestor vo vzťahu a v rozhodovaní. Sociálny pracovník kvalitou svojej práce a svojou angažovanosťou rozhoduje o budúcnosti klienta. Moc inštitucionálne pridelená premieta spoločenský záväzok sociálnej práce do situácie, v ktorej sociálny pracovník dohliada na schopnosti klientov dodržiavať záväzné normy a hodnoty. Z titulu nariadení právnych noriem sú sociálni pracovníci oprávnení zasahovať do života klientov.

K zdroju inštitucionálne pridelenej moci sociálnych pracovníkov Hejná (2000) uvádza, že existujú niektoré „objektívne skutočnosti“, ktoré robia sociálneho pracovníka „mocnejším“ než je jeho klient. Jedná sa o to, že sociálny pracovník je väčšinou zástupcom štátu, predstaviteľom väčšiny a tiež reprezentantom väčšinovej kultúry. Sociálny pracovník je ten, kto predstavuje kritériá normality a kto rozhoduje o občianskych právach klienta. Inštitucionálna moc sociálneho pracovníka je v tomto prípade vnímaná skôr negatívne. Úlehla (1999) vyslovuje domnienku, že je to iste dané i faktom, že pomáhajúci ako zástupca spoločnosti a prostredník medzi potrebami klientov a potrebami spoločnosti stojí na strane toho mocnejšieho, na strane zákona a štátu. To ho síce zaväzuje k dodržiavaniu noriem, ale na druhej strane to sťažuje jeho kontakt s klientmi. I keď prvý pohľad tomu nenapovedá, sociálny pracovník je veľmi mocnou osobou práve voči konkrétnemu jedincovi, pretože je zástupcom väčšiny voči menšine.

Moc však neovplyvňuje negatívne len klienta, ale pôsobí negatívne i na samotného sociálneho pracovníka. Tohto nežiaduceho vplyvu si v prevažnej miere nie je ani vedomý. Situácia, v ktorej je pomáhajúci voči klientovi v postavení experta, môže ľahko viesť k pocitu neomylnosti. Tento pocit je dosť zavádzajúci a v rámci profesionálneho vzťahu sociálny pracovník – klient môže byť veľmi nebezpečný. Pomáhajúci totiž môže aplikovať zjednodušujúce schémy a úsudky, ktoré v plnej miere nevystihujú skutočnú situáciu klienta, čo vedie k jeho nesprávnemu smerovaniu na ceste k účinnej pomoci.

Sociálny pracovník si musí v prvom rade svoju moc nad klientom uvedomiť a byť si vedomý toho, že jeho úsudok a rozhodnutie ovplyvňuje nielen dobré a čisté úmysly, ale tiež motívy, ktoré sú odrazom jeho „temnej“ stránky. Guggenbühl-Craig (2007, s. 14) v tejto súvislosti upozorňuje, že nikto nedokáže konať výlučne na základe čistých motívov, keď hovorí, že „aj tie najušľachtilejšie činy vychádzajú z čistých i nečistých, svetlých i temných motívov.“ Zároveň však pripomína, že „aj sociálny pracovník silne ovládaný mocenskými chúťkami môže robiť rozhodnutia, ktoré sú pre klienta užitočné.“

Vedomie tejto duality je prvým krokom pomáhajúceho k úprimnému a skutočnému prístupu ku klientovi a jeho problémom. V opačnom prípade príde ľahko zo strany pomáhajúceho k nežiaducej manipulácii s klientom, ktorá sa môže prejaviť všade tam, kde nie je rešpektovaná sloboda človeka.

Mechanizmus manipulácie si najskôr vyžaduje určenie cieľov, ku ktorým chce sociálny pracovník klienta priviesť. Trojan (1993) uvádza, že tie sú výlučne projekciou vôle aktéra manipulácie, „obeť“ nemá priamy podiel na ich určení. Manipulant očakáva zo strany manipulovaného povoľnosť. Pozícia oboch strán totiž nie je rovnovážna, moc je na strane pomáhajúceho. Ten môže pri jednaní s klientom využívať k presadzovaniu svojich zámerov autoritu spojenú s jeho funkciou. Klient sa tak ľahko dostáva do podriadenej roly, pretože mu chýbajú dostatočné informácie i právomoc, ktorou vládne pomáhajúci. Do vecnej roviny problému tak preniká rovina mocenská, čím vzniká priestor k manipulácii.

Keď sa však nad týmto problémom zamyslíme dôkladnejšie, zisťujeme, že manipulácia nemôže byť vnímaná výlučne ako jav čisto negatívny. Je nutné si uvedomiť, že moc pomáhajúceho je daná určitým všeobecným súhlasom, ktorý jej zaisťuje legitimitu. V niektorých prípadoch je moc pomáhajúceho voči klientovi dokonca žiaduca. Potvrdzuje to Guggenbühl-Craig (2007, s. 9) keď pripomína, že „v sociálnej práci je treba často konať proti vôli klienta, ktorý nebýva vždy schopný sám rozoznať, čo je pre neho dobré. Za určitých okolností dáva zákon sociálnemu pracovníkovi možnosti presadzovať opatrenia, ktoré sa mu zdajú správne i proti vôli klienta.“

Tieto situácie sú však veľmi náročné na posúdenie, vyžadujú značnú dávku odbornosti, informácií o probléme a predovšetkým empatie. Sociálny pracovník sa musí znova sám seba pýtať, či opatrenia, ktoré navrhuje, sú naozaj v záujme klienta. Nesmie byť ovplyvnený, ani nevedome, vlastnými záujmami či egoistickými motívmi.

Odhaliť takéto motívy je úloha neľahká. Sociálny pracovník môže predstierať, niekedy celkom úprimne, že mu nejde o manipuláciu klienta. Toto zastretie podľa Trojana (1993) umožňuje sloboda človeka a duchovný rozmer jeho existencie, jeho schopnosť vysvetliť si čokoľvek po svojom v nespočetných alternatívach a variáciách. Má možnosť si vytvárať obrazy o sebe, o svojej činnosti a tieto potom vydávať za skutočnosť a tým zatieniť pravý stav vecí.

Na otázku, kedy je teda postup proti vôli klienta oprávnený, nám odpovedá Guggenbühl-Craig (2007, s. 10): „Postup proti vôli klienta vyžaduje presvedčenie. Človek musí byť presvedčený, že to, čo chce, je správne.“ Musíme si však uvedomiť, že vždy dochádza k zložitým dilemám. Základnou otázkou, ktorú si má sociálny pracovník položiť pri riešení dilemy, zostáva otázka, či má právo zasahovať do slobody klienta. Za každých okolností musí brať do úvahy fakt, že riešiteľom problémov zostáva klient.

Mocenské prostriedky sociálneho pracovníka

V nadväznosti na myšlienku, že moc je v pomáhajúcom vzťahu sociálneho pracovníka a klienta neoddeliteľná, je zrejmé, že moc je v takomto vzťahu obojstranná. Ak je však našim zámerom porozumieť moci sociálnych pracovníkov v rámci ich vzťahu ku klientom, musíme obrátiť pozornosť aj na mocenské prostriedky a inštitucionalizáciu moci v sociálnej práci.

Aby bola sociálna práca efektívna a vykazovala výsledky, musí podľa Epsteinovej (1999, s. 8) „ovplyvňovať ľudí, motivovať ich k prijatiu normatívnych pohľadov vlastných zámerom sociálnych pracovníkov.“ To znamená, že sociálny pracovník na to, aby dosiahol svoje ciele, musí byť vo vzťahu ku klientovi dominantným. A to aj napriek tomu, že teórie interpersonálnych vzťahov s klientmi požadujú demokratické a rovnostranné vystupovanie. Zároveň s tým však musí sociálny pracovník konať bez použitia sily a nepriamo kvôli zachovaniu dobrovoľnosti klientov. V cieľoch je badateľná zrejmá dvojzmyselnosť a nejednoznačnosť. O rovnakom probléme sa zmieňuje aj Musil (2004), podľa ktorého sú ciele sociálnej práce z rôznych dôvodov nejednoznačné, čo spôsobuje sociálnym pracovníkom dilemu a diskredituje organizácie sociálnej práce.

Normalizácia, disciplinácia, dozeranie

Podľa niektorých autorov, najmä postmodernistov a zástancov Foucaultovej teórie, je jedným z cieľov sociálnej práce normalizácia klienta. Normalizovať v podaní Epsteinovej (1999) znamená primäť niekoho podriadiť sa alebo prijať normu či štandard, urobiť normálnym premenou prvkov osoby či situácie. Normalizácia je procesom, ktorý delením na normálne a nenormálne, štandardné a neštandardné, prípustné a neprípustné nesie zreteľné znaky mocenského pôsobenia. Foucault (2000) hovorí o moci normy, ktorou moderná spoločnosť doplnila a ohraničila moc zákona, moc slova a textu, moc tradície. Normalizácia a spolu s ňou dozeranie sa stáva jedným z veľkých nástrojov moci. Foucault je presvedčený, že normalizačná moc je dodnes výrazne prítomná vo všetkých sférach spoločenského života.

Foucault (2003) sa však nazdáva, že mocenské vzťahy nie sú samé osebe zlé a svojim tvrdením, že moc je pozitívna, prevracia naruby ďalší z predsudkov v chápaní moci. Foucault nehovorí, že moc nie je vôbec represívna alebo že by sa represívna stránka moci z modernej spoločnosti navždy vytratila. Svojim tvrdením o pozitívnosti moci chcel Foucault jednak poukázať na príliš zjednodušený a jednostranný pohľad všetkých tých, ktorí pristupujú k moci výlučne z negatívneho hľadiska, a jednak ním chcel upriamiť pozornosť na jej tvorivý potenciál. Ak má byť totiž moc, zvlášť v podmienkach modernej spoločnosti, dostatočne účinná, ak má bezprostredne vplývať napríklad na správanie jednotlivcov a ak ich má meniť, nemôže sa spoliehať výlučne na zákazy, obmedzenia alebo na potlačovanie. Moderná moc musí predovšetkým tvoriť – riadiť, organizovať, racionalizovať ľudí, stimulovať a kontrolovať ich aktivity, produkovať a formovať ich poznanie, pravdy, túžby, rozširovať a intenzifikovať ich sily a schopnosti.

Podľa Kappla (In: Janebová, Kappl, Smutek, 2008) sa sociálna práca priamo podieľa na udržaní chodu spoločnosti. Jej úlohou je v súlade s postmodernou „normalizácia“ tých klientov, ktorých životné dráhy sa odchyľujú od priemeru, pričom tento priemer je vopred zadefinovaný. Cieľom je prostredníctvom procesu normalizácie uskutočňovaného skrze disciplinárnu stratégiu priviesť klienta ku konformite s normou. Potvrdzuje to Chambonová (1999, s. 66), keď zdôrazňuje, že disciplinácia „neobmedzuje alebo sa nezbavuje nechceného správania, ale tiež formuje chcené správanie“ smerom k ideálnej norme.

V tomto môžeme vidieť Foucaultovu myšlienku o pozitívnom či produktívnom charaktere moci. Normalizačný priestor modernej spoločnosti bol vytvorený ako priestor pre nápravu správania jednotlivcov a ich formovanie podľa rovnakého vzoru. Na druhej strane však musíme pripomenúť, že tie isté predpoklady, z ktorých sa zrodilo disciplinovanie, dovolili rozvinúť aj procesy individualizácie. Foucault stavia proti sebe právom zakotvenú suverenitu každého jednotlivca a dôslednú kontrolu, ktorú vykonávajú donucovacie disciplíny a ktorá fakticky zaisťuje súdržnosť spoločenského útvaru. Práve medzi právom založeným na suverenite a disciplinárnymi technikami prebieha výkon moci. Toto disciplinovanie vedie v skutočnosti svoje vlastné diskurzy.

Foucault (2005, s. 49) tu hovorí o tzv. diskurze disciplíny, ktorý nemá nič spoločné s diskurzom zákona. „Disciplinárne postupy sú síce nositeľmi diskurzu pravidla, avšak nie juristického, ktoré je odvodené od suverenity, ale prirodzeného pravidla, to je normy. Definujú kódex, ktorý nebude kódexom zákona, ale kódexom normalizácie, a budú sa nutne odkazovať k nejakému teoretickému horizontu, ktorý nebude právnym zdôvodnením, ale poľom vied o človeku.“ Van der Laan (1998, s. 36) predkladá definíciu Karskensa, ktorý vníma disciplínu ako „štýl ovládania, ktorý navzájom prepája moderné zákonné regulácie štátu, spôsob konania vedcov z oblasti sociálnej práce a medicíny, prácu mnohých pedagógov a polície.“

Podľa názorov priaznivcov Foucaulta smeruje používanie aplikácie sociálno-vedných názorov v sociálnej práci k rozličným druhom hierarchického dohľadu. Sám Foucault v tejto súvislosti často hovorí o tzv. „vševidiacom pohľade“ rôznych profesijných skupín, najčastejšie práve z odboru medicíny a sociálnej práce. Tento „panoptický pohľad“ v medziľudských vzťahoch znamená, že sociálna kontrola neprebieha len zvonka, ale že sa tiež interiorizuje.

Foucault (2001) pokladá disciplináciu za mechanizmus regulácie správania jedincov, ktorý sa vyznačuje organizáciou priestoru, času a ľudského konania. Snahou disciplinácie je poskytnúť jedincovi zručnosti a vedomosti k rozvoju jeho schopnosti sebakontroly. Ľudia rozvíjajú formy autocenzúry a sebakontroly. Disciplinácia súvisí s komplexným systémom dozerania a sociálnej kontroly počas celého života jedinca, ktorú, mimo iných profesií, vykonávajú aj sociálni pracovníci.

Pomoc a kontrola

Pomoc a kontrola patria medzi základné postoje sociálneho pracovníka ku klientovi. Patria do registra spôsobov práce sociálneho pracovníka a majú v ňom svoje stabilné miesto. Toto tvrdenie nám potvrdzuje Úlehla (1999), keď hovorí, že obe patria do technickej výbavy sociálneho pracovníka, obe sú potrebné a majú svoje miesto, obe sú profesionálnymi spôsobmi práce a obe sa vyskytujú v priebehu rozhovoru s klientom.

Takéto vysvetlenie nám napovedá, že oba spôsoby sú dôležité, sociálny pracovník ich môže vzájomne kombinovať tak, aby bola výsledná pomoc pre klienta čo najefektívnejšia. Možnosť ich vzájomnej kombinácie nás zasa smeruje k domnienke, že pomoc a kontrola nie sú totožné, ale odlišné pojmy. Rozlíšenie pomoci a kontroly je však zásadné tým, že nie je možné pomáhať a kontrolovať súčasne. V každej chvíli sociálny pracovník buď pomáha alebo kontroluje.

Podľa Úlehlu (1999, s. 20) je kontrola „nevyhnutná, účelná a potrebná.“ Od pomoci sa líši tým, že uprednostňuje záujmy iných ľudí pred záujmami klienta, o ktorého sa sociálny pracovník stará, i keď sociálny pracovník tvrdí, a väčšinou tomu aj verí, že je to v záujme klienta a je to nevyhnutné, účelné a potrebné. Preberanie kontroly je charakteristické tým, že sociálny pracovník sa riadi svojimi normami, väčšinou totožnými s normami spoločnosti, ktorú zastupuje. Cieľom je zmeniť nežiaduce na žiaduce, nedovolené na prijímané. Sociálny pracovník uplatňuje svoju moc a rozhoduje za klienta.

Oproti kontrole charakterizuje Úlehla (1999, s. 21) pomoc ako „dojednaný spôsob spoločnej práce, ktorú si klient praje, pracovník ju ponúkol a klient zvolil.“ Vidíme, že v prípade pomoci ide o spoluprácu, do ktorej sociálny pracovník vstupuje s tým, že ponúka svoju pomoc, dojednáva zákazku či objednávku klienta a klient je kompetentný v rozhodovaní.

Rozlíšenie medzi pomocou a kontrolou môžeme podoprieť pohľadom Ludewiga (1994), ktorý sa zmieňuje o tom, že existencia pomoci principiálne predpokladá hľadanie pomoci. V prípade, že je pomoc vykonávaná nezávisle na jej vyžiadaní, je nutné hovoriť skôr o starostlivosti, reparácii, kontrole, alebo dokonca o zmocňovaní sa.

Rozhodujúca úloha pri určovaní povahy spolupráce s klientom, alebo aspoň nejakého čiastkového kroku spolupráce, spočíva na sociálnom pracovníkovi. Úlehla (1999, s. 23) vyjadruje názor, že sociálny pracovník je ten, kto „určuje podstatu ďalšieho kroku tým, že buď prevezme kontrolu, alebo ponúkne pomoc.“ Je pochopiteľné, že na prejavy klienta berie ohľad, ale samotná voľba, či bude vytvárať príležitosti pre rozvoj spolupráce alebo či prevezme kontrolu, leží na sociálnom pracovníkovi.

V tomto zmysle je dôležité spresniť, akým spôsobom môže sociálny pracovník určovať či ovplyvňovať povahu spolupráce s klientom. Celkom prakticky a konkrétne sa na túto otázku môžeme pozrieť z hľadiska spôsobu, akým sociálny pracovník s klientom komunikuje, čiže z hľadiska typu intervencie.

Ako už bolo uvedené vyššie, sociálny pracovník má oprávnenie pomáhať aj oprávnenie kontrolovať. Potvrdzuje to aj Ševčíková (In: Janebová, Kappl, Smutek, 2008, s. 129), ktorá poznamenáva, že sociálni pracovníci by mali „reflektívne posúdiť, či pomáhajú a pripravujú klienta k spolupráci, ,vedú dialóg‘ alebo jednostranne zasahujú do jeho života.“ Z tohto vyvodzujeme záver, že zo strany sociálnych pracovníkov by malo byť len samozrejmosťou, že budú veľmi dôkladne skúmať, v ktorých prípadoch je klient schopný viesť dialóg a spolupracovať a v ktorých prípadoch je potrebné prevziať zodpovednosť a rozhodovať v jeho najlepšom záujme.

Inštitucionalizácia moci

Na tomto mieste je potrebné vrátiť sa k Foucaultovmu pohľadu na moc a mocenské vzťahy. Podľa neho je výkon moci možné chápať ako spôsob, ktorým niekto štruktúruje pole možných konaní niekomu inému. Pre mocenský vzťah je príznačný spôsob konania pôsobiaci na iné konanie, čo znamená, že mocenské vzťahy sú hlboko zakorenené v sociálnych súvislostiach a že v spoločnosti netvoria len akúsi doplnkovú štruktúru.

Jednou z foriem inštitucionalizácie mocenských vzťahov je aj oblasť sociálnej práce, ktorá realizuje výkon moci prostredníctvom rôznych inštitúcií delegujúcich sociálnym pracovníkom autoritu.

Zmenu v správaní klienta môže sociálny pracovník dosiahnuť vplyvom autority. Potvrdzuje to Yelaja (1971), ktorý vníma autoritu ako moc sociálneho pracovníka pôsobiť na správanie klienta, pričom táto moc by mala byť klientom uznaná. Súčasne sa vyjadruje k pojmu moc, ktorú v tejto súvislosti opisuje ako schopnosť spôsobiť takú zmenu v správaní klienta, ktorá zodpovedá zámerom sociálneho pracovníka. Autorita sociálneho pracovníka potom spočíva v tom, že ak bude chcieť klienta ovplyvniť a presvedčiť, jeho snaha je oprávnená a vďaka tomu môže byť aj úspešná.

Musil (2004) uvádza, že sociálny pracovník môže v mocenskom vzťahu uplatňovať dva typy autority – pridelenú autoritu svojho úradu a prirodzenú autoritu svojej osoby. Prirodzená autorita sociálneho pracovníka je založená na jeho osobných kvalitách. Ide o autoritu múdreho, skúseného, vzdelaného, ústretového, empatického, charizmatického, dôsledného či obetavého človeka, ktorú ľudia očakávajúci pomoc spontánne akceptujú. Sociálny pracovník sa však od prvého kontaktu s klientom musí usilovať o presadenie svojej prirodzenej autority. Vďaka tomu preniká do mocenského vzťahu symetria. Pridelená autorita spočíva v uznaní vplyvu, ktorý plynie z postavenia sociálneho pracovníka v organizácii a z právomocí, ktoré sú organizácii, a tým aj pracovníkovi, udelené zákonom alebo iným poverením. V prípade, že klient uznáva pridelenú autoritu, ide spravidla o výsledok jednostrannej prevahy sociálneho pracovníka, ktorý má vďaka svojmu postaveniu možnosť klientovi sprístupniť zdroje (napr. poskytnúť poradenstvo) alebo vyvolať trest (napr. iniciovať obnovenie trestného konania). Sociálny pracovník má teda prevahu a klient sa snaží predísť tomu, aby sociálny pracovník túto prevahu jednostranným rozhodnutím využil v jeho neprospech. Kopřiva (1997) taktiež hovorí o „moci inštitucionálne pridelenej“, ktorú chápe ako právomoc sociálneho pracovníka, ktorej zdrojmi sú zákony, predpisy, nariadenia, odborné informácie, ale i nepísané spoločenské normy a tradície.

Tufts (In: Yelaja, 1971) uvádza iné rozlíšenie autority, ktoré korešponduje s vyššie uvedenými typmi. K pridelenej autorite je podľa neho možné priradiť autoritu inštitucionálnu, administratívnu a profesionálnu, z ktorých každá vychádza z iných zdrojov. Tufts sa zmieňuje aj o autorite psychologickej, ktorá je v jeho poňatí zhodná s autoritou prirodzenou. Psychologickú autoritu považuje za interpersonálny vzťah, v ktorom sociálny pracovník uplatňuje vplyv nad klientom, ktorý v plnej miere neakceptuje dôvody, ktoré priraďujú hodnoty k aktivitám, v ktorom ale obe strany vedia, že tento vplyv je uplatňovaný.

Bourdieu (1998) sa zaoberá tzv. delegovanou autoritou. Podľa neho je zdrojom moci vlastníctvo kapitálu. Bourdieu nevníma kapitál výlučne ako ekonomickú kategóriu, ale vidí ho ako hodnotu rôznych typov – kapitál sociálny, ekonomický, kultúrny a symbolický. Najvýznamnejším sa javí kapitál symbolický, pretože sa jedná o akýkoľvek typ kapitálu, ktorý je v spoločnosti uznávaný za dôležitý. Inými slovami, symbolický kapitál znamená prestíž, česť a uznanie v určitej oblasti. Je teda možné usudzovať, že symbolická moc sociálnych pracovníkov vychádza z ich kultúrneho kapitálu, ktorý predstavuje ich titul získaný vzdelaním, ale aj z príslušnosti k profesii či konkrétnej inštitúcii. Na tomto základe je sociálnym pracovníkom delegovaná autorita vyplývajúca práve z týchto titulov. Profesionálny alebo akademický titul považuje Bourdieu za druh legálneho pravidla vyplývajúceho zo sociálnych predstáv, ktoré je zaručené ako právo. Je to teda symbolický kapitál v inštitucionalizovanej, legálnej, a nie už len legitímnej forme.

Legitimita moci sociálneho pracovníka

Moc, ktorou sa zaoberáme, je aplikovaná v rámci vzťahu a je zameraná k určitému cieľu. Sociálni pracovníci uplatňujúci moc sa snažia dosiahnuť mocenské ciele určitými spôsobmi, k čomu využívajú rozličné prostriedky. Je nevyhnutné, aby takéto konanie mohli pred sebou samými i pred svojim okolím ospravedlňovať a preto je potrebné ho legitimizovať. Vychádzajúc z Foucaultovej teórie moci racionalizácia sociálnych pracovníkov, ktorú používajú k legitimite svojho konania, vychádza z diskurzu, resp. habitusu jedinca. Budeme sa teda zaoberať diskurzmi, ktoré ovplyvňujú sociálnu prácu a habitusy sociálnych pracovníkov.

Najskôr je však účelné vysvetliť, čo si pod pojmom habitus predstavujeme. Habitus je možné chápať ako dispozíciu k správaniu či konaniu, ako princíp klasifikácie, myslenia a nazerania na svet. Bourdieu (1998) hovorí, že ak sa oficiálne predstavy o tom, čím je človek oficiálne v určitom sociálnom priestore, premenia na habitusy, stanú sa skutočným princípom správania. Podľa konceptu habitusu je každý jedinec spoločensky determinovaný, čo sa premieta do jeho súčasného i budúceho konania.

Racionalizácia konania a rozhodovania

Racionalizácia je jednou z legitimizujúcich praktík, prostredníctvom ktorých sociálni pracovníci hľadajú prijateľné vysvetlenie situácií a konaní, ktoré sú nejakým spôsobom nepríjemné. Barker (2003, s. 360) chápe racionalizáciu ako „defenzívny mechanizmus, ktorým osoba vysvetľuje alebo ospravedlňuje konanie alebo úmysly tak, aby ich urobila akceptovateľnými.“ Podľa Musila (2004) sociálni pracovníci využívajú racionalizáciu k tlmeniu naliehavosti dilem, ktoré sprevádzajú zvládanie ich pracovných podmienok. Z tohto je teda zrejmé, že racionalizácia vychádza z diskurzov sociálnej práce a habitusu sociálneho pracovníka.

Jednou z dilem, ktorú Musil (2004) predstavuje, je rozhodovanie sociálneho pracovníka medzi jednostrannosťou a symetriou vo vzťahu s klientom. Inými slovami by sa to dalo povedať tiež ako dilema medzi kontrolou a autoritou na jednej strane a pomocou a podporou na strane druhej. Táto dilema korešponduje s témou moci. Musil uvádza rôzne spôsoby racionalizácií jednostranného prístupu. Sociálny pracovník môže uplatňovať napríklad rodičovský prístup a klienta vnímať ako dieťa a podľa toho k nemu i pristupovať. Sociálny pracovník môže „detinského klienta“ kontrolovať, dozerať nad ním, viesť ho, ale aj trestať a vytvárať jeho závislosť. Naopak, sociálny pracovník sa môže snažiť byť „dospelým dieťaťom“, ktoré musí byť rozvážne k svojim „detinským rodičom“. Sociálny pracovník tak racionalizuje svoju pozíciu tým, že sa štylizuje do roly rodiča, alebo naopak, dospelého dieťaťa. Racionalizáciu je možné zhrnúť ako rodičovskú analógiu, materinský prístup, materinskú zhovievavosť či detinskosť rodičov. Celkovo vzaté, sociálni pracovníci používajú rôzne racionalizácie.

Racionalizácia sa týka účinnosti mocenského pôsobenia. Jedinci legitimizujú svoje konanie určitými „racionálnymi“ zdôvodneniami. Mocenské vzťahy môžu byť rozvinuté v závislosti od účinnosti nástrojov a istoty výsledkov, alebo vzhľadom k možným nákladom, ktoré môžu byť určené na prostriedky či na predpokladanú reakciu, odpor voči mocenskému pôsobeniu.

Diskurz diferenciácie

Podľa Foucaulta (2003, s. 220) „každý mocenský vzťah rozvíja diferenciácie, ktoré sú pre neho súčasne jeho podmienkami i jeho účinkami.“ Diferenciácie umožňujú pôsobiť na správanie iných, určujú postavenie v rámci vzťahu. Rôzne metódy rozlišovania vyplývajú zo spoločenského diskurzu, ktorý určuje spôsoby diferencovania, ale tiež postavenie skupín s určitými odlišnými charakteristikami.

Hall (2001) vyjadruje mienku, že diskurz sa týka produkcie poznania skrz jazyk. Ak všetky sociálne praktiky so sebou prinášajú význam a význam utvára a ovplyvňuje to, čo robíme, teda naše správanie, potom všetky praktiky majú diskurzívny aspekt. V tomto zmysle môžeme konštatovať, že diskurz zahŕňa rôzne interpretácie sveta, významy, vedomosti a pravidlá ich usporiadania. Legitimita sociálnej práce vychádza z dominantného diskurzu tejto profesie. Môže ním byť napríklad aj organizačná kultúra danej organizácie.

Hall (2001) ďalej prízvukuje, že diskurz je nástrojom moci. Je selektívny, pretože jeho súčasťou je výberovosť tém. Niektoré výpovede sú uznané za dominantné, ostatné sú vylúčené. Diskurz definuje nielen normy, ale aj opozície, abnormality, ktoré je treba sankcionovať. A práve v tom tkvie jeho moc. Na podklade uvedeného prichádzame k záveru, že diskurzy sa nemusia vyskytovať len na celospoločenskej úrovni, môžu existovať aj v rámci organizácie alebo profesie. Určité výroky, významy a poznatky v profesii sociálnej práce prevládajú, sú teda súčasťou dominantného diskurzu a iné sú vylúčené. V sociálnej práci sa môžeme stretnúť s rôznorodými diskurzmi. Jedným z nich je diskurz normy, resp. normality.

Diskurz normality – abnormality

Diskurz normality je kľúčovým pojmom Foucaultovej teórie. Je neoddeliteľne spätý s diskurzom abnormality, ktorý tvorí jeho opozíciu. Na tomto mieste len pripomenieme, že to bol práve Foucault, kto upozornil na nesamozrejmosť normálneho a normality a jeho školiteľ Canguilhem, kto upozornil na fakt, že prechod od normality k abnormalite, deviácii alebo patológii, nie je vôbec ostrý a že patológia je žijúcou realitou.

Ešte raz sa vrátime k Foucaltovmu konceptu disciplinárnej moci, ktorým popisuje nástroje jej úspechu. Prvým nástrojom je hierarchický dohľad; jeden pohľad, ktorému nikto neunikne. Podľa Foucaulta (2000, s. 44) disciplinárna moc „namiesto toho, aby uniformne a masovo ohýbala všetko, čo sa jej podriadi, oddeľuje, analyzuje, diferencuje, privádza svoje procesy rozkladania až k nevyhnutným a postačujúcim singularitám.“ Organizuje sa ako moc mnohonásobná, automatická a anonymná. Je diskrétna svojou „tichosťou“ a „zdržanlivosťou“, je indiskrétna svojim nepretržitým záujmom o každého zároveň. Na tomto základe sú postavené demografické štatistiky. Všetky tieto ľahko dostupné a všadeprítomné štatistiky nám oznamujú, či sa konkrétne každý z nás správa štandardne ako väčšina ostatných alebo nie. Na nich založené expertné pohľady a prognózy nám oznamujú, čo nás v budúcnosti pravdepodobne čaká, či sa budeme správať tým či oným spôsobom. K tomu tiež slúžia ďalšie nástroje disciplinárnej moci – normalizačné sankcie a skúška. Všetky čísla totiž získavajú svoj význam skrze rozličné porovnania, hierarchizáciu a hodnotenia, ktoré vnucujú normalitu. Normálne je to, čo prevažuje; a čo prevažuje, vieme vďaka štatistikám. Disciplinárna moc umožňuje konštituovanie porovnávacieho systému, ktorý dovoľuje meranie globálnych javov, popis skupín, odhaľovanie individuálnych odchýlok jednotlivcov vo vzťahu k druhým, ich rozmiestnenie v danej populácii.

Sociálna práca využíva expertné vedomosti, prostredníctvom ktorých legitimizuje svoje mocenské ciele. Teoretici sociálnej práce upozorňujú na to, že sociálna práca sa ako veda stala súčasťou disciplinárnej moci. Kappl (2008, s. 57) sa k nim pridáva a hovorí, že „aj sociálni pracovníci vystupujú ako nositelia expertného poznania, aj oni rozdeľujú svet na to normálne a nenormálne, na to zdravé a nezdravé, aj ich aktivity majú za následok vylúčenie istých ľudí za hranice normality.“

Podľa Guggenbühl-Craiga (2007, s. 10) predstava normálneho jedinca vychádza z filozofie osvietenstva, ktorá predpokladá, „že človek by mohol byť a mal byť rozumný a sociálne prispôsobený.“ Naplnenie ľudského života spočíva v tom, že sa človek vyvíja podľa možností „normálne“.

Problémy klienta a jeho náročná životná situácia spadajú do diskurzu abnormality. Diskurz normality je dominantným diskurzom, ktorý vylučuje abnormalitu. Sociálny pracovník ako reprezentant väčšinovej kultúry nazerá na problémy svojich klientov z pohľadu dominantného diskurzu. Klient je chápaný ako abnormálny a preto je potrebné premeniť ho smerom k norme, čiže normalizovať ho. V rôznych oblastiach sociálnej práce môže byť norma vnímaná inak a môže vychádzať z rôznych vedomostí a zdrojov. Rovnako tak klient v rôznych životných situáciách je iným spôsobom abnormálny.

Diskurz pomoci

Základným pilierom diskurzu pomoci je podľa Sýkorovej a Chytila (2004) uplatňovanie „princípu pomáhajúceho“ a nie kontroly či dozoru. Musil (2004) prízvukuje, že pomoc je spojená so starostlivosťou, podporou, dialógom a symetrickým vzťahom medzi sociálnym pracovníkom a klientom. Ich opakmi sú kontrola, autorita, monológ a jednostranné ovplyvňovanie klienta sociálnym pracovníkom.
Rôzni teoretici sociálnej práce začali upozorňovať na celkom reálnu možnosť, že to, čo sociálni pracovníci robia, nie je ani tak o pomoci, ale len o kontrole a disciplinovaní klientov. Van der Laan (1998) tvrdí, že klient, ktorý má problémy, je sociálnym pracovníkom nútený dostať sa do stavu, ktorý je v medziach noriem. Podľa spomenutých teoretikov sa tak pomoc už neriadi želaním a potrebami klientov, ale predstavami spoločnosti o tom, čo je normálne a žiaduce. Dokonca je vyjadrovaná určitá obava, že v podmienkach modernej spoločnosti nie je možné fakticky poskytnúť pomoc bez disciplinovania.

Zrejme nie je možné si nevšimnúť, že sociálny pracovník je občas spájaný so štátnou disciplinujúcou či priamo represívnou mocou. Stále si však ešte dokážeme uvedomiť, že občasné zákroky, ktoré môžu pôsobiť ako kontrolujúce a dozerajúce, sú viac-menej nutné, napríklad k ochrane záujmov klienta. V tejto súvislosti by sme mohli súhlasiť s názormi, ktoré tvrdia, že v spoločnosti nastal mohutný nárast kontroly občanov zo strany štátnej moci, ale na druhú stranu tento nárast kontroly je stále na prijateľnej úrovni kompenzovaný vyššou mierou bezpečia a blahobytu, ktoré moderný štát svojim občanom garantuje. Navyše, tieto zjavne rozsiahle právomoci sociálnych pracovníkov podliehajú verejnej kontrole, sú tu zákony, ktoré chránia tak občanov, ako aj sociálnych pracovníkov.

Záver

Ak sa ešte raz zamyslíme nad fenoménom moci v kontexte pomáhajúcich profesií, vzápätí zistíme, že určujúcim prvkom pomáhania je vzťah. Vzťah medzi tým, kto pomoc poskytuje a tým, kto ju prijíma. Na prvý pohľad je zrejmé, že tento vzťah nie je rovnovážny. Pomáhajúci vystupuje ako zástupca väčšiny proti menšine a je teda prirodzené, že sa klient v takejto situácii cíti byť ohrozený. Kľúčovým prvkom tohto vzťahu sa stáva dôvera, ktorá je pre spoluprácu nevyhnutná. Klient, ktorý pomáhajúcemu dôveruje, sa mu svojim spôsobom odovzdáva. Práve vtedy vzniká riziko, že pomáhajúci svoju moc nad klientom zneužije. Nemusí sa však jednať len o zámerné zneužitie moci. Oveľa častejšie môže dochádzať k nevedomému zneužitiu moci. Pomáhajúci by si mal uvedomiť, že napriek svojmu altruizmu nie je nikto schopný konať výhradne na základe čistých úmyslov. Do jeho úmyslov sa môžu premietať nevedomé tendencie, egoistické motívy, ale aj skrytá túžba po moci.

Pod vplyvom predchádzajúcich riadkov by sa mohlo zdať, že moc je vo vzťahu pomáhajúci – klient prvkom jednoznačne nežiaducim. Išlo by však o výrazné zjednodušenie. Je potrebné si uvedomiť, že prax si niekedy žiada aj postup proti vôli klienta. Ide o prípady, kedy nie je klient sám schopný rozlíšiť, čo je pre neho žiaduce. Ak má však pomáhajúci konať proti vôli klienta, jeho konanie vždy vyžaduje presvedčenie, že koná správne. Takéto presvedčenie je však veľmi subjektívne a sporné a v pomáhajúcom môže vyvolávať určité pochybnosti. Pochybovať je ale prirodzené. Domnievame sa preto, že pokiaľ pomáhajúci pochybuje, je vlastne všetko v poriadku. Oveľa nebezpečnejšie situácie môžu vznikať, ak pomáhajúci vôbec žiadne pochybnosti nemá a o svojej pravde je skalopevne presvedčený. Je potrebné mať na zreteli, že akonáhle považujeme za potrebné vo vzťahu ku klientovi presadzovať vlastné hodnotové systémy, vedomie ich krehkosti by nás malo viesť k opatrnosti.

Pomáhajúci sa tak ocitá pred neľahkou úlohou správne vystihnúť mieru svojej pomoci tak, aby použil zodpovedajúcu mieru paternalizmu, ak si to situácia vyžaduje, a zároveň nepotlačoval slobodu autonómneho jedinca. Predpokladom priblíženia sa tomuto ideálnemu stavu je požiadavka, aby pomáhajúci premýšľal v etických súvislostiach, identifikoval a následne zohľadňoval hodnoty, ktoré je potrebné zachovávať, aby kalkuloval s rôznymi možnými dôsledkami svojich rozhodnutí a až následne zvolil spôsob a mieru pomoci, ktorú bude podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia považovať za správnu.

Autor: PhDr. Bystrík Mitas
Autor je doktorand Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

BARKER, R. L. 2003. The social Work dictionary. Washington: NASW Press, 2003. 493 s. ISBN 0-87101-355-X.
BOURDIEU, P. 1998. Teorie jednání. Praha: Karolinum, 1998. 179 s. ISBN 80-7184-518-3.
EPSTEIN, L. 1999. The culture of social work. In CHAMBON, A. S. – IRVING, A. – EPSTEIN, L. (eds.). Reading Foucault for Social Work. New York: Columbia University Press, 1999. ISBN 0-231-10717-X. s. 3-26.
FOUCAULT, M. 2000. Dohlížet a trestat. Kniha o zrodu vězení. Praha: Nakladatelství Dauphin, 2000. 432 s. ISBN 80-86019-96-9.
FOUCAULT, M. – FAUBION, J. D. (ed.). 2001. Power. New York: The New Press, 2001. 528 s. ISBN 1-56584-709-1.
FOUCAULT, M. 2003. Myšlení vnějšku. Praha: Herrmann & synové, 2003. 303 s. ISBN 80-2392-454-0.
FOUCAULT, M. 2005. Je třeba bránit společnost. Praha: Filosofia, 2005. 284 s. ISBN 80-7007-221-0.
GUGGENBÜHL-CRAIG, A. 2007. Nebezpečí moci v pomáhajících profesích. Praha: Portál, 2007. 120 s. ISBN 978-80-7367-302-4.
HALL, S. 2001. Foucault: Power, Knowledge and Discourse. In WETHERELL, M. – TAYLOR, S. – YATES, S. J. Discourse Theory and Practice. London: Sage Publications, 2001. ISBN 0-7619-7154-4. s. 72-81.
HEJNÁ, B. 2000. Sociální práce na konci tisíciletí. In Sborník přednášek z XI. konference Společnosti sociálních pracovníků. Praha: JAN, 2000. ISBN 80-85529-81-5. s. 11-13.
CHAMBON, A. S. 1999. Foucaults Approach Making the Familiar Visible. In CHAMBON, A. S. – IRVING, A. – EPSTEIN, L. (eds.). Reading Foucault for Social Work. New York: Columbia University Press, 1999. ISBN 0-231-10717-X. s. 51-82.
KAPPL, M. 2008. Ericksoniánské přístupy a dilema moci. In JANEBOVÁ, R. – KAPPL, M. – SMUTEK, M. (eds.). Sociální práce mezi pomocí a kontrolou. Hradec Králové: Gaudeamus, 2008. ISBN 978-80-7041-118-6. s. 56-76.
KOPŘIVA, K. 1997. Lidský vztah jako součást profese. Praha: Portál, 1997. 147 s. ISBN 80-7178-150-9.
LUDEWIG, K. 1994. Systemická terapie: základy klinické teorie a praxe. Praha: Pallata, 1994. 150 s. ISBN 80-901710-0-1.
MUSIL, L. 2004. „ráda bych Vám pomohla, ale“. Dilemata práce s klienty v organizacích. Brno: Nakladatelství Marek Zeman, 2004. 244 s. ISBN 80-903070-1-9.
SCHMIDBAUER, W. 2008. Syndrom pomocníka. Praha: Portál. 2008. 248 s. ISBN 978-80-7367-369-7.
SÝKOROVÁ, D. – CHYTIL, O. 2004. Autonomie ve stáří. Boskovice: Nakladatelství Albert, 2004. 323 s. ISBN 80-7326-026-3.
ŠEVČÍKOVÁ, S. 2008. Pomoc a kontrola v terapeuticky pojaté sociální práci. In JANEBOVÁ, R. – KAPPL, M. – SMUTEK, M. (eds.). Sociální práce mezi pomocí a kontrolou. Hradec Králové: Gaudeamus, 2008. ISBN 978-80-7041-118-6. s. 122-130.
TROJAN, J. S. 1993. Moc víry a víra v moc. Praha: Oikoymenh, 1993. 168 s. ISBN 80-85241-12-9.
TUFTS, E. M. 1971. Psychological authority: An operational definition for social work. In YELAJA, S. A. Authority and social work: Concept and use. Toronto: University of Toronto Press, 1971. ISBN 0-8020-2048-8. 309 s.
ÚLEHLA, I. 2007. Umění pomáhat. Praha: SLON – Sociologické nakladatelství, 2007. 128 s. ISBN 80-86429-36-9.
VAN der LAAN, G. 1998. Otázky legitimace sociální práce. Boskovice: Nakladatelství Albert, 1998. 262 s. ISBN 80-85834-41-3.
WILDING, P. 1982. Professional Power and Social Welfare. London: Routledge & Kegan Paul, 1982. 169 s. ISBN 0-7100-0885-6.
YELAJA, S. A. 1971. Authority and social work: Concept and use. Toronto: University of Toronto Press, 1971. 309 s. ISBN 0-8020-2048-8.